nemecké rozprávky

Prebrané z http://rozpravky.wz.cz/ .

Kocúr v čižmách

Jeden mlynár mal troch synov, mlyn, somára a kocúra. Synovia mleli, somár donášal obilie a odnášal múku a kocúr chytal myši. Keď mlynár zomrel, synovia si takto rozdelili dedičstvo: najstarší dostal mlyn, stredný somára a najmladší kocúra; viacej sa mu neušlo. Bol preto smutný a takto si vravel: - Ja som predsa dostal to najhoršie. Môj najstarší brat môže mlieť, druhý sa môže nosiť na somárovi, ale čože si počať s kocúrom? Dám si z jeho kože urobiť rukavice a budem mať pokoj.

- Počuj, - začal kocúr, ktorý rozumel všetkému, čo vravel najmladší syn, - nezabíjaj ma pre pár ledajakých rukavíc, radšej mi daj ušiť čižmy, aby som sa v nich mohol ukázať medzi ľuďmi. Uvidíš, že ti budem skoro na dobrej pomoci.

Mlynárov syn sa takej kocúrovej reči začudoval, ale keďže práve vtedy šiel okolo obuvník, zavolal ho, aby kocúrovi odmeral čižmy. Keď boli čižmy hotové, kocúr si ich obul, vzal si vrece, naspodok doň nasypal obilie, navrch priviazal šnúru, aby mal čím zaťahovať, prehodil si vrece na chrbát a na zadných nohách vyšiel z domu do sveta, celkom ako človek.

V tom čase vládol v krajine kráľ, ktorý veľmi rád jedával prepelice. Iba po biede sa človek dostal čo len k jednej. V lese ich síce bolo plno, ale boli také plaché, že z nich neukoristil ani jeden poľovník. Kocúr to vedel a hútal, ako by si pomohol. Keď prišiel do hory, otvoril vrece, porozhŕňal v ňom zrno, šnúru pustil do trávy a jej koniec pretiahol za krovie. Obišiel krovie, učupil sa a striehol. Čoskoro prileteli prepelice, zbadali zrno a jedna za druhou skackali do vreca. Keď ich dnu bolo už hodne, kocúr potiahol šnúru, pribehol k vrecu a prepeliciam povykrúcal krky. Potom si prehodil vrece cez chrbát a šiel rovno do kráľovského zámku.

Stráž zvolala: - Stoj! Kdeže!?

- Ku kráľovi, - krátko odvetil kocúr.

- Máš ty zdravý rozum? Kocúr, a ku kráľovi?

- Nech len ide, - povedal druhý. - Kráľovi je aj tak často dlhá chvíľa, možno ho kocúr rozveselí miaukaním a pradením.

Keď kocúr prišiel pred kráľa, poklonil sa mu a riekol: - Môj pán, urodzený gróf, - a pritom vyslovil dlhé a vznešené meno, - sa pánu kráľovi porúča a posiela mu prepelice, ktoré práve chytil do slučky. - Kráľ sa začudoval pekným tučným prepeliciam, bol od radosti celý bez seba a rozkázal, aby dali kocúrovi z pokladnice do vrecka toľko zlata, koľko len unesie: - Toto daj svojmu pánovi, a že mu za jeho dar veľmi pekne ďakujem.

Úbohý mlynársky syn sedel zatiaľ doma pri obloku a s hlavou v dlaniach myslel na to, že na kocúrove čižmy dal posledný groš a že čo mu kocúr za to môže doniesť. Vtom vošiel kocúr do izby, zhodil z chrbta vrece, rozviazal ho a pred mlynára vysypal číre zlato. - Tu máš za čižmy, a kráľ ťa dáva aj pozdravovať a pekne sa ti poďakúva.

Mlynár sa nad tým bohatstvom zaradoval a nijako nemohol prísť na to, kde sa vzalo. Ale kocúr, zatiaľ čo si vyzúval čižmy, mu všetko vyrozprával a nakoniec povedal: - Už máš dosť peňazí, ale zajtra si zase obujem čižmy, lebo musíš byť ešte bohatší.

Druhé ráno šiel kocúr zase na poľovačku a prišiel ku kráľovi s bohatým úlovkom. Tak to šlo deň čo deň a kráľ si kocúra tak obľúbil, že sa po kráľovskom zámku mohol prechádzať, kde len chcel. Raz bol kocúr v kráľovskej kuchyni pri sporáku a zohrieval sa. Tu vošiel kočiš a klial: - Bodaj by kráľa aj s princeznou parom vzal. Chcel som ísť do hostinca zahrať si v karty a vypiť si, a tu ich musím povoziť okolo jazera.

Keď to kocúr počul, odplazil sa domov a povedal svojmu pánovi: - Ak sa chceš stať grófom a byť bohatý, poď so mnou k jazeru a kúp sa v ňom.

Mlynár kocúra poslúchol a šiel s ním k jazeru. Tu kocúr vzal jeho šaty, odniesol ich preč a skryl. Práve vtedy prichádzal na koči kráľ. Vtom kocúr začal úpenlivo lamentovať: - Ach, najvznešenejší kráľ! Kým sa môj pán kúpal v jazere, akýsi zlodej mu ukradol šaty. Teraz je pán gróf vo vode a nemôže vyjsť von, a ak tam ostane dlhšie, prechladne a umrie.

Keď to kráľ počul, kázal zastaviť koč a jeden z jeho sluhov musel uháňať po šaty. Pán gróf si obliekol nádherné šaty, a pretože mu kráľ aj tak bol za prepelice zaviazaný, musel si prisadnúť k nemu do koča. Princezná sa tiež nenahnevala, lebo gróf sa jej celkom páčil.

Kocúr bežal vopred, pribehol na veľkú lúku, kde robilo okolo sto ľudí. - Čia je to lúka, ľudkovia? - opýtal sa kocúr. - Veľkého čarodejníka, - znela odpoveď. - Počujte, teraz prejde tadiaľto na koči kráľ, a keď sa opýta, čia je to lúka, odpovedzte: grófova. Ak tak nepoviete, budete všetci synmi smrti.

Potom šiel kocúr ďalej a prišiel k poľu s obilím, za ktorým bola hora. Boli tam ženci a drevorubači a s nimi sa dohodol takisto. Všetci sa za ním obzerali, a že vyzeral tak čudne a chodil v čižmách ako človek, báli sa ho. Čoskoro prišiel k čarodejníkovmu zámku, vošiel bezočivo dnu a poďho rovno pred čarodejníka. Čarodejník si ho nedôverčivo obzeral a spýtal sa ho, čo chce. Kocúr sa mu poklonil a povedal: - Počul som, že sa môžeš premeniť na hocijaké zviera, na psa, líšku alebo vlka. To by som aj uveril, ale premeniť sa na slona, to sa mi vidí celkom nemožné. Nuž prišiel som sa o tom presvedčiť.

Čarodejník pyšne odpovedal: - To je pre mňa maličkosť. - A v tej chvíli premenil sa na slona. - To je už dačo, ale či sa premeníš aj na leva? - To je pre mňa tiež nič, - povedal čarodejník a už stál pred kocúrom ako lev. Kocúr sa tváril veľmi začudovane a volal: - Neuveriteľné, neslýchané, ale ešte neslýchanejšie by bolo, keby si sa premenil na celkom malé zviera, ako je napríklad myš. Ty iste dokážeš viac ako hociktorý čarodejník na svete, ale toto by bolo predsa len priveľa.

Čarodejník bol celý uveličený po takých sladkých slovách a riekol: - O, áno, milý kocúrik, aj to dokážem, - a už behal po izbe ako myš. Kocúr za ňou, jedným skokom ju chytil a zožral.

Za ten čas kráľ s grófom a princeznou prišli na koči k veľkej lúke.

- Čie je to seno? - opýtal sa kráľ.

- Pána grófovo! - kričali všetci, ako im kocúr prikázal.

- Máte tu pekný kus zeme, pán gróf, - povedal kráľ. Potom prišli k poľu s obilím. - Čie je to zbožie, ľudia?

- Pána grófovo.

- Ej, pán gróf, máte pekné role.

Potom prišli k hore. - Čie je to drevo, ľudia?

- Pána grófovo.

Kráľ sa čudoval ešte väčšmi a povedal: - Vy ste zaiste bohatý človek, pán gróf, myslím, že ani ja nemám takú peknú horu.

Konečne prišli do zámku. Kocúr stál na schodoch, a keď koč zastal, zoskočil dolu, otvoril dvere na koči a povedal: - Pán kráľ, došli ste do zámku môjho pána grófa a táto česť ho urobí šťastným na celý život. - Kráľ vyšiel z koča a obdivoval nádherný zámok, ktorý bol vari ešte krajší a väčší ako jeho kráľovské sídlo. Gróf zaviedol princeznú do sály, ktorá sa celá jagala od zlata a drahého kamenia.

Onedlho mal gróf s princeznou svadbu, a keď kráľ zomrel, kráľom bol gróf a kocúr v čižmách prvým ministrom.

Starček a jeho dcéry

V jednej osade žil starček s troma dcérami. Najmladšia z nich bola najkrajšia a najmúdrejšia.

Žili veľmi biedne. Čum* mali deravý, chatrný, teplej odedze málo. Za veľkých mrazov sedával starček s dcérami pri ohni a zohrievali sa. Na noc oheň zahasili, ľahli si spať a do rána mrzli.

Raz, bolo to dáko o polzime, strhla sa nad tundrou strašná fujavica. Duje deň, duje dva, duje tri... Vari všetko zaveje.

Ľudia nemôžu vyjsť z čumov, sedia lační.

Sedí v čume aj starček so svojimi troma dcérami a počúva, ako víchor zavýja.

Napokon povie:

- Neprečkáme my túto fujavicu. Poslal ju Kotura, pán vetrov.

Srdí sa, ako vidieť. Chce, aby sme mu poslali peknú ženu. Nože choď, ty moja najstaršia, ku Koturovi, lebo inak zahynie všetok náš ľud. Choď a popros ho, aby zastavil víchricu.

- Akože pôjdem, - vraví dievka, - cestu neviem.

- Dám ti malé sánky. Postrč ich proti vetru a choď za nimi.

Vietor ti bude rozväzovať šaty, ale ty sa nezastav a nezaväzuj ich. Sneh sa ti bude pchať do obuvi, ale ty ho nevytriasaj, nezdržuj sa.

V ceste ti bude stáť vysoký kopec, vyjdi naň. Tam sa už potom zastav, povytriasaj si sneh a pozapínaj šaty. Na kopci priletí k tebe vtáčik a sadne ti na plece; neodožeň ho, ale ho pohlaď a poláskaj.

Potom si sadni na sánky a spusť sa z kopca. Zavezú ťa rovno pred Koturov čum. Vojdi dnu, sadni si a ničoho sa nedotkni, len čakaj.

A keď príde Kotura, rob všetko, čo ti rozkáže...

Najstaršia dcéra sa obliekla, stala si za sánky a postrčila ich proti vetru.

Prešla na kuse, a tu jej víchrica rozviazala kacabajku, začalo jej byť zima. Nepočúvla otca a chytro si kacabajku zaviazala. A keď sa jej napchal sneh do obuvi, zastala a povytriasala si ho. Až potom išla ďalej, v ústrety víchrici. Šla dlho.

Zazrela vysoký kopec a vyšla naň.

Vtom priletel k nej vtáčik a chcel si jej sadnúť na plece.

Dievka zamávala rukami a vtáčika odohnala.

Vtáčik zakrúžil, zakrúžil - a uletel. Najstaršia dcéra sadla na sánky a spustila sa z kopca. Sánky zastali pred veľkým čumom.

Vošla dievka do čumu, obzerá sa a vidí tam kus pečeného sobieho mäsa. Rozložila oheň, zohriala sa a začala z mäsa odštipkávať. Odštipkáva a je, odštipkáva a je ... Veľa ho zjedla.

Odrazu počuje, že ktosi zastal pred čumom. Zdvihla sa kožušina na vchode a vošiel dnu mladý velikán.

To bol Kotura. Pozrel na dievčinu a spytuje sa:

- Skade si prišla a čo tu hľadáš?

- Otec ma poslal...

- A načo?

- Aby si si ma vzal za ženu.

- V staň a uvar mäso, čo som doniesol z lovu!

Dievčina uvarila mäso.

Kotura jej, ho kázal vybrať a rozdeliť napoly.

- Jedna polovica bude pre nás, - povedal, - a druhú polož do korýtka a zanes do susedného čumu. Ale nevojdi dnu, počkaj pred vchodom, vyjde k tebe starenka. Ty jej mäso podaj a čakaj, kým ti nevráti korýtko.

Dievka vzala mäso a vyšla z čumu. A víchrica zavýja, sneh sa sype, nevidieť na krok. Čože nájdeš v tomto nečase...?

Dievčina zašla trošku nabok, zastala, pohútala a vyhodila mäso do snehu. Vrátila sa ku Koturovi s prázdnym korýtkom.

Kotura na ňu pozrel a vraví:

- No, či si zaniesla?

- Zaniesla.

- Nože mi ukáž korýtko, čo ti dali za mäso.

Dievka ukázala prázdne korýtko. Kotura nepovedal ani slovo, najedol sa a ľahol si spať.

Ráno vstal, doniesol do stanu surové sobie kože a hovorí:

- A nech je to hotové, kým sa vrátim z poľovačky. Tieto kože vyrob a uši z nich nový odev, kapce aj rukavice.

Kotura odišiel do tundry a najstaršia dcéra sa dala do roboty.

Vtom sa na vchode zdvihla kožušina a do čumu vošla šedivá starenka.

- Dievka moja, - vraví jej, - smietka mi spadla do oka. Nože mi ju vytiahni.

- Nezabávaj ma, - odvrkne dievka. - Nemám kedy.

Starká nepovedala viac ani slova, zvrtla sa a odišla. Najstaršia dcéra ostala v čume sama. Mädlí ona tie kože, vykrajuje nožom, náhli sa ušiť Koturovi odev. Sije len ako-tak, veď či sa dá za deň dobre ušiť odev? A ani poriadnej, ihly nemá...

Večer sa Kotura vrátil z lovu. Spytuje sa:

- Tak čo, odlev je hotový?

- Hotový.

Chytil Kotura odev - koža je tvrdá, zle vyrobená. Primeria si, ale odev mu nepadne, aj pozošívaný je krivo, hocijako.

Nahneval sa Kotura a vyhodil dievku z čumu. Vyhodil ju ďaleko do záveja. A tam aj zamrzla.

Víchrica zavyla ešte zlostnejšie.

Sedí starček vo svojom čume, počúva, ako víchor hučí vo dne v noci, a vraví:

- Nedbala dcéra na moje slová. Nerobila, ako som kázal. Preto víchrica neprestáva, Kotura sa srdí. Vyber sa k nemu ty, dcéra moja prostredná.

Zhotovil jej starec sánky, povedal všetko, ako má robiť, a vypravil ju ku Koturovi. A čaká aj s najmladšou dcérou, kedy víchor stíchne.

Postrčila prostredná dcéra sánky proti vetru. Cestou sa jej kacabajka rozviazala a sneh sa jej nabil do obuvi. Začalo ju oziabať.

Zabudla dievka na otcov príkaz, zaviazala si kacabajku a povytriasala sneh skôr, ako bolo treba.

Vyšla na kopec a zazrela vtáčika. Zamávala rukami a odohnala ho.

Sadla na sánky a spustila sa pod kopec, rovno pred Koturov čum.

Vošla dnu, rozložila oheň, najedla sa sobieho mäsa a čakala.

Vrátil sa Kotura z poľovačky, zočil dievčinu a spytuje sa:

- Čože si prišla?

- Otec ma poslal.

- A načo?

- Aby si si ma vzal za ženu.

- A čože teda sedíš? Lačný som, chytro uvar mäso!

Keď sa mäso uvarilo, Kotura ho kázal vybrať z kotla a rozdeliť napoly.

- Jedna polovica bude pre nás, - povedal, - druhú polož do korýtka a zanes do susedného čumu. Ale nechoď dnu, počkaj vonku, kým ti korýtko nevrátia.

Dievka vzala mäso a vyšla z čumu. A víchor duje, sneh sa valí, na krok nevidieť... Odhodila dievka mäso do snehu, postála, postála a vrátila sa ku Koturovi.

- No, či si zaniesla?

- Zaniesla.

- Dáko veľmi chytro si sa vrátila. Nože ukáž korýtko, pozriem, čo ti dali za mäso.

Pozrel Kotura na prázdne korýtko, ale nepovedal nič. Ľahol si spať.

Ráno doniesol do čumu surové sobie kože a rozkázal dievke, tak ako jej sestre, aby mu z nich ušila do večera nový odev.

- Ši! Večer si obzriem, čo to bude za robota!

Odišiel Kotura na lov a dievka sa pustila do práce. Náhli sa, aby do večera stihla ušiť aspoň ako-tak.

Vtom vošla do čumu šedivá starenka.

- Dievka moja, - vraví jej, - spadla mi do oka smietka. Nože mi ju vytiahni, samej sa mi nedá...

- Nemám ja kedy vyťahovať tvoju smietku. Aj bez toho mám veľa roboty. Choď a nezabávaj ma!

Starká už nič nepovedala a odišla. Večer sa Kotura vrátil z lovu a spytuje sa:

- Nuž čo, hotový je môj odev?

- Hotový.

- Daj, primeriam si.

Začal si primeriavať. Lenže odev je iba tak zbúchaný, nakrivo zošitý a na postavu nepadne. Nahneval sa Kotura a vyhodil starcovu dcéru ta, kde i jej sestru.

Zamrzla aj ona.

A starký sedí vo svojom čume s najmladšou dcérou, nevie sa dočkať tichej pohody. Víchrica hviždí ešte divšie ako predtým, len-len že nezvalí čum.

- Nepočúvli ma moje dievky, - vraví starček. - Ba vykonali ešte horšie, lebo Koturu rozhnevali. Ty si moja posledná dcéra, a tak mi teraz prichodí poslať teba. Ak ťa nepošlem, všetok ľud pohynie od hladu. Pozbieraj sa a choď!

A starček i jej povedal, ako má ísť a čo má robiť.

Vyšla dievčina z čumu, stala si za sánky a postrčila ich proti vetru.

A vietor duje, reve, z nôh ide zvaliť, oči oslepiť, na krok nevidieť.

Ide dievčina v tej víchrici a ani na jedno otcovo slovo nezabúda.

Všetko robí tak, ako jej prikázal. Rozviaže sa jej kacabajka, nezaviaže ju. Sneh sa jej pchá do obuvi, nevytriasa ho. Zima jej je a ťažko sa ide proti vetru, ale ona sa nezastaví, len kráča a kráča.

Tu jej v ceste kopec. Vyškriabe sa ona na ten kopec, tam sa už zastaví, zaviaže si šaty a povytriasa sneh.

Odrazu priletí vtáčik a sadne si jej na plece. Ona ho neodoženie, ale ho pohladí, poláska. Vtáčik uletel.

Sadne dievka na sánky a spustí sa rovno pred Koturov čum.

Vojde dnu, sadne si a čaká.

Zrazu sa odhrnie na vchode kožušina a vojde dnu mladý velikán Kotura.

Zazrel dievčinu, zasmial sa a vraví:

- Čože si prišla ku mne?

- Otec ma poslal.

- A načo?

- Poprosiť ťa, aby si utíšil víchricu, inak všetci zahynú.

- A čože sedíš, nerozložíš oheň a neuvaríš mäso? I ja som hladný: i ty si, ako vidím, ešte nič nejedla.

Dievčina uvarila mäso, vytiahla ho z kotla a podala Koturovi.

Najedol sa a polovicu kázal zaniesť do susedného čumu.

Dievčina vzala korýtko a vyšla. A vonku víchor duje, sneh sa valí, fujačí ešte horšie ako vo dne. Kade tu ísť? Kde hľadať čum?

Postála dievčina, pohútala a šla ďalej.

Ale kde ide, to ani sama nevie.

Vtom sa pri nej zjaví ten istý vtáčik, čo priletel k nej na kopci.

Popri samej tvári jej poletuje.

Dievka ide za vtáčikom. Kade vtáčik letí, tade aj ona kráča.

Sla a šla, až zrazu zbadala mihnúť sa iskru. Zaradovala sa dievka, myslela, že už našla čum. Podišla bližšie, ale tam nie je nijaký čum, len akýsi kopček. A z kopčeka sa vinie dym.

Obišla ona ten kopček, ďubla doň nohou - a ukázal sa vchod.

Vykukla z neho šedivá starenka a spytuje sa:

- Kto si? A čo si prišla?

- Stará mati, doniesla som vám mäso. Kotura mi kázal.

- Kotura? Tak teda daj! A počkaj chvíľu.

Stojí dievčina pri kopčeku a čaká. Dlho čakala. Naostatok sa vchod poznove odkryl, vykukla z neho starenka a podala korýtko.

Čosi v ňom bolo. Dievča sa vrátilo ku Koturovi.

- Dáko dlho si chodila. Našla si čum?

- Našla.

- A mäso si dala?

- Dala.

- Nože mi podaj korýtko, pozriem, čo je v ňom.

Pozrel Kotura do korýtka - a tam nože, škrabáky i mädličky na vyrábanie koží, aj oceľové ihly. Zasmial sa:

- Veľa užitočných vecí ti dali. Všetky sa ti zídu.

Ráno Kotura vstal, doniesol do čumu surové sobie kože a kázal si ušiť do večera nový odev, kapce aj rukavice.

- Ak to pekne ušiješ, vezmem si ťa za ženu.

Kotura odišiel a dievka sa dala do roboty. Veľmi sa jej pritom zišiel darček od starenky: bolo tam všetko, čo potrebovala. Ale koľkože sa dá spraviť za jeden deň? No ona veľa nemudruje, viac robí. Oškrabuje kožu, mädlí, vykrajuje a šije.

Vtom sa na vchode zdvihla kožušina a vošla dnu šedivá starenka.

Dievka ju poznala: bola to tá istá, ktorej včera zaniesla mäso.

- Pomôž mi, dievka moja, - vraví starenka, - vytiahni mi z oka smietku, sama si nemôžem.

Dievča odložilo robotu a začalo vyťahovať smietku.

- Dobre, - vraví starká, - už je vonku. A teraz mi pozri do pravého ucha.

Dievča jej pozrelo do ucha a zľaklo sa.

- No, čo si tam videla?

- V tvojom uchu sedí dievka...

- A čože ju nezavoláš? Zavolaj ju, pomôže ti šiť odev pre Koturu.

Zaradovala sa starčekova dcéra a zavolala tú dievku.

Nato vyskočila zo starenkinho ucha nie jedna, ale štyri dievčiny a chytili sa všetky do roboty: mädlia kože, vykrajujú a šijú.

Raz-dva odev ušili.

Potom ich starenka zase schovala do ucha a odišla.

Večer sa Kotura vrátil z poľovačky a spytuje sa:

- No, či si urobila, čo som ti kázal?

- Urobila.

- Nože daj, obzriem si a primeriam.

Vzal Kotura oblek, pomädlil, koža bola na mäkučko vyrobená.

Obliekol sa, oblek mu je ani ulihaty a pozošívaný je pevne a krásne.

Zasmial sa Kotura a vraví:

- Páčiš sa mi! Aj mojej matke a mojim štyrom sestrám sa páčiš.

Dobre pracuješ a si aj smelá. Vybrala si sa proti strašnej víchrici, aby si pomohla vašim ľuďom. Buď mojou ženou, ostaň v mojom čume.

A len čo to povedal, víchrica v tundre stíchla. Ľudia sa prestali schovávať, prestali mrznúť, vyšli všetci zo svojich čumov.

V pekle

Bol raz jeden mocný kráľ a ten mal prekrásnu dcéru. Jedného dňa sa princezná prechádzala po zelenej lúke. Zrazu priletel strašný drak, uchytil na smrť prelaknuté dievča a odniesol ho preč, do pekla. Lebo drak nebol nikto iný ako sám čert.

Kráľ bol celý bez seba, keď sa dozvedel, že mu dcéru odniesol pekelný drak. Vyhlásil, že kto mu dcéru z pekla vyslobodí, dostane kráľovstvo a ruku jeho dcéry. Prišli mnohí a pokúšali sa dostať do pekla, ale čo ako sa namáhali, cestu do pekla nenašli.

Jedného dňa prišiel udatný syn jednej chudobnej vdovy, ktorá žila vo veľkej biede. Prihlásil sa u kráľa, že on sa pokúsi kráľovskú dcéru oslobodiť. Kráľ mu znova zopakoval svoj sľub a mládenec sa vybral na skusy.

Ako tak išiel a vypytoval sa všetkých, či ide do pekla dobre, prišiel k jednej starej, mrzkej ženičke, ktorá bola taká vetchá, že sa jej zabudol spýtať na cestu. Ale ona sa ho spýtala: - Kamže, kam, kam sa poberáš? - Ach, mám ísť do pekla, - povedal, a neviem ta cestu. - To ti verím, priateľko, - vraví ženička, - keď sa ty chceš dostal do pekla, musíš si vziať tento prútik, čo nosím pod pazuchou. Cestou uvidíš pred jedným domom čierneho kohúta, toho musíš chytiť a vytrhnúť mu pero. Potom stretneš čierneho capa, ktorý bude veľmi klať. Ale ty mu musíš vytrhnúť z brady jednu štetinu. Ostatné už sám uvidíš.

Ženička mu dala prútik, mládenec sa jej chcel poďakovať, ale ona rýchlo odišla. A za ňou ísť nemohol, lebo prútik mu to nedovolil. Ukazoval mu, kadiaľ má ísť, až prišiel k sedliackemu domu, pred ktorým stál čierny kohút. Len čo zbadal pocestného s prútikom, začal utekať, trepal krídlami a odletel. Ale náš šuhaj bol vrtkejší a kohúta rýchlo dolapil. Mohol sa teraz kohút trepať, koľko chcel, mládenec mu čierne pero vytrhol.

Len čo odišiel niekoľko krokov ďalej a zastokol si čierne pero za klobúk, uvidel naprostred cesty čierneho capa, ako si zohol rohatú hlavu až k zemi, a kým sa hľadač pekla spamätal, cap ho prevrátil. No mládenec sa nedal odradiť, vstal, a keď cap znovu zaútočil, chytil ho za bradu, až mu z nej skoro polovica ostala v hrsti. Cap mekotačky utekal domov. Hans si vybral z brady najkrajšiu štetinu a schoval si ju aj s čiernym pierkom do vrecka. Prútik si strčil do čižmy a veselo kráčal ďalej. Išiel, išiel, až prišiel k pekelnej bráne, ale tá bola, na Hansov veľký žiaľ, zatvorená. Čo teraz robiť?

"Ach," pomyslel si, "skúsim to s prútikom," a zabúchal ním na bránu. Brána sa hneď otvorila dokorán a pod oblúkom dverí si zastal vrátnik.

- Čo chceš? - oslovil ho červený chlapík. - Tak silno si búchal na bránu. Máš priepustku?

Hans siahol do vrecka a podržal strážcovi pri nose pero z čierneho kohúta a štetinu z čierneho capa. Vrátnik zavrčal "dobre" a uvoľnil mu cestu. Ale kadiaľ ísť, keď do pekla vedú tri cesty? "Ona je princezná, tak hádam prostredná cesta bude tá pravá," myslel si Hans, a keď sa opýtal prútika, aj ten mu ukázal prostrednú cestu. Prišiel do akejsi komnaty a našiel v nej tri dievčiny. Drak, s ktorým mal zápasiť, nebol doma. Hans povedal dievčinám: - Prišiel som vás oslobodiť. Teraz, keď drak odletel, je na to príhodný čas. - Ach nie, - povedala jedna, - teraz nie, lebo drak sa vrátí každú chvíľu! - Mládenec povedal, že bude s drakom zápasiť, ale dievčiny mu riekli, že čas zápasu ešte nenadišiel. Napokon sa dohodli, že prvú noc prespí pod posteľou prvej dievčiny, druhú noc pod posteľou druhej a tretiu noc pod posteľou tretej dievčiny. Na štvrtý deň drak tak či tak odletí.

Keď sa drak večer vrátil a s veľkým hrmotom vkročil do izby, zaňuchal a zreval: - Cítim tu človečinu. - Ach, čo ti to len prišlo na um, - vravela prvá dievčina, - vykypela mi zapražená polievka, tú cítiť. - Drak sa dal učičíkať, položil si hlavu na laby a čoskoro zaspal. Na druhý deň ráno vyletel a zostal celý deň vonku, na zemi. Veselo ušiel Hansovi čas medzi troma dievčinami, jednou krajšou ako druhou, a keď nastal večer, zaliezol pod postel druhej dievčiny. A už sa drak vracal a s veľkým hrmotom vkročil do izby. Aj tentoraz ňuchal a zareval: - Cítim tu, cítim človečinu! - Ach, čo ti to len prišlo na um, - odvetila druhá dievčina, - zarezala som teľa, a to tu cítiť. - Drak sa dal učičíkať, položil si hlavu na laby a čoskoro zaspal. Na druhý deň ráno znovu vyletel a ostal medzi ľuďmi.

Aj tento deň sa minul Hansovi s dievčinami veľmi veselo, a keď sa schýlilo k večeru, vliezol pod postel tretej. O chvíľu prišiel s veľkým hrmotom drak, ňuchal dookola a zreval: - Cítim, cítim, cítim človečinu! - Ach, - zasmiala sa princezná, ktorú mal najradšej, - čo ti to prišlo na um. Zdochol mi kohút a visí teraz v komore. - Aj teraz sa dal drak učičíkať, položil si hlavu na laby a čoskoro zaspal. Na štvrtý deň ráno letel preč a reval, že sa vráti veľmi neskoro, lebo má veľa roboty.

Hans a dievčiny sa začali zberať na cestu. Dohodli sa, že na útek si zapriahnu pekelný koč. Pohoniča by mali, a chýrneho. Onedlho už aj čo najrýchlejšie odchádzali, Hans vpredu na kozlíku a dievčiny v kočí. Tátoše uháňali jedna radosť.

Ale odrazu zastali a začali sa vzpínať. Uprostred cesty stál čierny cap s hlboko sklonenou hlavou a mekotal: - Dajte mi moju štetinu. - Hans rýchlo vytiahol vrecko, hodil mu štetinu a cap hneď odskočil nabok. Tátoše uháňali ďalej, keď im tu zrazu zletí na hlavu čierny kohút a kričí: - Kikirikí, dajte mi moje pero. - Hans mu rýchlo hodil pero a uháňali ďalej. Ešte im vstúpila do cesty vetchá ženička a vypýtala si svoj prútik. Potom už leteli tátoše až do mesta a na hrad. Starý kráľ si s jasotom privítal dcéru a vychystal veselú svadbu s bohatou hostinou. Bola tam aj Hansova matka a tá mi porozprávala, ako sa to všetko prihodilo. Druhé dve dievčiny ostali na zámku pri mladej kráľovnej. Choď ta a pozri, možno je niektorá na vydaj.