Botto Ján

Báj na Dunaji

Na Dunaji pláva húska biela,
húska biela s červenýma ústy.
Ohliada sa po zelenom poli,
ohliada sa po vysokom nebi:
i zatúžiac po slobode zlatej
vystiera v let svoje krídla mladé.
Aj! Tu víchor, starý vrah Dunaja,
besom zhučí: - húska padá dolu,
dolu padá v rozježené vlny.
Vlny tečú a veky sa vlečú -
a na vlnách kvíli húska biela,
húska biela s červenýma ústy.

Nad Dunajom stojí skala pevná.
Na skale sedáva junák mladý;
za zore s husičkou vítava sa,
večerom s Dunajom zhovára sa.

Cez Dunaj prechodí polnoc tichá.
Na vode hviezdičky ihrajú si -
medzi nimi pláva húska biela,
pláva, pláva smutno, neveselo;
horkými slzami umýva sa,
tej tichej polnoci sťažúva sa:
Svet jasný, svet krásny, len ten môj tmavý.
Ktože ma pravekej kliatby zbaví?!
Ktože má, ktože má orlie kriela,
hruď čistú Michala archanjela?!
Kto pôjde do boja s vetry zlými?!
Junák môj, orle môj, kdeže si mi?!

Počuje to polnoc, polnoc tichá -
úpenie zanesie na vrch skaly,
na vrch skaly v junákovo srdce.
Roztúži sa srdce junákovo,
i zavolá vieryplným hlasom:
Bože milý! Daj mi orlie kriela
i hruď čistú Michal-archanjela!
To vyrieka i do vĺn sa hodí,
do vĺn sivých, junák orol mladý;
ramenom zachytí húsku bielu,
húsku bielu s červenýma ústy.
Aj! Tu víchor zahukoce divý.
Vlny zdvihne zo dna do polneba;
vyhasnú hviezdičky svetlá Božie -
otvorí priepasti zívajúce.
I zakvíli polnoc: Beda, Beda! -

Nad Dunajom stojí skala pevná,
na skalu vystúpil junák mladý,
junák orol v ligotavej zore.
Na prsiach mu skvie sa húska biela,
húska biela s červenýma ústy.
Aj! Pozrite zázrak, ľudia Boží!
Nie to húska na prsiach junáka,
nie to húska, ale panna biela,
panna biela s červenýma ústy!

Ctibor

Na hon zatrúbil Beckova pán.
?Pane!? - predstúpi mních jeden -
?čuješ tie zvony zo všetkých strán?
Dnes je svätej nedele deň!

Dnes čo duša v chrám sa pohýna:
spomni i ty na Hospodina.?

?Na hon, na hon! kým duša mladá;
nedeľa, boh? čože ma doň!
Komu treba, nech si ho hľadá:
na hon, hurrá! na hon, na hon!?

A pán letí, družina za ním:
ľud stretáva ho so vzdychaním:

?Pane, zmiluj sa! - beda s nami.
Už sa prevrátil svet celý,
časy dobré s lastovičkami
dávno od nás odleteli.

Krivda krivdu a hriech hriech honí,
jakby to už bol deň pokonný!?

?Na hon, na hon! kým krv horúca!
Svet, ľud? haha! čože ma doň!
Čo stáť nevládze, nech sa rúca:
na hon, hurrá! - na hon, na hon!?

Tak loví on, loví bez ustania
celý deň boží do mrkania.

?Pane! postoj, už, hľa, mrká sa.
My ustatí i vraník tvoj.
Čuj,, jak celému svetu hlása
zvonček večerný - mier, pokoj.

Dosť krvi už za dňa natieklo,
v noci poľúva iba peklo!?

?Na hon, na hon! kým para stačí.
Noc - i peklo? - čože ma doň!
Po smrti všetko zem zatlačí:
na hon, hurrá! - na hon, na hon!?

A laň letí lesom neschodným;
on za ňou - až kôň padne pod ním.

A blesk čudný šibne mu v oči,
pred ním duch kýsi zhrmí: ?Stoj!
Kruh môj smrteľník neprekročí:
v zvieratníku zverstvu pokoj!

Páč! jak tu snie všaký tvor zeme;
tu len hriech jeden nezadrieme!? -

A lovec: bums, hallou! - no ozveny
naspäť doň udrú - bums, hallou!
I skočí sám sťa postrelený -
a za ním hiv, hav! svorka psov.

Hiv, hav! psi kolia svojho pána
cez hory, doly až do rána.

Ráno hľadá pána družina;
ale ani chýru o ňom.
Len keď mrkať sa vraj začína,
čuť horou hiv, hav, tresk i lom.

A tak každú noc až do rána
psi vlastní kolia svojho pána.

Margita a Besná

Ej, letí plť dolu Váhom, na plti veselo -
jak vtedy, keď na nej bolo to Slovensko celô.
Letí, letí ako húska, z Turca do Trenčína:
Pozor, chlapci! tu je už tá Strečnianska dolina.
Zmĺkli piesne. Faktor rečie: Páčte tie tri skaly,
jak nám priekom šírym Váhom do cesty zastali:
to Margita. A za ňou toť! Besná na nás čaká;
hľa! jak hltá celý Váh do svojho pažeráka.
Nebojte sa! Neraz som ja prešiel sťato zdravý
s bohpomocou; - ale teraz, chlapci, klobúk z hlavy!

I všetko sa krížom žehná i modlí skrúšene:
prejde Slovák i cez peklo, prejde v božom mene!

Pozor! tu už Margita!
Že nás vľúdne privíta.
Stúliť veslá a rúče
šmihom cez jej náručie!
Ona smelým neškodí,
dobrých Pán Boh sprevodí. -
Pozor! - tu Besná saňa!
Smelo v osudný skok!
Strelou do jej hrtana!

Razom: kormidlom vbok! -
A plť v huku i v pene
z pyskov sa jej vyžene.

Chvalabohu! - faktor vzdychne - šuhajci, už sme von!
A tí trnú, či za nimi Besná nejde v pohon.
Nabok strachy! - teraz k vatre! usušiť si šaty,
ja vám budem o tých hrôzach hrozné rozprávati.

Ponad Váhom biely dom.
Pekná vdova býva v ňom;
ale krajšia dievčina
Margita, pastorkyňa.
Vdovička pekná, mladá,
vydávať by sa rada.
Vysedúva pri okne
a dievča v poli mokne;
oblieka sa v zamaty
a dievčatko v záplaty;
umýva sa vôdkami
a sirota slzami.
Idú, idú vohl'ači;
na vdovu nik nepáči,
len sa každý hneď pýta:
A kdeže je Margita?

"Hejže, Bože, prebože, -
takto to byt' nemôže!
Mne cestička zaťatá,
kým ona nie vydatá.
Vydať ju? - vec daromná.
Kto potom príde po mňa?
Bohatstvo pôjde za ňou:
ja slúžkou, ona paňou."
Rozmýšľa, vzdychá, šepce:
"Pre ňu ma - ach, nik nechce,
pre ňu sa mi nešťästí:
preč! - ona musí z cesty!"

A zlým ohňom vzbĺkne zrak:
"Počkaj, počkaj! - zrobím tak!"

"Margito! - už po lete -
pôjdeš do Turca k tete:
Tam obžinky, jasoty:
čas oddýchnuť z roboty.
Vezmi sviatočné šaty
i živôtik z tafaty -
i partu, keď ti ďaka -
kto vie, čo ťa tam čaká."

Ide dievča dolinou
a macocha sihlinou;
dievča letí ako vták
a macocha ako drak.

Prišlo ono pod bralo,
kvietky vodou hádzalo:
"Hejže, Váhu, veštec náš!
Kam ja pôjdem na sobáš!"
Vtom vzteklica pripáli:
plesk! dievčinu zo skaly -
"Na! tu tebe sobáš tvoj!"
Voda, hora zhučí: hoj! -

Vdova kradne sa domov,
"Hoj, hoj!" - ktos' za ňou volá,
ktos' kuká spoza stromov,
ale tu nič dokola.
"Chachacha! kto o tom vie?
Ticho, ticho, svedomie!

Už cestička preťatá,
už Margita vydatá."

"Hej, šuhajko z Ľubochny,
nepískaj ty pod okny,
ale pod' dnu ku stolu:
zoberme sa my spolu!
Cestička už preťatá,
Margita už vydatá."
Nechodí šuhaj dnuká,
srdce jej žiaľom puká -
v duši kýsi hlas kričí
akoby hlas kuvičí:
"Aha, tu si, tu si, tu!
kam si dala Margitu?"
Hlavu na prsia zvesí:
"Nádej moja, kdeže si?
Ani šuhaj, ani sen -
svitaj, svitaj, biely deň!"

Svitlo. Vyjde do dvora -
tu Váh, nebo i hora
jak by hrozní sudcovia
okom prísnym ju lovia:
"Aha, tu si, tu si, tu!
kams' podela Margitu?"
"Ani noci, ani dňa -
čo si počnem, ja biedna?!"

Suseda, čo to značí
ten čudný rapot strák?

"Prídu, prídu vohľači."
Vohľači? - "Veru tak!
Prikrývajte len stoly:
hostia jak by tu boli."

Ach, suseda, suseda!
mne čosi pokoj nedá.
"Viem ja čo, dievka moja;
prídu oni - ukoja."
Kto príde? - On? - a či nie?
"Čo súdené, neminie!" -

Ticho. Už sa večerí.
Čuj len: klop, klop, do dverí,
klop klop, klop klop! - ha, kto je?
"To klope srdce tvoje."
V okne - páč! - tvár strašlivá,
pozri! - jak sa dnu díva -
oči jej stĺpkom stoja.
"Veď to tam tôňa tvoja."
Čo ten pes toľko breše?
Ćo to za kvik na streše?

Na moste dupot koní:
ach, to už idú oni!

Dvanásta práve bije -
"Dievka moja, čo ti je?
Bože môj, ty si chorá,
tebe sa dačo marí;
či poslať po doktora -
a či poslať do fary?"

Ach, nie! nie! márne reči,
mňa doktor nevylieči,

kňaz rozhrešenie nedá:
mne beda, večná beda!
Čuješ ten spev pred vráty?
To idú moji svati:

"Išlo dievča na sobáš -
hotuj, mamko, čo len máš.
Už nevesta zavitá
bielou ružou prekvitá.

Vezmi, mamko, pokladov:
pôjdeme my za mladou,
pôjdeme my ta, ta, ta,
kde Margita vydatá!"

Suseda, vody! vody!
Ach, zle mi, zle prichodí! - -

Buch, buch! - dvere s' rozpadnú -
utopenci vkročia dnu:
"Hej, domová, domová.
čis' už s venom hotová?!"

Zvýskne - vlasy sa zježia:
vyletí na pobrežia,
z pobrežia poď! hor' stráňou
a svati všetci za ňou.
Ona predkom ako blesk,
hoj, a za ňou tresk i plesk.

Horou hučí: haj, haj, haj!
a dolinou: jaj, jaj, jaj!

"Pukaj, kočiš, do koní:
pokuta hriech dohoní!"

Na vrch brala doletí,
svadba za ňou vzápätí:
"Hraj, muzika, hraj!
Hraj, muzika do skoku -
a s macochou do toku
haj, haja, haj!"

Tak sa stalo. - Od tých čias, vraj, o polnočnej chvíli
počuť, ako na tých skalách čosi clivo kvíli.
Na vrch Besnej chachot, chichot, svadobníci vreštia;
ale vtedy beda pltiam, čo blízko neštestia.
A tak to, vraj, bude bývať, kým sa v prach nezmelí
to veliké, hrozné bralo, ten hriech skamenelý.
Neraz doň hrom ešte udrie, neraz Váh doň búši,
kým popraje Boh pokoja totej biednej duši.
Nejedna plť na tom mieste ešte sa rozletí,
kým sa miera nedoplní nevinných obetí.
A len potom celým Váhom - tak to povedajú -
poletí piť spievajúci dolu ku Dunaju.

Orol

Dole, orle, z výšin, dole!
Sadá slnko za topole -
slnko sadá, deň sa tratí:
Kdeže budeš nocovati?!

Hej, viem ja, viem o čeľadi,
kde sa piesňou život mladí,
kde sa otcov sláva slávi,
kde sa pradie na zástavy,
kde sa kujú pravdy zbroje.
Ta ma znesú krídla moje!

Dole, orle, z výšin, dole!
Už pastieri tiahnu z hole,
ukonaná junač mladá
po pažiti nocľah hľadá.

Viem ja jedľu neobťatú,
pod ňou vatru neodspatú;
pri tej vatre mládež čaká
na slniečko - na junáka.
Jej snom sláva junákova,
chlebom - živé jeho slová.

Dole, orle, z výšin, dole!
Už rataji idú z poľa;
na večer znie zvonov hrana:
Už ich práca dokonaná.

Dokonaná - no semeno
v rodnú pôdu uloženo -
v rodnú pôdu, v ruky Božie:
Nezdusí ho tŕnie, hložie.
Prejde zima, svitne ráno:
Vzíde žitko zaoranô.

Dole, orle, z výšin, dole!
Už ostáva pusté pole,
už piesenky ohlas hynie:
?Veje vietor po doline.?

Blysnú vatry po okolí
a pri vatre zbor sokolí
zahudie tú pieseň ľudu:
?Boli časy, ešte budú!?
Bo čo v svete všetko minie,
pravda naša nezahynie!

Piesne vojenské

I.

Stojí koník pri javore,
pri javore v bielom dvore.
A v tam dvore smutno stojí,
na vojnu sa šuhaj strojí.

Janík, Janík, biely Janík!
Nač ti šabľa, vraný koník?
Šabľa britká, koník divý -
ver' mi, budeš nešťastlivý!

Hej, šablička vybrúsená,
to je moja mladá žena!
A koníček divý, vraný -
to je môj svet maľovaný!
Janík, Janík, biely Janík!
Do tábora úzky chodník -
úzky chodník, šíra voda:
Ver' ťa bude, šuhaj, škoda!

Šabľa moja rúbe vzteklo,
prerúbe ma i cez peklo
a koník môj kľatá stvora,
prepluje i šíre morá!

Janík, Janík, biely Janík!
Tenký ten tvoj dolománik;
v tom tábore smutne hrajú,
veru ťa tam dostrieľajú!

Hrajú guľky olovené -
zastrelia ma alebo nie!
Hraj, muzika, hraj len ešte
že sprobujem dobré šťastie!

Janík, Janík, biely Janík!
Nebudeš tam kapitánik,
nebudeš tam v striebre, zlate,
ale budeš v prachu, blate.

A čože mne striebro, zlato?
Ani ja ta nejdem zato,
ale idem v boj biť sa ja
za slobodu svojho kraja!

Janík, Janík, biely Janík!
Tam zvädne môj tulipánik;
ponad horou čiema zora:
Nechoď, milý, do tábora!

Nič sa neboj, moja drahá!
Veď ho skropím krvou vraha;
tou krvou i zlé znamenie -
čierna zora - orumenie!
Janík, Janík, biely Janík!
Márna šabľa, márny koník;
v tom tábore vyzváňajú -
tam mi teba pochovajú!

Nedbám, keď ma pochovajú,
nech si ma len spomínajú;
nedbám, nedbám, nebanujem,
len si voľnosť vybojujem.

II.

Keď odchodil milý z dvora,
vyťal krížik do javora
a pod krížik štyri slová:
Milá moja, ostaň zdravá!

V prvý deň ten kríž belavý:
Kdeže sa moj milý baví?
Baví sa on v dlhom rade,
sprobúva tam rúčky mladé.

Na druhý deň kríž krvavý:
Kdeže sa môj milý baví?
Baví sa on na bojisku
v daždi guliek, v šabieľ blysku.

Na tretí deň kríž ten tmavý:
Kdeže sa môj milý baví?
V šírom poli dorúbaný,
chránia ti ho straky, vrany!

Vrany, vrany, čierne vrany!
Kde môj milý pochovaný?
Či na holi, či na doli,
či na šírom, pustom poli?

I na holi i na doli -
i na šírom, pustom poli;
jeden palček za horami,
druhý palček za morami.

Jaj, Bože môj, Bože milý!
Čo ťa mi tak zachránili -
bez truhličky, bez jamičky
roznosili na kúštičky?!

?Nač mi truhla, milá moja!
Veď som padol vprostred boja;
nač mi jamka úzka, tmavá:
Môj hrob veľký jak má sláva!?

III.

Letí sokol v šírom kole,
letí, letí od Budína:
Hej, sokole, môj sokole!
čis' videI tam môjho syna?

?VideI, videI včera, vloni -
včera, vloni v šírom poli;
tam on zastal pri pokoni,
tam ho biela hlávka bolí.?

Syn môj, syn môj, keď ťa bolí,
kto ťa chová, kto ťa pojí -
kto ťa chová v šírom poli,
keď sú nie tam rodní tvoji?

Netráp sa ty, mati moja!
veď sú pri mne moji známi:
Dobre mňa tu kŕmia, poja
bujné vetry s obláčkami!

Syn môj, syn môj, keď ťa bolí,
kto pri tebe deň, noc stojí,
kto pri tebe v šírom poli,
keď sú nie tam rodní tvoji?

Netráp sa ty, mati moja!
mám tu sluhov po svej vôli,
vo dne, v noci pri mne stoja
hladní vlci i sokoli!

Syn môj, syn môj, keď ťa bolí,
kto ťa lieči, kto ťa hojí,
kto ťa hojí v šírom poli,
keď sú nie tam rodní tvoji?

Netráp sa ty, mati moja!
Dobre ja tu obstaraný -
mňa tu liečia, mňa tu hoja
sestry moje: straky, vrany!

A keď zomrieš, syn môj milý,
ktože ťa tam v hrob pristrojí,
kto sprevodí do mohyly,
keď sú nie tam rodní tvoji?

Netráp sa ty, mati moja!
Mám tu dmžstva na tisíce:
Hviezdy, mesiac mňa pristroja,
vyprevodia fujavice.

Syn môj, syn môj - moje dieťa!
Čo si počne tvoja mati?!
Povedz aspoň, kde mám kvieťa
na hrobček tvoj zasievati?

Netráp sa ty, mati milá!
Obzri sa len kolo sebä:
Ten svet celý - má mohyla,
mramor kameň - sivé nebe!

IV.

Vrany, vrany, čierne vrany!
Skiad' letíte, z ktorej strany?
Letíme my od Budína:
Bolaže tam za hostina!
Bolože tam jedla, pitia -
bolože tam za kus žitia!
Ten tvoj Janík, to chlapina!
Nacedil nám hnedky vína,
nasekal nám sčerstva mäsa:
Najedzte sa! Napite sa!
Už sme chceli nasýtené
ďakovať mu za uctenie,
a on nám len kladie, kladie
nových jedál rad po rade.
Až na konfekt, smačnú stravu -
predloží nám - svoju hlavu.

Smrť Jánošíková

ÚVOD

Oj, city moje, iskry hromové!
Čože robíte taký zhon?
Veď vás už idem v slzách i slove
z úzkych prsov vypustiť von!

Ej, hej! vypustiť - ach! Ale ako?
vy rozkoše, žiale moje!
Keď to od srdca k srdcu deľako -
a tým svetom tak chladno je!

Keď nemá slová - šatočky súce,
pre vás, deti, úbohá mať!
Či vás v zodraté prózy onuce,
vás, zlatovlásky, mám odiať?

Nie, radšej zhyňte v srdci zavreté,
do kvapky krv vypite mi -
než by ste mati žobrať po svete,
neznané blúdiť po zemi!

?Netráp sa, mati, o naše šaty,
len košieľky nám daj biele;
však dobrí ľudia budú nás znati
po hviezdach zlatých na čele.

Hej! a vieme my jeden kraj kdesi,
kde nás iste prijmú radi:
pôjdeme, mamko, v slovenské lesy,
v ten svet pekný bujnej mladi!

Tam nás už čaká jedľa šedivá,
už z diaľky náruč vystiera:
?Vitajte, deti!? - k nám sa prizýva,
?Ja vám budem za matera!?

Na mäkké lono si nás usadí,
zavinie do tieň-pláštika,
povesťou bájnou o svojej mladi
v sen milučký učičíka.? -

Jaj! Deti, to tam zakliate lesy,
tam mne vy večne zaspíte!
?Neboj sa, mamko, však nás raz vzkriesi
lastovička na úsvite.

Abo donesie pán boh k nám včielku,
abo dcéru šumiacich hôr,
čo spevné ústka pritkne nám k čielku
a na ruky pojme nás hor'.

Abo nás zbudí dupot jeleňov,
čo na čistý idú potok;
abo, čo chodia horou zelenou,
bystrých chlapcov duniaci krok:

?Kto to?? - No - ľaľa! - či nás neznáte?
Veď sme my tiež tak ako vy
zhodili biedy jarmo prekliate,
poddanstva striasli okovy!

?Tak? tedy dobre, to sme si svoji? -
povedá - ?no poďte s nami?
A my pôjdeme s nimi po zboji
hore-dolu dolinami.

Neboj sa, mamko! dobrí to ľudia,
bárs sa ich ten svet aj bojí;
keď aj v zápale časom poblúdia,
krajšie to, než hniť v pokoji.

Nesúď ich! Čistá duša ich mladá -
bárs aj zbroj krvou sfŕkaná.
Mladosť každého objíme rada,
kremä hada a tyrana.

Nehaň ich! To nie rytieri draví
krajov, kde slnko zachodí;
to nie východu vzteklé ohavy,
to voľné deti prírody.

Hrdí jak ten Kriváň vysoký;
veselí jak jarné pole;
smelí jak tie ich hôrne potoky -
a jak vetor svojej vôle.?

Oj, vetor, víchor širokej vôle
v prsiach mladistvých zrodený!
On s sebou nesie deti sokolie,
nesie, nesie - ku šibeni!

?Ej, počkajže len, keď noc stoveká,
noc poroby raz sa stratí -
keď v svetle pozná človek človeka,
ľudia prerečú odkľatí;

keď sa im mladé krídla rozviažu,
ich let mrákavy prebrodí:
Oni, sokoli, svetu ukiažu
cestu ku slnku slobody!

Nebanuj, mati, s tou chasou mladou
musíme von v slobodnú diaľ!
Zbohom! - čujeme huk vodopádov,
pieseň chlapcov z vysokých :brál.?

Tak len necháte tú chalupu úzku -
idete ta hľadať drusov?! -
Choďte! Však vy tiež raz na motúzku
odvisnete kritikusov!
I.
Horí ohník, horí na Kráľovej holi.
Ktože ho nakládol? - Dvanásti sokoli.
Dvanásti sokoli, sokolovia bieli,
akých ľudské oči viacej nevideli!
Dvanásti sokoli, sokolovia Tatier,
akoby ich bola mala jedna mater;
jedna mater mala, v mlieku kúpavala,
zlatým povojníčkom bola povíjala.
To sa chlapci, to sa, jak oltárne sviece,
keď idú po háji, celý sa trbliece.
Košiefky zelené, striebrom obrúbené,
klobúčky obité, orlom podperené;
valaška, karabín a pištoliek dvoje:
To sa chlapci, to sa, potešenie moje!
Keď vatru rozložia na hronskom pohorí,
v dvanástich stoliciach biely deň zazorí.
A keď si od zeme chlapci zadupkajú,
dvanástim stoliciam žilky zaihrajú.
Hoj, a keď nad hlavou palošík im blysne,
to až hen v Budíne srdce pánom stisne!

Hory, šíre hory - to ich rodné dvory,
hole, sivé hole - to ich voľné pole -
a na tom Kriváni zámok murovaný:
Ktože tým pod slnkom vofne žiť zabráni?!

A ten ich kapitán, to je len vefký pán!
Perečko beľavé, červený dolomán;
keď ide po hore, ako ranné zore,
keď ide po lese, celý svet sa trasie!

Od Tatier k Dunaju fudia si šopkajú:
Ber, pane, tie dane, však príde rátanie.
Ber; vlčko, však ty to zaplatíš raz kožou!
Nezvieš skiaď, iba keď zblysne dvanásť nožov:
?Stoj! tisíc hrmených!? - vyskočia desiati, -
?stoj! - daj Bohu dušu a chlapcom dukáty!?
Nad hlavou paloše, na prsiach pištole:
?Sem, pane, tie zdrané slovenské mozole!?

Od Tatier k Dunaju siroty spievajú:
Dajže, Bože, šťastia hôrnemu šuhaju!
Šťastia, Bože, šťastia zrána i zvečera,
a to takou mierou, ako nám on merá.
Merá nám on, merá dukáty z klobúka,
červenú angliu od buka do buka!

Nad horou na skale perečko sa belie:
Kloňte sa chalupy, traste sa kaštiele!
Bo kohos' Jánošík na paloš načiara,
tomu nespomôžu ani tria cisára;
a komu odpíše lístoček trirohý,
toho nezachráňa múry do oblohy.
Raz junák zapískne - z dvanásť pušiek ,blyskne;
druhý raz zapískne - tisíc chlapcov zvýskne;
tretí raz zapískne - šabličky zazvonia
zhora od Považia, zhora od Pohronia -
a jedným sa hlasom ozvú štyri strany:
?My sme u nás doma - my sme tuná páni!?

Horí ohník, horí - nie jak voľakedy
a okolo ohňa desať chlapcov sedí.
Sedia oni, sedia, do ohníčka hľädia
do ohníčka hľädia, slovka nepovedia.
Len keď bor zašumie, keď vetor zaveje,
skočia - zavzdychajú: ?Jaj, naše nádeje!
Janíčko, Janíčko, ty naše slniečko!
Čakáme na teba sťa na ten deň z neba.
Svitaj, Bože, svitaj, že by bolo ráno,
aby nás ohrialo slnko maľováno!
Už vatra dohára jak obetná žiara,
a chlapci sťa sochy okolo oltára,
sedia oni, sedia do ohníčka hľädia -
do ohníčka hľädia, slovka nepovedia.
Už plamenček malý, - už len blysk slabušký,
na nich sťa na hroboch svätojánske mušky;
už i ten plamenček pomaly zhasína -
už temno, už ticho jak v stred cintorína.
A kdesi čo zvolá ako nadzemská moc:
,Jánošík lapený! - Šuhajci, dobrú noc!?

Zahučali hory, zahučali doly -
zanôtili chlapci: ?Boli časy, boli!
Boli časy, boli, ale sa minuli -
po maličkej chvíli minieme sa i my!
Keď sa my minieme, minie sa krajina,
akoby odlomil vŕštek z rozmarína;
keď sa my minieme, minie sa celý svet,
akoby odpadol z červenej ruže kvet.?
II.
Padá rosa, padá za bieleho rána,
plačúci paholček ovečky zaháňa:
Dolu ovce, dolu, dolu dolinami,
veď už viac Jánošík nepôjde za vami!
Dolu kozy, dolu z tej vysokej skaly,
veď vám už tí páni Janíčka zlapali!
Zlapali, zlapali sťa vtáčka na lepe,
keď valašku zamkli sedem dvermi v sklepe.
A jeho obstali i zhora i zdola,
sťa tie čierne vrany bieleho sokola.

Jánošík za stolom vínečko popíja -
a pohon za štýr strán biely dom dobýja.
Jánošík, junošík, obzriže sa hore:
Už je kolo teba drábov celé more, -
more šíre, more, a ty malý kameň:
?Poddaj sa, Jánošík, veď ti je už ameň!?
A čo by vás, Nemcov, bolo za tri svety,
to ste Janíčkovi iba pod pôl päty.
A čo by ste z neba ako dážď padali,
to ste Janíčkovi len pod palček malý!

U dverí sekery, v oblokoch pištole:
?Hej, veru neujdeš, pekný náš sokole!?
A čo by ste strely .búrkou doň sypali:
Ešte pre Janíčka guľku neuliali.
Čo ťať doň budete, ako v hore do pňä,
košelečka jeho krvou nezamokne.

Jánošík si ešte popíja pomaly -
a pohon sa naňho dvermi dnuká valí:
?Chyťte ho!? - No len, no! Sadkajte si málo,
ešte mi tu kvapka vínečka zostalo!
?Chyťte ho!? - Ktože to? Ty, Gajdošík zradný?!
Ty zradca? Teda ty samý prvý padni!
A tu jedným chmatom oddrapí roh stola:
Zafundží - a zradný Gajdošík mŕtvola.

Janík spoza stola ani hor' nevstáva
a tí dnu naň kypia ako divá riava:
?Nebojte sa, chlapci! Smelo sa doňho len!
Však nás je tu tisíc, a on je len jeden!?
Tak tedy? - Dobre, no! - Zahrajú v ňom žily:
Hrmien bôh! Koľko vás ide do pôl kily?!
Jednu rúčku vpravo, druhú vystre vlevo,
a už drábi ležia ako v báni drevo.

I bol by už Janík na slobode býval,
keby sa na neho zlý duch nebol díval.
No, baba, babečka zavreští z prípecka:
?Podsypte mu hrachu, budete bez strachu!?
Nasypali hrachu pod jelenie nôžky,
hneď mu dali na ne centové ostrôžky.
Ale sa Jánošík sotva popohýna,
už mu putá spŕchnu sťa dáka škrupina:
Hoj, tisíc prabohov! Vy galgani spilí -
zjete si to hneďky, čo stes' navarili!
Iba raz spakrukou dokola zatočí,
už siedmim lapajom stĺpkom stoja oči;
len raz sa činčierom dokola zaženie,
už to všetko leží sťa zbité osenie.

Darmo doň rúbali, darmo doň strieľali,
darmo, predarmíčko jak do žuloskaly.
A bol by už Janík na slobode býval,
keby sa na neho zlý duch nebol díval.
No, baba, babečka zavreští z prípecka:
?Rúbte mu do pása, tam je jeho spása!?
Tu naraz sto pušiek doňho zahrmelo,
tu naraz sto šabieľ hromom doň udrelo;
no všetky tie šable, no všetky tie strely
naspäť vám od neho do vrahov udreli.
Len jedna krivuľka, čo spakruky švihla,
čarovnú mu žilku v opasku prestrihla:
?Hej, ta ste mi dali, čo ste mi dať mali!?
Už junák Jánošík jak ten chlapček malý,
už mu rúčky, nôžky v putá okovali.
Bodaj teba, baba, čerti boli vzali!

Jánošík, kapitán, bol si jak tulipán,
ale ti už zvlečú ten pekný dolomán,
dolomán červený, zelenú košeľu;
jaj, beda, prebeda, veru ti podstelú.
Veru ti podstelú na britvy, požiare:
Len bite, len tnite, veď vás pán Boh skárä!

Janíček, zbojníček, samopašné dieťa!
Kebys' bol nezbíjal, nemučili by ťa,
?Zbíjal som ja, zbíjal, boj za pravdu bíjal,
čiemu krv tyranov trávniček popíjal;
zbíjal som ja, zbíjal sedem rôčkov v lete:
A vy že odkedy ten biedny ľud drete?!?
Jánošík, junošík, máš ty zlata mnoho,
povedz nám, kde ho máš? - ?Čo koho do toho?
Kde ho mám, tam ho mám, v tajných sieňach Tatry
však si ho ten nájde, komu ono patrí.
Nebolo to moje, nebude to vaše -
len toho, čo šabľu za pravdu opáše!?
Jánošík, junošík, máš veľké poklady:
Vymeňže si, vymeň ten svoj .život mladý!
?Vymeniť? - A načo? Vy psohlavci vzteklí!
Nie! - Teraz ma zjedzte, keď ste ma upiekli!?
Dolu ovce, dolu, dolu dolinami,
veď už viac Jánošík nepôjde za vami;
dolu kozy, dolu z tej vysokej skaly,
veď vám už pre Janka stužku usúkali.
III.
Noc je. Spí čierno mesto sťa ten tyran starý -
spí, spí, no strach jak mura sedí mu na tvári,
hriechy dňa všetky v tmavom ukryté závoji;
len jedna veža nad ním sťa žaloba stojí.
Stojí, strmie výš a výš, hor' v temnú oblohu,
zdá sa čiahať až hore k nohám pánu Bohu.
I to celô okolie v smrtnom spánku leží;
len jedna duša bdeje kdesi v čiernej veži.
Spi, snívaj, ľud nevoľný - môžeš si spať sticha:
Však jeden tu za všetkých v ťažkých putách vzdychá.
A kto tie vzdychy číta, kto tie bôle sluchá?
Všetko, všetko zaspalo - dokola noc hluchá.
Čo to? Či to lúč dáka, či to vtáča bielo
na okno čiernej veže tíško doletelo?
Či to anjel poslaný s palmami pokoja?
Či prišla, mŕtvy ľud môj, k nemu duša tvoja?

Janíčko, Janíčko, ty moje srdiečko -
ohlás sa, kdeže si, nesiem ti perečko!
Nesiem ti perečko v svojej pravej rúčke:
Jaj, beda, prebeda, už sme na rozlúčke!
Jedna ceste hore, druhá cesta dole:
Kdeže sa zídeme, biely moj sokole?

I púšťa dnu okienkom kvietky ľaliové,
i načúva schýlená, čo jej milý povie.
A sotva sa tie kvety v čiernej tme stratili,
už hlas známy zastená z hĺbky tej mohyly:
?Zbohom!? - A deva ?Zbohom!? vzdychne jak ozvena
a ako kvet podťatý padá na kolená.
Tým slovom dolu padá, tým i hore vstáva,
v tom slove jej časný hrob - i jej večná sláva:
Zbohom! Nadnes, dobrú noc!
Tam z dvoch koncov zeme
naráno si, milý môj, dobrý deň povieme.
Zbohom! Nadnes, dobrú noc! ?Boh ti dá i tebe!? -
I zrazu sa vychytí jak duša do nebe.
Letí, letí, ulieta sťa dáka bohyňa
a za ňou sa ozýva pieseň labutina:

Dunaju, Dunaju, milý môj šuhaju,
počkaj len máličko, veď za mnou volajú.
Počkaj, milý, počkaj aspoň len trošíčku,
že sa ešte obzrem na svoju mamičku!
Moja mať, moja mať! Čože máš slzy liať:
na to si ma mala, abys' ma vydala.
Mala si ma, mala, ales' nesnívala,
komu si ma, komu, mamičko, chovala!
Ty si ma chovala bielemu sokolu,
a on ma zanechal na širokom poľu;
na širokom poľu vybral si ženičku,
vybral si on inú - čiernu šibeničku.
Žeň sa ty len, milý, keď ti taká vôľa,
však som si ja našla iného sokola, -
ženi sa len, ženi ešte tej jeseni,
veď zato nezvädne venček môj zelený.
Nezvädne, nezvädne, ani neopadne:
Zasadím si ho ja v tom Dunaji na dne.

Mati moja, mati! Čože máš plakati?
Veď mne tam nebude ťažko privykati.
Keď sa mi môj milý sladko prihovorí -
zabudnem ja ľahko na tie vaše dvory;
keď ma raz objímu jeho prajné rúčky
zabudnem ja ľahko na ten svet celučký;
a keď on poľúbi moje biele líčko -
zabudnem, zabudnem na teba, mamičko!
Dunaju, Dunaju, švárny môj šuhaju,
počkaj len máličko, veď za mnou volajú.
Sestričky, družičky, ostávajte zdravy,
už mi snímať idú zlatú partu z hlavy:
Tie dunajské vlnky pekne, krásne nôťa -
tie mi tam vypletú stužôčku z vrkoča;
tie dunajské rybky, keď sa o mne zvedia,
tie mňa, svoju paniu, od ľúbosti zjedia.

Dunaju, Dunaju, ľúby môj šuhaju,
počkajže len ešte, veď za mnou volajú.
Ostávajte zdravy, vy domové prahy -
nebudú viac na vás moje biele nohy;
ostávajte zdravy, vy domové kľučky -
nebudú viac na vás moje biele rúčky.
Ej, má môj milený inakšie kaštiele,
kde si budú chodiť moje nôžky biele;
budú sa prechodiť zo dvora do dvora:
Od Váhu, od Hrona do Čierneho mora.

Vtom za horu zapadla jak hviezda letiaca;
nikto ju viac nevidel krem toho mesiaca,
len on, chudák, čo o tom nepovie nikomu,
samotný ju sprevodil do nového domu.
Nikto o nej viac nečul - len tie bralá lesné,
tie sa ešte tam lúčia s ohlasom jej piesne:
Otvárajte bránu peknú, maľovanú,
že si ja nezlámem venček z majoránu.
Mladý zať, mladý zať, snímajže ma rúče,
že si ti nestratím od pokladu kľúče.
IV.
Kam to ten mesiac hľädí, že je taký bledý?
Oj, hlboko, hlboko, kde ]ánošík sedí!
Hej, Jánoško, Jánošík, kamarát slobody,
zle sa tebe akosi na tom svete vodí!
Tvoje silné dve rúčky prikuté o skaly,
čo sa kedys' pred nimi brány otvárali,
tie nožičky jelenie nakrátko lapené,
čo kedysi tri krajiny neboli dosť pre ne.
Štyri steny plesnivé - to tvoj svet slobody:
Hej, kamarát, kamarát - zle sa tebe vodí!

On spí - mladý syn Tatier, zbičovaný zlostne;
tu skovaný v okovoch, ale voľný vo sne.
Oj, spi, duša mladušká, spi pekný dlhý sen -
keď v skutku nie, svoj život skonč trebárs vo sne len!
Spí opretý na kláte, odretý zo zlata,
ale na ňom nadzemská ligoce sa šata.
Tieň kríža mu na prsiach, na čele blesk žiari,
rúčky, nôžky krvavé - a úsmev na tvári.
Bo svetlom tým, čo zhora okienkom dnu vpadá,
s sebou, s Bohom zmierená duša jeho mladá -
sťa rebríkom Jakuba v iný svet vyšla si
hľadať pravú otčinu prasvetla i krásy.
A tam pred ňou tajomný závoj sa rozdvojí:
I v zorách dňa večného vítajú sa svoji.

Tak sníva junák väzeň mladosti krásny sen:
Oj, ži mi, ži, junák môj, ži aspoň vo sne len!
Snívaj, snívaj o slávy báječnom úslní -
snívaj aspoň, príde čas a sen tvoj sa splní!
A to svetlo, páč len, páč, čím diaľ, to viac svitá,
a pred ním v štyri kúty uniká tma zbitá.
Tie steny zarazene, tisícimi zraky
dívajú sa na neho sťa na zázrak dáky,
dívajú sa i blednú - iste sa ho boja:
On v ich moci pokojný - ony bez pokoja.

Z kútov kosti vykukli i umrlčie hlavy -
zdá sa, že jedna druhej o súdnom dni vraví.
I hady sa hor' vzpäli - no klesli odrazu:
bo nemožno na slávu hľadieť zemeplazu.
Tak sníva junák väzeň v čarosvetlom kráži,
Bo pokoj, pokoj Boží ponad ním tu stráži.
Tieň kríža mu na prsiach, na čele blesk žiari,
rúčky, nôžky krvavé - a úsmev na tvári.
Sem, sem sa poďte dívať, bračekovci moji!
To chvíľka, čo za celý jeden život stojí!

Tma dvíha sa odboku: Ha! Stoj ešte málo,
stoj, preboha, veď ešte len čo zasvitalo!
Už sa blíži nečulá - tvár jasnú už kryje,
už tie líčka ostali jak zvädlé ľalie;
ústa zo sna šepocú: Ach, milá, premilá!
Kam odchodíš? Beda mne! Kam si sa stratila?!
A putá sa ohlásia. Vzlietnu mihalnice,
jak v tom svete povestí strážne holubice,
čo dva tajné poklady krídly ukrývali -
i v rose sa strbliecu očiek dva kryštály.

Ich zrak sa tu napnute v tých hrôzach zamára
a v mysli omráčenej jej čarovná žiara
svieti ešte menisto, ako lúč z oblaka,
ako na mračnom nebi dúha sedmoraká.
Duša kdes' medzi nebom i peklom zostala,
jak laň, čo ju hadiska moc zraku skovala.
Tam stojí ohromená v zakliatom pokoji;
na zem, to priepasť hrozná, zísť sa dolu bojí,
a do neba vrátiť sa nemá viacej moci:
Vtom dvere zarachotia sťa hrom v tichej noci,
a duša tým zronená zaplače -na zemi.
Bo sa pred ňou všetky tie bájsvetov objemy
sťa meteory jasné razom rozstreli,
len iskry v pamäť padli, do svojej mohyly.
A bárs aj stroskotané, no nie vyhasené -
čakajú tu v tichosti na nové vzkriesenie.
A kto to v bledom svetle na prahu sa javí,
odliaty jak by v plameň v dlhý plášť krvavý?
?Zhotuj dušu k odchodu! Bije tvá hodina.?
Rečie - mizne, a brána hurtom sa zamkýna.
Tak diabol, keď pre dušu prichodí sľúbenú -
pred ním svetielka, za ním hrmavy sa ženú.
V.
?Zhotuj dušu k odchodu! - Kto mi to povedá??
Chce ruku hor' zodvihnúť, ale sa mu nedá.
A hlas jeden preletí zimným víchrom cezeň:
?Bols', Jánošík, voľný pán, ale si už väzeň!?
Voľnosti, voľnosti, mával som ťa dosti,
a teraz ťa nemám ani za dve hrsti!
Vôľa moja, vôľa, kam si sa podela -
či svetom za letom si mi uletela?
Hoj, lietaj len, lietaj, keď ti taká ďaka,
lenže si vylietaj lepšieho junáka.
Lietaj len, prelietaj nad tie moje hrady,
azda sa tá lipka ešte daraz zmladí -
a keď sa nezmladí, sadni na prút holý,
zaspievaj, zašteboc: Boli časy, boli -
zaspievaj a vyleť prosto hor' do neba:
Lebo Boh nestvoril svet tento pre teba!

Zvonia na deň - mne na noc. Oj, srdce, nežiali:
My skoro spať musíme, bo sme skoro vstali!
Spať večne - kto to káže? Boh? - Ľudia, tyrani!
Z po1cesty, z sveta môjho, ja ľuďmi vyhnaný!
Oj, ľudia, ľúti ľudia, vy draví šakali!
Brať život! Skiaď to právo? - Či ste ho vy dali?!

Ľudia - hej! Ľuďmi radi menujú sa oni,
tí, čo ľudské i božské šliapajú zákony.
Zákon je len jeden u nich, jeden zákon vlčí;
právo v putách - a pravda na hraniciach blčí.
No príde i prísť musí ten bohatier Boží,
čo zákon pošliapaný na oltár vyloží;
no príde i prísť musí ten veľký deň súdu -
a za stôl si zasadne pravda môjho ľudu!
Zomrieť! Tak výrok, - dobre, ja chodil po zboji;
ale kto viacej zbíjal, ja, či katia moji?!
Ja chodil po zboji, po tom šírom poli,
aby som zabudol o ťažkej nevoli,
ja chodil po zboji poľanou bezdrahou,
aby som naučil pravde pyšných vrahov;
ja chodil po zboji, za slobodou zlatou,
aby som rozrážal putá svojich bratov.
Sloboda, sloboda, slobodienka moja,
pre teba mne páni šibenice stroja!
Preto, že som ťa schytil, keď ťa psi trhali,
i vyniesol omdletú medzi Tatier skaly,
vlastným dychom ťa choval, na srdci zahrieval
a ťažké tvoje rany slzami polieval:
Preto mrieť? - Oj, rád zomriem, bos' sa ty mne milá
za to jedným pozrením dávno odmenila.
Znám to prvšie prezrenie, dosiar v duši tleje,
keď vzchodiac blysli na mňa dve hviezdy nádeje.
Oj, viem, všetko smrť vezme, len nie tie dva blesky,
tie mi svietiť budú hor' v ten môj svet nebeský. -

Ha! Svitá - koniec! - Mrkne - počiatok - kde?
Aký? Oj, zbohom, ty svet márny - môj svet nad oblaky!
VI.
Vejú vetry, vetriská od západnej strany,
kam tie mraky tak letia jak hladní havrani?
Snáď na chraňbu slniečku? Čo vy chmáry chcete
slniečko pochovávať? A ono pri svete!
Či by ste ho zaživa chceli v hrob položit?
Nie! Z toho nič nebude - nezomrie, čo má žiť!
Bo, čo ho aj na chvíľku zložíte do jamy:
povstane, vyrúbe so zlatými šabľami;
a potom do tej jamy - ľahnete vy sami.
Leťte, len leťte, keď vám to pokoja nedá -
ale potom nesteňte: Jaj, beda, prebeda!
A čo to za mrak tiahne cez tie šíre polia?
Čo tie vrany tak liecu, kráču dookola?
To sprievod čierny, dlhý z mesta sa pohýna,
vyprevádza zo sveta nezdarného syna.
Spevu, plaču neslýchať, len čo vietor duje,
a čo drobná rosička z neba poprchuje.

Páč! Na čiernom vozíku, v hlbokom dumaní,
to tam junák Jánošík, šuhaj maľovaný.
On v prostriedku sťa víťaz, kolo tváre bledie:
Zdá sa, že on to na smeť celý zástup vedie.
?Modlime sa!? - kňaz vraví. Za koho? ?Za teba!?
Nie, otče, ja už idem, za mňa sa netreba -
a tam? Boh dobrý, verím, milostive súdi;
no modlime sa radšej za tých biednych ľudí,
za ľud, za ľud nešťastný, za to chorô dieťa,
že by abo ožilo, abo šlo zo sveta!
Pozri ho, jak omdlieva na nevoľnom loži,
pozri tú tvár vpadnutú - či to obraz Boží? !
Jarmo jeho kolískou, síňavy ozdobou:
Oj, čis' kedy zmiluje ten pán Boh nad tebou,
ty dieťa utrpenia, zakliato v nevoli?!
Nič viac nevie o svete, iba že ho bolí;
žiť nezná, nebožiatko, a zomrieť nemôže:
Čo chceš s ním, zač tie muky, spravodlivý Bože?
Sirota, nezná otca, mater, ani seba:
Otvor knihu, moj otče, zaň sa modliť treba!
Modliť! Ešte nie pozde, ešte sú nádeje,
ešte jedna iskierka na dne duše tleje;
a hoc ona malinká, hoc hlboko skrytá:
odkľaj mi ju, môj kňazu, - a svet nový svitá!
I zraky rozpálené zodvihne do neba,
modli sa, vrúcne modli - za koho? Za seba?
Oj, ľud biedny, oj, ľud môj? Ktože ťa zastane?
Ja idem už, ale Ty, všemohúci Pane,
zostaneš s ním, Ty zbav ho! - vzdychajúci volá.
A ľud nemý jak tôňa vlečie sa dokola.
A ľud slepý - nevidí za bieleho rána:
Zabíja otca svojho, čo ho za sna zháňa!

Od šibeníc zavialo, baby sa žehnajú;
na štyroch čiernych stĺpoch havrany krákajú:
?Poď k nám, poď k nám, Janíčko!?
- až strach kosti láme -
?Poď k nám, poď k nám gazdíčko! Dávno ťa čakáme!?
A on ide- k šibeni pri srdca tichosti,
bo mu duša hovorí: To oltár voľnosti.
VII.
Slnce v zlatej kolíske nad horou umiera,
hlucho, temno na vzchode, jak vprostred cmitera.
Obloha v ťažkom smútku až k zemi sa zhýna
sťa mať biedna nad rakvou jediného syna.
Hory, doly v pokore od Tatier k Dunaju,
nad nimi v šírom kole tam víly ihrajú.
Vprostred kola je hora a na holi skalka -
tam si spieva samotná bielych panien kráľka:
Nôžky chmára povíja, vlásky zora zláti -
ako biela ľalia, ako Božia mati.

Poď, poď, Janík, sokol zlatý,
poď do môjho náručia:
Budeme sa milovati
tu, kde nás viac nerozlúčia.

Oj, poď len, poď hore ku mne
z búrok sveta do pokoja:
Ej, veď ťa tu pekne, šumne
popristrája milá tvoja!

Tu ťa čaká oblek nový:
Pláštik z rosy - moja práca -
tu klobúčik slniečkový
i košieľka z žiar mesiaca.

Tu ťa čaká domček nový,
domček krásny, maľovaný;
dášik na ňom diamantový,
okienečká v štyri strany.

A v tom domku budeme si
žiť jak v raji, sami dvaja;
kol nás večné družíc plesy,
družíc Tatier i Dunaja.

Oj, poď len, poď, sokol zlatý,
poď do môjho do náručia:
Budeme sa milovati
tu, kde nás viac nerozlúčia!

Tak spieva. Spevy hrajú ponad oblakami -
a on vstred černovojska pod šibenicami;
tam na tom hroznom vŕšku, na prahu dvoch svetov -
nebo nad ním vysoké - svet nízky pod pätou -
stojí neohrozený so zrakom upretým,
stojí junák Jánošík - jak dakedy predtým,
keď tú svoju družinu prezeral pred bojom,
tú, čo žila, mrela v ňom jak hrom v blesku svojom;
rúčky tak založené v zelenej košieľki,
i ten istý klobúčik i pierko tak celky,
i tá dumka na tvári i tá žiara v oku,
všetko tak - len palošík chýba mu pri boku.
Len keď hlas známy: ?Velej? - zaznie tam od lesa
?Velej! smrť abo voľnosť! Bratia, nedajme sa!?
On stojí jak by kameň, rúčky nepohnuté,
na pozdrav bratov vrelý posiela - vzdychnutie.
Vzdychnutie sťa by bralo mŕtvo sa ozvalo
no, všetko to, ach, všetko, čo mu zostalo
Bo účty jeho s týmto svetom uzavreté,
čuvstvo drieme a myseľ kdesi v druhom svete
Tam, tam, v tom svete peknom, kde nebo tak nízko
kde srdce, vrúcno srdce ku srdcu tak blízko
V svete zašlej mladosti. Tu ligotné chvíle
oblietli ho dokola sťa zlaté motýle.
A on, znovuzrodený v malého šuhaja,
tiahne s nimi slávnostne do rodného kraja.

Páč! Už ho z diaľky víta jasnočelá hoľa,
tu z vŕšku naň kostolík tajným hlasom volá
tam za ním rodná rieka túžobne narieka;
zo dvoch strán ho zelené kopce objímajú,
zo dvoch strán háje za ním ľúbosťou vzdychajú;
lúčina mu chodníček ku dedine kveti:
Vitaj, vitaj, Janíček! Bežia k nemu dati;
pred domom mať, rodina i celý svet známy
obhŕdli ho dokola: Vitaj medzi nami!
Blízko, diaľno - to všetko ku nemu sa ženie,
ľúbaniu a vítaniu konca-kraja nenie.
Akoby práve teraz vracal so zo školy,
nestihne ani vetiť: Bodaj zdravy bolí!

Len v šír tá duša mladá ramená rozloží
i pritisne na srdce celučký svet Boží.
No sotvy jak tá včielka primrie na list sladký,
sotvy usne jak dieťa na prsiach svej matky:
Už ruky hadovitej dotknutie studené
prebúdza ho; i z raja naveky vyženie.

Už je hore. - Ešte raz zrak na hory hodí -
hej, na hory, na hory, na ten svet slobody!
Kraju môj, bájny kraju i spevu i sily,
kde košelečky tkajú bohatierom víly,
spevcov zlaté rusalky z nadzemských vôd poja:
Oj, kde máš v svete páru, ty krásna vlasť moja!
Hory, tie čierne hory, ťažko zastenali,
on ticho hľadí na ne, nesmúti, nežiali;
bo ich pamäť jak lampa čarovná pozláti,
i oblieka v slnkové starodávne šaty.
A on v tých svetoch bájnych sám seba pozerá,
pozerá sa sťa slnko nad morom zvečera.
Na šabli vyštrbenej junák podopretý
díva sa tam z troch kopcov na tie rodné svety.

Z vojny ide syn ľudu po víťaznom boji
a tu ešte boj jeden v duši jeho stojí.
Dole - sedliačik orie, na nevlastnom poli,
a hore - ohník horí na Kráľovej holi.
Čože? kamže? Či plúžiť to nevlastné pole,
či po horách si chodiť s chlapci dobrej vôle?
No nehľadí on dlho po nevoľnom poli:
Ta letí orol mladý medzi tie sokoly!
Pri vatre gajdy hučia, v skoku sú chlapiská,
v ruke pohár a v druhej valaška sa blýska:
?Hore hu! Nič to preto, že sme my chudobní,
hoc sme i chudobní, ale chlapci hodní!
Hore hu! Nič to zato, že sa biedne máme:
Naša dobrá vóľa i tú biedu zláme!?

A s tou švárnou družinou chodí on po horách
pri slnci a mesiaci, pri hviezdach i zorách;
chodí si on sťa vietor bez dráhy, bez cesty,
strachy pred ním a za ním báječné povesti.
Nad biedou utisnutou poslom Božím vstáva,
kvetom skvitá krvavým na rumišti práva.
To na Holi boj bije, samučičký samý,
boj bije junák smelý s troma stolicami.
To na Kriváni stojí, dušu v túžbach kojí,
pozerá orla v letu pri slnka východe -
i spieva si piesenku o zlatej slobode.
To dumku šuhaj dumá v Prosiečnej doline,
dumá, či to zakliaťa predsa raz pominie.
A všetky tie obrazy taks' milo naň smejú,
že znovu v ňom vzbudili usnutú nádeju.

Hoj, a duša ešte raz do nich sa pristrojí,
jak bohatier napokon do čarovných zbrojí,
a po nej sa rozleje sila nevystihlá;
cíti, že by ramenom zem do neba zdvihla.
A vtom kňaz povie: ?Amen!? - Jaj, Bože nad nami! -
Hmla zašla - a Jánošík víta sa s vílami.
Tri ráz od hôr zablysne, tri zhučia výstrely:
Oj! Časy naše, časy, kam ste sa podeli?!

A tým poľom - či to hmla, či šatka belavá?
Či to vietor, či dakto ?Stojte!? voláva
?Stojte! Tu list s pečaťou od Jeho Jasnosti!?
Pozde, pozde, už sa on nevráti z večnosti.
Pozde, pozde dobehli cisárske patenty:
Nedá Janík za seba štyri regimenty!

Ľud okolo šibene - sťa .mŕtva skalina -
nevzdychne, nezaplače, pästí nezatína.
Ide domov - pomaly - ale dák z nechuti,
čo krok zrobí, to stane, to hlavou pokrúti;
čím diaľ ide, tým mu viac čosi srdce zviera,
dač sa v duši ozýva: Jánošík zomiera!
A to srdca zvieranie viacej neprestane
a hlas ten bude volať na zmŕtvych povstanie,
prebije sa cez prsia, cez hory, cez lesy -
bude volať do všech strán: Janíčko! Kdeže si?!
VIII.
Hmlisté, pošmúrne nebo nad Tatrou, Dunajom.
Tak je dáko otupno tým slovenským krajom,
jak zakliatou krajinou. Zem jak by dusená,
sťa žena pri pôrode; len stená a stená
a plod vydať nemôže. Už vŕšky skopneli,
utopili Morenu o Smrtnej nedeli,
roznosili už deti prvšie jarné púčky,
už dávno zakukali po hájoch kukučky -
a jara nechyrovať. Prešlo i Vzkriesenie
a ešte horou-dolou nič sa nezelenie.
Hora v puku, pole v kle utúleno drieme
a ľudia von oblokom na tie holé zeme
zrakmi beznádejnými nemo pozerajú -
s rukami zloženými, čo bude, čakajú.

Staré baby pri peci trímu tajné rady,
spomnú Janka i jeho zakliate poklady.
Vraj, vidno ich presúšať, keď sa mesiac noví,
aj dostať ich, vraj, možno; len ten kvet jánový,
čo poklady otvára, z nich zlého vyháňa,
čo kvitne o polnoci na svätého Jána -
ten dostať: To tajomstvo, čo ešte neznáme -
na čom si dosiaľ ten svet darmo hlavu láme.
Spomnú i pás, košieľku, čo mu dali víly,
i valašku, čo mala za sto chlapov sily.
Bola, vraj, tá už siedme dvere ťať začala,
ale vtedy on skonal a ona - skapala.

Všetko to s ním zaniklo, i tá jeho milá,
i tá švárna družina, čo si s ním chodila;
len tie pusté chodníčky, čo po nich zostali,
a tie mená vyťaté na tatranské skaly.
Napokon ešte prídu na tie mrcha časy,
a tu sa jedna stará kdes' z kúta ohlási -
to sa krížom všetkými svätými zaklína,
že týmto pľuštiam, lejám, len on, vraj, príčina;
bo že on ver' neumrel, že ho rodné víly
čarodejníckym prútom k životu vrátili.
A na svoje dve oči že ho raz videla
v búrke na dreku letieť sťa by jasná strela.
A bohzná, čo si všetko nenarozprávajú
o divoch, čo sa stali a čo sa stať majú.

Šuhaji zas nespustia oka z tamtej strany,
kde zašiel dobrý junák, Janík maľovaný.
Pozerajú túžobne, čo sa to tam deje,
ale tam nič nevídať, len leje a leje.

Len ten, kto sa v to vezme, kto bližšie pristúpi,
ten vidí bielych panien veliké zástupy;
ten vidí, o čom ani nesnívajú ľudie,
ten vidí svojím okom, čo len ešte bude.
IX.
Zjavenie
RUSALKY

Kukala kukučka z zeleného bučka,
sedem ráz skukala - sedem ročkov dala.
Janíčko, Janko náš, biele už líčka máš,
jasné už očká máš, zlaté už vlásky máš;
sedem rôčkov míňa, pôjdeme na sobáš.

VÍLY

Bude svadba, bude, pamätajte, ľudie,
akej viac nebude, kým svet svetom bude!

RUSALKY

Prídu naši, prídu vaši -
bude sobáš nad sobáši.
Bieli orli svadobníci
a sokoli domeníci;
biele víly, to družice,
zlaté panny, tanečnice.
Príde mesiac jasnočelý,
bude družbom na veselí;
príde slnko v koči zlatom,
bude naším starým svatom;
prídu svatky i svatovie,
drobné hviezdy diamantovie.
Hrať nám budú hrmavice,
strieľať, trúbiť hrom s víchrami,
výskať, spievať fujavice.

CHÓR

Bude svadba nad svadbami.

VÍLY

Už zváč chodí, už zváč lieta
od kraj sveta do kraj sveta,
od hviezdičky do hviezdičky,
od bračeka do sestričky.

CHÓR

Páľte, trúbte, hrom s víchrami:
Nech - je svadba nad svadbami!

KRÁĽKA

Pozrite len, biele deti,
či to už deň Slávy svitá?
Jajže, Bože! Družba letí
a ja ešte nezavitá!
Sem tie kvety, biele deti,
sem tie ruže i ľalie -
pokým družba sem doletí,
nech mi parta čielko vije.
Pozrite len, už na hore
blýska svatov vozík zlatý;
sestry! Vstáva zem i more!
Oblečte ma v biele šaty!
Čujte, čujte, biele deti,
čo to za šum z každej strany:
To rodina naša letí,
otvárajte zlaté brány!

CHÓR

Párte, trúbte, hrom s víchrami:
Nech je svadba nad svadbami!

DRUŽICE

Pôjdeme my na ten sobáš
v žiare slnka, v hromov hluku,
ponad svetom, Janík, podáš
bielej kráľke pravú ruku.
Zaznie pieseň oslávenia,
rozlejú sa zemou zore;
svet zlý padne na kolená -
a národ náš vstane hore!

TANEČNICE

Hurá, sestry! Hromy hudú:
Boli časy, ešte budú!
Hurá, sestry! Sem sa v kolá:
Razom! Cez dva póly zeme -
že zem s nebom dookola
jasnou dúhou zavijeme!

SVADOBNÍCI

Už sa rojí zbor nebeský
svadobníkov, domeníkov
po dva víchry, po dva blesky
zapriahajú do vozíkov.
A na dvore, šírom dvore
stojí, hrabe tátoš biely:
Hore sa naň, junák, hore!
Do rúk paloš z jasnej strely!
Hor' sa, šuhaj nad šuhaja,
hor' na koňa! My za tebou
poletíme - hoja, hoja!
Šírym svetom, kde nik nebou!
Poletíme cez tri svety,
mliečnou cestou, hore, dolu;
sprevodíme - kvet nad kvety -
mladú našu k Slávy stolu.

DOMENÍCI

Vyjde pred dom dobrá mati
i požehná párik mladý,
otvorí im svet odkliaty -
šíre dvory, zlaté hrady. . .

SVAT

Napred, napred! Čas uchodí:
Nech sa začnú Slávy hody!

DRUŽBA

Už je panna ovenčená,
páľte, trúbte, hrom s víchrami,
už je brána otvorená:
Nech je svadba nad svadbami!

Už hromy zahrmeli - hrom striasa horami
a všetko ozýva sa sedem krajinami:
Nech je svadba nad svadbami!

Žltá ľalia

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli -
pomôžte mi v mojom žiali!
.
Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije -
a hrob všetko popije.
.
Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory -
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.
.
A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli -
pomôžte mi v mojom žiali!
.
Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať -
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?
.
To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.
.
Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete -
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.
Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
"Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!"
.
Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
"My budeme večne svoji,
nás ani smrt' nerozdvojí!"
.
Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.
Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.
Pod prah si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji -
my budeme vždy svoji!
.
Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.
.
Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac deň čo deň
a na tretí - raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. -
.
Prešiel rôček - aj žiaľ z očiek.
Ktosi klope na oblôček:
Kto to, kto to? "Ja som z mesta,
blúdim - neznám, kde tu cesta?"
Tam napravo, mladý pane -
za potokom na tej strane! -
.
Hora hučí, dáždik rosí;
a na dvere klope ktosi:
"Neznám, ako cez tú vodu,
niet lavičky ani brodu!"
Vyšla Evka, pokázala:
Tu, hľa! v kroví lávka malá!
A pán jej dá peniaz zlatý:
"Budeš na mňa pamätati." -
.
Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
sotva prejdú tri či štyri,
už k chalúpke chodník šíry.
A v chalúpke pán už známy
v čiernom fračku - (s kopýtkami).
.
"Škoda ruži na kaluži,
keď môže byť, kde zatúži;
škoda živej osobe
s umrlcom žiť na hrobe.
Poď von, milá, z tej samoty,
zavediem ťa do paloty;
poďže, milá, poď von sťato,
zavediem ťa v striebro, zlato -
zavediem ťa do mesta:
budeš moja nevesta!" -
Evka dlho neniekala,
pravú rúčku pánu dala.
A on jej dal prsteň zlatý:
"Večer prídem aj so svaty!"
.
Vyšla Evka až na cestu.
Hľadí ona, hľadí k mestu,
jak vyzerá, tak vyzerá -
od poludnia do večera:
Ach, bože môj, bože drahý,
ešte nezrieť kolimahy!
Už slnko preč - začne sa tmieť,
a milého jak niet, tak niet.
tažko čakať v noci vonku,
ešte ťažšie v pustom domku.
Na ohníček triesky dáva
a za každou povzdycháva:
Poďže, milý, poďže ko mne,
bo sa srdce trasie vo mne! -
.
O polnoci prah zapuká:
Kto to? "Ženo, pusť ma dnuká!"
Kto? Bože! či to on?!
"On, tvoj Adam ide von,
ide, ide spod prahu:
čis' držala prísahu?!"
Jaj, kohútky, spievajte,
zamoriť ma nedajte!
Hybaj, hybaj, milý ko mne -
lebo hnedky bude po mne!
"Idem, idem, moja žena -
už som tu von po ramená;
idem, idem spod prahu:
čis' držala prísahu?!"
Vrznú dvere: "Tu ma máš!
Žena moja, či ma znáš?!"
Ach, čo to máš za podobu?
"Žena moja, ako z hrobu."
Ani uši, ani zraky -
"Hja, pod zemou svet je taký:
očí, uší - tam netreba,
tam sú svoji vedľa seba."
Len čis' to ty, Adam ľúby?
Tvár bez nosa, dlhé zuby.
A čože tak hŕkaš s nimi?
"Huj, od zimy - huj, od zimy."
Choď ku krbu! pri plameni
zohreješ si chladné kosti.
"Oheň,plameň je studený
pre skrahnutých mŕtvych hostí."
Ta príď zajtra na slniečko,
to i mŕtvu zem ohrieva.
"Nie! - na tvoje chcem srdiečko
priam, kým kohút nezaspieva!"
Jaj, nechoď sem, bojím sa ťa!
"Moja ľúba, čo máš z báťa?
Boj sa, ženo, či neboj:
Tys' moja raz a ja tvoj!"
Vtom ju pojme do náručia -
on rumenie, ona bľadne:
kohút spieva - víchry zhučia -
i všetko sa vraz prepadne.
.
Stojí, stojí mohyla,
na mohyle zlá chvíľa;
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
Evka, žltá ľalija.
.
A spolnoci jej zať mladý
prichodí k nej na vohl'ady;
.
vyjde hore na mohylu,
tak on teší svoju milú:
ohnivý dážď na ňu leje
a s rihotom tŕnie seje.
.
A ľalija ťažko vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli -
pomôžte mi v mojom žiali.