Klasici

Botto Ján

Báj na Dunaji

Na Dunaji pláva húska biela,
húska biela s červenýma ústy.
Ohliada sa po zelenom poli,
ohliada sa po vysokom nebi:
i zatúžiac po slobode zlatej
vystiera v let svoje krídla mladé.
Aj! Tu víchor, starý vrah Dunaja,
besom zhučí: - húska padá dolu,
dolu padá v rozježené vlny.
Vlny tečú a veky sa vlečú -
a na vlnách kvíli húska biela,
húska biela s červenýma ústy.

Nad Dunajom stojí skala pevná.
Na skale sedáva junák mladý;
za zore s husičkou vítava sa,
večerom s Dunajom zhovára sa.

Cez Dunaj prechodí polnoc tichá.
Na vode hviezdičky ihrajú si -
medzi nimi pláva húska biela,
pláva, pláva smutno, neveselo;
horkými slzami umýva sa,
tej tichej polnoci sťažúva sa:
Svet jasný, svet krásny, len ten môj tmavý.
Ktože ma pravekej kliatby zbaví?!
Ktože má, ktože má orlie kriela,
hruď čistú Michala archanjela?!
Kto pôjde do boja s vetry zlými?!
Junák môj, orle môj, kdeže si mi?!

Počuje to polnoc, polnoc tichá -
úpenie zanesie na vrch skaly,
na vrch skaly v junákovo srdce.
Roztúži sa srdce junákovo,
i zavolá vieryplným hlasom:
Bože milý! Daj mi orlie kriela
i hruď čistú Michal-archanjela!
To vyrieka i do vĺn sa hodí,
do vĺn sivých, junák orol mladý;
ramenom zachytí húsku bielu,
húsku bielu s červenýma ústy.
Aj! Tu víchor zahukoce divý.
Vlny zdvihne zo dna do polneba;
vyhasnú hviezdičky svetlá Božie -
otvorí priepasti zívajúce.
I zakvíli polnoc: Beda, Beda! -

Nad Dunajom stojí skala pevná,
na skalu vystúpil junák mladý,
junák orol v ligotavej zore.
Na prsiach mu skvie sa húska biela,
húska biela s červenýma ústy.
Aj! Pozrite zázrak, ľudia Boží!
Nie to húska na prsiach junáka,
nie to húska, ale panna biela,
panna biela s červenýma ústy!

Ctibor

Na hon zatrúbil Beckova pán.
?Pane!? - predstúpi mních jeden -
?čuješ tie zvony zo všetkých strán?
Dnes je svätej nedele deň!

Dnes čo duša v chrám sa pohýna:
spomni i ty na Hospodina.?

?Na hon, na hon! kým duša mladá;
nedeľa, boh? čože ma doň!
Komu treba, nech si ho hľadá:
na hon, hurrá! na hon, na hon!?

A pán letí, družina za ním:
ľud stretáva ho so vzdychaním:

?Pane, zmiluj sa! - beda s nami.
Už sa prevrátil svet celý,
časy dobré s lastovičkami
dávno od nás odleteli.

Krivda krivdu a hriech hriech honí,
jakby to už bol deň pokonný!?

?Na hon, na hon! kým krv horúca!
Svet, ľud? haha! čože ma doň!
Čo stáť nevládze, nech sa rúca:
na hon, hurrá! - na hon, na hon!?

Tak loví on, loví bez ustania
celý deň boží do mrkania.

?Pane! postoj, už, hľa, mrká sa.
My ustatí i vraník tvoj.
Čuj,, jak celému svetu hlása
zvonček večerný - mier, pokoj.

Dosť krvi už za dňa natieklo,
v noci poľúva iba peklo!?

?Na hon, na hon! kým para stačí.
Noc - i peklo? - čože ma doň!
Po smrti všetko zem zatlačí:
na hon, hurrá! - na hon, na hon!?

A laň letí lesom neschodným;
on za ňou - až kôň padne pod ním.

A blesk čudný šibne mu v oči,
pred ním duch kýsi zhrmí: ?Stoj!
Kruh môj smrteľník neprekročí:
v zvieratníku zverstvu pokoj!

Páč! jak tu snie všaký tvor zeme;
tu len hriech jeden nezadrieme!? -

A lovec: bums, hallou! - no ozveny
naspäť doň udrú - bums, hallou!
I skočí sám sťa postrelený -
a za ním hiv, hav! svorka psov.

Hiv, hav! psi kolia svojho pána
cez hory, doly až do rána.

Ráno hľadá pána družina;
ale ani chýru o ňom.
Len keď mrkať sa vraj začína,
čuť horou hiv, hav, tresk i lom.

A tak každú noc až do rána
psi vlastní kolia svojho pána.

Margita a Besná

Ej, letí plť dolu Váhom, na plti veselo -
jak vtedy, keď na nej bolo to Slovensko celô.
Letí, letí ako húska, z Turca do Trenčína:
Pozor, chlapci! tu je už tá Strečnianska dolina.
Zmĺkli piesne. Faktor rečie: Páčte tie tri skaly,
jak nám priekom šírym Váhom do cesty zastali:
to Margita. A za ňou toť! Besná na nás čaká;
hľa! jak hltá celý Váh do svojho pažeráka.
Nebojte sa! Neraz som ja prešiel sťato zdravý
s bohpomocou; - ale teraz, chlapci, klobúk z hlavy!

I všetko sa krížom žehná i modlí skrúšene:
prejde Slovák i cez peklo, prejde v božom mene!

Pozor! tu už Margita!
Že nás vľúdne privíta.
Stúliť veslá a rúče
šmihom cez jej náručie!
Ona smelým neškodí,
dobrých Pán Boh sprevodí. -
Pozor! - tu Besná saňa!
Smelo v osudný skok!
Strelou do jej hrtana!

Razom: kormidlom vbok! -
A plť v huku i v pene
z pyskov sa jej vyžene.

Chvalabohu! - faktor vzdychne - šuhajci, už sme von!
A tí trnú, či za nimi Besná nejde v pohon.
Nabok strachy! - teraz k vatre! usušiť si šaty,
ja vám budem o tých hrôzach hrozné rozprávati.

Ponad Váhom biely dom.
Pekná vdova býva v ňom;
ale krajšia dievčina
Margita, pastorkyňa.
Vdovička pekná, mladá,
vydávať by sa rada.
Vysedúva pri okne
a dievča v poli mokne;
oblieka sa v zamaty
a dievčatko v záplaty;
umýva sa vôdkami
a sirota slzami.
Idú, idú vohl'ači;
na vdovu nik nepáči,
len sa každý hneď pýta:
A kdeže je Margita?

"Hejže, Bože, prebože, -
takto to byt' nemôže!
Mne cestička zaťatá,
kým ona nie vydatá.
Vydať ju? - vec daromná.
Kto potom príde po mňa?
Bohatstvo pôjde za ňou:
ja slúžkou, ona paňou."
Rozmýšľa, vzdychá, šepce:
"Pre ňu ma - ach, nik nechce,
pre ňu sa mi nešťästí:
preč! - ona musí z cesty!"

A zlým ohňom vzbĺkne zrak:
"Počkaj, počkaj! - zrobím tak!"

"Margito! - už po lete -
pôjdeš do Turca k tete:
Tam obžinky, jasoty:
čas oddýchnuť z roboty.
Vezmi sviatočné šaty
i živôtik z tafaty -
i partu, keď ti ďaka -
kto vie, čo ťa tam čaká."

Ide dievča dolinou
a macocha sihlinou;
dievča letí ako vták
a macocha ako drak.

Prišlo ono pod bralo,
kvietky vodou hádzalo:
"Hejže, Váhu, veštec náš!
Kam ja pôjdem na sobáš!"
Vtom vzteklica pripáli:
plesk! dievčinu zo skaly -
"Na! tu tebe sobáš tvoj!"
Voda, hora zhučí: hoj! -

Vdova kradne sa domov,
"Hoj, hoj!" - ktos' za ňou volá,
ktos' kuká spoza stromov,
ale tu nič dokola.
"Chachacha! kto o tom vie?
Ticho, ticho, svedomie!

Už cestička preťatá,
už Margita vydatá."

"Hej, šuhajko z Ľubochny,
nepískaj ty pod okny,
ale pod' dnu ku stolu:
zoberme sa my spolu!
Cestička už preťatá,
Margita už vydatá."
Nechodí šuhaj dnuká,
srdce jej žiaľom puká -
v duši kýsi hlas kričí
akoby hlas kuvičí:
"Aha, tu si, tu si, tu!
kam si dala Margitu?"
Hlavu na prsia zvesí:
"Nádej moja, kdeže si?
Ani šuhaj, ani sen -
svitaj, svitaj, biely deň!"

Svitlo. Vyjde do dvora -
tu Váh, nebo i hora
jak by hrozní sudcovia
okom prísnym ju lovia:
"Aha, tu si, tu si, tu!
kams' podela Margitu?"
"Ani noci, ani dňa -
čo si počnem, ja biedna?!"

Suseda, čo to značí
ten čudný rapot strák?

"Prídu, prídu vohľači."
Vohľači? - "Veru tak!
Prikrývajte len stoly:
hostia jak by tu boli."

Ach, suseda, suseda!
mne čosi pokoj nedá.
"Viem ja čo, dievka moja;
prídu oni - ukoja."
Kto príde? - On? - a či nie?
"Čo súdené, neminie!" -

Ticho. Už sa večerí.
Čuj len: klop, klop, do dverí,
klop klop, klop klop! - ha, kto je?
"To klope srdce tvoje."
V okne - páč! - tvár strašlivá,
pozri! - jak sa dnu díva -
oči jej stĺpkom stoja.
"Veď to tam tôňa tvoja."
Čo ten pes toľko breše?
Ćo to za kvik na streše?

Na moste dupot koní:
ach, to už idú oni!

Dvanásta práve bije -
"Dievka moja, čo ti je?
Bože môj, ty si chorá,
tebe sa dačo marí;
či poslať po doktora -
a či poslať do fary?"

Ach, nie! nie! márne reči,
mňa doktor nevylieči,

kňaz rozhrešenie nedá:
mne beda, večná beda!
Čuješ ten spev pred vráty?
To idú moji svati:

"Išlo dievča na sobáš -
hotuj, mamko, čo len máš.
Už nevesta zavitá
bielou ružou prekvitá.

Vezmi, mamko, pokladov:
pôjdeme my za mladou,
pôjdeme my ta, ta, ta,
kde Margita vydatá!"

Suseda, vody! vody!
Ach, zle mi, zle prichodí! - -

Buch, buch! - dvere s' rozpadnú -
utopenci vkročia dnu:
"Hej, domová, domová.
čis' už s venom hotová?!"

Zvýskne - vlasy sa zježia:
vyletí na pobrežia,
z pobrežia poď! hor' stráňou
a svati všetci za ňou.
Ona predkom ako blesk,
hoj, a za ňou tresk i plesk.

Horou hučí: haj, haj, haj!
a dolinou: jaj, jaj, jaj!

"Pukaj, kočiš, do koní:
pokuta hriech dohoní!"

Na vrch brala doletí,
svadba za ňou vzápätí:
"Hraj, muzika, hraj!
Hraj, muzika do skoku -
a s macochou do toku
haj, haja, haj!"

Tak sa stalo. - Od tých čias, vraj, o polnočnej chvíli
počuť, ako na tých skalách čosi clivo kvíli.
Na vrch Besnej chachot, chichot, svadobníci vreštia;
ale vtedy beda pltiam, čo blízko neštestia.
A tak to, vraj, bude bývať, kým sa v prach nezmelí
to veliké, hrozné bralo, ten hriech skamenelý.
Neraz doň hrom ešte udrie, neraz Váh doň búši,
kým popraje Boh pokoja totej biednej duši.
Nejedna plť na tom mieste ešte sa rozletí,
kým sa miera nedoplní nevinných obetí.
A len potom celým Váhom - tak to povedajú -
poletí piť spievajúci dolu ku Dunaju.

Orol

Dole, orle, z výšin, dole!
Sadá slnko za topole -
slnko sadá, deň sa tratí:
Kdeže budeš nocovati?!

Hej, viem ja, viem o čeľadi,
kde sa piesňou život mladí,
kde sa otcov sláva slávi,
kde sa pradie na zástavy,
kde sa kujú pravdy zbroje.
Ta ma znesú krídla moje!

Dole, orle, z výšin, dole!
Už pastieri tiahnu z hole,
ukonaná junač mladá
po pažiti nocľah hľadá.

Viem ja jedľu neobťatú,
pod ňou vatru neodspatú;
pri tej vatre mládež čaká
na slniečko - na junáka.
Jej snom sláva junákova,
chlebom - živé jeho slová.

Dole, orle, z výšin, dole!
Už rataji idú z poľa;
na večer znie zvonov hrana:
Už ich práca dokonaná.

Dokonaná - no semeno
v rodnú pôdu uloženo -
v rodnú pôdu, v ruky Božie:
Nezdusí ho tŕnie, hložie.
Prejde zima, svitne ráno:
Vzíde žitko zaoranô.

Dole, orle, z výšin, dole!
Už ostáva pusté pole,
už piesenky ohlas hynie:
?Veje vietor po doline.?

Blysnú vatry po okolí
a pri vatre zbor sokolí
zahudie tú pieseň ľudu:
?Boli časy, ešte budú!?
Bo čo v svete všetko minie,
pravda naša nezahynie!

Piesne vojenské

I.

Stojí koník pri javore,
pri javore v bielom dvore.
A v tam dvore smutno stojí,
na vojnu sa šuhaj strojí.

Janík, Janík, biely Janík!
Nač ti šabľa, vraný koník?
Šabľa britká, koník divý -
ver' mi, budeš nešťastlivý!

Hej, šablička vybrúsená,
to je moja mladá žena!
A koníček divý, vraný -
to je môj svet maľovaný!
Janík, Janík, biely Janík!
Do tábora úzky chodník -
úzky chodník, šíra voda:
Ver' ťa bude, šuhaj, škoda!

Šabľa moja rúbe vzteklo,
prerúbe ma i cez peklo
a koník môj kľatá stvora,
prepluje i šíre morá!

Janík, Janík, biely Janík!
Tenký ten tvoj dolománik;
v tom tábore smutne hrajú,
veru ťa tam dostrieľajú!

Hrajú guľky olovené -
zastrelia ma alebo nie!
Hraj, muzika, hraj len ešte
že sprobujem dobré šťastie!

Janík, Janík, biely Janík!
Nebudeš tam kapitánik,
nebudeš tam v striebre, zlate,
ale budeš v prachu, blate.

A čože mne striebro, zlato?
Ani ja ta nejdem zato,
ale idem v boj biť sa ja
za slobodu svojho kraja!

Janík, Janík, biely Janík!
Tam zvädne môj tulipánik;
ponad horou čiema zora:
Nechoď, milý, do tábora!

Nič sa neboj, moja drahá!
Veď ho skropím krvou vraha;
tou krvou i zlé znamenie -
čierna zora - orumenie!
Janík, Janík, biely Janík!
Márna šabľa, márny koník;
v tom tábore vyzváňajú -
tam mi teba pochovajú!

Nedbám, keď ma pochovajú,
nech si ma len spomínajú;
nedbám, nedbám, nebanujem,
len si voľnosť vybojujem.

II.

Keď odchodil milý z dvora,
vyťal krížik do javora
a pod krížik štyri slová:
Milá moja, ostaň zdravá!

V prvý deň ten kríž belavý:
Kdeže sa moj milý baví?
Baví sa on v dlhom rade,
sprobúva tam rúčky mladé.

Na druhý deň kríž krvavý:
Kdeže sa môj milý baví?
Baví sa on na bojisku
v daždi guliek, v šabieľ blysku.

Na tretí deň kríž ten tmavý:
Kdeže sa môj milý baví?
V šírom poli dorúbaný,
chránia ti ho straky, vrany!

Vrany, vrany, čierne vrany!
Kde môj milý pochovaný?
Či na holi, či na doli,
či na šírom, pustom poli?

I na holi i na doli -
i na šírom, pustom poli;
jeden palček za horami,
druhý palček za morami.

Jaj, Bože môj, Bože milý!
Čo ťa mi tak zachránili -
bez truhličky, bez jamičky
roznosili na kúštičky?!

?Nač mi truhla, milá moja!
Veď som padol vprostred boja;
nač mi jamka úzka, tmavá:
Môj hrob veľký jak má sláva!?

III.

Letí sokol v šírom kole,
letí, letí od Budína:
Hej, sokole, môj sokole!
čis' videI tam môjho syna?

?VideI, videI včera, vloni -
včera, vloni v šírom poli;
tam on zastal pri pokoni,
tam ho biela hlávka bolí.?

Syn môj, syn môj, keď ťa bolí,
kto ťa chová, kto ťa pojí -
kto ťa chová v šírom poli,
keď sú nie tam rodní tvoji?

Netráp sa ty, mati moja!
veď sú pri mne moji známi:
Dobre mňa tu kŕmia, poja
bujné vetry s obláčkami!

Syn môj, syn môj, keď ťa bolí,
kto pri tebe deň, noc stojí,
kto pri tebe v šírom poli,
keď sú nie tam rodní tvoji?

Netráp sa ty, mati moja!
mám tu sluhov po svej vôli,
vo dne, v noci pri mne stoja
hladní vlci i sokoli!

Syn môj, syn môj, keď ťa bolí,
kto ťa lieči, kto ťa hojí,
kto ťa hojí v šírom poli,
keď sú nie tam rodní tvoji?

Netráp sa ty, mati moja!
Dobre ja tu obstaraný -
mňa tu liečia, mňa tu hoja
sestry moje: straky, vrany!

A keď zomrieš, syn môj milý,
ktože ťa tam v hrob pristrojí,
kto sprevodí do mohyly,
keď sú nie tam rodní tvoji?

Netráp sa ty, mati moja!
Mám tu dmžstva na tisíce:
Hviezdy, mesiac mňa pristroja,
vyprevodia fujavice.

Syn môj, syn môj - moje dieťa!
Čo si počne tvoja mati?!
Povedz aspoň, kde mám kvieťa
na hrobček tvoj zasievati?

Netráp sa ty, mati milá!
Obzri sa len kolo sebä:
Ten svet celý - má mohyla,
mramor kameň - sivé nebe!

IV.

Vrany, vrany, čierne vrany!
Skiad' letíte, z ktorej strany?
Letíme my od Budína:
Bolaže tam za hostina!
Bolože tam jedla, pitia -
bolože tam za kus žitia!
Ten tvoj Janík, to chlapina!
Nacedil nám hnedky vína,
nasekal nám sčerstva mäsa:
Najedzte sa! Napite sa!
Už sme chceli nasýtené
ďakovať mu za uctenie,
a on nám len kladie, kladie
nových jedál rad po rade.
Až na konfekt, smačnú stravu -
predloží nám - svoju hlavu.

Smrť Jánošíková

ÚVOD

Oj, city moje, iskry hromové!
Čože robíte taký zhon?
Veď vás už idem v slzách i slove
z úzkych prsov vypustiť von!

Ej, hej! vypustiť - ach! Ale ako?
vy rozkoše, žiale moje!
Keď to od srdca k srdcu deľako -
a tým svetom tak chladno je!

Keď nemá slová - šatočky súce,
pre vás, deti, úbohá mať!
Či vás v zodraté prózy onuce,
vás, zlatovlásky, mám odiať?

Nie, radšej zhyňte v srdci zavreté,
do kvapky krv vypite mi -
než by ste mati žobrať po svete,
neznané blúdiť po zemi!

?Netráp sa, mati, o naše šaty,
len košieľky nám daj biele;
však dobrí ľudia budú nás znati
po hviezdach zlatých na čele.

Hej! a vieme my jeden kraj kdesi,
kde nás iste prijmú radi:
pôjdeme, mamko, v slovenské lesy,
v ten svet pekný bujnej mladi!

Tam nás už čaká jedľa šedivá,
už z diaľky náruč vystiera:
?Vitajte, deti!? - k nám sa prizýva,
?Ja vám budem za matera!?

Na mäkké lono si nás usadí,
zavinie do tieň-pláštika,
povesťou bájnou o svojej mladi
v sen milučký učičíka.? -

Jaj! Deti, to tam zakliate lesy,
tam mne vy večne zaspíte!
?Neboj sa, mamko, však nás raz vzkriesi
lastovička na úsvite.

Abo donesie pán boh k nám včielku,
abo dcéru šumiacich hôr,
čo spevné ústka pritkne nám k čielku
a na ruky pojme nás hor'.

Abo nás zbudí dupot jeleňov,
čo na čistý idú potok;
abo, čo chodia horou zelenou,
bystrých chlapcov duniaci krok:

?Kto to?? - No - ľaľa! - či nás neznáte?
Veď sme my tiež tak ako vy
zhodili biedy jarmo prekliate,
poddanstva striasli okovy!

?Tak? tedy dobre, to sme si svoji? -
povedá - ?no poďte s nami?
A my pôjdeme s nimi po zboji
hore-dolu dolinami.

Neboj sa, mamko! dobrí to ľudia,
bárs sa ich ten svet aj bojí;
keď aj v zápale časom poblúdia,
krajšie to, než hniť v pokoji.

Nesúď ich! Čistá duša ich mladá -
bárs aj zbroj krvou sfŕkaná.
Mladosť každého objíme rada,
kremä hada a tyrana.

Nehaň ich! To nie rytieri draví
krajov, kde slnko zachodí;
to nie východu vzteklé ohavy,
to voľné deti prírody.

Hrdí jak ten Kriváň vysoký;
veselí jak jarné pole;
smelí jak tie ich hôrne potoky -
a jak vetor svojej vôle.?

Oj, vetor, víchor širokej vôle
v prsiach mladistvých zrodený!
On s sebou nesie deti sokolie,
nesie, nesie - ku šibeni!

?Ej, počkajže len, keď noc stoveká,
noc poroby raz sa stratí -
keď v svetle pozná človek človeka,
ľudia prerečú odkľatí;

keď sa im mladé krídla rozviažu,
ich let mrákavy prebrodí:
Oni, sokoli, svetu ukiažu
cestu ku slnku slobody!

Nebanuj, mati, s tou chasou mladou
musíme von v slobodnú diaľ!
Zbohom! - čujeme huk vodopádov,
pieseň chlapcov z vysokých :brál.?

Tak len necháte tú chalupu úzku -
idete ta hľadať drusov?! -
Choďte! Však vy tiež raz na motúzku
odvisnete kritikusov!
I.
Horí ohník, horí na Kráľovej holi.
Ktože ho nakládol? - Dvanásti sokoli.
Dvanásti sokoli, sokolovia bieli,
akých ľudské oči viacej nevideli!
Dvanásti sokoli, sokolovia Tatier,
akoby ich bola mala jedna mater;
jedna mater mala, v mlieku kúpavala,
zlatým povojníčkom bola povíjala.
To sa chlapci, to sa, jak oltárne sviece,
keď idú po háji, celý sa trbliece.
Košiefky zelené, striebrom obrúbené,
klobúčky obité, orlom podperené;
valaška, karabín a pištoliek dvoje:
To sa chlapci, to sa, potešenie moje!
Keď vatru rozložia na hronskom pohorí,
v dvanástich stoliciach biely deň zazorí.
A keď si od zeme chlapci zadupkajú,
dvanástim stoliciam žilky zaihrajú.
Hoj, a keď nad hlavou palošík im blysne,
to až hen v Budíne srdce pánom stisne!

Hory, šíre hory - to ich rodné dvory,
hole, sivé hole - to ich voľné pole -
a na tom Kriváni zámok murovaný:
Ktože tým pod slnkom vofne žiť zabráni?!

A ten ich kapitán, to je len vefký pán!
Perečko beľavé, červený dolomán;
keď ide po hore, ako ranné zore,
keď ide po lese, celý svet sa trasie!

Od Tatier k Dunaju fudia si šopkajú:
Ber, pane, tie dane, však príde rátanie.
Ber; vlčko, však ty to zaplatíš raz kožou!
Nezvieš skiaď, iba keď zblysne dvanásť nožov:
?Stoj! tisíc hrmených!? - vyskočia desiati, -
?stoj! - daj Bohu dušu a chlapcom dukáty!?
Nad hlavou paloše, na prsiach pištole:
?Sem, pane, tie zdrané slovenské mozole!?

Od Tatier k Dunaju siroty spievajú:
Dajže, Bože, šťastia hôrnemu šuhaju!
Šťastia, Bože, šťastia zrána i zvečera,
a to takou mierou, ako nám on merá.
Merá nám on, merá dukáty z klobúka,
červenú angliu od buka do buka!

Nad horou na skale perečko sa belie:
Kloňte sa chalupy, traste sa kaštiele!
Bo kohos' Jánošík na paloš načiara,
tomu nespomôžu ani tria cisára;
a komu odpíše lístoček trirohý,
toho nezachráňa múry do oblohy.
Raz junák zapískne - z dvanásť pušiek ,blyskne;
druhý raz zapískne - tisíc chlapcov zvýskne;
tretí raz zapískne - šabličky zazvonia
zhora od Považia, zhora od Pohronia -
a jedným sa hlasom ozvú štyri strany:
?My sme u nás doma - my sme tuná páni!?

Horí ohník, horí - nie jak voľakedy
a okolo ohňa desať chlapcov sedí.
Sedia oni, sedia, do ohníčka hľädia
do ohníčka hľädia, slovka nepovedia.
Len keď bor zašumie, keď vetor zaveje,
skočia - zavzdychajú: ?Jaj, naše nádeje!
Janíčko, Janíčko, ty naše slniečko!
Čakáme na teba sťa na ten deň z neba.
Svitaj, Bože, svitaj, že by bolo ráno,
aby nás ohrialo slnko maľováno!
Už vatra dohára jak obetná žiara,
a chlapci sťa sochy okolo oltára,
sedia oni, sedia do ohníčka hľädia -
do ohníčka hľädia, slovka nepovedia.
Už plamenček malý, - už len blysk slabušký,
na nich sťa na hroboch svätojánske mušky;
už i ten plamenček pomaly zhasína -
už temno, už ticho jak v stred cintorína.
A kdesi čo zvolá ako nadzemská moc:
,Jánošík lapený! - Šuhajci, dobrú noc!?

Zahučali hory, zahučali doly -
zanôtili chlapci: ?Boli časy, boli!
Boli časy, boli, ale sa minuli -
po maličkej chvíli minieme sa i my!
Keď sa my minieme, minie sa krajina,
akoby odlomil vŕštek z rozmarína;
keď sa my minieme, minie sa celý svet,
akoby odpadol z červenej ruže kvet.?
II.
Padá rosa, padá za bieleho rána,
plačúci paholček ovečky zaháňa:
Dolu ovce, dolu, dolu dolinami,
veď už viac Jánošík nepôjde za vami!
Dolu kozy, dolu z tej vysokej skaly,
veď vám už tí páni Janíčka zlapali!
Zlapali, zlapali sťa vtáčka na lepe,
keď valašku zamkli sedem dvermi v sklepe.
A jeho obstali i zhora i zdola,
sťa tie čierne vrany bieleho sokola.

Jánošík za stolom vínečko popíja -
a pohon za štýr strán biely dom dobýja.
Jánošík, junošík, obzriže sa hore:
Už je kolo teba drábov celé more, -
more šíre, more, a ty malý kameň:
?Poddaj sa, Jánošík, veď ti je už ameň!?
A čo by vás, Nemcov, bolo za tri svety,
to ste Janíčkovi iba pod pôl päty.
A čo by ste z neba ako dážď padali,
to ste Janíčkovi len pod palček malý!

U dverí sekery, v oblokoch pištole:
?Hej, veru neujdeš, pekný náš sokole!?
A čo by ste strely .búrkou doň sypali:
Ešte pre Janíčka guľku neuliali.
Čo ťať doň budete, ako v hore do pňä,
košelečka jeho krvou nezamokne.

Jánošík si ešte popíja pomaly -
a pohon sa naňho dvermi dnuká valí:
?Chyťte ho!? - No len, no! Sadkajte si málo,
ešte mi tu kvapka vínečka zostalo!
?Chyťte ho!? - Ktože to? Ty, Gajdošík zradný?!
Ty zradca? Teda ty samý prvý padni!
A tu jedným chmatom oddrapí roh stola:
Zafundží - a zradný Gajdošík mŕtvola.

Janík spoza stola ani hor' nevstáva
a tí dnu naň kypia ako divá riava:
?Nebojte sa, chlapci! Smelo sa doňho len!
Však nás je tu tisíc, a on je len jeden!?
Tak tedy? - Dobre, no! - Zahrajú v ňom žily:
Hrmien bôh! Koľko vás ide do pôl kily?!
Jednu rúčku vpravo, druhú vystre vlevo,
a už drábi ležia ako v báni drevo.

I bol by už Janík na slobode býval,
keby sa na neho zlý duch nebol díval.
No, baba, babečka zavreští z prípecka:
?Podsypte mu hrachu, budete bez strachu!?
Nasypali hrachu pod jelenie nôžky,
hneď mu dali na ne centové ostrôžky.
Ale sa Jánošík sotva popohýna,
už mu putá spŕchnu sťa dáka škrupina:
Hoj, tisíc prabohov! Vy galgani spilí -
zjete si to hneďky, čo stes' navarili!
Iba raz spakrukou dokola zatočí,
už siedmim lapajom stĺpkom stoja oči;
len raz sa činčierom dokola zaženie,
už to všetko leží sťa zbité osenie.

Darmo doň rúbali, darmo doň strieľali,
darmo, predarmíčko jak do žuloskaly.
A bol by už Janík na slobode býval,
keby sa na neho zlý duch nebol díval.
No, baba, babečka zavreští z prípecka:
?Rúbte mu do pása, tam je jeho spása!?
Tu naraz sto pušiek doňho zahrmelo,
tu naraz sto šabieľ hromom doň udrelo;
no všetky tie šable, no všetky tie strely
naspäť vám od neho do vrahov udreli.
Len jedna krivuľka, čo spakruky švihla,
čarovnú mu žilku v opasku prestrihla:
?Hej, ta ste mi dali, čo ste mi dať mali!?
Už junák Jánošík jak ten chlapček malý,
už mu rúčky, nôžky v putá okovali.
Bodaj teba, baba, čerti boli vzali!

Jánošík, kapitán, bol si jak tulipán,
ale ti už zvlečú ten pekný dolomán,
dolomán červený, zelenú košeľu;
jaj, beda, prebeda, veru ti podstelú.
Veru ti podstelú na britvy, požiare:
Len bite, len tnite, veď vás pán Boh skárä!

Janíček, zbojníček, samopašné dieťa!
Kebys' bol nezbíjal, nemučili by ťa,
?Zbíjal som ja, zbíjal, boj za pravdu bíjal,
čiemu krv tyranov trávniček popíjal;
zbíjal som ja, zbíjal sedem rôčkov v lete:
A vy že odkedy ten biedny ľud drete?!?
Jánošík, junošík, máš ty zlata mnoho,
povedz nám, kde ho máš? - ?Čo koho do toho?
Kde ho mám, tam ho mám, v tajných sieňach Tatry
však si ho ten nájde, komu ono patrí.
Nebolo to moje, nebude to vaše -
len toho, čo šabľu za pravdu opáše!?
Jánošík, junošík, máš veľké poklady:
Vymeňže si, vymeň ten svoj .život mladý!
?Vymeniť? - A načo? Vy psohlavci vzteklí!
Nie! - Teraz ma zjedzte, keď ste ma upiekli!?
Dolu ovce, dolu, dolu dolinami,
veď už viac Jánošík nepôjde za vami;
dolu kozy, dolu z tej vysokej skaly,
veď vám už pre Janka stužku usúkali.
III.
Noc je. Spí čierno mesto sťa ten tyran starý -
spí, spí, no strach jak mura sedí mu na tvári,
hriechy dňa všetky v tmavom ukryté závoji;
len jedna veža nad ním sťa žaloba stojí.
Stojí, strmie výš a výš, hor' v temnú oblohu,
zdá sa čiahať až hore k nohám pánu Bohu.
I to celô okolie v smrtnom spánku leží;
len jedna duša bdeje kdesi v čiernej veži.
Spi, snívaj, ľud nevoľný - môžeš si spať sticha:
Však jeden tu za všetkých v ťažkých putách vzdychá.
A kto tie vzdychy číta, kto tie bôle sluchá?
Všetko, všetko zaspalo - dokola noc hluchá.
Čo to? Či to lúč dáka, či to vtáča bielo
na okno čiernej veže tíško doletelo?
Či to anjel poslaný s palmami pokoja?
Či prišla, mŕtvy ľud môj, k nemu duša tvoja?

Janíčko, Janíčko, ty moje srdiečko -
ohlás sa, kdeže si, nesiem ti perečko!
Nesiem ti perečko v svojej pravej rúčke:
Jaj, beda, prebeda, už sme na rozlúčke!
Jedna ceste hore, druhá cesta dole:
Kdeže sa zídeme, biely moj sokole?

I púšťa dnu okienkom kvietky ľaliové,
i načúva schýlená, čo jej milý povie.
A sotva sa tie kvety v čiernej tme stratili,
už hlas známy zastená z hĺbky tej mohyly:
?Zbohom!? - A deva ?Zbohom!? vzdychne jak ozvena
a ako kvet podťatý padá na kolená.
Tým slovom dolu padá, tým i hore vstáva,
v tom slove jej časný hrob - i jej večná sláva:
Zbohom! Nadnes, dobrú noc!
Tam z dvoch koncov zeme
naráno si, milý môj, dobrý deň povieme.
Zbohom! Nadnes, dobrú noc! ?Boh ti dá i tebe!? -
I zrazu sa vychytí jak duša do nebe.
Letí, letí, ulieta sťa dáka bohyňa
a za ňou sa ozýva pieseň labutina:

Dunaju, Dunaju, milý môj šuhaju,
počkaj len máličko, veď za mnou volajú.
Počkaj, milý, počkaj aspoň len trošíčku,
že sa ešte obzrem na svoju mamičku!
Moja mať, moja mať! Čože máš slzy liať:
na to si ma mala, abys' ma vydala.
Mala si ma, mala, ales' nesnívala,
komu si ma, komu, mamičko, chovala!
Ty si ma chovala bielemu sokolu,
a on ma zanechal na širokom poľu;
na širokom poľu vybral si ženičku,
vybral si on inú - čiernu šibeničku.
Žeň sa ty len, milý, keď ti taká vôľa,
však som si ja našla iného sokola, -
ženi sa len, ženi ešte tej jeseni,
veď zato nezvädne venček môj zelený.
Nezvädne, nezvädne, ani neopadne:
Zasadím si ho ja v tom Dunaji na dne.

Mati moja, mati! Čože máš plakati?
Veď mne tam nebude ťažko privykati.
Keď sa mi môj milý sladko prihovorí -
zabudnem ja ľahko na tie vaše dvory;
keď ma raz objímu jeho prajné rúčky
zabudnem ja ľahko na ten svet celučký;
a keď on poľúbi moje biele líčko -
zabudnem, zabudnem na teba, mamičko!
Dunaju, Dunaju, švárny môj šuhaju,
počkaj len máličko, veď za mnou volajú.
Sestričky, družičky, ostávajte zdravy,
už mi snímať idú zlatú partu z hlavy:
Tie dunajské vlnky pekne, krásne nôťa -
tie mi tam vypletú stužôčku z vrkoča;
tie dunajské rybky, keď sa o mne zvedia,
tie mňa, svoju paniu, od ľúbosti zjedia.

Dunaju, Dunaju, ľúby môj šuhaju,
počkajže len ešte, veď za mnou volajú.
Ostávajte zdravy, vy domové prahy -
nebudú viac na vás moje biele nohy;
ostávajte zdravy, vy domové kľučky -
nebudú viac na vás moje biele rúčky.
Ej, má môj milený inakšie kaštiele,
kde si budú chodiť moje nôžky biele;
budú sa prechodiť zo dvora do dvora:
Od Váhu, od Hrona do Čierneho mora.

Vtom za horu zapadla jak hviezda letiaca;
nikto ju viac nevidel krem toho mesiaca,
len on, chudák, čo o tom nepovie nikomu,
samotný ju sprevodil do nového domu.
Nikto o nej viac nečul - len tie bralá lesné,
tie sa ešte tam lúčia s ohlasom jej piesne:
Otvárajte bránu peknú, maľovanú,
že si ja nezlámem venček z majoránu.
Mladý zať, mladý zať, snímajže ma rúče,
že si ti nestratím od pokladu kľúče.
IV.
Kam to ten mesiac hľädí, že je taký bledý?
Oj, hlboko, hlboko, kde ]ánošík sedí!
Hej, Jánoško, Jánošík, kamarát slobody,
zle sa tebe akosi na tom svete vodí!
Tvoje silné dve rúčky prikuté o skaly,
čo sa kedys' pred nimi brány otvárali,
tie nožičky jelenie nakrátko lapené,
čo kedysi tri krajiny neboli dosť pre ne.
Štyri steny plesnivé - to tvoj svet slobody:
Hej, kamarát, kamarát - zle sa tebe vodí!

On spí - mladý syn Tatier, zbičovaný zlostne;
tu skovaný v okovoch, ale voľný vo sne.
Oj, spi, duša mladušká, spi pekný dlhý sen -
keď v skutku nie, svoj život skonč trebárs vo sne len!
Spí opretý na kláte, odretý zo zlata,
ale na ňom nadzemská ligoce sa šata.
Tieň kríža mu na prsiach, na čele blesk žiari,
rúčky, nôžky krvavé - a úsmev na tvári.
Bo svetlom tým, čo zhora okienkom dnu vpadá,
s sebou, s Bohom zmierená duša jeho mladá -
sťa rebríkom Jakuba v iný svet vyšla si
hľadať pravú otčinu prasvetla i krásy.
A tam pred ňou tajomný závoj sa rozdvojí:
I v zorách dňa večného vítajú sa svoji.

Tak sníva junák väzeň mladosti krásny sen:
Oj, ži mi, ži, junák môj, ži aspoň vo sne len!
Snívaj, snívaj o slávy báječnom úslní -
snívaj aspoň, príde čas a sen tvoj sa splní!
A to svetlo, páč len, páč, čím diaľ, to viac svitá,
a pred ním v štyri kúty uniká tma zbitá.
Tie steny zarazene, tisícimi zraky
dívajú sa na neho sťa na zázrak dáky,
dívajú sa i blednú - iste sa ho boja:
On v ich moci pokojný - ony bez pokoja.

Z kútov kosti vykukli i umrlčie hlavy -
zdá sa, že jedna druhej o súdnom dni vraví.
I hady sa hor' vzpäli - no klesli odrazu:
bo nemožno na slávu hľadieť zemeplazu.
Tak sníva junák väzeň v čarosvetlom kráži,
Bo pokoj, pokoj Boží ponad ním tu stráži.
Tieň kríža mu na prsiach, na čele blesk žiari,
rúčky, nôžky krvavé - a úsmev na tvári.
Sem, sem sa poďte dívať, bračekovci moji!
To chvíľka, čo za celý jeden život stojí!

Tma dvíha sa odboku: Ha! Stoj ešte málo,
stoj, preboha, veď ešte len čo zasvitalo!
Už sa blíži nečulá - tvár jasnú už kryje,
už tie líčka ostali jak zvädlé ľalie;
ústa zo sna šepocú: Ach, milá, premilá!
Kam odchodíš? Beda mne! Kam si sa stratila?!
A putá sa ohlásia. Vzlietnu mihalnice,
jak v tom svete povestí strážne holubice,
čo dva tajné poklady krídly ukrývali -
i v rose sa strbliecu očiek dva kryštály.

Ich zrak sa tu napnute v tých hrôzach zamára
a v mysli omráčenej jej čarovná žiara
svieti ešte menisto, ako lúč z oblaka,
ako na mračnom nebi dúha sedmoraká.
Duša kdes' medzi nebom i peklom zostala,
jak laň, čo ju hadiska moc zraku skovala.
Tam stojí ohromená v zakliatom pokoji;
na zem, to priepasť hrozná, zísť sa dolu bojí,
a do neba vrátiť sa nemá viacej moci:
Vtom dvere zarachotia sťa hrom v tichej noci,
a duša tým zronená zaplače -na zemi.
Bo sa pred ňou všetky tie bájsvetov objemy
sťa meteory jasné razom rozstreli,
len iskry v pamäť padli, do svojej mohyly.
A bárs aj stroskotané, no nie vyhasené -
čakajú tu v tichosti na nové vzkriesenie.
A kto to v bledom svetle na prahu sa javí,
odliaty jak by v plameň v dlhý plášť krvavý?
?Zhotuj dušu k odchodu! Bije tvá hodina.?
Rečie - mizne, a brána hurtom sa zamkýna.
Tak diabol, keď pre dušu prichodí sľúbenú -
pred ním svetielka, za ním hrmavy sa ženú.
V.
?Zhotuj dušu k odchodu! - Kto mi to povedá??
Chce ruku hor' zodvihnúť, ale sa mu nedá.
A hlas jeden preletí zimným víchrom cezeň:
?Bols', Jánošík, voľný pán, ale si už väzeň!?
Voľnosti, voľnosti, mával som ťa dosti,
a teraz ťa nemám ani za dve hrsti!
Vôľa moja, vôľa, kam si sa podela -
či svetom za letom si mi uletela?
Hoj, lietaj len, lietaj, keď ti taká ďaka,
lenže si vylietaj lepšieho junáka.
Lietaj len, prelietaj nad tie moje hrady,
azda sa tá lipka ešte daraz zmladí -
a keď sa nezmladí, sadni na prút holý,
zaspievaj, zašteboc: Boli časy, boli -
zaspievaj a vyleť prosto hor' do neba:
Lebo Boh nestvoril svet tento pre teba!

Zvonia na deň - mne na noc. Oj, srdce, nežiali:
My skoro spať musíme, bo sme skoro vstali!
Spať večne - kto to káže? Boh? - Ľudia, tyrani!
Z po1cesty, z sveta môjho, ja ľuďmi vyhnaný!
Oj, ľudia, ľúti ľudia, vy draví šakali!
Brať život! Skiaď to právo? - Či ste ho vy dali?!

Ľudia - hej! Ľuďmi radi menujú sa oni,
tí, čo ľudské i božské šliapajú zákony.
Zákon je len jeden u nich, jeden zákon vlčí;
právo v putách - a pravda na hraniciach blčí.
No príde i prísť musí ten bohatier Boží,
čo zákon pošliapaný na oltár vyloží;
no príde i prísť musí ten veľký deň súdu -
a za stôl si zasadne pravda môjho ľudu!
Zomrieť! Tak výrok, - dobre, ja chodil po zboji;
ale kto viacej zbíjal, ja, či katia moji?!
Ja chodil po zboji, po tom šírom poli,
aby som zabudol o ťažkej nevoli,
ja chodil po zboji poľanou bezdrahou,
aby som naučil pravde pyšných vrahov;
ja chodil po zboji, za slobodou zlatou,
aby som rozrážal putá svojich bratov.
Sloboda, sloboda, slobodienka moja,
pre teba mne páni šibenice stroja!
Preto, že som ťa schytil, keď ťa psi trhali,
i vyniesol omdletú medzi Tatier skaly,
vlastným dychom ťa choval, na srdci zahrieval
a ťažké tvoje rany slzami polieval:
Preto mrieť? - Oj, rád zomriem, bos' sa ty mne milá
za to jedným pozrením dávno odmenila.
Znám to prvšie prezrenie, dosiar v duši tleje,
keď vzchodiac blysli na mňa dve hviezdy nádeje.
Oj, viem, všetko smrť vezme, len nie tie dva blesky,
tie mi svietiť budú hor' v ten môj svet nebeský. -

Ha! Svitá - koniec! - Mrkne - počiatok - kde?
Aký? Oj, zbohom, ty svet márny - môj svet nad oblaky!
VI.
Vejú vetry, vetriská od západnej strany,
kam tie mraky tak letia jak hladní havrani?
Snáď na chraňbu slniečku? Čo vy chmáry chcete
slniečko pochovávať? A ono pri svete!
Či by ste ho zaživa chceli v hrob položit?
Nie! Z toho nič nebude - nezomrie, čo má žiť!
Bo, čo ho aj na chvíľku zložíte do jamy:
povstane, vyrúbe so zlatými šabľami;
a potom do tej jamy - ľahnete vy sami.
Leťte, len leťte, keď vám to pokoja nedá -
ale potom nesteňte: Jaj, beda, prebeda!
A čo to za mrak tiahne cez tie šíre polia?
Čo tie vrany tak liecu, kráču dookola?
To sprievod čierny, dlhý z mesta sa pohýna,
vyprevádza zo sveta nezdarného syna.
Spevu, plaču neslýchať, len čo vietor duje,
a čo drobná rosička z neba poprchuje.

Páč! Na čiernom vozíku, v hlbokom dumaní,
to tam junák Jánošík, šuhaj maľovaný.
On v prostriedku sťa víťaz, kolo tváre bledie:
Zdá sa, že on to na smeť celý zástup vedie.
?Modlime sa!? - kňaz vraví. Za koho? ?Za teba!?
Nie, otče, ja už idem, za mňa sa netreba -
a tam? Boh dobrý, verím, milostive súdi;
no modlime sa radšej za tých biednych ľudí,
za ľud, za ľud nešťastný, za to chorô dieťa,
že by abo ožilo, abo šlo zo sveta!
Pozri ho, jak omdlieva na nevoľnom loži,
pozri tú tvár vpadnutú - či to obraz Boží? !
Jarmo jeho kolískou, síňavy ozdobou:
Oj, čis' kedy zmiluje ten pán Boh nad tebou,
ty dieťa utrpenia, zakliato v nevoli?!
Nič viac nevie o svete, iba že ho bolí;
žiť nezná, nebožiatko, a zomrieť nemôže:
Čo chceš s ním, zač tie muky, spravodlivý Bože?
Sirota, nezná otca, mater, ani seba:
Otvor knihu, moj otče, zaň sa modliť treba!
Modliť! Ešte nie pozde, ešte sú nádeje,
ešte jedna iskierka na dne duše tleje;
a hoc ona malinká, hoc hlboko skrytá:
odkľaj mi ju, môj kňazu, - a svet nový svitá!
I zraky rozpálené zodvihne do neba,
modli sa, vrúcne modli - za koho? Za seba?
Oj, ľud biedny, oj, ľud môj? Ktože ťa zastane?
Ja idem už, ale Ty, všemohúci Pane,
zostaneš s ním, Ty zbav ho! - vzdychajúci volá.
A ľud nemý jak tôňa vlečie sa dokola.
A ľud slepý - nevidí za bieleho rána:
Zabíja otca svojho, čo ho za sna zháňa!

Od šibeníc zavialo, baby sa žehnajú;
na štyroch čiernych stĺpoch havrany krákajú:
?Poď k nám, poď k nám, Janíčko!?
- až strach kosti láme -
?Poď k nám, poď k nám gazdíčko! Dávno ťa čakáme!?
A on ide- k šibeni pri srdca tichosti,
bo mu duša hovorí: To oltár voľnosti.
VII.
Slnce v zlatej kolíske nad horou umiera,
hlucho, temno na vzchode, jak vprostred cmitera.
Obloha v ťažkom smútku až k zemi sa zhýna
sťa mať biedna nad rakvou jediného syna.
Hory, doly v pokore od Tatier k Dunaju,
nad nimi v šírom kole tam víly ihrajú.
Vprostred kola je hora a na holi skalka -
tam si spieva samotná bielych panien kráľka:
Nôžky chmára povíja, vlásky zora zláti -
ako biela ľalia, ako Božia mati.

Poď, poď, Janík, sokol zlatý,
poď do môjho náručia:
Budeme sa milovati
tu, kde nás viac nerozlúčia.

Oj, poď len, poď hore ku mne
z búrok sveta do pokoja:
Ej, veď ťa tu pekne, šumne
popristrája milá tvoja!

Tu ťa čaká oblek nový:
Pláštik z rosy - moja práca -
tu klobúčik slniečkový
i košieľka z žiar mesiaca.

Tu ťa čaká domček nový,
domček krásny, maľovaný;
dášik na ňom diamantový,
okienečká v štyri strany.

A v tom domku budeme si
žiť jak v raji, sami dvaja;
kol nás večné družíc plesy,
družíc Tatier i Dunaja.

Oj, poď len, poď, sokol zlatý,
poď do môjho do náručia:
Budeme sa milovati
tu, kde nás viac nerozlúčia!

Tak spieva. Spevy hrajú ponad oblakami -
a on vstred černovojska pod šibenicami;
tam na tom hroznom vŕšku, na prahu dvoch svetov -
nebo nad ním vysoké - svet nízky pod pätou -
stojí neohrozený so zrakom upretým,
stojí junák Jánošík - jak dakedy predtým,
keď tú svoju družinu prezeral pred bojom,
tú, čo žila, mrela v ňom jak hrom v blesku svojom;
rúčky tak založené v zelenej košieľki,
i ten istý klobúčik i pierko tak celky,
i tá dumka na tvári i tá žiara v oku,
všetko tak - len palošík chýba mu pri boku.
Len keď hlas známy: ?Velej? - zaznie tam od lesa
?Velej! smrť abo voľnosť! Bratia, nedajme sa!?
On stojí jak by kameň, rúčky nepohnuté,
na pozdrav bratov vrelý posiela - vzdychnutie.
Vzdychnutie sťa by bralo mŕtvo sa ozvalo
no, všetko to, ach, všetko, čo mu zostalo
Bo účty jeho s týmto svetom uzavreté,
čuvstvo drieme a myseľ kdesi v druhom svete
Tam, tam, v tom svete peknom, kde nebo tak nízko
kde srdce, vrúcno srdce ku srdcu tak blízko
V svete zašlej mladosti. Tu ligotné chvíle
oblietli ho dokola sťa zlaté motýle.
A on, znovuzrodený v malého šuhaja,
tiahne s nimi slávnostne do rodného kraja.

Páč! Už ho z diaľky víta jasnočelá hoľa,
tu z vŕšku naň kostolík tajným hlasom volá
tam za ním rodná rieka túžobne narieka;
zo dvoch strán ho zelené kopce objímajú,
zo dvoch strán háje za ním ľúbosťou vzdychajú;
lúčina mu chodníček ku dedine kveti:
Vitaj, vitaj, Janíček! Bežia k nemu dati;
pred domom mať, rodina i celý svet známy
obhŕdli ho dokola: Vitaj medzi nami!
Blízko, diaľno - to všetko ku nemu sa ženie,
ľúbaniu a vítaniu konca-kraja nenie.
Akoby práve teraz vracal so zo školy,
nestihne ani vetiť: Bodaj zdravy bolí!

Len v šír tá duša mladá ramená rozloží
i pritisne na srdce celučký svet Boží.
No sotvy jak tá včielka primrie na list sladký,
sotvy usne jak dieťa na prsiach svej matky:
Už ruky hadovitej dotknutie studené
prebúdza ho; i z raja naveky vyženie.

Už je hore. - Ešte raz zrak na hory hodí -
hej, na hory, na hory, na ten svet slobody!
Kraju môj, bájny kraju i spevu i sily,
kde košelečky tkajú bohatierom víly,
spevcov zlaté rusalky z nadzemských vôd poja:
Oj, kde máš v svete páru, ty krásna vlasť moja!
Hory, tie čierne hory, ťažko zastenali,
on ticho hľadí na ne, nesmúti, nežiali;
bo ich pamäť jak lampa čarovná pozláti,
i oblieka v slnkové starodávne šaty.
A on v tých svetoch bájnych sám seba pozerá,
pozerá sa sťa slnko nad morom zvečera.
Na šabli vyštrbenej junák podopretý
díva sa tam z troch kopcov na tie rodné svety.

Z vojny ide syn ľudu po víťaznom boji
a tu ešte boj jeden v duši jeho stojí.
Dole - sedliačik orie, na nevlastnom poli,
a hore - ohník horí na Kráľovej holi.
Čože? kamže? Či plúžiť to nevlastné pole,
či po horách si chodiť s chlapci dobrej vôle?
No nehľadí on dlho po nevoľnom poli:
Ta letí orol mladý medzi tie sokoly!
Pri vatre gajdy hučia, v skoku sú chlapiská,
v ruke pohár a v druhej valaška sa blýska:
?Hore hu! Nič to preto, že sme my chudobní,
hoc sme i chudobní, ale chlapci hodní!
Hore hu! Nič to zato, že sa biedne máme:
Naša dobrá vóľa i tú biedu zláme!?

A s tou švárnou družinou chodí on po horách
pri slnci a mesiaci, pri hviezdach i zorách;
chodí si on sťa vietor bez dráhy, bez cesty,
strachy pred ním a za ním báječné povesti.
Nad biedou utisnutou poslom Božím vstáva,
kvetom skvitá krvavým na rumišti práva.
To na Holi boj bije, samučičký samý,
boj bije junák smelý s troma stolicami.
To na Kriváni stojí, dušu v túžbach kojí,
pozerá orla v letu pri slnka východe -
i spieva si piesenku o zlatej slobode.
To dumku šuhaj dumá v Prosiečnej doline,
dumá, či to zakliaťa predsa raz pominie.
A všetky tie obrazy taks' milo naň smejú,
že znovu v ňom vzbudili usnutú nádeju.

Hoj, a duša ešte raz do nich sa pristrojí,
jak bohatier napokon do čarovných zbrojí,
a po nej sa rozleje sila nevystihlá;
cíti, že by ramenom zem do neba zdvihla.
A vtom kňaz povie: ?Amen!? - Jaj, Bože nad nami! -
Hmla zašla - a Jánošík víta sa s vílami.
Tri ráz od hôr zablysne, tri zhučia výstrely:
Oj! Časy naše, časy, kam ste sa podeli?!

A tým poľom - či to hmla, či šatka belavá?
Či to vietor, či dakto ?Stojte!? voláva
?Stojte! Tu list s pečaťou od Jeho Jasnosti!?
Pozde, pozde, už sa on nevráti z večnosti.
Pozde, pozde dobehli cisárske patenty:
Nedá Janík za seba štyri regimenty!

Ľud okolo šibene - sťa .mŕtva skalina -
nevzdychne, nezaplače, pästí nezatína.
Ide domov - pomaly - ale dák z nechuti,
čo krok zrobí, to stane, to hlavou pokrúti;
čím diaľ ide, tým mu viac čosi srdce zviera,
dač sa v duši ozýva: Jánošík zomiera!
A to srdca zvieranie viacej neprestane
a hlas ten bude volať na zmŕtvych povstanie,
prebije sa cez prsia, cez hory, cez lesy -
bude volať do všech strán: Janíčko! Kdeže si?!
VIII.
Hmlisté, pošmúrne nebo nad Tatrou, Dunajom.
Tak je dáko otupno tým slovenským krajom,
jak zakliatou krajinou. Zem jak by dusená,
sťa žena pri pôrode; len stená a stená
a plod vydať nemôže. Už vŕšky skopneli,
utopili Morenu o Smrtnej nedeli,
roznosili už deti prvšie jarné púčky,
už dávno zakukali po hájoch kukučky -
a jara nechyrovať. Prešlo i Vzkriesenie
a ešte horou-dolou nič sa nezelenie.
Hora v puku, pole v kle utúleno drieme
a ľudia von oblokom na tie holé zeme
zrakmi beznádejnými nemo pozerajú -
s rukami zloženými, čo bude, čakajú.

Staré baby pri peci trímu tajné rady,
spomnú Janka i jeho zakliate poklady.
Vraj, vidno ich presúšať, keď sa mesiac noví,
aj dostať ich, vraj, možno; len ten kvet jánový,
čo poklady otvára, z nich zlého vyháňa,
čo kvitne o polnoci na svätého Jána -
ten dostať: To tajomstvo, čo ešte neznáme -
na čom si dosiaľ ten svet darmo hlavu láme.
Spomnú i pás, košieľku, čo mu dali víly,
i valašku, čo mala za sto chlapov sily.
Bola, vraj, tá už siedme dvere ťať začala,
ale vtedy on skonal a ona - skapala.

Všetko to s ním zaniklo, i tá jeho milá,
i tá švárna družina, čo si s ním chodila;
len tie pusté chodníčky, čo po nich zostali,
a tie mená vyťaté na tatranské skaly.
Napokon ešte prídu na tie mrcha časy,
a tu sa jedna stará kdes' z kúta ohlási -
to sa krížom všetkými svätými zaklína,
že týmto pľuštiam, lejám, len on, vraj, príčina;
bo že on ver' neumrel, že ho rodné víly
čarodejníckym prútom k životu vrátili.
A na svoje dve oči že ho raz videla
v búrke na dreku letieť sťa by jasná strela.
A bohzná, čo si všetko nenarozprávajú
o divoch, čo sa stali a čo sa stať majú.

Šuhaji zas nespustia oka z tamtej strany,
kde zašiel dobrý junák, Janík maľovaný.
Pozerajú túžobne, čo sa to tam deje,
ale tam nič nevídať, len leje a leje.

Len ten, kto sa v to vezme, kto bližšie pristúpi,
ten vidí bielych panien veliké zástupy;
ten vidí, o čom ani nesnívajú ľudie,
ten vidí svojím okom, čo len ešte bude.
IX.
Zjavenie
RUSALKY

Kukala kukučka z zeleného bučka,
sedem ráz skukala - sedem ročkov dala.
Janíčko, Janko náš, biele už líčka máš,
jasné už očká máš, zlaté už vlásky máš;
sedem rôčkov míňa, pôjdeme na sobáš.

VÍLY

Bude svadba, bude, pamätajte, ľudie,
akej viac nebude, kým svet svetom bude!

RUSALKY

Prídu naši, prídu vaši -
bude sobáš nad sobáši.
Bieli orli svadobníci
a sokoli domeníci;
biele víly, to družice,
zlaté panny, tanečnice.
Príde mesiac jasnočelý,
bude družbom na veselí;
príde slnko v koči zlatom,
bude naším starým svatom;
prídu svatky i svatovie,
drobné hviezdy diamantovie.
Hrať nám budú hrmavice,
strieľať, trúbiť hrom s víchrami,
výskať, spievať fujavice.

CHÓR

Bude svadba nad svadbami.

VÍLY

Už zváč chodí, už zváč lieta
od kraj sveta do kraj sveta,
od hviezdičky do hviezdičky,
od bračeka do sestričky.

CHÓR

Páľte, trúbte, hrom s víchrami:
Nech - je svadba nad svadbami!

KRÁĽKA

Pozrite len, biele deti,
či to už deň Slávy svitá?
Jajže, Bože! Družba letí
a ja ešte nezavitá!
Sem tie kvety, biele deti,
sem tie ruže i ľalie -
pokým družba sem doletí,
nech mi parta čielko vije.
Pozrite len, už na hore
blýska svatov vozík zlatý;
sestry! Vstáva zem i more!
Oblečte ma v biele šaty!
Čujte, čujte, biele deti,
čo to za šum z každej strany:
To rodina naša letí,
otvárajte zlaté brány!

CHÓR

Párte, trúbte, hrom s víchrami:
Nech je svadba nad svadbami!

DRUŽICE

Pôjdeme my na ten sobáš
v žiare slnka, v hromov hluku,
ponad svetom, Janík, podáš
bielej kráľke pravú ruku.
Zaznie pieseň oslávenia,
rozlejú sa zemou zore;
svet zlý padne na kolená -
a národ náš vstane hore!

TANEČNICE

Hurá, sestry! Hromy hudú:
Boli časy, ešte budú!
Hurá, sestry! Sem sa v kolá:
Razom! Cez dva póly zeme -
že zem s nebom dookola
jasnou dúhou zavijeme!

SVADOBNÍCI

Už sa rojí zbor nebeský
svadobníkov, domeníkov
po dva víchry, po dva blesky
zapriahajú do vozíkov.
A na dvore, šírom dvore
stojí, hrabe tátoš biely:
Hore sa naň, junák, hore!
Do rúk paloš z jasnej strely!
Hor' sa, šuhaj nad šuhaja,
hor' na koňa! My za tebou
poletíme - hoja, hoja!
Šírym svetom, kde nik nebou!
Poletíme cez tri svety,
mliečnou cestou, hore, dolu;
sprevodíme - kvet nad kvety -
mladú našu k Slávy stolu.

DOMENÍCI

Vyjde pred dom dobrá mati
i požehná párik mladý,
otvorí im svet odkliaty -
šíre dvory, zlaté hrady. . .

SVAT

Napred, napred! Čas uchodí:
Nech sa začnú Slávy hody!

DRUŽBA

Už je panna ovenčená,
páľte, trúbte, hrom s víchrami,
už je brána otvorená:
Nech je svadba nad svadbami!

Už hromy zahrmeli - hrom striasa horami
a všetko ozýva sa sedem krajinami:
Nech je svadba nad svadbami!

Žltá ľalia

Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli -
pomôžte mi v mojom žiali!
.
Idú dievky z dediny,
polievajú kvetiny,
polievajú ľalije -
a hrob všetko popije.
.
Idú chlapci s topory,
sečú ako do hory -
a to tŕnie i chrastie
jak ho zotnú, tak zrastie.
.
A ľalija smutne vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli -
pomôžte mi v mojom žiali!
.
Hej, stará mať, stará mať!
Vy budete o tom znať -
povedzte nám, keď viete,
čo je to tu za kvietie?
.
To je, deti, to je tá
Evička tu zakľätá.
Sadnite len okolo,
poviem vám, jak to bolo.
.
Stála tu raz chalupčička
samá, samá samučičká.
Stála ona medzi lesy,
jak ľalija medzi plesy;
a v nej mužík so ženičkou,
ako holub s holubičkou.
Žili si tu v zime, v lete,
nevedeli nič o svete -
žili si tu sami dvaja,
jak dakedy vprostred raja
sám Adamček, sám s Evičkou
ako holub s holubičkou.
Hej, Evička, anjel biely,
nedal bych ťa za svet celý!
"Ja, Adamko, bez teba
nechcem ani do neba!"
.
Tu dva prsty hore vzali,
na zem, nebo prisahali:
"My budeme večne svoji,
nás ani smrt' nerozdvojí!"
.
Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Adamček sám s Evičkou,
ako holub s holubičkou.
Raz Adamček sadne k stolu,
skloní bielu hlávku svoju:
Ach, Evička, má perlička,
choď na čistec do lesíčka!
Kým Evička s čistcom beží,
už Adamček mŕtvy leží.
Pod prah si ho pochovala,
aby naňho pamätala:
Spi, Adamko, v pokoji -
my budeme vždy svoji!
.
Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
a Evička samučká
vzdychá tu jak kukučka.
.
Prvý mesiac čo hodina
žena muža pripomína;
druhý mesiac deň čo deň
a na tretí - raz za týždeň.
Už sa hrobček uľahýna,
žena muža zapomína;
sotva hrobček uľahnutý,
už je Adam zabudnutý. -
.
Prešiel rôček - aj žiaľ z očiek.
Ktosi klope na oblôček:
Kto to, kto to? "Ja som z mesta,
blúdim - neznám, kde tu cesta?"
Tam napravo, mladý pane -
za potokom na tej strane! -
.
Hora hučí, dáždik rosí;
a na dvere klope ktosi:
"Neznám, ako cez tú vodu,
niet lavičky ani brodu!"
Vyšla Evka, pokázala:
Tu, hľa! v kroví lávka malá!
A pán jej dá peniaz zlatý:
"Budeš na mňa pamätati." -
.
Vejú vetry, povievajú,
dni za dňami uchádzajú;
sotva prejdú tri či štyri,
už k chalúpke chodník šíry.
A v chalúpke pán už známy
v čiernom fračku - (s kopýtkami).
.
"Škoda ruži na kaluži,
keď môže byť, kde zatúži;
škoda živej osobe
s umrlcom žiť na hrobe.
Poď von, milá, z tej samoty,
zavediem ťa do paloty;
poďže, milá, poď von sťato,
zavediem ťa v striebro, zlato -
zavediem ťa do mesta:
budeš moja nevesta!" -
Evka dlho neniekala,
pravú rúčku pánu dala.
A on jej dal prsteň zlatý:
"Večer prídem aj so svaty!"
.
Vyšla Evka až na cestu.
Hľadí ona, hľadí k mestu,
jak vyzerá, tak vyzerá -
od poludnia do večera:
Ach, bože môj, bože drahý,
ešte nezrieť kolimahy!
Už slnko preč - začne sa tmieť,
a milého jak niet, tak niet.
tažko čakať v noci vonku,
ešte ťažšie v pustom domku.
Na ohníček triesky dáva
a za každou povzdycháva:
Poďže, milý, poďže ko mne,
bo sa srdce trasie vo mne! -
.
O polnoci prah zapuká:
Kto to? "Ženo, pusť ma dnuká!"
Kto? Bože! či to on?!
"On, tvoj Adam ide von,
ide, ide spod prahu:
čis' držala prísahu?!"
Jaj, kohútky, spievajte,
zamoriť ma nedajte!
Hybaj, hybaj, milý ko mne -
lebo hnedky bude po mne!
"Idem, idem, moja žena -
už som tu von po ramená;
idem, idem spod prahu:
čis' držala prísahu?!"
Vrznú dvere: "Tu ma máš!
Žena moja, či ma znáš?!"
Ach, čo to máš za podobu?
"Žena moja, ako z hrobu."
Ani uši, ani zraky -
"Hja, pod zemou svet je taký:
očí, uší - tam netreba,
tam sú svoji vedľa seba."
Len čis' to ty, Adam ľúby?
Tvár bez nosa, dlhé zuby.
A čože tak hŕkaš s nimi?
"Huj, od zimy - huj, od zimy."
Choď ku krbu! pri plameni
zohreješ si chladné kosti.
"Oheň,plameň je studený
pre skrahnutých mŕtvych hostí."
Ta príď zajtra na slniečko,
to i mŕtvu zem ohrieva.
"Nie! - na tvoje chcem srdiečko
priam, kým kohút nezaspieva!"
Jaj, nechoď sem, bojím sa ťa!
"Moja ľúba, čo máš z báťa?
Boj sa, ženo, či neboj:
Tys' moja raz a ja tvoj!"
Vtom ju pojme do náručia -
on rumenie, ona bľadne:
kohút spieva - víchry zhučia -
i všetko sa vraz prepadne.
.
Stojí, stojí mohyla,
na mohyle zlá chvíľa;
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
Evka, žltá ľalija.
.
A spolnoci jej zať mladý
prichodí k nej na vohl'ady;
.
vyjde hore na mohylu,
tak on teší svoju milú:
ohnivý dážď na ňu leje
a s rihotom tŕnie seje.
.
A ľalija ťažko vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli -
pomôžte mi v mojom žiali.

Chalupka Samo

Boj pri Jelšave

Poniže Jelšavy
zelené moravy,
a na tých moravách
vejú dve zástavy.

Nad jednou zástavou
blyští sa kríž svätý,
pod krížom slovenské
šíkom stoja čaty.

A nad druhou mesiac
svieti si zvysoka,
pod mesiacom Turci,
tá zbojnič divoká.

A Turkov - tých vám je,
ako dreva v lese;
len dobre, že ich tá
zem božia unese:

a našich len zo žmeň:
oj, Bože náš, Bože!
Ak ty nepomôžeš,
ktože nám pomôže?

A surmity hrajú,
pália samopaly:
nad Muráň-dolinou
hory sa ozvali;

zadunelo pole
pod kopyty koňom:
čata sa za čatou
rúti Turek po ňom;

čata sa za čatou
rúti na Slováka
a hromom udiera
junák na junáka.

Cendžia ostré šable,
práskajú kopije,
a krv svojich synov
zem slovenská pije.

Hojže, ľudia, zle je!
Beda našej hlave:
už to naše vojsko
pätí ku Jelšave;

ku Jelšave pätí,
Turek za ním letí:
škoda, večná škoda
tých slovenských detí!

Nebojme sa, bratia,
hoj, nebojme sa my,
čím je šabľa v pästi
a čím Boh nad nami.

Čím je Boh nad nami
a čím šabľa v pästi:
nebude si Turčín
pánom našej vlasti.

A od Mutna tmavá
valí sa mrákava,
a v tej mrákave sa
na kríž poblyskáva.

A valí sa, valí
dolu do doliny:
tam popolom ležia
slovenské dediny.

Z dedín krv pobitých
ku Bohu tam volá,
okol dedín pole
už len púšť je holá.

Nie je to mrákava:
kone to tam práša,
a na totých koňoch
bystrá Slovač naša.

Ani sa tam blesky
na kríž neblýskajú:
to naši Slováci
šabľami zvíjajú.

A tá naša Slovač,
ako ľúta búrka,
hodila sa nadol
a padla na Turka.

Hodila sa nadol,
ako búrka z neba:
vzala ona, vzala
Turka medzi seba.

Hoj, vzala ho ona
vo dva boky zrazu:
pohan, teraz teba
vydá Boh na skazu.

A to naše vojsko
samopalmi páli:
a Turek za Turkom
z badalíj sa valí.

Samopalmi páli,
kopijami kole:
tečie krv turecká
prez jelšavské pole.

Kopijami kole
a šabľami seká:
a Slovák víťazí
a Turčín uteká.

Poniže Jelšavy
zelené moravy,
a na tých moravách
viali dve zástavy.

Už len jedna veje:
nad tou je kríž svätý,
pod ním sa slovenské
modlia Bohu čaty.

A mesiac - ten si už
nesvieti z vysoka -
padli Turci, padla
tá zbojnič divoká.

A surmity hrajú
Slovákom ku sláve:
oj, bol vám to za boj,
ten boj pri Jelšave.

Likavský väzeň

Z Likavy, zo zámku,
junák väzeň hľadí:
či Tatra už kopnie?
Či sa háj už mladí?

Rozvíjaj sa, háju,
ty moja hospoda,
zažiadala sa mi
tá zlatá sloboda.

Tu moja hospoda
na skale vysokej,
tu ja junák väzeň
vo veži hlbokej.

Mocné moje ruky
o skalu prikuté,
bystré moje nohy
v železách obuté.

Rúčky moje, zvyklé
nad Turkom víťaziť,
hoj, ktože mi vás dal
k tej skale priväziť?

Nožky moje, zvyklé
zámky naskakovať;
hoj, ktože mi vás dal
tak ťažko okovať?

Dali mi vás, dali
zo troch stolíc páni,
keď nás postrieľali
v krásnohoľskej stráni.

V tej zakliatej stráni,
hoj, v tom krutom boji,
tam ste vy mne padli,
vy junáci moji!

Jedni popadali,
druhých zaväzili,
veruže sme, bratia
nešťastný boj bili.

Hoj, vyletel vietor
zo zelených hájov,
niesol zlú novinu
do slovenských krajov:

tie zelené háje
za nami uvädli,
tie slovenské kraje
v ťažký žiaľ upadli.

Kraje naše, kraje!
Veď sa vám zazdalo,
že už tak ide byť,
ako by byť malo.

Zdalo sa vám, zdalo,
ale nestalo sa;
tie naše nádeje
ako ranná rosa:

slnko ju prihreje,
vietor ju oveje;
ta ste vy nám zmizli,
vy naše nádeje!

A čo by tam zmizli?
Či sa už vyžila,
ako bútla jedľa,
tá slovenská sila?

Nezmizli! - Hoj, nesmúť,
ty rodinka moja:
a kto sa nás báli,
nech sa nás len boja.

Len sa mne ty rozvi,
háju môj zelený;
nebudem ja dlho
v zámku zaväzený.

Hoj, nezaväzia ma
tie hlboké veže,
hoj, nedostrežú ma
tie zámocké stráže.

Tie hlboké veže -
veď ich ja prelámem,
tie zámocké stráže -
veď ich ja oklamem.

Hoj, počím sa ony
za mnou v pohon dajú,
už ma ty ukryješ,
zelený môj háju.

Pomôž, Bože, pomôž,
na tú našu Tatru,
na Tatre vysoko
roznietim si vatru;

v tej kosodrevine
vatru si roznietim,
slovenskej rodine
slobodou zasvietim.

A čo dobrý junák,
keď tú vatru zočí,
z údolia i z holí
ku mne si priskočí.

Kolo mňa, junáci!
kolo naokolo,
hoj, bude nám, bude,
ako nám nebolo!

Nech mi len valaška
zablysne sa v pästi,
dá Boh, lepšie dni nám
svitnú v našej vlasti;

nech len streľba naša
po horách zahučí;
dá Boh, že sa lepšej
pravde svet naučí;

tej pravde slovenskej:
mne tak ako tebe;
nezáviď inému,
čo praješ sám sebe!

Zavej, vetre, zavej,
cez hory, cez háje,
pozdravže mi pozdrav
tie slovenské kraje;

pozdravže mi, pozdrav
tie slovenské rody,
hoj, udrie raz i nám
hodina slobody.

Mor ho!

Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia,
ponad vysoké hory, ponad rovné polia;
preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu,
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.

Duní Dunaj a luna za lunou sa valí:
nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí.
Pod tým hradom Riman-cár zastal si táborom:
belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom.
Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci;
okol neho cárska stráž, tuhí to paholci;
a pred cárom družina neveliká stojí:
sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji.
Pobelavé kaderie šije im obtáča,
modré ich oči bystro v okolo si páča.
Rastom sú ako jedle, pevní ako skala,
zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala.
Krásna zem - jej končiny valný Dunaj vlaží,
a Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží:
Tá zem, tie pyšné hory, tie žírne moravy:
to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy.
Slovenský rod ich poslal, zo slávneho snemu,
aby išli s pozdravom k cárovi rímskemu.
Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú:
taká otroč neznáma slovenskému kraju,
lež božie dary nesú, chlieb a soľ, cárovi
a smelými sa jemu primlúvajú slovy:

?Národ slovenský, kňazstvo i staršina naša,
kroz nás ti, slávny cáre! svoj pozdrav prináša.
Zem tá, na ktorú kročiť mieni tvoja noha,
to je zem naša, daná Slovänom od Boha.
Pozri: tu jej končiny valný Dunaj vlaží,
tam Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží.
A zem to požehnaná! Chvála Bohu z neba,
máme pri vernej práci voždy svoj kus chleba.
Zvyk náš je nie napadať cudzie vlasti zbojom:
Slovän na svojom seje, i žne len na svojom,
cudzie nežiada. Ale keď na naše dvere
zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere:
kto je, ten je; či je on zblíza, či zďaleka:
Vo dne, v noci na stole dar boží ho čaká.
Pravda, bohy vydaná, káže nám Slovänom:
pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom.
A človek nad človeka u nás nemá práva:
sväté naše heslo je: Sloboda a sláva! -
Neraz krásnu vlasť našu vrah napadol divý:
na púšť obrátili sa bujné naše nivy;
mestá ľahli popolom: a ľud náš úbohý,
bitý biedami, cudzím dostal sa pod nohy.
Bláhal už víťaz pyšný, že si bude pásti
vôľu svoju naveky po slovänskej vlasti,
a žiť z našich mozoľov: ale bláhal darmo!
Dal nám Boh zas dobrý deň, zlomili sme jarmo.
A tí, krutým železom čo nad nami vládli,
kdeže sú? - My stojíme; ale oni padli. -
Lebo - veky to svedčia - vo knihách osudu
tak stojí napísané o slovänskom ľudu:
Zem, ktorú v údel dali Slovänom nebesá,
tá zem hrobom každému vrahovi stane sa. -
Nuž, povedzže nám, cáre! mocná ruka tvoja
čože nám nesie: či meč, či vetvu pokoja?
S mečom ak ideš: cáre! meče máme i my,
a poznáš, že narábať dobre vieme s nimi;
ak s pokojom: pozdrav ťa pán neba i zeme,
lepšie, ako ťa my tu pozdraviť umieme. -
Tieto dary božie sú priazne našej znaky;
z ďaky ti ich dávame: ber ich aj ty z ďaky."
Nevzal cár božie dary, z jeho mračnej tvári
urazená sa pýcha ľútnym hnevom žiari.
A zo stolca zlatého takovým sa heslom
ozvali ústa jeho ku slovänským poslom:

?Mocný pán, ktorému boh celú zem podnožil
a osudy národov v ruku jeho vložil:
ten pán velí: Slovänia! pozrite po svete:
medzi národy jeho či jeden nájdete,
ktorý by putá minul abo nezahynul,
akže oproti Rímu prápor svoj rozvinul.
Skloníte šije i vy. - Tie krásne roviny,
túto zem vašich dedov dostane ľud iný.
A spurné rody vaše pôjdu Rímu slúžiť,
strážiť nám naše stáda, polia naše plúžiť.
A junač vašu k mojim junákom pripojím,
a z nej krajinám rímskym obranu pristrojím.
A kto sa proti mojim rozkazom postaví,
beda mu! ten sám sebe záhubu pripraví.
Vedzte, že som pán Rímu, a Rím je pán svetu:
To moja cárska vôľa; to vám na odvetu."

Hriema pyšný cár, hriema zo stolca zlatého,
lenže Slovän nejde sa ľakať pýchy jeho.
Hoj, rozovrela tá krv slovänská divoko,
a junák ti cárovi pozrel okom v oko;
a z oka ti mu božia zablysla sa strela,
ruka sa napružila a na zbroj udrela;
a jedným veľkým citom srdcia im zahrali;
a jeden strašný ohlas ústa im vydali:
?Mor ho!" kríkla družina slovänská odrazu
a meč zasvietil v pästi každému víťazu:
?Mor ho!" kríkla a razom na cára sa metá:
To ti na rímsku pýchu slovänská odveta.

No, dokáž teraz, či máš toľko sily v meči,
koľko pýchy vo tvojej, cáre, bolo reči. -
Ale ten nie! - zbroje sa bojí podlá duša:
a tu ti o slobodu dobrý ľud pokúša. -
Skočil medzi stráž svoju cár bledý od strachu:
a zlatý jeho stolec už sa váľa v prachu;
a mečom za ním Slovän cestu si preráža
a junák za junákom padá cárska stráža.

Zasurmili surmity, volajú do zbroje:
povstal tábor, do šíkov zvíjajú sa voje;
a voj za vojom divým útokom ta letí,
kde boj na cára bijú tie slovänské deti.
Husté prachu kúdoly po poli valia sa,
zem dupotom a nebo rykom sa otriasa. -
A tá naša rodinka, tá slovänská čata,
už vám je zôkol-vôkol od vrahov obstatá.
Sto mečov sa každému nado hlavou blyští,
lež Slovän nečítava vrahov na bojišti,
ale morí. - Hoj, mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu:
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.

Zúri boj a našina stala si dokola:
to vie, že premoc rímsku jej moc nepredolá:
lež, brať moja, ak už len padnúť mi máš v boji,
to že mi padni, ako víťazom pristojí.

A môj Slovän ešte raz bystré hodil zraky
ponad tie šíre rovne, na kraj svoj ďaleký.
Tam na tých horách sivé mihajú sa väže,
čo strežú slovenského národa čierťaže.
Svätoháj, stovekými zelený lipami,
v tajné tam lono túli bohov jeho chrámy.
A nad riekou biely dom, v ňom jeho rod milý,
a v čistom poli dedov posvätné mohyly:
dedov, ktorých niekdy ľud radievali rady,
ktorých meč divých vrahov odrážal nápady.
Ich popoly dávno už čierna zem tam kryje,
ale ich meno posiaľ v piesni ľudu žije.
A sláva zašlých vekov junáka oviala;
a duša jeho svätým ohňom splápolala,
a meč v jeho pravici strašnejšie sa zvíja;
bleskom blýska na vraha, hromom ho zabíja.
Praštia zlomené raty, bité štíty zvonia
a pyšné prilby rímske do prachu sa ronia.

Hynú i naši, hynú, ale sťa víťazi!
Žiadna rana zvuk bôľu z úst im nevyrazí,
vďačne lejú vernú krv po osudnom poli:
oj, veď padnúť za národ - oj, veď to nebolí!

A boj pomaly tíchne: strašná búry sila
divým svojím zúrením sama sa zničila.
- A kde naši, čo bili ten Rím svetovládny,
lebo koval úmysel na Slovänstvo zradný: -
Kde naši? - Hojže, Tatro, jasných orlov mati!
Nikdy sa ti tá tvoja detva už nevráti.
Páč! Nad valným Dunajom krvavô pobrežia:
tam ti tvoji synovia povraždení ležia.
Neostal, ani kto by tú zvesť niesol bratom:
Bratia vám za česť rodu padli v boji svätom.
Lež každý na junáckej spočíva posteli,
na kope vrahov, zbitých od jeho oceli.
Už nežije, a ešte hrozí tá tvár bledá,
tá ruka zmeravená meč odjať si nedá.

A cár s okom sklopeným na bojišti stojí:
A čo? - Azda tých padlých Slovänov sa bojí? -
Nie, lež bedušné svojich hromady tam vidí
a zo svojho víťazstva radovať sa stydí.
No zahyň, studom večným zahyň, podlá duša,
čo o slobodu dobrý ľud môj mi pokúša.
Lež večná meno toho nech ovenčí sláva,
kto seba v obeť svätú za svoj národ dáva.
A ty mor ho! - hoj mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.

Turčín Poničan

Jajže, Bože, strach veliký:
padli Turci na Poniky;
padli, padli o polnoci,
jaže, Bože, niet pomoci.

Ľudia boží, utekajte,
zajať Turkom sa nedajte:
a čo mladé - zutekalo,
a čo staré - nevládalo.

Skočil Turčín bystrým skokom
do jelšiny nad potokom;
našiel on tam starú ženu,
medzi krovím učupenú.

Také jej on robí muky:
do železa dal jej ruky;
povraz hodil jej na šiju
a o koňa pripäl si ju.

Vláči Turčín starkú, vláči,
po hrobline, po bodľačí:
starkej krv sa z nôžok leje
a Turčín sa iba smeje.

A keď ona už ustáva,
kančukou ju pošibáva;
a keď ona na zem padá,
ostrohami v bok ju báda.

Hučia, hučia Turkov čaty,
poháňajú ľud zajatý:
tri razy mesiac omladol,
a oni vždy tiahnu nadol.

Ten turecký svet ďaleký,
prešli oni cez tri rieky,
zašli oni za tri hory,
zastali pri šírom mori.

A nad morom mesto leží,
týči k nebu tisíc veží:
jaj, Bože, len smutno je to:
ne tých vežiach kríža nieto.

A keď blížili sa k mestu,
Turkyňa im zašla cestu:
a Turkyňa, ako ruža,
pekne víta svojho muža:

?Vítaj, mužu, vitaj že mi,
v tej uhorskej krásnej zemi!
Či sa dobre vám vodilo?
Či vám šťastie poslúžilo?"

?Dobre, dobre sme chodili:
Maďarov sme si podbili,
a Slováci sa nedali,
preto sme ich zrabovali.

A čože je tu nového?
Povedz, žienko, dač' dobrého."
?Dobrá, dobrá tu novinka:
požehnal ti pán Boh synka."

?A ja vediem otrokyňu,
nášmu synku varovkyňu.
Keď ho bude kolísavať,
pekne bude mu spievavať.

Slovenka to, tam od Hrona;
veľmi pekne spieva ona:
bo spevu na božom svete
nad slovenský nenájdete."

Turčín sedí, kávu pije,
a Turkyňa zlatom šije:
a starká si spieva tíše,
a Turčiatko im kolíše.

?Hajaj, búvaj, krásne dieťa!
Donesiem ti z hája kvieťa;
donesiem ti z rúže púčok,
veď si ty môj milý vnúčok."

Dopočul to Turčín mladý,
hneď so starkou stal do vady:
?Ako ty smieš to spievati?
Či si mu ty stará mati?"

?Raz Poniky rabovali,
syna môjho s sebou vzali;
syna môjho v treťom roku,
mal on hviezdu, znak na boku."

A Turčín a jeho žena
hodili sa na kolená:
?Odpusť, mati, svojmu synu
prevelikú jeho vinu.

Nebudeš už otrokovať,
s nami budeš tu panovať,
chodiť, ako my, vo zlate
a spočívať na zamate."

?Udeľ vám Boh, deti moje,
sväté požehnanie svoje,
ale túžba moja letí
len ta, kde kríž z veže svieti.

Ta do vlasti mojej lona,
na tie krásne brehy Hrona:
tam kvitol kvet mojej mladi,
inde sa mne žiť nesladí.

Tam pod krížom starší moji
v tichých hroboch spia v pokoji;
tam - keď bude vôľa božia -
i mňa ku nim nech položia."

Konštantín filozof

Proglas

Evanjeliu svätému som Predslovom:
ako nám dávno sľubovali proroci,
prichádza Kristus zhromažďovať národy,
pretože svieti svetlom svetu celému.
To v našom siedmom tisícročí stalo sa.
Bo slepým oni sľúbili, že uvidia,
a hluchí, ajhľa, Slovo Písma počujú,
lebo je Boha poznať totiž potrebné.
A preto čujte, čujte toto, Slovieni:
dar tento drahý vám Boh z lásky daroval,
dar Boží darom spravodlivej čiastky je,
dar dušiam vašim, čo sa nikdy neskazí,
všetkým tým dušiam, čo ho vďačné prijmú
Matúš i Marek s Lukášom i s Jánom
národy všetky takto učia hovoriac:
Všetci, čo chcete svoje duše krásnymi
uzrieť, a všetci po radosti túžiaci,
túžiaci temno hriechu navždy zapudiť
i sveta tohto hniloby sa pozbaviť
i rajský život pre seba zas objaviť
i horiacemu ohňu navždy uniknúť,
počujte, čo vám vlastný rozum hovorí,
počujte všetci, celý národ sloviensky,
počujte Slovo, od Boha vám zoslané,
Slovo, čo hladné ľudské duše nakŕmi,
Slovo, čo um aj srdce vaše posilní,
Slovo, čo Boha poznávať vás pripraví.
Tak ako radosť nezasvitne bez svetla,
by oko celý Boží svet v ňom uzrelo,
bo všetko nie je krásne ani zreteľné,
tak ani duša, žiadna duša bez písmen
vedomia nemá o tom Božom zákone,
zákone knižnom, o zákone duchovnom,
zákone, cezeň Boží raj sa zjavuje.
Bo ktorý sluch, čo hrozný rachot hromový
neočuje, stáť bude v bázni pred Pánom?
Bo taký čuch, čo vôňu kvetu nevníma,
akože môže zázrak Boží pochopiť?
Bo také ústa, ktoré sladkosť necítia,
človeka činia, akoby bol z kameňa.
A ešte väčšmi od človeka z kameňa
je mŕtva duša, každá duša bez písmen.
No že my, bratia, sme to všetko zvážili,
znamenitú vám radu teraz povieme,
ktorá vás všetkých, všetkých ľudí pozbaví
života zvieracieho, žitia smilného,
aby ste s mysľou, s nerozumným rozumom,
keď počujete Slovo v cudzom jazyku,
nečuli v ňom znieť iba zvon, zvon medený.
Bo svätý Pavol učiteľ nám hovorí,
keď najprv k Bohu svoju prosbu predniesol:
Chcem radšej iba pätoro slov povedať,
rozumom prostým chcem tých päť slov
vyrieknuť, aby aj bratia všetko porozumeli,
než nezrozumiteľných slov riecť tisíce.
Pretože človek ten, čo nerozumie sám,
čo nedoloží podobenstva múdreho,
ako by mohol pravú reč nám povedať?
Pretože ako skaza visí nad telom
všehubiaca a nad hnis väčšmi hnijúca,
keď telo nemá patričného pokrmu:
práve tak isto každá duša upadá
v žití, keď žije bez Božieho života,
keď nepočuje nikde Slova Božieho.
Iné však ešte podobenstvo premúdre
povedzme, ľudia, ľúbiaci sa vospolok,
túžiaci Božím rastom rásť už odteraz:
bo kto by túto prostú pravdu nevedel:
tak ako semä, ktoré padlo na nivu,
tak isto každé ľudské srdce na zemi
dážď Božích písmen potrebuje pre seba,
aby plod Boží vzrástol v ňom čo najväčšmi.
Kto môže všetky podobenstvá povedať,
čo národ bez kníh obžalujú, usvedčia,
že nehovorí hlasom zrozumiteľným?
Veci čoby ten muž poznal všetky jazyky,
nevyslovil by bezmedznú ich bezmocnosť.
Predsa však svoje podobenstvo prikladám,
významu mnoho v málo slovách hovoriac:
Lebo sú nahé bez kníh všetky národy,
bo nemôžu sa boriť v boji bez zbroje
s protivníkom a duší našich záhubcom,
odsúdené sú večnej muke za korisť.
Ktorí však nepriateľa nemilujete,
národy, čo s ním veľmi chcete boriť sa,
otvorte dvere ducha svojho pozorne,
zbroj tvrdú teraz prijímajte, národy,
kovanú krásne v knihách Hospodinových,
ktoré tak tvrdo mliaždia hlavu diablovu.
Lebo kto totiž prijme tieto písmená,
tomu sám Kristus svoju múdrosť vyjaví
a vaše duše písmenami posilní
i skrze apoštolov, skrze prorokov.
Pretože tí, čo hovoria ich slovami,
i nepriateľa budú schopní zahubiť,
víťazstvo dobré svojmu Bohu prinesú,
hnilobnej skaze svojho tela uniknú,
tela, čo v hriechu ako vo sne živorí,
nepadnú oni, ale pevne zastanú,
pred Bohom ako udatní sa prejavia,
po pravici si stanú trónu Božiemu,
keď príde ohňom súdiť všetky národy,
s anjelmi budú radovať sa naveky,
naveky sláviac Boha milostivého,
piesňami z tých kníh oslavujúc naveky
svojho Boha, čo nad Pudmi sa zmilúva,
ktorému preto všetka sláva prislúcha,
i česť i chvála, Boží Synu, v jednote
so svojím Otcom, s Duchom Svätým v trojici
na veky vekov od každého stvorenia.

Amen.

Kráľ Janko

Duma Bratislavská

Ten prešporský zámok pekný murovaný ?
čudujú sa z neho na Dunaj tí páni,
čuduje sa z neho aj záhorský šuhaj:
ako pekne tečie ten povestný Dunaj.
Tí nádherní páni pilnú radu majú,
že oni povestný Dunaj zahatajú;
a tie naše Tatry zďaleka sa smejú;
?Zahatajte, páni, keď máte nádeju!?
.
Srekli sa tí páni na chlapcov junákov,
a čo by tí páni zedli tisíc zrakov!
?A čože vy, páni, čože máte s nami??
Skočili na nohy chlapci pod Tatrami.
?Hej, chlapci slovenskí, nič sa my nebojme,
len my v našich Tatrách ak? tie Tatry stojme.
Nič sa my nebojme, keď sme telo jedno,
či nás i znivočia ? veď padneme vedno!?
Nenivočia, netnú, nerúbu, nekolú;
ale srdce berú slovenskému kolu;
všetko tak nechali, ale srdce vzali,
prešporskí šuhaji na ľade ostali.
Pešporskí šuhaji plačú na rok nový,
vytínajú kríček, pekný kalinový,
vytínajú kríček s koreňmi zo zeme:
?Akože my potom, siroty, budeme!?
Vyzváňali zvony v štyri sveta strany,
keď bránami išli prešporskí kompani.
?Ej páni na zámku, to vy dobre vedzte,
keď ste jadro vzali, škrupinu si zedzte!
Bodaj ste, aby ste pokoja nemali,
keď ste nám jediné potešenie vzali!
Bodaj ste, aby ste tak v svete schodili,
ako ste sa za nás v kostole modlili!
Málo nás je, málo, ale nič je preto:
bez sto lastovičiek bude ešte leto!
Povedali mnohí, že pôjdu za nami,
a teraz po kútoch nôťa so svrčkami.
Keď nôťa, nech nôťa ? bodaj vynôtili,
by tí páni zedli, čo si navarili;
by tí páni znali, dobre pamätali,
keď chlapci slovenskí Prešporok nechali!?
.
Ten prešporský zámok pekný murovaný ?
čudujú sa z neho na Dunaj tí páni,
čuduje sa z neho aj záhorský šuhaj,
ako pekne tečie ten povestný Dunaj.
Hľadí aj pán Mátal,čo ten Dunaj hatal ?
a ten letí skokmi ak? pred tisíc rokmi.
A tie naše Tatry zďaleka sa smejú:
?Zahajte, páni, keď máte nádeju!?

Duma Slovenská

Na pamiatku zjazdu turčiansko-martinského 6. júna 1861)

Kebych bol, ako nie, sokol sivokriely,
lietal bych ponad Váh jak obláčik biely,
ponad Váh by lietal a na Štíte býval ?
čiže bych sa pekne na Slovensko díval!
...

Vlasť moja! Ty schránka upomienok svätá,
na činy ohromné v prešlosti bohatá,
keď sa ako vody z jedného prameňa
dvíhali do sveta slovanské plemená.
Tu Slovák v pralesoch, kde len orol lieta,
vystavil si hniezdo od pamäti sveta,
by ho neopustil, kým trvá zeme tvár;
tu Svätoplukovej moci zablysla žiar,
ktorý spojil prvý pastierske rodiny
a viedol ku sláve slovenské družiny.
Nad tebou už trvá búrka od tisíc liet,
už od toho času zmenil sa celý svet.
O národoch mnohých niet už ani chýru,
len ty nepodliehaš živlu ani víru.
Keď z miest ťa vyhnali, zašla sláva tvoja:
rastieš si po poli ako tá povoja,
jak zelie domáce, čo nevykorení
žiaden, a vždy rastie bez všetkej premeny.
Lež aké právo máš? jak ten vták na kríku;
šliapajú ťa jako trávu na chodníku.
Deti tvé jak blato, tak citu nemajú,
lipnú na tie škôrne, čo po nich šliapajú,
a na teba hrnú hanbu od století;
predsa jedna veľká pamiatka ťa svätí,
pamiatka, nad ktorou slnko nezachodí:
tys? truhla úmluvy pre slovanské rody.
A budúcnosť tvoja? ? Ktože tú vymerá?
Jestli bude taká ako naša viera
a naša nádeja, taká bystrá, smelá,
I bude veru ona velikánska, skvelá!
...

Boli časy krásne, to časy zápalu,
čisté, bez ohľadov a sebectva kalu,
keď úbohé deti poznali vlastný byt,
keď v nich skrsol, a to prvý detinský cit,
keď v záujmoch zbožných zvolali zajatí:
?Slovanstvo! Slovenstvo! Naša drahá mati!
Naša túžba jedna! Náš poklad, celý svet!?
Pamätný zostane ten snáh mládenských let.
A ?sláva? vodcovi, čo zastal jak búra ?
kto nepoznal kedy Ľudovíta Štúra?
ktorý opovrhnúc prekážky, holotu,
prelomil po vrchoch tatranských driemotu
a podoprúc seba na Tatry jak zázrak,
zavolal: ?Tu vlasť je! Tu ži, tu mri, Slovák!
Nech toho zem zhltí, kto odstúpi zradne!?
Tá hviezda na veky vekov nezapadne.
Štúrovo meno vždy bude vychýreno,
také, jako on bol za svoje plemeno. "
Nebolo súdené z tých kvetov vence viť:
prišli časy divné, zanikol rána svit,
nastal krutý osud ako ten boží hnev,
umĺkol po Tatrách, dolinách slávsky spev,
každý cit ustrnul a bieda nad nami,
bože všemohúci! Čo to bude s nami?
Nepozná matku syn ? nesmie ju viacej znať,
nepozná syn otca, nepozná brata brat.
Hriech je aj tá pieseň, každý ruch, každý vzťah:
aj ten cit národný chce nám už vyrvať vrah.
Vrah s vrahom sa bijú, tuhé vedú spory;
ktorý je väčší bič a skôr nás umorí?
?Služobný chlieb žitný, ale je nie slaný,
veď si ho posolím horkými slzami.?
Už ani nesvitá, ako svitávalo,
ani tak nemrká, ako mrkávalo.
Ani tá horička nie je tak veselá,
aj tá dolinôčka celkom spustatelá.
Čo mi je po lúčke, po jej celom kvete!
keď už nenachádzam potešenia v svete.
Čo mi je po poli, zelenom úbočí!
keď nevyschýňajú od sĺz moje oči.
Čo bych mal celý svet, neznal rady zlatu,
keď nemám ten poklad, slobodu mi vzatú:
nemám nič na svete. som biedny, chudobný;
len ten je bohatý, ktorý je slobodný.
?Potešenia nemám, poteš ma, bože, sám,
poteš z takej strany, z ktorej ani neznám!?

Spišťal sokol sivý ponad hory, nivy,
ponad vrchy, doly, na slovenskom poli.
Zapišťal na pávy v kniežacej palote;
?Slobodenka moja, či ty trôniš v zlate?
Či rastieš v záhrade lebo v panskom sade?
Či tam, kde vetrov vztek, ako na grúni smrek??
Spišťal sokol sivý na grúni zelenom
na bratov po kraji širokom, vzdialenom:
?Vrchy sa nezídu, čakať márna strata,
či brat už nemôže vidieť svojho brata?
Osud nás rozohnal na vše sveta strany,
odobral nám svetlo, jak chmára nad nami,
zahlušil aj náš hlas, prestalo srdce biť; ?
to ale nemusí vždy tak na svete byť!
Bývali sme kedy jak rodina svoji,
spojme sa, že nás viac žiaden nerozdvojí.
jedno sme, jedna krv, deti jednej mati:
upevnime spolu zväzok starý, svatý.
Spravme si raz takú zmluvu medzi nami,
že stratí aj peklo všetku moc nad nami.
Jako chlapci sme sa rozišli dakedy,
teraz sme mužovia; skúsenosť a vedy
a tá naša krivda stará ? hradby naše.
Nebojme sa, žiaden nevezme, čo naše.
Kým Váh, Hron pohrmí cez našu vlasť svatú,
boh bude vždy chrániť slobodienku zlatú.?
Hlas ten sa ozýva po celej krajine,
schádzajú sa bratia vo Svätom Martine,
Svätý Martin v Turci maličké mestečko,
rozšír sa, aby sa tam vmestilo všetko.
Rozvite sa v horách, po poli kvetiny,
spievajte slovensky, slovenské dievčiny.
Z Kláštora, z Mošoviec, zo Sučian, z Martina
schádza sa nám drahá slovenská rodina.
Gemer, Zvolen, Nitra, Liptov ? všetky kraje;
už sú veru teraz možné všetky báje!
vrchy sa schádzajú, čo nevídal predok,
a Tatra sa teší, našej krivdy svedok.
Tatra, tá naša mať milá, zaplesala,
vidí deň, ako za Svätopluka kráľa.
Bol to deň pamätný; trápenie, mysle mrak
rozišli sa, jeden milý bratrský zrak,
jedno srdce bitie pri celej družine,
keď sa bratia zišli vo Svätom Martine.
Vládze len jeden duch, všetky spory hynú,
znôtili si pieseň pospolu jedinú,
za slobodu, rovnosť, bratstvo, pre rod vlastný ?
kto sa tých troch dotkne, to bude nešťastný,
Sloboda, Slovanstvo bude vždycky jedno,
jak má jedno padnúť, tak nech padnú vedno.
Pohostinná lipa slávska strojí hody,
prijíma do lona susedné národy.
Ešte raz vystáva pomsta za trpenie.
Ale beda! Z koho príde pohoršenie.
Zabúda na krivdy staré, starú vadu,
ale boh, ten bude kárať každú zradu.

Hory sa ozvali, doly zahučali,
na slávu Martina v Turci zavolali.
A pokiaľ sa Tatra Tatrou zvať bude len,
zostane Slovensku to vždy pamätný deň,
keď Slovák od vekov trápený, šliapaný,
dokonal účty své s dávnymi vrahami,
a pre bratstvo, rovnosť, na budúcnosť slávnu
obnovil zas zmluvu rodnú, starodávnu.

Kebych bol, ako nie, sokol sivokriely,
lietal by ponad Váh jak obláčik biely ?
ponad Váh by lietal, na Studenci býval:
čiže by sa pekne na ten Martin díval!

Jarná pieseň

Zakukala kukulienka jarnú, čerstvú nôtu,
vyvolala zas celý svet ospalý k životu.
Slobody hlas mocný budí zase všetky zeme:
a my chlapci podtatranskí či sedieť budeme?
Tajná sila všetky hate a prekážky borí:
a nás slabých majú vysmiať naše zrutné hory?

Hýbajú sa Podtatranci, spríbuznené rody,
nad Slovanstvom prebudeným svitá deň slobody.
Niet krajšieho v svete mena ak? sloboda svätá,
všemohúce toto meno nikto nezahatá!
Pohynuli naši bratia za to meno skazou ?
ale z mohýl ich vychodia zástupy víťazov.

Hej, sloboda, krásne meno ? svetu na závade!
Bračekovci naši drahí, vrahovia sú všade:
jeden prosto, druhý s boka, tretí v stranu inú
chcejú zničiť našu drahú slovenskú rodinu.

Zdvihol sa kúr od Dunaja, zdola oblak tmavý,
smutné chýry prichádzajú o víťazoch Slávy:
dolné púšte donášajú žalostnú ozvenu ?
bože milý, či si na nás celkom zapomenú?
Jeden klame, druhý vraždí ? samí pekelníci,
a tretí sa z nás vysmieva, že sme ničomníci.

Ej, zakukaj, kukulienka, jarnú, rezkú nôtu,
vyvolaj len všetky sily slovanské k životu!
A vy, bratia naši rodní, roztratení v svete,
zlorečené vaše meno, keď sa nehýbete!
Podajte si bratské ruky k veľkému životu ?
kukučka nám bude kukať novú, rezkú nôtu!

Kvet

Presadili kvietok z jari do jeseni,
Jaj, mamenko moja! Ľahký chodník z domu,
máš ma kedy za vdovca dať, nedaj ma nikomu.
Radšej budem priedom do smrti zmetávať,
Ak? za vdovcom z okienečka na čeľaď volávať.
Radšej po strniskách pôjdem za húskami,
ako by mala objímať bradáča s fúzami.
Pros, horekuj, žaluj, sypaj hrach do steny ?
ach, škoda, bože, mladosti! Môj venček zelený,
či som ho ukradla, či som ho dostala
na vode Váhu letiaci, keď som šaty prala?
Či na lúke našla, keď som húsky pásla?
Či ste ma za to chovali, aby len tak zhasla?
Skočil pes popod les, zbrechal po dedine ?
Kde si, gazda? Otvor vráta veselej družine!
Už družina skáče pred vrátmi ozrutná ?
matka dcéry sa spytuje : Čo si taká smutná?
Jaj, mamenka moja! nežiaľ mi mladosti,
ale žiaľ mi, veliký žiaľ tej vašej starosti.
Nežiaľ mi, že musím zakosíliť môj svet,
ale žiaľ mi, ako na mňa vy budete hľadieť.
Nebolo vám hľadieť na dom vybielený,
ale bolo vám pozerať na veniec zelený.

Presadili kvietok z jari do jeseni,
keby jeseň ako jeseň, ale mráz studený.
Presadili kvietok zo slnca do tieňu,
kvietok s bolesťou pozerá na horu zelenú.
Pozerá, pozerá, ak? schne, tak vyschýna:
Či sa všetko má veseliť, len ja nie jediná!
Neber si na srdce, moja drahá mati,
že ja musím v čiernej zemi za mladi ležati.
Neber si na srdce, nemohlo inak byť,
musela som v mladom veku v čiernej zemičke hniť.
Ty si nie príčina, ty si dobrá bola,
pomysli si, moje srdce: kto lósu odolá!

Orlol

Vyletel orol ponad zem vysoko ?
zem sa mu tratí, temer ju nevidieť.
Nehľadí na ňu ? načože by hľadel:
má on pred sebou celkom inakší svet!
Načo by hľadel? Dolu on nezíde,
čo hnedky búrka, čo hneď orkán príde!

Kukaj, kukučka, ak kukú, tak kukú,
vešť sedliakovi, svojmu susedovi,
či on dožije ešte takto roku,
vešť v háji lásku svojmu šuhajkovi;
spievaj, sláviček, na zelenom kríčku
v tichej hustinke, keď všetko zaspáva,
s nocou povoľnou, ticho prichodiacou,
keď hora, pole v tíši usedáva;
spievaj, vyspevuj pokojnú pesničku,
osud môj inší, môj dom je vysoký,
nie to halúzka, nie to lísťa stromu,
nie to dolina, nie to háj hlboký,
nie je to hniezdo, nie to stromu temä ?
môj dom, kde bývam, konca-kraja nemá!

Striasla sa lipa, šumel háj zelený,
belie sa domček a pri ňom mohyla;
striasla sa lipa, šumel háj zelený,
synovi svojmu mať prehovorila:
?Môj synak drahý, moje potešenie,
ak to uznávaš, že som ti ja mati,
prijmi poradu ? ktože ti ju môže,
ak len nie tvoja vlastná mater dati ?
prijmi poradu: ďaleko sa nepusť,
na šírom poli prítulky nenájdeš;
milý je domček, milá je rodina,
všetko ťa víta, kdekoľvek si zájdeš ?
šíry svet chladný, chladnejšie prijíma,
a doma každý strom ťa vdačne víta!?
Mať moja drahá, môj všetok zlatý svet,
uznávam tvoju materinskú radu:
milý je domček, milá je rodina,
v cudzine žiadnej prítulky nedajú;
doma je pokoj, v svete búrky budú ?
ale darmo je: kto proti osudu?

Nie mne súdené v domácom pokoji
časy prežívať života tichého,
napájať dumkou starodávnych časov
dušu pri ohni času večerného,
nie mne súdené žiť v tichej doline:
osud môj rastie v šírej pustatine!

Zafúkol vietor ponad háj zelený,
kníše sa javor ponad brezy, bory,
kníše sa, kníše, chýli sa ľahučko,
háju tichému orol prehovorí:
?Milý tvoj pokoj, hájiček zelený!
Každá halúzka s mocami divnými,
keď šumie, šumie, prebúdza dumania,
ktoré zahasli s časami dávnymi;
šumie, nešumie ? tak je srdcu milo,
ak? by sa dačo ale ako snilo.
Oj, zelen, zelen, hájiček zelený!
Okolo mňa sa chmáry čierne vijú,
znad mňa, spopod mňa hromy vyvierajú,
ja letím, letím, kým ma nezabijú.
Ja strechy nemám, ja kde sadnúť nemám,
hrom mi ukáže miesto, kde ležať mám.
Okolo mňa sa chmáry, hromy vijú,
ja letím, letím, kým ma nezabijú ...

Povesť

Noc je ? v tichej hore u vodičky,
u skál škaredých a tmavých,
ohník sa blyští v jednej kolibke,
a pri ňom sedí starý mních.

Šedivý celkom, tajný, hlboký,
na čele svätosť vyrytá,
dačo čudného javí ten človek,
tvár je dumami zakrytá.

Na druhom boku sedí dievčička,
čo na malinách zblúdila;
mních je pokojný, prostosrdečný ?
sem sa pred nocou ukryla.

V bielej sukničke, ako cipuška
sa uzimená ohrieva:
polnoc nastáva, na dvore plač, krik ?
hrúza na prsia zavieva.

Voda odbíja vlny žalostné,
husičky po nej plávajú,
mníchova duša s šumom vôd chodí ?
dievčičke vlasy vstávajú.

Voda sa zdúva, husičky mece,
tie veľmi ťažko gágajú:
sto ráz vyletieť chcejú krielami,
sto ráz do vody padajú.

Už sa podvihnú, začnú lietati,
a už radostne gágajú ?
vtedy pritrieli víchor, zafúkne ?
pľask! pľask! do vody padajú.

Pochválený buď pán Ježiš Kristus,
aj svätá Panna Mária,
čo tam na nebi v sláve si lietaš,
čistá ako tá ľalia.

Stala sa povesť, moja dievčička,
smutná, pamätná a horká:
Pri tejto vode žila vdovička,
chudobná, stará, neborká.

Neborká ak? tá jeľa obťatá,
skrčená ak? ten zrelý klas;
nemala muža, sestričku, brata,
ani len jeden svojský hlas.

Muška jedinká biednu stvoričku,
keď sa brieždilo, zbúdzala,
a cez deň dlhý aspoň trošíčku
myška zas miesto prejala.

Tá jej brnčala okolo ucha,
táto po zemi bežkala,
túto potichu starká poslúcha,
a zas s myškou sa ihrala.

Ach, už sa rúca chalúpka pustá,
šindle sem aj tam lietajú,
nad dvore tráva vyrástla hustá,
zajačky po nej skákajú.

A tie zajačky ako čeliadka,
keď von vychádza staričká,
kolom nej; táto rúčkou ich hladká
ako parobok koníčka.

Vetríček ako nútený veje,
nocou šuští ak? mátoha.
Nemá mizerný v svete nádeje ?
kreme nádeje na boha.

Starkin celý je poklad pátričky,
krížik, knižočka v priečinku,
každý deň chodí k nohám Rodičky ?
?Dajže mi, Panna, spočinku!?

?Daj mi, prosím ťa, Panna milostná,
veď si ty tiež tak plakala,
keď si pod krížom ťažkým žalostná
ako tá osika stála.

Ty si plakala, ja plakať musím,
veď ma už všetci nechali,
teraz sa takto klmačím, dusím,
nože pomoc mi v tom žiali!?

Chodník vychádza z malej kapličky,
pri ňom studená vodička.
?Prosím vás, moje milé dievčičky,
dajte mi vody trošíčka!

Dajte mi vody, zle mi prichodí,
zle, kto sa zohnúť nemôže,
kto chudobnému kus chleba hodí,
tomu sám pán boh pomôže!?

Dievčatá šaty na vode prali ?
?Naozaj, ty krpka stará??
všetky sa na ňu rozrihotaly,
Evička, Zuza, i Mara.

To jedno slovo, v jednom slovíčku
ak? jedovatý had v kríčku, ?
fundží do ucha ak? osa, sršeň...
Buď, bože, hriešnym milosten!

To jedno slovo dušu prebíja,
srdce ak? kriedu sotiera. ?
Starká vykríkne: ?Jezus, Mária!?
boh ju vyslyší ? umiera.

Dušu vypúšťa ak? holubičku ?
tá k bohu večnému letí,
ale už ani jednu dievčičku
nebolo viacej videti.

Vodička tiekla, strhala šaty,
húsky vodičkou plávali,
daromne pošli dievky hľadati,
dievky na veky skapaly.

Húsky plávaly, aj dnes plávajú,
a dokiaľ budú plavati,
o tom na svete ľudia neznajú,
iba sám pán boh a svätí.

Lebo tak vravia staré babičky:
?Kara žiadneho neminie,
skorej mesiačik, slnce hviezdičky ?
na svete všetko pominie.?

Pán v tŕní

Na poli od mesta hore vŕškom cesta,
na poli na stráni chodník maľovaný.
Čo to za maliarov chodník maľovali,
že si miesto farby krvou pomáhali?
Či farby zelenej, belasej nemali?
Tí stoliční páni do rady zastali.
Čože to! Čože to! Či vlka zabili,
či dáku zverinu v poli podstrelili?
A znaky sú svieže, ak? by ich paholci,
čo si lecikedy zaskočia po noci,
keď sa na záletoch trošku opozdili,
už domov idúcky nôžkami vybili:
hej! parobci dobrí, či vy to neznáte?
veď vy ztiaď za rána často chodievate,
pred východom slnca za rána-ránička,
keď si ešte každý pokojne buvičká;
za rána, za rána, ešte radšej v noci,
ktože to povedať z vás nám bude v moci?
Zvery sú po horách, Žiar nerobil pohon,
chlapci ani na krok neboli z mesta von,
a psov práve teraz len lovec svoláva,
pán na poľovačku ešte len hor? vstáva;
z mesta vychádzajú ľudia na diváky:
ktože to urobil tie krvavé znaky?

Pán v poludní ide, psi za nim behajú,
lovci mlčia, ani slova nedávajú,
psi po znakoch začnú štekať, zavýjati,
pán na znaky začne čudne zazerati.
Lovci sa stratili, o psoch viac neslýchať,
pán ako stĺp stane ? začne ťažko dýchať,
hlava sa mu múti, vlasy dubkom vstaly,
oči ako dáke lopáre vyvalí.
Chce preč ísť ? nemôže ? ktože ho stavuje?
chce kričať ? nemôže ? ktože mu zbraňuje?
Čo robiť ? vystrelí, azda div preminie,
ale strašný ohlas, s ktorým všetko hynie,
ale strašný ohlas nazad ho omráči:
kárajte sa, všetci tohto sveta dráči!

Bo duša ak? šabľa v skalách zatupená,
bo duša ako tá hlaveň začadená,
tá duša, čo nezná, čo je boh, duch svätý,
čo Kristus na dreve je kríža rozpätý,
čo človek, čo sluha, čo sedliak, a čo chrt,
aspoň si spomenie, že ju prichlopí smrť.
Ale už si v hrsti, neshodíš viac jarmo,
zarež sa, zadus sa, všetko ti je darmo,
čo dušu vychráčeš, nazad sa ti vráti,
by ťa sťa ohnivo mohla katovati;
vystrelí ešte raz či v strachu, či v vzteku,
a na! mu tri kvapky streklo na mentieku!
A na! mu tri kvapky krvi sťa okále,
ktoré sa blýskajú na divokej skale,
na divokej skale. kde od roka kýsi
na hromoch, na bleskoch a na daždi visí,
tri kvapky, tri besy menia sa v ohavy,
každá dusí, páli a prse mu dávi,
každá sťa to rážďa prašti do hlbiny ?
kárajte sa, všetky na svete mršiny! ?
Zahodí ručnicu, z mentieky sa svlieka,
mentieku myk o zem, domov uteká,
ako vietor fujas, sťa pes bez svedomia,
žena, deti jačia a rukami lomia.
Nevraví už viac, ale len ako had sipí,
tak ako šamotina duša .z neho kypí;
hryzie zem, zubmi škrípe, nechty v oči púšťa,
nie dušu, nie dušu on, no besa vypúšťa.
Ešte na samom konci hádže sa a vzpína:
nech ťa vždy na toto večnosť rozpomína!
Nebudeš mať spočinku, bos? ho nezaslúžil,
tak ti bude po smrti, akos? na svete žil.

DIEVKA

Či to vlci takto vyjú,
či žobrák mizerný plače,
či dakoho kyjom bijú,
či dakto po ohni skáče?

MATKA

Tie polnočné vetry fučia
a v jedline starej skučia;
haluz o haluz sa bije,
odtiaľ ten hlas takto vyje ?
vietor s haluzami v boji:
moja dievka, buď v pokoji!

DIEVKA

Či dakoho z kože derú,
či dakoho čerti berú?
Len slúchajte v poli huk:
ratuj, svätý Nepomuk!

MATKA

Spadly dažde na doline,
divá rieka hurtom plynie,
hurtom plynie, hádže stromy,
či čuješ, Hanka, tie lomy?
Čuješ, ako vlny perú
o breh a vše sebou berú?
Breh je s riekou v tuhom boji:
moja dievka, buď v pokoji!

DIEVKA

Jaj, nevyje vietor v lese,
prúd besný rieka nenesie!
Hľa, chodníček, tam tŕniček,
tam je šípä, tam je kríček,
šípä veľkô, väčšie tŕne ?
čože sa tam v nich tak brnie,
v nich sa brnie, v nich sa moce,
plače a jačí divoce?
V prostred tŕni holý, nahý,
samá rana telo, líca,
po bodľačí, po pichliačoch
hádže sa jak vretenica,
na srdci má pijavice,
pazúristé tri orlice.
Nahý kričí: hí ja,. hí ja ?
ach, Jezus, Jezus, Mária!

Slovo

Zajasal blesk jasnej zory
ponad vrchy, ponad hory:
zahučte, slovenské polia,
sloboda nás k činom volá.

Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!

Kto si Slovák z duše, z rodu,
teraz sa hlás ku národu;
rovnosť práva, život nový,
odmyká ústa, okovy.

Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!

Povedala vrana vrane,
že nás šklbať neprestane;
sľubov, rečí krásnych dosti ?
veríme len skutočnosti.

Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!

Nehľaďme na škodu, na zisk;
tam sa spojme, kde je nátisk;
ako reťaz držme spolu ?
zradca, kto vystúpi z kolu.

Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!

Choďme mierne, pevne, vážne;
kde treba, vystúpme rázne,
nech vlasť našu váhu skúsi;
čo chceme, to stať sa musí!

Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!

Chorvát, Maďar, naši bratri,
nech každý má, čo mu patrí;
nadvláda len právo haní ?
všetci sme rovnakí páni.

Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!

S krivdami von! tie netajme,
práva si národné hájme;
nebojme sa žiadnej moci,
inakšie sme len otroci.
Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!
Jarmili nás dosiaľ všade,
verili sme podlej zrade,
v nevoli nám srdce skleslo:
sloboda je naše heslo!

Hore, za česť, slobodu
slovenského národu!

Výlomky z Jánošíka

Žobrák

Vitaj drahý synak, jará šuhajina,
dobre tu prichádzaš do horného klina,
dobre ty prichádzaš, zlatý, drahý kvete,
nebudem ja dlho už chodiť po svete.
Vidíš ma, aký som celkom znivočený,
už duch môj so smrťou skoro sa ožení.
Nebudem sa tackať vše tak s boka na bok,
už môj rok sa končí a tvoj nastáva rok,
už môj rok sa končí, nechce stáť pohončí,
chladná chyce náruč. musím robiť poruč.
Poklady tatranské sú široko známe,
lakomec si na nich roky rozum láme.
Ale nemá kľúče, nespomôže graca,
len nepokoj kope zlatoiská práca.
Tu sa chýrne kľúče, moja tvár hrobová,
moja skaličenosť, moje trpké slová.
Janošiak ich schodil, mrúc, dol so šibeni,
keď pozrel na Tatry, na ,hájik zelený:
Ťarchová, Klenovec ? svet sa trasie, ľaká ?
aj, nezabúdajte vášho Janošiaka!
Ej. nezabúdajte, keď pomedzi bučky
nám vykukávaly zlaté dni kukučky.
Ťažko je v ukrutnej prežívať krajine,
ej, nezabúdajte časy pri Varíne.
Ej, ktož? by ťa zabol! veď som na moste stál,
keď si naše vŕšky naveky prežehnal,
ešte ako chlapec vari tri ? paťletý.
ale si mi nevyšiel viac z mojej pamäti.
Povedám otcovi, povedám materi...
Tá ma ak kopova po pysku uderí:
Veru ťa zahluším ? dneska štyroch ťali,
čo pod šibenicou hore zaplakali.
Čo jeden pošepne, to druhí vykričia
a potom len biedni vytrpia rodičia.
Daj im, bože, slávu večnú ? ľuďom pokoj!
Neraz ma vyťali pre hračku na zboj ?
a keď hajdúch zjačal po hlave udretý,
bol som dakoľko dní vo chlieve zapretý.
Ale to ani mak všetko nepomohlo,
čím srdce viac dráždi, tým sa viacej pohlo.
Keď som videl tvrdú panštinu, lapačku
a do samučkej smrti na dereši pračku,
stisla moje srdce ukrutná nevoľa,
vyšiel som za humno, hľadel som do poľa:
Ej, Janošiak čŕstvy, jarý a červený,
ani negazduje, ani sa nežení,
ale len popíja, na peci vylíha
a hľadí z komory ako vták do hory.
Padla tuhá zima ? mrzli ľudia, statky
a už prichádzaly veľkonočné sviatky.
Ešte sa na Váhu nikde ľad nezlomí,
vtedy stará hruška vyschla na priedomí.
Starého otca otec bol ju tam zasadil.
V ten rok doma môj ňaňka všetko bol poriadil
a vyjde ta do poľa kosiť ďatelinu
a vyženie si ta panskú zo škody koninu.
Dal by jej tam i zhynúť ? ale čože tuší?
Kosí pokojne, zpoza žita pán vybúši.
Bije, mlátí a lomí, pravda, nie obrana,
a ešte ho po poli ak? bujak naháňa.
Ňaňku v plachte doniesli, posteľ mu vystlali
?
a po Jáne do zeme v štvrtok pochovali.
Matka, z umu vyjdená, beží do stolice
a tam príde, chudinka, ešte do temnice.
Tí gordani prekliati bez boha, svedomia,
ukrutne na dereši režú ju a lomia.
Mať naša, tá vyschla, ak? podťaťá svrčina
a my sme za rodičmi plakali našima.
Ja som na tie bez seba celkom žiale ostal
a bol by hneď do sveta šíreho zutekal.
Ale mať umierajúc požehnala: Syn môj,
zomieram, za Haničku, kým sa nevydá, stoj.
Ani by v chladnej zemi pokoja nemala,
kéby moja Hanička dáko zle sa mala.
Stoj pri nej ako parkan, kde kvet utešený.
Dobre sa maj, môj synček, drahý, potešený.
S nábožnosťou som slová vypočul matkine,
pobozkal zimné nohy a splakal v hlbine.
Listy povysychaly, 1en pníky ostaly,
rodičia preč odišli, siroty ostaly ?
rodičia preč odišli, ležia v chladnom hrobe,
dve siroty chodily plakávať v pokore.

Či sa večierok snížil, či na deň svitalo,
dvoje úbohých sirôt na hrobe plakalo.
Ja som lipky posadil, Hanka rutu siala,
ja som ich obrezával, ona polievala.
Lipky rástly vysokom a ruta hlbokom,
chránily nás od moru, hromu nad oblokom.
Ja lipku za klobúkom, Hanka v zádri nosí
rutu a za nebohých všia modlitba prosí.
V pondelok svätodušný Hanička von vyjde.
Po poludní ju čakám, kedyže už príde.
Veď uskočí v tretí deň, lapená, z kaštieľa ?
a na západe slnca v záhrade umrela.
Mňa žiaľ veľký na posteľ ako smrť položí.
I prichádza ku mne sám vo sne otec boží,
za jednu ruku otca, za druhú vedie mať:
Môj syn, ty si nešťastný, musí každý uznať.
Tvoje rany veliké nik už nezahojí,
iba sám. ? Hoj si tedy, môže, čo chce, stojí.
Tu sú rodičia bledí, tu sestra splašená ?
vydvihni oheň, vraždu na pomstu plemena.

Ja zdesený sa zbudím, porozumiem tomu,
vezmem hlaveň a letím sám prosto do domu.
Zapálim krov, z 1ipky si a z ruty odčesnem
a všetko tak zanechám a svetom utečiem.
Ani dieťa nevinné pomstu neutíši ?
čo len z mačky pochádza, bude chytať myši.
Stolice nastrašené spolu sa radily,
ako by nás do hrsti čím najskôr chytily.
Ale má zver viac umu, keď strelcu zastane,
ako kozy hneď sme tu, hneď na druhej strane,
hneď v doline, hneď v poli, hneď dakde horeká,
ako kozy na Tatrách, keď vidía človeka.
Nedaj nás dáko zlapať ? dulujú hajdúsi
a družina vše väčšie napriek vraždy trúsi.
Stolice nastrašené zase sa radily,
akým spôsobm by nás, najmä mňa, chytily.
? Už celý rok lapáme, dostať nemôžeme
a vždy strašnejšie chýry o nich počujeme.
Zámky podobýjali, pánov povešali,
sedliakov pobúrili, hajdúchov zlapali.
A čo ešte úzkostne pri živote stene,
prídu hostia, ? zakape, ak? mucha na stene. ?

Týždeň .po Veľkej noci písmo od stolice:
Že kto ma ale živkom dolapí a schyce,
čo by priam od môjho vykonalo sluhy,
dostane tisíc zlatých ak? ktokoľvek druhý.
Večer som v surovine ľahnul si v pokoji
a ráno ma poviažu tovarišia moji.
Večer si rozprávame. fajčiac, o Varíne
a ráno ma v reťaziach vedú. po dedine.
Večer sa ešte každé strachuje a ľaká
a ráno ma po meste vedú ako vtáka.
Tovarišov tľapkajú pánovia zaťatých:
Dostaneš tisíc čertov, nieto tisíc zlatých.
Kúštik žínky za hrdlo, to bude odplata;
hlavu ste si odtrhli, netreba viac kata.
Uhádne i čert neraz, čo komu pripadá.
Ja ešte tu blúdim, tých zaškrtila zrada.
Pánovia do stolice hneď písmo písali,
že veru ma živého do rúk už dostali:
Nech hneď tridsať hajdúchov na kone vyskočí,
ako heslo doletí, že zver neuskočí.
Naskutku šli hajdúsi ? kuticu obstali.
Noc. ? Dvaja sú na stráži, druhí políhali.
Pán sto ráz stráž opáčil, odpočinku nemal,
a ja som sa urobil, ako by len driemal.
Stráž dobre opatrená ? pozor ? veľké putá.
Viac nemôže uskočiť nijak tá pokuta.
Zaspí. ? Ja ak? vlkolak na hajdúchov skočím,
zaškrtím, dom zapálim a vo trne uskočím.
Už sa ráno svitalo na hornej výšine,
keď som do Demänovskej sa spúšťal jaskyne.

Už slniečko na hole, vrchy, skaly sedá,
keď mi jedna veštica tie slová povedá:
Chlapiatko! inakšie ti už robiť prichodí.
Ty si vraždil tisícich, ale čo to škodí.
Vedz, že gordani tak sa ako dračia hlava:
Jednu zrúbeš, miesto nej druhých tisíc vstáva.
Obleč žobrácke šaty, vyjď slepý z jaskyne
a choď z dom v dom spievajúc po celej krajine.
Spievaj pesničky tiché, nevinné, pobožné,
vstúpia do seba duše slabé a bezbožné.
Tí samí, čo sa smiali, keď si bol lapený,
ponesú na vidlách smrť pánom, rozvzteklení.

Tí samí, čo ti frčky dávali po nose,
ponesú tisícami smrť pánom na kose.
? Ja slová vypočúvam, shodím kroj v jaskyne
a chodím vyspevujúc po celej krajine.
Po Zvolene. po Nitre, po Šariši ktosi
pesničky vyspevuje, o almužnu prosí.
V tom prešpurskom, trnavskom, v tam rožňavskom meste
Ktos? pri husliach, pri speve vylíha na ceste.
Ľudia okolo neho sťab? nasypal hrachu ?
a ten spieva, vyhúda do žiaľu, do strachu.
Páni sa tiež stavajú a strnú zaťatí ?
a ten spieva, vyhúda aka by najatý.
V Poľskej vzbura vypukne ? ľud dudrať začína:
Ej, škoda ťa, Janošiak, ako buk chlapina.
Keby bol tu chlapina, Janošiak červený,
nechal by tak v dedine statky, deti, ženy.
Už horička sa v zeleň riasitú odela ?
či by bolo vyletieť vo svet ako strela!
O Janošiaka sem-tam už kliatba Liptova
ešte chlapa lepšieho ak? Janošiak chová.
Ešte chlapec maličký, už vyvracal buky.
Len vy majte hotové na zber vaše ruky.
Ani sa nenazdáte ľudia ubiedení,
keď vykvitne na horách ako kvet červený.
Už sa nebude snívať Uhorskej krajine,
keď zastanete pyšne zase pri Varíne.

Novina za novinou po krajine ide,
ľudia dobre ta šípia, o čom tu vec ide.
Naľakaní shrnú sa do Prešporka všetci,
že doklčú mačku, keď je ešte vo vreci.
Janošiaka doklčú, keď driemal v jaskyne,
spravia veľkú drahotu po celej krajine,
vyhlásia. že z Poľskej mor sa ku nám dostáva,
po dedinách. po mestách jedom ľudí trávia.
Hynú ľudia ak? muchy v Liptove, v Zemplíne,
zaplakal ľud sedliacky po meste, dedine.
hynú ľudia ak? muchy v Nitre, Turci, Spiši.
Dosť sa v chrámoch namodlia a mor nič netíši.
Ale ký je to parom ? mor dediny driape,
a v múranici ani jeden pán neskape.
Mor na všetkých je ľudí len rovnako smädný,
a tu nemrú iba len tí poddaní biedni.

Ale príde do pravdy vše, hoc pravda skúpa,
otcovia dávno zhnití z hrobov von vystúpia:
Potomci naši biedni, smrť vás radom pára,
ale to vás nebeský náš otec neskára!
Gordani to prekliati, trest za chrbtom chodí,
ľakajúc sa, jed hádžu do soli, do vody.
Načrite len, kde chcete, vody do pohára
a dajte psovi, či mu črevá nepopára.
A kto tak nezakape, páni a doktori,
Hoc? je zdravý a čŕstvy, zvalia, že je chorý.
Živých hákami vlečú v hrob na vriace muky,
nejeden v hrobe zdravý hryzie svoje ruky,
nejedni sa pred bohom doluká prestreli,
že prosia ponížene, či vskutku umreli.
Svetu žiadnym spôsobom to veriť nemôžu,
že prosia ponížene o to slávu božiu.
Ej, kdeže si, Janošiak? ká skaza hromová?
že sa nevyredikáš už z toho Liptova!
My kričíme zďaleka, a nik nás neslúcha.
Či si ako ten oplan stúpil za hajdúcha?
? Nestal som sa oplanom, nestal sa hajdúchom,
ale keď som stál v hore, tresli ma obuchom.
Nebolo dosť obucha, pásy do mňa drali,
i tie hory skalnaté horce zaplakaly.
Ja som vtedy obchodil v Sariši, Zemplíne,
vyskočím a zahvízdam, ak? valach v doline.
Po hroboch, po dedinách syčí kry spenená ?
zahvízdam na smrť, vraždu na pomstu semena.
Židákov, Nemcov rúbu, do vody metajú,
zámky povypaľujú, do zniku rúcajú,
od Spiša do Zemplína pánov tnú na kusy
a sberba krvožerná vopred skáčuc brúsi.
Hromada krvožerná všetko tne, vyžína.
Ej, škoda ťa, Janošiak, červená chlapina!
Ja, ty, dvaja sperieme trebárs i celý svet.
Ej, škoda ťa, preškoda, že ťa v Liptove niet!

Počul to král uhorský o svojej krajine:
Či sa nemusím hnevať na svinskej mršine!
Tí gordani polovic vykazili ľudu,
ktože ma bude platiť, zkiaď vojaci budú?
Kto bude cesty robiť, kto trpieť odvážky?
Už ma i.hlava bolí ? to je do porážky.
Dal naskutku bubnovať, rozkázať vojakom,
aby išli pomáhať úbohým sedliakom.
Poslal ich ešte toľko do kraja horného,
aby tam nenechali ani len jedného.
Páni kráľa previedli ? vojak tne, vyžína.
Ej, škoda ťa, Janošiak, červená chlapina!
Ja, ty, my dva sperieme trebárs i celý svet.
Ej, škoda ťa, preškoda. že ťa v Liptove niet!
Mohol by sám kráľ prísť, ak apríl vrtkavý ?
a teraz nás vedú do Košíc, Rožňavy,
a teraz nás vedú na levočskú bránu...
Keby mal valašku tvoju neslýchanú!
Plačú bijacovské a smižanské ženy,
že sa im synovia, mužia obesení.
Plače Šariš, Gemer až hen do Zemplína,
plače a s tej zemi gordanov vyklína.

Mňa celkom rozstrieľali v pekelnej hodine,
stratil som obe nohy v nešťastnej bučine.
Hľadali ma štyri dni, odišli na piaty.
Čo ja mám teraz biedny človek započati?
Nohy sú rozstrieľané, bežať nedolejú
a do biednej dediny dolieznuť nesmejú.
Zaspím ako v oleji... Janošiak je tmavý
a za jeden celý rok ani muk nevraví.
Divím sa a vidím, po lakte bradatý,
ani slova nerečie ? už je rok desiaty.
V jedenásty rok brada ak? jabloň sa stane,
v dvanásty hlavu zdvihne a horeká vstane:
Syn môj, v boji božom si celkom zlomený,
viem, že ťa to dosť mrzí, žes? obkaličený.
Nohy sú polámané, na jednom mieste seď.
Nešťastie, že nemôžeš vyliať zo seba jed.
Ale to nič nerobí. Ako žobrák nemý
schádzaj celé krajiny, plaziac sa po zemi.
Schádzaj vrchy, močiare, ani mak neposeď,
vyberaj len samý, čo nemôžeš vyliať jed.
Obdrieš pásy a nohy, všetko telo svoje,
ja šuhaja ti vyšlem, poručíš mu tvoje.
Sbieraj jed, on ho schlípe ako dáko šteňa
a vyskočí ako had na vrahy semena.
Tvoja veľká potecha, človek do porazu,
bude dáviť a škrtiť, nosiac večnú skazu.
Nezastane ako ja iba pri Varíne,
ale ukáže sa celej Uhorskej krajine.
Vypočul som nábožne tie veliké slová.
Hľaď, ako z úst sa parí besnota drakova!
Nohy celkom zdrúzgané, hoc? veliká skára,
vhryznul som sa ak? pavúk. kde len aká škára.
Pi ten jed a nasycuj mäkké ústa svoje.
Ja ti toto porúčam, to dedičstvo tvoje.
Nech gamba ti očernie a oči nabehnú,
že každý hnedky skape. koho ony šľahnú.
Tu je boh, tu je otec, mať, sestra splašená ?
vyzdvihni vraždu večnú na pomstu plemena.

Zakliata panna vo Váhu a divný Janko

Často blúdim, táram sa cez celý boží deň,
hľadajúc kolenačky aspoň dáky kameň,
na ktorý by si oprel boľavú hlavičku
a zadriemal zmorený aspoň len trošíčku.
Ale čo je nemožnô, to ani nehl'adaj,
pokoja mať nemôžeš, všetko kričí: hybaj!
Odzadu plameň čierny ako rieka tečie,
spredu ma dač nasilu temer ťahá, vlečie.
A ja na zemi ležím, ani palcom kývať
nevládzem, a musím sa na to všetko dívať.
Vtedy ? v tak biednom stave moja duša letí
do tých krajov posvätných, tej mojej pamäti,
a ľahne si pod dáku tam starú svrčinu,
a zaspí ak? v oleji aspoň za hodinu.

Či neznáte tie kraje, kde v tichej dolinke
po lúčinkách pastierik blúdi s ovčičkami,
tými, z ktorých sám pije, pojí ich vodami
a medzi nimi žije ak? otec v rodinke,
každičkú zná menovať, každičkú zastáva,
medzi nimi vyrástol, medzi nimi spáva?
Či neznáte tie kraje, tie radostné kraje,
kde dobrí, bystrí chlapci bučky preskakujú,
v hájičku pod svrčinou kladú si ohníček,
kúria si pomaličky, nôti im Janíček,
za pesničkou každičkou jednu zagajdujú:
či neznáte tie kraje, tie radostné kraje?
Piesne nemej tam nieto ? veselí sú chlapi,
hneď od zeme zaskočia, hneď lámu kolesá,
hneď valašky pochytia ? zdupnú ako capy,
a hybaj, idú sa ti najesť dade mäsa!
Všetci letia na košiar ako dáke vrany:
?Rež, bača, sto hrmených, tie mastné barany!?
Trebárs ich je päťdesiat, ako jeden žijú,
má jeden groš lebo dva, to všetci prepijú.
Všetci sú za jedného, hocaj v akom kríži;
aknáhle len jednému dáky čert ublíži,
každý skočí ? na seba cedilo zahodí,
dva nože cifrované do opaska vhodí,
mrie za brata, vezmúc si valašôčku svoju:
za takých dobrých chlapcov dal by dušu moju!
Či znáte ten tichý kraj, kde večer mamičku
deti prosia o jednu národnú pesničku,
lebo o dáku hádku a o dáku povesť;
že nebudú radšej, vraj, na ráno pýtať jesť,
že nebudú záškodné, nebudú šantúvať,
že budú mamičku napotom počúvať,
aby len povedala ? deti, chlapci všetci,
na múrik vyskákajú tam okolo peci,
mamička medzi nimi pradúc im rozpráva;
a aby boli dobré, naučenia dáva:
že jestli im dač? káže, hneď urobiť majú,
vraj: bobo a vlkolak zlé deti lapajú! ?
V tom kraji tak detinskom, v tak milom tom kraji,
že už hádam nebude lepšie ani v raji,
v tom kraji tam pri Váhu kde milá rovinka,
býva v jednom domčeku úprimná rodinka.
Dobrý mužík s ženičkou vo večnom pokoji
žijú ak? dve halúzky v háji obidvoji,
vietor keď ich pokníše, ale ich nezláme ?
takéto my manželstvá, mešťania, neznáme.
Majú syna jedného, v ňom všetko skladajú,
dobreže doňho duše svoje nevlievajú;
to, čo sami nemajú, by mu vďačne dali,
dobreže ho na rukách nenosia od mali.
Nedbali by, čo by bol vždy len chlapček malý,
by takého znachora vždy k srdcu tískali.
Synček je veľmi divný, nikdy nie veselý,
hrdý, ukrutný, divý, hockde taísť smelý;
nikoho si neváži, nikomu nedvojí,
v ľuďoch lásky nehľadá, hnevu sa nebojí;
ľudia ho nenávidia, on sa chce vypomstiť,
jemu všetko jedno je: dneska či zajtra hniť.
Otec ho ako koňa mláti od malička,
s plačom ho napomína biednučká mamička;
ale čo sám archanjel prvší s neba stúpi,
ver? Janík ani tomu na krok neustúpi.
Kamarátstva netrpí, na sebe prestáva,
samotný na nábreží on Váhu sedáva:
často keď s koňmi idú za rána bieleho,
ešte ho tam vídajú, chudáka, smutného.

Vstúpenie je ? zvonov hlas na veriacich volá,
hrnú sa ako včely z dedín do kostola;
starí, mladí pred božou Matičkou kľakajú,
a pátričky, vzdychajúc k Bohu, preberajú.
Kto by bol taký planý v tú svätú hodinu,
že by nešiel slúžiť svätým, hospodinu!
Sám Janík tam na Váhu chodí zarmútený,
ani v nedel'ných hábach nie je oblečený,
v čiernom dlhom kepeni ako havran dáky
po chodníčkoch, priekopách stúpa haky-baky.
Tmí sa. Pomedzi tŕne nad Váhom na skalu
vyjde, obzrie sa ? dobre nezájde od žiaľu,
zaplače ? ale ticho v bôlnej duši jeho ?
a padne na čiernu zem od žiaľu veľkého.
Zmrklo sa. Prišiel domov, sadol si k večeri,
nepovedal slovíčka tej svojej materi,
nedal sestričkám slova, ani strýčikovi,
ba ani šedivému svojmu tatuškovi.
Od stola chudobného všetci povstávali,
Bohu všemohúcemu všetci ďakovali,
on ale strhol klobúk, nevravel nikomu,
dverami zahrmotil a odišiel z domu.
Boh zná, kde ísť zamýšľa! Popod vŕby ide,
až tam v poli samotný ku priekope príde;
priekopu tú preskočí, vôkol sa obzerá,
a zas ďalej širokým sa poľom sa poberá.
Po horách, po dolinách rozišli sa mraky,
zastreli tiché háje temnými hábami,
zmizli lúčky zelené medzi dolinami,
len vrchy tak sa zdajú ak? dáke zázraky,
ako dáki kriedlastí, čiernoperí vtáci,
ako dáki obrovia na stráži stojaci.
Mesiačka niet na nebi ? beda je s hviezdami ?
Kto zná, dokiaľ tam budú za tými chmárami! ?
Pole ak? jedna čierna šatka pamuková,
ktorú nosí za mužom osirelá vdova,
do ktorej si tvár kryje od žiaľu veľkého
a nocou plakať chodí ku hrobu milého:
mesiac na ňu nesvieti, slniečko nehreje,
a nemá viac na svete krem jednej nádeje.
Janík potichu kráča bez cesty, chodníka,
po jamách, po dolinkách, pomedzi suhlinu,
sto ráz potkne sa na peň, na dáku skalinu,
padne, chudák, zas vstane a ďalej pomyká,
sto ráz mu hustô krovie zastavuje nohu:
Buď ako buď, len pôjdem, poručeno bohu.
Čo tie psy tak okolo košiara štekajú?
Prečo tie ovce tak sa v košiari zdúrajú?
Či planého človeka, či vlka zvetrili,
že sa tak z ležoviska ak? vietor zdurili?
Čo tie psy za košiarom tak behajúc vyjú
a chvosty medzi nohy gundžovité kryjú?
Čo tie ovce tak čudne ak? deti zbľačali,
striasli sa a do hŕby utekať začali?
Čo tie psy vyť prestali, a ako k otcovým,
trasúc sa strachom, k nohám tisnú sa bačovým?

Na doline v šírom poli,
na tichej vodičke,
povedajú starí ľudia
o zakliatej paničke.

A vraj práve na Vstúpenie,
keď odíde preč stríg shon,
a keď tanec držia čerti,
tá panna vychádza von.

Ktorý šuhaj sa v to vezme
šaty naopak si vziať
a doprostred Váhu skočiť,
že ju môže hneď odkliať.

A ten potom čokoľvek chce,
či to striebra, či zlata,
to mu všetko hneď vyplatí
tá panna už odkliata.

Vídajú ju o polnoci
koniari a voliari
a tí, ktorí nocou blúďa,
hajčovia a poštári.

O tom si prisahať budú,
ak? v šatách dlhých bielych,
na skale černistej plačúc,
kývala palcom na nich.

Hneď ako päsť, hneď ak? veža,
ak? k sebe ich volala,
a tí hybaj! jarky, poľom
vraj že ich naháňala.

A čo viacej: už aj taká
sa vrava roztrúsila,
že aj do dediny chodí,
že vartáša dusila.

Preto taký po okolných
dedinách je veľký strach,
že by žiaden von neišiel,
čo by hneďky horel dach.

Všetci na pec posadajú,
čušiac ako myš v diere,
len si dačo šuchne v izbe,
kuk ? či ich dač neberie.

Paholok, čo kone zdochnú,
čo ho gazda zabije ?
ani na krok ? a radšej sa
predkom v krčme opije.

A poštár, čo ho hneď zajtra
pán ako psa von pohne,
a nemá sa kde utúliť,
ani sa len nepohne.

Lebo hocaj i najlepšie
sa u bohatých žije,
hej, ale na hriešnu dušu,
ver? aj strach nedobrý je! ?

Jedenásť bilo ? tri štvrte sú preč,
dvanásť sa blíži pomaly:
voda sa búcha ako o múry
do brehov pustých, na skaly.

Na vodách temných kláty tak hádže
ako na ceste vietor prach,
voda ak? mlieko, ak? sneh keď sype
kúrňava po šírych poliach.

Voda sa búri, vetrisko skučí ?
a na poli zem dudneje,
mesiac preletí mračná ak? hory,
na vody búrne sa smeje.

Peny sa iskria v svetle mesiaca,
z pien lecikedy dač kukne,
zahviždiac strašný na vŕbach vietor
peny ako prach rozfúkne.

Na vode šírej dač tak ak? klepec
krútiac sa, mechriac sa pláva:
ľaľa, veď je to ak? koníčatko ?
veď je to človečia hlava!

Tvár voda myje, vlnka oblieva,
a vlasy dlhé skrývajú,
ktoré tak ako husacô peria,
keď je víchrica, lietajú.

Bože! Prebože! Kto to zahynul?
Či ten, ktorého svet už viac
netešil a chcel strašne dokončiť,
do vody šírej sa hodiac?

Či dáky pltník, ustatý celkom,
zašiel s búrnymi vlnami?
Ale nie ? kukni, veď sa to hýbe,
veď sa rozháňa rukami!

Pomedzi vlasy jej kamsi-tamsi
oči dve sivé strihajú ?
čo je to za chvost tam na tom konci?
vari ho ryby drmajú!

Ľal'a, veď je to len po pás človek,
odpoly ryba chlpatá ?
na hriešnu dušu, ak sa nemýlim:
je to tá panna zakliata.

Dvanásta bije v diaľke hodina,
mesiac na vodu zasvietil,
naprostred Váhu na čiernej skale,
pannu zakliatu osvietil.

Taká ak? stena v zváľanom zámku,
oči ak? okná sa zdajú,
z ktorých ak? hviezdy slzy blyštiace
do vody temnej fŕkajú.

Tam zapadajú tie svetlá božie ?
junák za nimi omdlieva,
ale nádeja omdlenú dušu
rosou života polieva.

Junák na holé kľakne kolená,
zaspieva bohu pesničku ?
krížom sa žehná, na nebo pozrie
a bozká čiernu zemičku.

Ešte sa krížom tri ráz? prežehná,
pobozká krížik, pátričky ?
vtom ?Ameň? povie a z brehov hodí
sa do vzbúrenej vodičky.

Čľup ? voda berie, pred sebou hrnie,
mladého Janka zakryje
a do samého bieleho rána
vlnami hučí a vyje.

Za slnka pastierik ide dolinôčkou,
ide dolinôčkou s trúchlou novinôčkou.
Naprostred dediny žalostne zatrúbil
a ľudí k žalosti z pekných snov pobudil.
...Čo ti je tej trúbe, jaj, pre Hospodina??
Nastala, nastala nešťastná hodina.
Na poli širokom u Váhu bystrého
videl som sokola na zemi zbitého.
Opustil hlavičku a vystrel nožičky ?
a to taký ešte malý, maličičký!
Videl som sokola, videl som zbitého:
videl som Janíčka na Váhu mŕtveho.
Išiel Janík, išiel paničku odklínať ?
ale nemal šťastia, musel tam zakapať.
Do vodičky skočil, múď si neprevrátil ?
Janík mladuštičký svoj život utratil.
Tam ho voda zniesla k háju zelenému,
by šumotu svrčín načúval tichému.
Hora, voda hučí, vetríček podúva ?
Janík pod svrčinou na brehu načúva.

Zverbovaný

Dvanásti na krčme muzikanti hrajú:
to je svet ako kvet, paholci výskajú.
V krčme plno ľudu ? na prostriedku v tanci
si pokreskávajú siedmi verbovanci,
si pokreskávajú, rúčkami tl'apkajú
a na pekných chlapcov zboka zazerajú.
Janíček, Janíček, s peknou bielou tvárou,
neoddávajže sa medzi tých husárov,
dajú ti dolomán za tú kabaničku ?
veru ťa zverbujú, na hriešnu dušičku!
?Dobre je za pecou tam dakomu sedieť,
neznáte, čo jeden šuhaj musí trpieť.
Keď žilky ihrajú jak mušky na slnci
a mysle behajú jak bublinky v hrnci,
keď šuhaj junácku pesničku si spieva
a do hory pustej svoje túžby vlieva,
z duše a zo srdca tisne sa tajný hlas
a ešte nedala žiadna skala ohlas;
ešte nerozišiel spev sa po sihline,
a už začne hrmieť, durkať po doline.
Neznáte už, ľudia, ani znať nechcete,
čo je mladý šuhaj na tom šírom svete.
Otec ho bičuje, sestra ohovára,
a milá ho jeho s druhými potvára .
Ach, mamička moja, keď mas? rada mala,
k čomus? ma takému do rúk lósu dala!
Veďs? ma vyložila na tento cudzí svet,
ako keď zo črepa vyhodia mladý kvet;
kvet ten, ktorý ľudia dosiaľ nevoňali,
keď ho chcú vytrhať, načože ho siali!
Ťažko to, preťažko lúčke bez dáždička,
sto ráz ale ťažšie, keď moria Janíčka.
Keď dáždik neprchá, aspoň rosa vlaží ?
parobček nič nemá, len za lepším baží.
Nemá ? krem na svete nádeju jedinkú,
že dakedy bude mať milšiu hodinku.
Janíček za stolom sedí užialený,
sedí užialený vo veľkom trápení,
očičká mu plačú ? líčka sa mu menia.
?Och, kdeže na svete nájdem potešenia !
Vari mám ísť nadol tú pšeničku kosiť?
Čiže mám vojenskú šabličku si nosiť?
Kosa sa na skale môže mi polámať,
šablička mi bedrá môže poomínať.?
Husári nôžkami ľahko prepletajú.
?To sa, chlapci, to sa, čo ostrôžky majú!
To sa, chlapci, to sa, čo ostrôžky nosia ?
nie takí trhani, čo sa dievkam prosia!
Pime, chlapci, pime, čo hneď čo strovíme ?
pán kráľ je bohatý, to všetko zaplatí!?
Ostrôžky brnkajú, skleničky cengajú
a komus? na zdravie všetci pripíjajú;
všetci pripíjajú ? a rúčku dvíhajú ?
"Už si náš, Janíček !" ? radostne volajú ?
"Dostaneš šabličku ? zelený dolomán,
svrhneš kabaničku a budeš veľký pán ,
budeš sa na koni jak vicišpán nosiť,
a nemusíš sa viac starým babám prosit'!?
Veselo je chlapcom ? bystrá hrá muzika,
a matka vo dverách užialená fiká:
"Ťažko som ťa, horko, chlapče, dochovala,
a hľa, čoho som sa, biedna, dočakala!
Nazdávala som sa, budem mať tri svety,
a už aj ten jeden z rúk mojich uletí !
Môžem predať kone, môžem predať voly,
môže hrom hneď udrieť do pustej stodoly,
lebo viem, že tŕním už zarastie priedom,
nesadne si iba ten vrabček na náš dom ?
aj to, keď ho najprv druhí došklbajú,
ta pôjde, kde ani tvory nebývajú.
Bude strechu ďubkať, krídelká vystierať,
keď za tebou budem, Janíček, umierať.?
Janík podnapitý ticho pokreskáva,
milá pod oblôčkom svojho oplakáva:
?Škoda, že som ja to pred časom neznala,
bola by sa s tebou ani nemotkala,
ani by nebola veru zazerala,
kadiaľ tvoja nôžka jelenia behala.
Ale by na vráta krížik napísala,
pod krížik tri slová aspoň načiarala:
Máš, šuhaj, tri cesty a štyri chodníčky,
choď, kde sa ti páči, len nie do Haničky;
ale choď chodníčkom ku bystrej vodičke,
aby si zabudnul o svojej Haničke :
do vodičky kukni, ? je plno rybičiek,
na svete širokom je viacej dievčičiek.?
Ženy veľmi plačú a chlapci výskajú:
?Dajže, bože, ľuďom biednym, čo nemajú,
komu treba kone, komu treba voly,
a komu dievčatko ku boku po vôli;
frajerečka biela treba frajerovi.
šablička železná treba junákovi.
Šablička ligotná ako tá zomička,
na ňu sa podoprie mocná päsť Janíčka.
Na ňu sa podoprie a obzrie okolo:
?Či to má vždy tak byt', ako dosial' bolo?? ?

Šahy

Kto skúsil, ten uzná, čo krv ľudskú búri ?
šuhaj zamyslený na lavici kúri.
Čo začať? Čo robiť, keď vše nič nestojí?
Kto sa na nádeji samej upokojí,
ktorej sa nekorí bezdušná holota
a skutočnosť kazí priechod do života?
Na statočnosť dač? klásť, mienka obecnosti?
Svet celý je nástroj len čistej nutnosti,
bez svedomia, lásky ? myšlienky pravý hrob,
vše pod nebom, slncom držiaci za spôsob:
výhody, sebectvo ? všetky jeho skutky,
opierajúci sa na samé predsudky,
na slabosť, otroctvo, zdrevenelosť umu,
majúc všetko okrem pravdy a rozumu.
Bez ducha, bez citu a statočnej vôle
panghart, narodený z klamu a nevole.
Hádanie daromné a budúcnosť tmavá.
Biedna je to duša, čo sa vždy nazdáva ?
pre zdania možný klam zabudne v svete žiť
a necíti, iba keď ho začne páliť,
keď potreba suchá, neodbytná, bledá
pred dvere zasadne a odbyť sa nedá,
v kostlivca podobe aj smelého plaší,
lump, horší jako ten, čo po noci straší;
potom ži, človeče, v takom obležení!
Hádž sa od zúfania ? stav sa nepremení.
A započni dačo! ? Len sa pokáž svetu!
Na ulici s prachom ťa vetry zametú,
naskutku ťa vrany rozďugajú s vztekom
a chlapci tú povesť dokončia s posmechom.
Čo potom zámery, najkrásnejšie túžby,
keď sa raz dostaneš do tak tvrdej služby?
Čo hlbokosť tvoja a nesmierna veda,
za ktorú celú Žid ani babku nedá?
Ale čo kopa dúm a myšlienok dvesto?
Vyprázdnil fajku a položil na miesto.
...
.
Slnce jasné svieti na šíre krajiny ?
máj zafarbil lúky, rozosial kvetiny,
dal hlas dolám, sadu, háju zelenému,
hora sa ozýva brehu lipovému,
poľana poľane, dolina doline ?
život na vystátej vychádza rovine
a v bezčetných tvárach rozľahlosť preniká,
vietor príjemného robí prostredníka,
čo z blízkeho lesa veje, pofukuje
a rovne s vrchami, hoľami spojuje.
Prírody rozkošnej tajomná moc volá
vyliezť z klietok mestských do šíreho pol'a,
kde oko, kde srdce hájik nasycuje
a po rovni šírej jarný vietor duje.
Jar táto pamätná bude pre národy,
zore splameneli občianskej slobody.
Ako to privíta šuhaj, čo v ňom tlelo?
Či bude chcieť svojej myšlienke dať telo?
Už akokoľvek je a ako sa stane,
jar tá pre šuhaja tak vážnou ostane,
že skorej zabudnú na ňu šíre svety,
ako by mu ona vypadla z pamäti.
Po celej sa varí zbúrenie krajine,
rozbroje vypukli práve na doline.
.
Ľud z okolných dedín dovedna sa zháňa,
náš šuhaj vykvitol na čele povstania.
Kto sa pred ostrými nezľakne kosami?
Počkajte, buriči, čo sa stane s vami!!
.
Jedného obesia, druhý sedieť musí
a zradcov bezbožných rozštvrtia na kusy.
Obeť spravodlivá zákonu prísnemu
na príklad vždy živý svetu budúcemu.
Už sú dané k tomu potrebné rozkazy.
Zajtra lebo dneska čo vojsko prirazí
v zbrojnej hotovosti. Čakajú statkári.
S kolmi skoro budú hotoví tesári.
Sudca, kňaz ochotne stoja k povinnosti,
oči prídu zakryť krkavci z radosti,
čo v susedných horách, lesoch poletujú.
Panie na divadlo sa pilne hotujú,
vyletieť ak? pávy na to miesto skáry ?
čas sľúbil, že bude pekný, v kalendári.
Vedľa oznámenia na ceste má byť kat,
vietor od poludnia už započal fúkať,
každý je ochotný za pospolitú vec ?
a celej povesti boh dá šťastný koniec...
...
.
Ak ste o hontianskom počuli väzení ?
nejeden už šuhaj tam bol zatvorený.
Tí hontianski páni, tvrdší ako skala,
nejedna dievčina Šahy oplakala,
čo cicajú krásu, zdravie šuhajovi,
aj toho prekliala, čo zmyslel okovy.
Nie každý vydrží tie moriace muky,
keď sa raz dostane do stoličnej ruky.
.
Väčšina obledne, na posmech vycivie
a keď vyjde vonká,na vetre zahynie.
Kto biede, trápeniu chudáka neverí,
nech počúva v noci stískanie fujery,
ktorú väzeň potme ukradomky lapá,
keď temničiar zaspal, ,jeho kríž a trápa.
Jeho osud v lepšie žiaden nepremení,
darmo plače, hluché opakujú steny,
darmo milá, otec, mať ho má v pamäti,
on sotva potechy už bude videti.
Každý predmet drahý jeho cit zatína,
musí zaň sa hanbiť priateľ a rodina.
Jemu zväzky drahé nedajú potechy,
samá myseľ na ne je kára na hriechy.
Poctivosť, dôvera viac sa nenavráti,
domnienka zlá o ňom, kým je živý, platí.
On, rukou zákona navždy porazený,
iba žije preto, aby bol mučený.
Povedomie trpké cit jeho zožiera:
Držia ho v okovách ak? škodného zvera.
Cieľ jeho ? slobodu ? svet neuznáva viac!
Už preňho nesvieti slnce, ani mesiac,
ani čas, nepodá mu žiadnu potechu,
čo bije na veži bez všeho prospechu
a z jednej do druhej prechádza hodiny.
Čo poviete na to, jestli je nevinný?
jestli nevedomosť a chyba sudcova,
svedkov nesvedomie ? nenávisť vrahova,
pomsta, závisť, zrada soka hanebného,
ziskužiadostivosť sudcu falošného,
spiknutie kujonov proti anjelovi
uvalilo naňho hrôzu a okovy?
.
Jestli ten narobil mu tieto trápenia,
čo nikde nepatrí, iba do väzenia,
čo by ho nemalo ani nebo trpieť,
ani zem tá nosiť, miesta dať tento svet,
a vrah po slobode chodí v povážnosti ?
a on padol, obeť vlastnej statočnosti,
v tmavej, bohopustej kynožený sieti,
ak? by nebol hoden svetla, čo von svieti!?
Čo poviete na to, keď pre túžby, cnosti,
sväté presvedčenie, cit spravodlivosti,
pre zásluhy, brané od vraha za hriechy,
musí sa odrieknuť už všetkej potechy,
umrieť svojim cieľom skrz hanobné súdy
a deliť jedného zločinca osudy,
vydrapený silou zo svojho úkonu,
na posmech poriadkom, súdu a zákonu,
za dôvod očitý o ráze zákonov,
že obec nejedna je hŕba kujonov,
držiacich sa preto ak? reťaz pospolu,
aby ich hanebnosť mala moc zákonu!?
.
Presvedčenie horké padne na temnice,
na bezbožnú ruku hontianskej stolice,
na ten dom pošmúrny, hajducha vo zbroji,
čo v noci, čo vo dne, v daždi vartu stojí,
nehľadiac na búrku, zimu, fujak, leju,
aby zničil väzňom uprchnúť nádeju ?
a na tých bedárov za tými mrežami,
čo sú tam za živa dnuká pochovaní,
od ktorých nežiada inšie viac svet celý,
len aby v tých mukách bezpečne sedeli,
ak nočné mátohy do mraku zazdené,
z bieleho dňa na noc tmavú vysúdené.
Nastúpil deň slávny božieho Vstúpenia,
dávno už dejepis hontského väzenia
nemal tak pamätný a nezábudný deň.
Prichádza ten ťažký, zlopovestný väzeň.
Tu ľahkomyseľné na rozličné cesty
hnedky sa rozišli jazyčné povesti;
aby na čudáky ľudí neklamali,
husári pred domom stoličným zastali.
Divákov, zemianstva, národa sila, strach;
väzeň poviazaný kráča v ťažkých putách
bránou do temného žalára vedený,
vartám najprísnejší rozkaz poručený:
Bľachy poopátrať, rabom nože pobrať
a na dvere hrubé čiernu udrieť pečať.
...
.
Rok prešiel od našej povesti začiatku,
mnoho sa zmenilo za tú chvíľu krátku,
viac dejín storočia prešlé nepodali.
Nejedni pamätný ten čas oplakali,
na hýbania, ohne, povstania, prevraty
nejedna narieka opustená mati
s dcérkami na poli, kde kríž na znak stojí,
že tu jej potecha padla v krutom boji.
Priateľ spomínava priateľa padlého,
tu deva do poľa hľadí ďalekého
a drahá pamiatka srdce hne v hlbine,
jej milý zahynul v ďalekej krajine.
Stí zašli obeťou občianskej pokuty
a sú v zemi zhnití a zapomenutí.
Mnohá medzi svetom a národom povesť,
uprchlá z konečnej záhuby krajín, miest,
výklad na zaniklé jedinký dejiny,
tiahne ak? pútnica z krajiny do krajiny ?
a šuhaj, před všetkým tým prvý stratený,
divnými cestami je vyslobodený;
vietor čŕstvy zdúva divné mu sny z čela ?
a po dlhej noci tešia sa priatelia.

Kukučín Martin

Neprebudený

1. kapitola

Na zemi leží Ondráš Machuľa, husár lenovský. Nie že by bol zabitý alebo ranený - vyvaľuje sa po pašienku, lebo nemá roboty. Telo jeho mŕtva hmota, stopu života neprezradzujú len nohy, postavené v krosná - svojím občasným húpaním sa. Nedbá ani na muchy, ktoré naň bezočivo dotierajú a po tvári sa pasú. Tak dobre padne mu odpočinok v dusnom úpeku: nevstal by ani za pol Lenovca, aby pretrhol svoje pohodlie. Užíva ho nie nepovedome, ale s lakotou, dychtivosťou. Pred zažmúrenými očima utvorí sa najprv malý, čierny bod, ktorý rastie, nabýva farieb, rozširuje sa na všetky strany. No jeden pohyb oka stačí, aby rozohnal prelud, ktorý hneď začne znovu a stratí sa - Ondráš sníva. Kto by mu nezávidel? Nestará sa o ženu, o deti, o statok, o dom, o gazdovstvo - o nič. Tak mu je ako v raji.

Je husárom; no nevidno koňa, že by sa pri ňom pásol, ani uniformy, že by zatušovala nedostatky, ktoré od matky-prírody pochodia. Miesto toho vidno po celom boku rozlezené jeho husi, vo väčších-menších kŕdľoch. Husacia respublika nechce husára uznať za svojho zvrchovaného pána - len keď musí. No a on veru ani nepomyslí na to, aby im chcel bez poriadku vôľu lomiť: stálo by ho to mnoho práce, a výsledok by nebol žiaden. Zavrátené husi o krátky otčenáš rozliezli by sa zas po celom boku a husár by mohol zas zavracať.

Nuž dobre sa má, keď sa vyvaľuje, to je aj tak len jediná prednosť jeho stavu. Dosť sa natlčie po domoch sem a ta - keď je v poli, aspoň vtedy nech si pohovie. V dedine ho aj tak strcajú z kúta do kúta - všetkým zavadzia. Tu v poli nezavadzia nikomu, iba ak tej tráve, na ktorej leží, že by jej odnímal svetlo. No do jesene - Bože môj - ešte tá strata vynahradí sa jej.

Ondráš Machuľa veru biedny tvor boží. Kto sa len pozrie naň, musí ho poľutovať. Akoby Stvoriteľ chcel vzbudiť v ľuďoch obdiv, zasypúc ho všetkými nedostatkami. Hlava veľká, krytá ostrými vlasmi, ktoré svojou nepoddajnosťou ponášajú sa na zvieraciu srsť. Čelo nízke, oči nápadne malé, lícne kosti vypuklé, nos rozpľaštený na kabáč a ústa široké. Postava malá nevyvinutá, zhrbená. Keď kráča, ruky mu vopred celembajú ako cepy - celý človek málo sa ponáša na človeka. Ľudia s útrpnosťou hľadia naň a s istou šetrnosťou chovajú sa k nemu, ako k malému, slabému dieťaťu. Len on sám nedrží sa za mrzáka, spokojný je sám so sebou, nikdy nezareptal proti svojmu osudu a biede. Ba zdá sa, že sám seba drží za pekného, lebo často zastane na brehu močidla a márnivo prizerá sa do nečistej hladiny jeho. Vkus má, zná rozoznať pekné od mrzkého - no o svojej osobe predpojato súdi. Nuž, je človekom.

Rodičia jeho boli veľmi hodní lenovskí hospodári. Každý ich rád videl, ako hodných, znášanlivých ľudí. Nikto ani zlého slova o nich nevedel. I veľmi ich ľutoval každý, keď narodil sa im tento syn, Ondráš. V dedine začalo sa pošuškávať, že im ho striga vymenila za pekné, podarené dieťa. Iní zas vytýkali šestonedieľke, že načo sa na tom jarmoku na tú opicu zadívala...

Machuľa zúfal, jeho žena mala životom zaplatiť pohľad na vlastné dieťa. No, chudinka, oddala sa pokorne do vôle božej a tým väčšou láskou privinula k srdcu dieťa svoje. Väčšmi ho milovala takto, než keby bolo bývalo takým, akým si ho predstavovala.

Tým väčšmi odpadlo otcovi od srdca. Ten nemohol naň ani pozrieť. Zakaždým zamrelo v ňom srdce, trápil ho žeravý bôľ. Často sedel zadumeno za stolom, oprúc hlavu o dlaň, tvár zakalená zlými myšlienkami, zúfalstvom. Žena nepovážila sa ho pýtať, čo mu je: dobre vedela, čo ho trápi. Raz osmelila sa mu povedať: ?Jano, neželej si nič. To bola vôľa božia.?

Ten pozrel na ňu tupo a do jeho hlasu zamiešal sa i tón hnevu, ktorý žena ešte nikdy nepocítila od neho. S tajeným bôľom vykríkol: ?Ako by si neželel, keď mám nie dieťa, ale... Ach, čo,? mávol rukou, ?to nie dieťa. Všetci ľudia smejú sa na mne - na očiach im vidno, ako sa radujú z môjho nešťastia. Dobre sa mi srdce nepukne. Radujú sa mi za chrbtom - myslia, že ja nevidím ďalej od nosa.?

?Nik sa ti nesmeje - nie! Veď var nie pohania, aby sa z tvojho nešťastia smiali.?

Jano vypukol v zúfalý smiech. ?Ha-ha-ha! Vraj sa nesmeje! Tebe dobre povedať, nesmeje, keď sa ani neukážeš medzi svetom - nesmeje! Šla by si len do poľa ako ja, alebo ku kováčovi: veru videla by si, ako sa nesmeje! A čo by sa nesmial rodič, čo má pekné dieťa, na rodičovi, čo má nepodarené! Bože, keby ja mal dieťa, ako som si žiadal! Ach...? Bolestný ston jeho otriasol celou dušou ženy. No vzmužila sa, podišla k nemu: znala ho ako dobrú, mäkkú dušu, prístupnú múdremu, láskavému slovu.

?Vidíš, ja ho i takto rada vidím: veď predsa len je tvor boží. I ty privykneš k nemu, najtiaž ho vziať do ruky. Jano, probuj, veď si mu otec.?

?Nie, Zuza, nie! Choď - nemôžem. Vidí Boh i svet - nemôžem. Len pomyslím naň, a už dobre mi srdce nepukne. Ako by ho vzal na ruky? Bolo by var lepšie, keby ho ani nebolo.?

Zuza strnula, jej srdce zmietalo sa bôľom. Náruživým, mocným hlasom napomínala ho: ?Nerúhaj sa Bohu, Jano. Dosiaľ sme len dobré veci prijímali od neho - a pre jednu zlú mali by sme sa mu už rúhať? Nie - čo na nás dopustil, budeme trpezlivo niesť.?

?Ale všetky ti dobré veci sto ráz by opustil, keby sa toto nebolo stalo - sto ráz! Čo mi je zo všetkého, že mám všetkého dosť: keď to nemám komu nechať??

?No, nám ľuďom nikdy sa nevyhovie. Keby sa ti teraz naplnila žiadosť a za to keby ti Boh odňal dom, pole, lúky, statok, živnosť, zdravie: povedz, či by si sa mu nerúhal: že ti je z pekného syna nič, keď mu nemáš čo nechať? Ja viem, že by si si zas žiadal, aby ti všetko prinavrátil, i syn aby bol taký ako dnes. Ľudia pozerajú vždy len za tým, čoho nemajú. To, čo majú, nevážia si ani mak.?

Jano bol premožený, nevedel odpovedať ani slova. Cítil, že žena má svätú pravdu a uhádla navlas, čo sa deje v ňom. No práve to dopálilo ho. Nemohol zniesť v tomto bode poučenia od ženy; k bôľu pridružila sa i urazená ňou pýcha jeho. Oko blúdilo nepokojne po izbe, prijalo výraz tvrdosti. Búšil dverami a rozčúlený, rozhnevaný, odišiel.

V krčme hľadal úľavu - po prvý raz.

Už bola tvrdá noc, keď dotackal sa domov. Žena vlastným očiam neverila, že by to bolo možné - veď to nie on, jej Jano. S utajeným dychom sledovala každý jeho krok. No on netrápil sa ani o ženu, ani o nikoho. Ustatý hodil sa za stôl na lavicu a šomral čosi nezrozumiteľného pomedzi zuby. Ševelil sa na svojom mieste, ale žiadaný spánok nechodil. Dieťa v plachte pohlo sa a začalo plakať. Matka hneď skočila k nemu a hľadela ho učičíkať.

?No - čože nespíš? Ľahni a spi! Nech ziape, ak chce i do rána...?

?Ľahni si i ty, Jano. Už je noc.?

?Ja? Oj, nie... nemám sna - tu mi je dobre... daj mi pokoj... oj, pokoj...?

Ostatné slová preniesol už z polosna. Jednou nohou stál ešte v skutočnosti, druhá kráčala tajinami ríše, vybájenej živou fantáziou. Akoby vysmievať by sa mu chcela, pobúrená rodinným nešťastím a užitým nápojom, vykúzľovala mu sladké preludy, v ktorých povedomie vždy viac a viac tratilo sa. Z krásnych snov vytrhol ho výkrik dieťaťa, ktoré práve dnes nespokojne spalo. Jano skočil na nohy a poberal sa k žene. Čosi hrozného jej zašeptal. Ona s úžasom vykríkla:

?Preboha - Jano! Choď - choď! Nevzťahuj ruky na pacholiatko!...?

Jano podvihol dieťa z plachty a držal ho v náručí. No nedíval sa naň s láskou. Jeho tvár vyrážala skôr surovosť, jed - bôľ. Matka, tušiac nebezpečie, skočila k nemu a vychytila mu ho z rúk. On sa potočil až k stolu, zadivený hľadiac za ňou: ona, ako bola, prostovlasá, bosá utiekla s dieťaťom k staršej sestre.

Jano vyvalil sa na lavicu a spal až do bieleho rána. Keď sa zobudil, hlava bola mu ako prázdna - nepamätal sa na nič čisto, ale neprítomnosť ženina a prázdna plachta, zavesená nad povalou, upravili jeho myšlienky do pravej koľaje. Ženy i dieťaťa mu bolo ľúto; zaplakal nad svojím skutkom; ľutoval ho, no nešiel po ňu, zavolať ju nazad do domu. Sám nevedel čo - ale čosi mu bránilo. Zostal sám. Nemá mu kto ani navariť ani poriadiť - ako smutno mu doma! Prichlopil dvere a šiel sa zas potešiť, kde bol včera. Tak to trvalo rok - dva. Jano privykol tomuto životu; viac býval v krčme než doma. Prišiel o to málo-neveľa, čo mu otec nechal; i nemusel sa trudiť, komu to zas po svojej smrti oddá. V dedine nemal kde hlavy skloniť - pred zimou utiahol sa do pálenice. Tam dostane toho občerstvenia, koľko sa len uráči duši jeho. V jari stratil sa i z pálenice - nezostalo po ňom slychu, ani vidu. Bude akiste v Pešti, a tam dakde potuluje sa, ak mu pálenka ešte nepostlala.

Zuza bývala u sestry. Keď odučila dieťa, chodila na zárobky. Ale celý život jej už bol zhoršený; jej, potupenej žene i matke. Vyhýbala sa ľuďom, ako len mohla; urážku i tam videla, kde jej nebolo. Konečne smrť sprostila ju všetkých útrap života. Chlapec zostal pod opaterou totky.

A nemal biedy. Matersky ho riadila, i do školy vyprávala. A chlapec sa dobre učil; bolo znať na ňom, že predsa i v tom nekrásnom tele sídli duša ako i u ostatných. A toto bolo bohatou potechou starostlivej totke - i odplatou.

2. kapitola

Ondráš má už dvadsať rokov, ba vyše; totkina nádeja, ktorú hneď od útleho veku jeho prechovávala, že ďalší vývin napraví prírodnú chybu, nesplnila sa. Vady nielen že neumenšovali sa, ale z roka na rok väčšmi sa tisli na povrch. Jeho telo bolo veľmi slabé, inej práce, okrem pasenia husí, neschopné. Rozsudok ďaleko pokuľhával za vekom - len pamäť a zvlášte fantázia rozvíjajú sa, a to na úkor prirodzeného rozsudku a rozumu. Ak rieši niečo, to je vždy detinské. Čo robí, to má i teraz náter chlapeckosti na sebe. Totka i ľudia nakladajú s ním dosiaľ ako s nedospelcom. Žije osamotene, bez človeka, bez srdca, ktoré rozumelo by mu. Vrstovníci od malička stránia sa ho - medzi deťmi má ešte najviac známych priateľov. Stými skoro najlepšie vyjde, lebo tie mu cele rozumejú. Často prekvapia ho v kŕdli na poli a on zabáva sa s nimi pri jarčeku. Vodu narazí na žľaby, urobené zo zoschnutej kôry, pod ne dá vŕbový prútik, cez ktorý krížom pretiahnuté sú neširoké doštičky ? a ? mlynček už melie. Ak sa dielo zdarí, tlieska rukami a výska spolu s nimi. Vie i rozprávočky pekné - deti počúvajú ho so zatajeným dychom. A to púta ho k nim; rád je, že on má ríšu, v ktorej vládne, s tým väčšou záľubou im rozpráva a deti tým väčšmi ľnú k nemu. No dnes dáva mlynčeku pokoj. Je sám, a samotného zábavka neteší. Dobre mu i ležať, a to na zelenej pažiti. Myseľ jeho lieta bohviekade. Vidí seba v rytierskych šatách kráčať k zámku na stračej nôžke. Prestojí boj s drakom, a mačka jediná obyvateľka zámku, premení sa na kňažnú. Hľa, padá mu vôkol hrdla a prisahá večnú - večnú lásku. Ako by sa neusmieval? Či len on má vyvrhnúť túžby po blahu zo svojej hrudi? Usmieva sa, no to nie úsmev, ale úškľabok, zošklivujúci ešte väčšmi jeho tvár.

Na čelo mu sadla mucha; hoci cíti, ako mu po ňom orie, neodháňa jej. Myslí, že dostačí zvraštenie a vystretie čela. Mucha podletí, no o chvíľu sa vráti a opakuje svoje dielo. Ondráš necíti nič - sníva ďalej.

Mucha sadla na líce - i cítiť, ako prevŕha sa po riedkom strnisku jeho brady. To ho dopálilo. Vystrie ruku a celou dlaňou prikryje líce. Muchy nedolapil - spasila sa zavčasu. A Ondráš sníva a sníva ďalej a ďalej.

Či dlho ležal a sníval, nezná. Iba vytrhli ho ľahké krôčiky - ani tráva neohla sa pod nimi, Ondráš obzrel by sa, kto to; no ťažko mu zdvihnúť hlavu. Akiste dáky chlapec ide - o mlynček. Dnes mohol veru len doma ostať. Ondráš nebude robiť mlynčeka, čo by to bol hneď chlapec richtárov. Veď tá kňažná tak pekne usmieva sa mu! Čo je desať mlynov - nie mlynčekov, ale mlynov oproti tomu úsmevu!

Kroky zaznievali smerom k nemu. Ondráš zažmúril oči; tváril sa, že spí. Cez viečka navlas pootvorené v neurčitých kontúrach videl postavu, no nie detskú. To je väčšie čosi. Hľa zhýba sa nad neho, i počuť mäkký, tichý hlas:

?Ondráš - Ondráš!?

Otvoril oči - ba vytreštil ich. Ten hlas - oj, ten hlas! Ani princeznin!

?A si to ty, Zuzka??

Strojná hlavička prikývla mu - hlava Zuzky Bežanovie. Ondráš prižmúril oči - žiara toľkej krásy oslňovala ho. A nie div. Jej tvár jasná, červená ako ruža, keď slnce jej lístky ohreje. Dvoje modrých očú - akoby ta kus oblohy vložil - zádumčivo hľadeli na Ondráša. Červený ret odokrýval dva rady bielych perál. Ondrášovi zas zišla na um princezná. Ani tá nebola krajšia, iba že tie šaty mala s hviezdičkami. Ale ani Zuzkine nie sú špatnejšie. Tá červená šatka na hrdle s tými strapci dodáva jej pôvabnosti spolu s bielymi nadurenými rukávy jej oplecka. A to okrúhle rameno, akoby vyrástlo bolo z bielych záhybov rukáva. Ondráš s vytreštenými očima hľadel na milý zjav: myslel, že je pred stračím zámkom.

Zuzka nedbajúc, čo sa s ním deje, rezko ponúkla ho: ?No, vstaň chytro a jedz!?

?Aha - aha!? Len teraz dovtípil sa, že to nie kňažná, ale Zuzka. Ona neprišla, ako by ho vôkol hrdla objala a do stračieho zámku voviedla, ale doniesla mu jesť. Mal vyjednané od mladých husí po groši a od staríg po dva - pritom, kým paša trvá, chovu z dom do domu. Dnes chová sa u Bežanov: Zuzka mu priniesla obed.

Keď jesť, nuž - jesť. Tvár prestala mu žiariť, zatiahla sa, ako keď popred mesiac ľahký oblak prejde. Chytil dvojačky, hodiac na ich obsah skúmavý pohľad. Nepotešilo ho. Prečo neprišla Zuzka s prázdnou rukou a takým srdcom k nemu ako oná princezná? Prečo?

?A čo ti je tak náhlo?? spýtal sa chladným hlasom, bez nadšenia pozrúc na ňu.

?Vidíš čo je teraz!? A pozdvihla v ruke pokovaný kosák, ukážuc ním protiležiaci bok, posiaty žencami.

?Aha... i ty ideš... mhm, mhm!? A chytro ukladal lyžku za lyžkou, že sa z dvojačiek úvalom ubývalo. Celý sa oddal dielu - na Zuzku ani nepozrel. Bolo znať na ňom, že neje len mechanicky, z obyčaje, ale celou dušou mešká pri diele. Vyprázdnené dvojačky zaviazal do šatky a podal ich Zuzke.

?Na! Už sú prázdne - a choď!?

A utrel si rukávom ústa.

Zuzka zbadala na ňom premenu, no nevedela si ju vysvetliť. Teraz tak chladno hľadí, kdežto pred chvíľkou mala sa roztopiť pod žiarou jeho oka. Záhadu nechcela nerozriešenou nechať. Začala okľukou: ?Var sa hneváš? Akiste obed nebol dobrý. Vieš, teraz pri robotách - musíš dačo i prepáčiť.?

?No, veru - obed! Najedol som sa potiaľto!? A preložil palec krížom cez hrdlo. Vidno, že nekládol váhu na to, aké jedlo, ale či ho je dosť.

?A predsa sa čosi hneváš.?

?Ja? Ach, ja veru - nehnevám.?

Bolo poznať, že váhal tak určite upierať.

Zuzku čosi hnalo vopred, nebola spokojná s výsledkom; nevedela, prečo zmenil svoje držanie. Mrzelo ju trochu i to, že tento bedár nekorí sa jej; ale vymyká sa z kruhu, v ktorom ona pôsobila prv naň.

?Nuž dobre, keď sa nehneváš - už ťa rada. Nafúkaných ľudí nerada vidím; lebo hneď chodia ako sud, keď im dačo na nos sadne.?

Ondráša nahnevalo, že mu takto vraví. Ani je nie kňažnou, ani nič - i odsekol jej: ?A veru nehľaď... neopustím preto ani jednej slzy. Ako chceš!?

?Veď ja viem - veď ja viem...? a Zuzka falošne povzdychla. ?Pyšný si veľmi - ani neozrieš sa o mňa. Neviem prečo - ale ani do dvora sa nám neobzrieš, keď ženieš husi. Neviem...? a, sklopiac zvodné oči, malou nôžkou hrebla prsť.

Ondráša to pohlo. ?Princezná je - princezná! Just princezná.? Zajasal v duchu a podišiel k nej.

?Nuž mrzí ťa to, mrzí? Var väčšmi by ťa mrzelo, keby Jano Dúbravovie neozrel sa o teba.?

Z jej očú šľahol plameň nenávisti na husára. Jej hlas zostril a pohnutím triasol sa. ?Ten? Pre mňa môže - budem mať preto hladkú hlavu.?

?Var ste sa pohnevali?? Husár pootvoril ústa, čakajúc odpoveď. Zuzka namáhala sa tvrdým hlasom odpovedať, nadarmo. Ticho, skoro žiaľno prisvedčila.

?Rozišli sme sa - nadobre.? Utajený vzdych vydral sa jej z úst. Ondráš to pobadal. Bol rozochvený slasťou, že srdce dievčaťa otvára sa mu pomaly, záhyb za záhybom. Dôverne, úprimne pohliadol jaj v tvár.

?Neželej si, že ťa nevezme. Nebol by ťa ani hoden. Takej veru nikdy nedostane, a čo nohy po kolená zoderie.?

Zuzke dobre padlo počuť o sebe chválu, čo hneď z úst husárových. Nech tečie voda akými chce rúrami, len nech je čistá. Nech chváli kto chce, len nech chváli. Polichotilo jej to - chcela ešte viac počuť.

?Predo mnou hovoríš - ale potom! On tiež tak hovorieval...? a mimovoľne vzdychla. Upadla v predošlý bolestný tón. Ondráš videl, že jej srdce puká - zamrzelo ho to.

?A ty si želieš za ním. Neželej ty nič!?

Zuzke zaťal do živého, rana zakrvácala.

?Ako by neželela: mňa opustil - má druhú.?

Husárove líca zahoreli. Už bol v jej moci. S nadšením vykríkol: ?Neboj sa - ja ťa neopustím! Vieš, koľko ráz pošepol som ti v škole, keď si nevedela? Len tebe som pošepol; ty si bola zo všetkých najlepšia a rád som ťa videl. Raz ma ubili preto.?

Už oddávna nepocítil, že by mu bola krv tak bystro prúdila ako teraz. Hej - bol veru na väčšom úpeku, než kým ležal na slnci. Dievča usmialo sa mu a on už unesený tým úsmevom. Vo vyšnej gambe pocítil trhanie.

?Šak pamätáš? A ty si tiež potom bočila - ani čo by sme sa nikdy neboli videli. A keď si sa sňala s tým Dúbravovie - to ma tak mrzelo! No ale je už aspoň dobre.?

Zuzka dosiahla svoj cieľ: husár bol podmanený. Ale ona chcela sa pokochať vo svojom víťazstve. Čosi hnalo ju ďalej - len ďalej.

?Nuž a čo teraz??

Ondráša otázka zarazila. Nepochopoval, ako sa nemôže dovtípiť.

?Teraz? Dopasiem a - zoberieme sa. Pôjdeme pekne do fary, ohlášky sa napíšu. O katechizmus sa neboj - ja zodpoviem i za teba. A bude nám celý svet závidieť.?

Zuzka bola zas veselá - dobrá vôľa vrátila sa jej. Ondráš to vysvetľoval tým, že sa jej zapáčili jeho reči. No ona chcela sa ešte zahrať s ním.

?A jesť - čo budeme jesť??

?Jesť? Dačo len vypasiem - to nám bude dosť.?

?Ale moc si prepásol. Koľko ti chybí husí??

?Ani jedna. Uver, ani jedna.? A položil si na prsia dlaň.

?A Fialovie hus - kde sa dela? Tebe dávajú vinu, aj Rúbalovci žalujú sa na teba.?

Husár počúval bez slova - potom sa dobrácky usmial.

?Fialovu hus! Keď zašla do hory Bolo jej ta nechodiť - mohla mať už rozum! A Rúbalovie prišla domov - to viem zjavne. Videl som ju, ako cestou zametala. Ale musela im z dvora ujsť - nebolo jej nikdy dosť. Zašla dakde do sadu - otrovili ju. A teraz na mňa zvaľujú.?

?Nuž jesť by už len bolo čo, ale kde bývať??

?No veru! U totky, tam je hodná komora. Bude nám dobre.?

?Ja - ale ja nechcem sa po cudzích domoch potulovať, Ja sa chcem len svojho držať.?

?Dobre - vystavím... malý domček.?

?A v čom pôjdeš na sobáš??

?V čom? Mám v čom.?

A husár obzeral svoje šaty, ktoré ani zanova nezodpovedali lenovskému kroju: boli celé také, ako čo chlapcom v desiatom roku šijú - lenže zafarbené. I to na kolene bola veľká trhlina.

?Musíš mať háby ako iní mládenci.?

?Dá mi ušiť totka - keď dopasiem. Povedala, že mi kúpi aj kožuštek.?

?Ale peniaze musíš mať na živnosť. Ha - ha - ha!? Zuzka zasmiala sa na jeho rozpakoch, že ho vohnala tak do úzkeho, i pobrala sa preč.

?Ty - neutekaj! Pozajtre je sobota: prídem si po pero.?

?Nie - pozajtra nie. Veď ti ja poviem, keď budeš mať prísť. Ešte nechtík nekvitne. Vieš??

Ondráš sa uspokojil.

?Dobre - dobre!?

Zuzka strmým krokom odišla. Ondráš dlho pozeral za ňou - páčila sa mu. ?Hm... bude z nej žena! Dobrá robotnica. Chôdzu má ani granatier - nám dvom bude svedčať. A Dúbravovie - ale čo, ten jej je nie hoden! A ona sa mi prizná... hm, hm...?

A husár do večera nerozmýšľal o inom, len o princeznej, ktorú už našiel - ale v skutočnosti. Zámok na stračej nôžke nekrúti sa už, zastal. Nebolo mu treba ani dupnúť naň.

3. kapitola

Husárova totka bývala v poriadnom domčeku vprostred dediny. Ona je už vdova, - a to pobožná vdova. Nezameškala by jednej nedele, a čo by mala kolenačky ísť. A to jej dodáva v obci veľkej vážnosti, lebo ona i robí tak, ako i hovorí. Neopustí núdzneho, a čo by sama sebe mala utrhnúť. Ale zato prezrie svojím skúmavým okom každého žobráka a ak vidí, že je ešte schopný práce, nedá mu nič, len obleje ho ešte takou vriacou polievkou jazykovou, že žobrák ani nevie, na ktorú nohu stúpiť, idúc z jej dvora. A to vo všetkom je takáto akurátna, vysoko stojí nad všetkými ženami v Lenovci. Ľudia uznávajú jej nadvládu a chránia sa jej jazyka. Z úcty volajú ju v celej dedine totkou.

Len v svojom vlastnom dome nemôže nič vykonať. Inde na čo sa podoberie, to i vykoná - no doma nemožno. Predmetom jej ostrého jazyka býva Ondráš. Čo sa mu naduplikuje - a to všetko darmo, ani čo by hrach na stenu sypal. On nezohne šije svojej pred ňou, jeho netečnosti nedotkne sa ani pekné, ani špatné slovo - nič. Iný na jej mieste bol by prestal perly do blata hádzať a vodu do koša liať - no jej energičná povaha nemôže strpieť žiadneho odporu, robí nové a nové pokusy.

No márna práca mechúr do vody tisnúť a ešte márnejšia Ondráša chcieť preinačiť. Machuľa bude Machuľom - kým len jedna vrana kvákať bude.

Totka práve prišla zo žatvy a ustatá odpočívala na podstene. Tu, kde sa vezme, tu sa vezme - milý Ondráš vojde do dvora. Jeho tvár nakrivená úsmevom. Vidno, že príroda určila jeho biedu, strádanie - tento úsmev mu tak nesvedčí! Totka zvedavo pozerá naň, cítiac, že nesie akúsi dobrú novinu.

?Totka - keby ste vedeli!?

?Keby som vedela - nemusel by si mi povedať.?

?Nuž poviem vám čosi!?

?No!? posmeľovala ho ona. Ondráš oblapil jej hrdlo a detinsky pritúlil sa k nej. Jej srdce pohlo sa nad ním - oteplelo, zahorelo k nemu láskou, materskou láskou. Keď takto túlieva sa k nej, zišla jej vše na um nebohá sestra, ako na smrteľnej posteli odporúčala jej svoje jediné nešťastné dieťa... Oči jej zvlhli - pohladila parobka po jeho drsných vlasoch. I posmelila ho ešte raz: ?No veď už len povedz, ak je dačo dobrého.?

?Čidali že dobré! Idem sa ženiť.?

?Čo ti zas máta v hlave? Že-e-niť??

?Hej, ženiť,? prisvedčil s dôrazom Ondráš.

?A koho si berieš - či metlu??

?Zuzku Bežanovie.?

?Nože ma, prosím ťa nejeduj. Zuzku Bežanovie! To len tak - Zuzku Bežanovie. Za teba, synku, ani cigánka nepôjde - nieto Zuzka Bežanovie. Čo si to len zas nabral na tej paši do hlavy! Povedala som ti, aby si tam nemilobohu nevylihoval, ale aby si si radšej z Nového zákona dačo prečítal. Zuzku Bežanovie!? A totka bola už tam. Z jej hlasu všetka mäkkosť zmizla. Ondráš len ešte prisviedčal.

?Hej Zuzka... pôjde za mňa - povedala.?

?Iba ak jej rozum za sáru padol!?

?Ona povedala. Len čo dopasiem, bude sobáš.?

?Veď ťa on starý zosobáši! Ale papekom! Že mi to v dedine nikomu nepovieš, lebo stihne dačo dopočuť - tylom ti jazyk vytiahne.?

?Ale keď Zuzka chce...?

?Povedám, že sa mu rozum čistí. Len si rozváž: ako by chcela teba Zuzka? Gazdovské dievča žobráka, najkrajšie dievča - strašidlo! Pozri len, aký si! Ani žobrák takto nechodí.?

?Ale už nebudem - odo dneška!?

?A ty - vieš ty, kto si tú vezme? Už je v sľuboch s Janom Dúbravovie. V jar pomáhal u Bežanov orať - i teraz tam kosí. Nuž tá by var Dúbravovie nechala a teba chcela!?

?Už sa rozišli. Že ho nechce.?

?Kto ti to len natrúbil? Povedz ty mne, ale spravodlivú pravdu.?

?Ona mi povedala, keď mi doniesla jesť na pašu.?

?No? Ale radšej ti mohla povedať, aby si si tuto koleno poplátal - mládenče! Fuj, keď sa len nehanbíš taký chodiť. Ako lipa! Pozri na seba, aký si. Keby si sa aspoň len nosil ako ľudia.?

Hej - kúpim si nohavice i halenu. Na Všechsvätých kúpite mi klobúk aj jančiarky, a potom...?

?Choď do hory a naodlupuj z kôry drevených grošov. Ak ti za ne ušijú nohavice i halenu - dobre.?

?Za to mi neušijú, ale čo vypasiem.?

?Ty? Nikdy nič, ani grajciara. Všetko si prepásol. A je, hriešna stvora, staraj sa, ako ho zaodieť a zaobuť na zimu.?

?Ja budem mať háby - ušijú mi. Ja som neodpásol ani jednej husi - zvaľujú to na mňa.?

?No dobre. Ale kde budete bývať? Nazdávaš sa, že ťa na prístupky vezmú a budú ťa tam obchodiť??

?Starý nám dá sádok - v ňom vystavím dom.?

?Iba ak ho ulepíš z blata, alebo hliny...?

?Z dreva bude - z dreva.?

?Ale to sa na veľmi moc podoberáš. I pásť, i háby si dať ušiť, i oženiť sa, i dom vystaviť. Vedel bys? i rukami tak robiť ako jazykom... to by bolo!?

?Len kúpte vlny na háby. Upradieme ešte do jesene, kým dačo bude...?

?Synku - kým dačo bude, do tých čias i desiata vlna narastie na ovciach. O to sa ty neboj! Len nepopečkuj s takými vecami, ako je ženba. Ak to starý počuje, ten ťa na mieste zabije. No a mladý Dúbravovie - ten ti väzy vykrúti.?

?Ja nepopečkujem - ani nebudem. Mne povedala - a budem sa ženiť.?

?Mlč mi ho - bezbožné dieťa! Nerob sám zo seba posmech - dosť že ho druhí robia. Modli sa Bohu, aby ti dal dar Ducha Svätého a rozumu dobrého.?

Ondráš utiahol sa pred rozhnevanou totkou, ktorá hupkom odišla do Bežanov, že vyzvie, čo je vo veci.

Bežanovie gazdiná len vytrštila oči, čo hľadá u nich stará totka.

?Joj - veď ste už dávno u nás neboli. Mali by sme vám dať vajce. Len čo vás sem donieslo??

?Ale pomysli si len; ten chlapec, čo si vzal zas do hlavy - chce sa ženiť.?

Bežanka od divu pľasla si dlaňou o zásteru: ?Ach, už len nepovedajte.?

?A, svorička,? pokračovala totka, ?že si tvoju dievku vezme.?

Bežanka, majúc ruky v lone preložené, zdvihla pravú a posotila ňou totku znakom zarazenia.

?Ach, choďteže - choďte!?

?Veru tak! Mne sa tiež dač nestalo od jedu. Ženby ešte nikdy nespomenul - len dnes sa ňou pochválil.?

?Iba ak by sa mu zas dačo robilo. Ono tá jeho hlava je nie celkom na mieste. Je ako dieťa.?

?Pravdaže - bez rozvahy. Ale jeho ktosi musel navdať. On povedá, že tvoja dievka.?

?Nuž??

?Nuž, že sa mu sľúbila, keď mu doniesla jesť. Do jesene má byť i veselie.?

Bežanka rozosmiala sa chutno.

?A veru možno! Zas jej dáky parom posvietil - možno!?

?Nože jej povedz, nech mu dá pokoj. Potom by iba ja mala s ním trápenie.?

?Pravda... pravda. Viete, to je to mladé stvorenie. Tára vám a pletie bez všetkého poriadku. Moja dievka veru rada si zažartuje. Od malička bolo také milé a všetečné - čo nedaj Pane Bože - div vám na oheň nepuklo. Ale jej poviem, nech mu nemätie hlavu - neborákovi.?

?Hej, prosím ťa - povedz jej. Nech sa radšej ani neschodí s ním. Veď mu ono to vyjde z hlavy.?

?Nuž a akože? Pravdaže vyjde!?

A rozišli sa v najlepšej zhode. Každá z nich pochvaľovala druhú, aká je hodná, múdra osoba. A obe boli veru hodné, múdre osoby.

4. kapitola

Ondráš Machuľa robil vážne kroky k svadbe. Hneď v ten večer poplátal si na kolene nohavice, aby zajtra nemala mu totka čo vyhodiť na oči. Chcel včas zajímať i včas zašiel za chovou. Choval sa u susedov niže Bežanov. I podivili sa gazdovia, Keď tak včas vpálil im do domu. Indy prichádzal o pol poludní, keď jedlo už zastydlo - dnes bolo ešte na panve.

?No synku - dnes si akosi včas vstal. Musel si sa akosi nenavečerať, ako svedčí. Akiste si sa hanbil moc jesť - Zuzky.?

Ondráš významne usmial sa na gazdinú, ktorá tak prezrela jeho srdce i žalúdok. Ešte väčšmi ho potešilo, keď mu podotkla: ?Ondráš - ozaj - treba by sa bolo o dačo obzrieť... roky prechodia... kým si mladý, zaopatri sa. Na starosť už neskoro.?

?Veď, - veď,? horlivo jej prisviedčal. ?Už som sa postaral.?

?Ba kú jazornú strelu! Aha - aký ti to! Potmehúdol! Ale na veselie ma zavoláš! Chcela by dačo užiť!?

Ondráš jej nesľuboval nič. Mal by ich mať na veselí, keby zavolal každú, ktorá sa mu len poúkne! Nazrel do kuchyne, zamračil sa. Na panve zazrel zemiaky, ktoré ešte ani nevreli, len začínali sa peniť.

?Nemáte dačo zjesť? Šiel by som už.?

?A čo ti je tak náhlo? I o dve hodiny máš dosť času. Už vidno peny - dočkaj, kým zovrie.?

?A od večera vám dačo nezostalo? I studené zjem.?

?Veru to! Abys? ma ohováral, že ťa studeným chovám! Ja len neviem, čo sa ti dnes stalo, že sa toľme náhliš.?

?Zajímať chcem - zajímať.?

?A načo? Ešte ani teliec nehnali... Či chceš pred teliarom?? Ondráš sadol, čakal ako na klincoch. O chvíľu - jemu zdalo sa, že o rok - predložili mu švábky s mliekom. Jedlo, ktorému bol nadšeným ctiteľom. teraz netešil sa mu tak veľmi. Hodil do úst raz-dva, nabral plné hrste švábky a odišiel zajímať - cestou dojedajúc.

Husi zajímať - to nie žart! Na to treba aspoň toľko, ak nie viac zbehlosti - ako na vedenie vojska. Ukrýva sa to pred pastierom - hľadí sa mu z očú stratiť. No Onráš zná všetky spády svojho povolania - prenikne všetky fortiele husacieho umu. Na dlhé paradlo vztýči svoj klobúk a tie bojazlivo zaberajú prd ním. Len veľké šťastie, že to takouto pletkou dá nastrašiť - ináč by mu nik nedal rady. Lebo pri všetkom strachu pred Ondrášovým klobúkom hútorí jedna s druhou bez prestania. Tu stariga gagoce zavolávajúc mladé, strativšie sa od nej v tej trme-vrme; tu zas mladá kvíli, cítiac sa medzi neznámymi osirotenou. tu zas jedna stariga ďubne druhú, že sa jej kŕdliku príliš zblížila. A to ide celou dedinou tak. Husací gagot rozlieha sa od jedného konca k druhému. Tu ide zbožný voz, i musí zastať - husi nevystúpia, ženú sa ako slepé i pod kolesá. Tu i Ondráš pričiní sa, aby nebolo ticho. Mácha za nimi klobúkom na palici i kričí: ?Hinda... jáj...! Ú-ú-ú-ú! Haf... haf... haf? I napodobňuje hlasom všetky zvieratá. Zas zahvizdne za nimi, zas zaráfa palicou na haluzovom plote - a husi uháňajú.

Ale takýto strach pôsobí na malú dištanciu - ktoré sú pred husárom, utekajú, ktoré sú len trochu vbok, už zastanú. Tu pobehne k nim - no predošlé mu zastanú, necítiac ho za sebou a pokračujú vo vade. Tak nastáva hneď na pravom, hneď na ľavom boku zvláštne prúdenie, bez konca a kraja.

Tá miešanina husích a ľudských pokrikov rozčuľuje nervy. Človek, keď popri ňom taký kŕdeľ prejde, ako osprostený zastane, a dlho, dlho cíti, že mu v ušiach piští.

Len Ondráša netkne sa toto. Všetky práce on koná a pritom i ohliada sa do sadov a medzierok. Lebo husi, pocítiac, že ten rákoš sa už blíži: utiahnu sa do závetria, aby ušli očiam svojej gazdinej. Ani nečuchnú, zaprú svoju prírodu štebotavú za ten krátky čas; no akonáhle kŕdeľ prešiel a zavládla tichosť, vykradnú sa opatrne z úkrytu a zajdú niekam do zakázaného. Vidno, že nesladí sa im pod feruľou Ondrášovou.

Kŕdeľ došiel pred dom Bežanovie. Ondráš ohliadal sa, kto vyženie husi. Nevidno nikoho - ani husí. Skočí do dvora a skúseným okom prezrie naraz celý dvor. Husí nikde - len gazdiná chodí, prezerajúc všetky úkryty.

?Prekliaty hyd! Ani čo by sa boli prepadli!?

?Kdesi budú schované!? A Ondráš pomáha jej hľadať. Odchýlil maštaľ - nič. Vošiel do nej a obrátil sa do kúta k malému cáročku - a hľa, v ňom sú utúlené.

?Hinda - hinda! Jáj - jáj!?

A husi vyhrnuli sa z cárka a s veľkým šumotom bežali maštaľou. Za pokutu každá, skočiac z vysokého maštaľného prahu, udrela sa o hrvoľ, nestačiac zaveslovať v povetrí labou.

Ondráš mal na ceste roboty, kým zohnal sem a tam rozlezenú čriedu.

Na paši nepolihoval, nekradol Pánu Bohu deň. Keď husi napásli sa na pažiti, zašiel do neďalekej hory. Obzeral ju, či jesú v nej dáke sucháre. bola tam húština i mnoho uschlých, zakrpatených jedlíc. Vytiahol z kabáta nožík, čo mal na galúne o gombíkovú dierku uviazaný, a pretiahol niekoľko ráz palcom po jeho ostrí. Tvár uškľabila sa; vidno, že mu jeho ostroba lahodí. Horko-ťažko vyškrabal sa na suchár a odrezal vrchovec z neho. O chvíľu ich mal celú hromadu pred sebou. Kôra z nich opršala a haluznatý vrchovec podchvíľou bol pretvorený v úhľadnú habarku.

Tak míňal sa mu čas. Na čele sperlil sa mu pot, v hrubých, bohatých kvapkách, i odtekal dolu lícami do strniska jeho riedkej brady. No on nedbal. Pracoval usilovne, aby previedol, čo si v noci na posteli umienil. Ani sa nenazdal, len keď za ním stála gazdiná s obedom.

?Ani ma nevidíš - od veľkej roboty. Čože to stružlikuješ??

?Len...? Nevyjavil svojho tajomstva.

?Ľaľa - koľko habariek! Kde si ich len nabral toľkú silu? Akurát i mne treba - mohol bys? mi jednu veru dať.?

?No - túto!?

?A veru bude. Pozrite ho len - ako ju poriadne spravil. No!? A gazdiná chytila ju medzi dlane a vtrela ňou, akoby zátrepku robila.

?Čo ti len dám za ňu? Múky ti netreba, keď sa po domoch chováš...?

?Dáte mi chlp vlny - ale hodný. Je skoro najväčšia.?

?A načo ti bude tá vlna??

?Hm - načože by bola? Na nohavice.?

?Hm. Mhm - chceš sa vystrojiť. Dobre máš. Navečer si príď - dostaneš.?

Večer, kým do pol dediny došiel, habarky mal už rozchytené. Pod pazuchou niesol miesto nich hodný uzol bielej vlny. Gazdiné mi i naprihadzovali: tešilo ich, že už sa má k niečomu. Len jednej habarky nechcel už nikomu prepustiť. Pýtali ju už mnohé, no on nie a nie. Sľúbil, že zajtra ich zas donesie hodnú viazanicu. Ženy sa uspokojili.

To bola zo všetkých najväčšia i najkrajšia. Ondráš, čo len vedel, najkrajšie cirády navyrezával na ňu. Keď prišiel pred Bežanov, zaniesol ju dnu.

?Čože si nám doniesol, čo?? usmiala sa mu gazdiná - budúca svokra.

?Habarku. Videl som, že nemáte - nuž...?

?Tisíc tisícov! Veru sa mi zíde. No! A čože pýtaš za ňu??

?Nič.?

?Ej, ba! Akože by to bolo? Darmo sa ani Pánu Bohu nemodlíme.?

Vybehla na pôjd a odvalila hodný rezeň slaniny. Kým zišla z pôjda - Ondráša už v izbe nebolo. Habarka ležala na stole.

Gazdiná zastokla ju do rámika, ktorý slúžil i za lyžičník. Usmievala sa.

Po chvíli vrátili sa všetci Bežanovci domov. Popredku gazda, za ním čeľaď. Gazdiná zavolala dcéru do kuchyne.

?Ty, dievča - ja neviem, čo je to... ale ten husár sa nám akosi veľmi obšmieta.?

Dievka pobledla a zažmurkala. Poznať, že sa zľakla. Ale zvedavosť ju tiež trápila; opýtala sa:

?Nuž??

?Nuž ráno mi on sám husi vyhnal - to ešte nikomu neurobil; teraz nám zas habarku doniesol... nič nechcel za ňu. A včera bola tu jeho totka sa žalovať, že je celý zbláznený... len ženiť a ženiť. Že voľáko na teba myslí.?

?Blázon sprostý!? a dievka vyšla z kuchyne.

Mať podkladala pod panvu i povrávala si:

?Hodné dievča - všetko sa mu podkladá. Mladých zaťov na každý prst desať! Len sa tak pretekajú o ňu. Nuž chvála Pánu Bohu!...?

5. kapitola

Čas míňa sa ako z husi voda. Tečie chytro - ani sa nenazdáš, len keď stojíš tam, kde žiada sa ti, alebo pred čím sa trasieš. Machuľa zas nemôže to povedať. Nie že by mu tiekol, ale vlečie sa mu ako slimák. Ledva prečká vše ten boží deň. I robotou skracuje si ho, i všetko - a predsa každá hodina vidí sa mu rokom. A akoby nie? Očakáva ho toľko šťastia: a to všetko v jeden deň mu má padnúť do lona. Najprv rozsadz, potom nové šaty a konečne - sobáš.

Rozsadz čaká túžobne ako chorý to božie svetlo po dlhej noci. Ale aj môže ho čakať. Veď nechybia mu len tie dve husi. Čo sa sňal so Zuzkou, neutratil ani jednej - a to je moc.

Šaty budú dnes-zajtra ušité. Aspoň priadza je už v klbkách; čochvíľa pôjde na krosná - a ostatok sa chytro spraví. Keď si pomyslí, jak ľahko ide prísť k novým hábom: musí sa zaradovať. Spravil pár habariek, a do týždňa mal už dosť vlny i čiernej i bielej. Od ušitia tiež bude mať. Má už tri opálky, z borôvkových koreňov upletené. Za také pohodia mu vďačne i dáky groš - lebo taká opálka pretrvá i dvoch gazdov.

Najtiaž mať nové šaty, potom ku svadbe je len vrabčí skok.

?Hm...prišiel som k žene - ku všetkému. U Bežanov ma radi vidia - ale akoby aj nie! Husi som im vynašiel - i habarku doniesol. A teraz,? Ondráš sa uškľabol, radosť odňala mu hlas, stiahnuc mu hrdlo - ?teraz im dám netakší podarúnok. Do večera ho azda len upletiem. Eh, tomu Dúbravovie som ja utrel hubu! Bude ten pamätať!? Ale napadlo mu i čosi vážneho, akási obava. ?Hm... čo ako, ale my by sme sa len mali dakedy zísť. Nebol som od tých čias s ňou na slove. To pero... ona, pravda, síce sľúbila... hm, ale pero - to bude. Najtiaž mať háby. Za tento klobúk mi ho len nepripraví! Musím totku kroz nového poslať. No - a opálka je hneď, mám sa aspoň na čo zriecť, keď chcem ta ísť. Keby len ju našiel doma - ale málo býva doma. Musím jej stužku kúpiť, alebo šatku... No!?

Pred večerom s hotovou opálkou zašiel do Bežanov. Obzrel sa po dome - krem starej nevidel tam nikoho.

?Var nám zas dačo nesieš??

?Mhm...? prisvedčil jej Ondráš.

?Ty, opálka sa nám veľmi zíde pri kopačke. Bude na veľkú švábku. Ešte keby si jednu uplietol na drobnú. Všetky sa nám potrhali na posmech!?

Začala v kútiku postele šukať. Po chvíli vytiahla z nej uzlík. Ondráš cítil, čo bude v ňom. Vzal klobúk a poberal sa preč ako vtedy, keď habarku bol doniesol. No stará zastúpila mu cestu.

?Nie - nie! To by sa hanbila prijať. Koľko si sa natrápil, kým si naťahal toľko koreňov - ako by ja to vzala darmo?? I podávala mu čosi bieleho - šestáky. On vložil ruky do vrecka, aby sa dáko nepomýlil prijať, a vzdorovito zavrtel celým telom, že nechce.

?No, len na, keď ti dávam. Nejedujže ma! A tisla mu šetáky. No Ondráš sa bránil, aby mu nemohla nijak pristúpiť.

?Ale čo sa mu to robí? Ono sem donesie každý deň dačo a vziať nechce nič. Na, vezmi si a - choď.?

Ondráš pozrel do tváre gazdinej - jasno, úprimne. Ten pohľad vyzradil jej všetko a potvrdil totkine reči. Ondráš veril - veril! Gazdiná hľadela spod jeho vplyvu sa vymôcť, i pokračovala: ?A prečo nechceš??

On hľadel jej do tváre a horúcim hlasom zvolal: ?To by ma nectilo!?

?A mňa by var ctilo! Mňa by ctilo! Keď nechceš peňazí - ako chceš; ale ani ja nechcem tvojej opálky. Ktože by vzal od žobráka palicu??

Ondráš predošlým teplým hlasom odpovedal: ?Ja som nie žobrák. Ešte ich mám päť - tie predám. Od vás neprijmem ani grajciara.?

?Nuž a prečo??

?Preto!? A významne pozrel na gazdinú. Tej sa v napätí dych krátil; bála sa pokračovať, aby neodstránila všetky prekážky jeho dôvere, ktorá dnes sedela mu na tvári. Len z obyčaje opýtala sa ho: ?No, už bys? len mohol povedať!?

?Nuž mal som vám pri robotách pomáhať... ale nemohol som - nemal som kedy... nuž...?

?Pomáhať? Hm - hm...?

?Hej, mladí zati pomáhavajú... mne by sa tiež patrilo, ale, ako povedám...?

Gazdiná usmiala sa naň posmešne.

?Milý môj zať! Len kto ťa vypriadol!?

On nepochopil úsmešku, dôverne jej hľadel do očú. Celá tvár jeho bola ako vymenená. Spotvorené črty obliate boli rumencom. Nával citu, lásky, radosti poškubával jeho vyšnou masívnou gambou. Starej uľútilo sa ho. veď on nie vina, že takýto prišiel na svet. Dosť, čo ho osud bije - i ona má proti nemu povstať? Pohliadla naň mäkko, i položila dlaň na jeho tvrdé vlasy.

?A kto ti to povedal, môj syn, že budeš naším zaťom??

?Kto?!? Ústa mrzavcove uťahovali sa. Blaho, radosť zatláčali mu hlas. Konečne s veľkou námahou vyslovil: ?Zuzka?

Stará prikývla hlavou, akoby to odobrovala. Chcela mu povedať čo-to, ale nemohla.

?Nie, tejto radosti mu nepokazím - nebožiatko, zblaznie. Ale tej musím povedať. Čudo - takejto zámäty narobiť!?

No hneď i rozsudok vrátil sa jej. Na čomsi istom ustálila sa. Pokojným hlasom povedala mu: ?Choď syn môj domov. A aby si sa nepochválil nikomu, že ti povedala...?

?Nie, ani živej duši. Totka už, pravda vie; ale tá nikomu nepovie.?

A rozradovaný husár odišiel domov.

Bežanku táto vec náramne trápi. je stiesnená, akoby jej bolo niečo na prsia zaľahlo. Ten mrzák, jeho tvár vzrušená horúcim citom prenasleduje ju všade. Keď začal statok dochádzať, sama sa raduje: aspoň v tej práci pozabudne na neresť.

Večer, keď už čeliadka políhala, stará chytila Zuzku na otázku:

?No, už si ty vykázala; ja len neviem, čo budeš robiť!?

Zuzka pobledla, akoby ju boli na niečom dochytili. Sotva stačila vypovedať: ?A čo??

?Nuž s tým husárom??

?Ejha! No veru!? A Zuzka zvrtla sa na päte a pohla plecom. Mať nadskočila na ňu:

?Myslíš si, že to žart? Ej ba, ja veru neviem, ako sa ho strasieš. Celý je zbláznený. Len povedz, čo to bolo medzi vami - už muselo čosi byť.?

Dievča pohliadlo do ohňa, pozabudlo v ňom oči - zamyslelo sa. Po chvíli sa strhlo a rovno matke povedalo: ?Nič - nebolo nič.?

?A to ja neverím. Ej, to už nie! Ten by sa voslep nezblaznel. Veď je celý premenený. Ba veru tak mi ho je ľúto, čo nikdy.?

Stará neklamala. Vidno bolo na nej, že hovorí pravdu. Slza jej tiekla dolu lícom. Zuzku to zarazilo, až teraz poňala dosah svojho skutku.

?Ale verte mi, mamo, nebolo to nič. Ja som mu doniesla jesť a stratila som s ním dve-tri slová. Blázon - mohol veru vedieť, že to nebolo naozaj.?

?Nešťastné dieťa, čos? to urobila! Prídeš do rečí, nič po nič. Budú hľadieť na teba ako na dáku bludárku. Ale nám to bolo treba??

A stará začala zalamovať rukami. Na Zuzku to veľmi pôsobilo. jej samouverenie bolo otrasné - predtucha akéhosi neistého nešťastia doľahla na ňu. Už oddávna želela ten ľahkomyselný krok - vidiac matku zúfať, tým väčšmi sa zľakla. Začala zalamovať rukami i ona - narážali sa z matkou, ale len pošepky. Báli sa starého - ten vie veľmi chytro riešiť takéto poryvy.

?Veď som mu ja len povedala, že..., že...?

?No, čo za že? Var že ho rada??

Zuzka pokrútila hlavou, popierajúc.

?Že pôjdeš zaň??

?Ani to - len som sa mu požalovala.?

?Požalovala? A čo si sa mu ty mala žalovať? To ti je otec, či brat? A na koho si sa mu žalovala??

?Na Jana - že ma nechal.?

?A to bolo pravda? Naozaj ťa nechal??

?Večer sme sa boli pohnevali - ale potom pomerili sme sa.?

?Óvi, óvi! Len načo sa mu žalovať! Načo - načo.?

?Veď načo! I ja želiem. Radšej by bola onemela! Ale on, keď som mu doniesla jesť, tak čudno hľadel na mňa. Neprihovoril sa mi, aboby sme ani neboli z jednej dediny. To ma mrzelo - chcela som mu dačo len povedať...nuž požalovala som sa mu na Jana. Nuž tak!?

?No už sa stalo. Čo sa stalo, zle sa stalo. Len aby si dáko do reči neprišla - ja sa len toho bojím. Pováž si len, ak by otec...?

Stará nedopovedala. Ani nebolo treba: dcéra už pri nadhodení otca zmrzla. Predstavila si ho prísneho, ako ju skúma a zbadajúc tieň hriechu - ako tresce. Hej, keď on povie len slovo, trasie sa pred ním celý dom - od gazdinej až po varešku.

?Veď on to nepočuje. Kto by mu povedal??

?Ej, veru, dievka moja, čert nespí. Nadhodí sa ľahko holomok a - ja by sa potom radšej neviem kde dela. A Jano - ten by zamlčal? S otcom sú ako jeden palec: ten by tiež nezamlčal.?

Dcéra v nemom úžase zalomila rukami. Myslieť nebola schopná - rady nevidno nikde. Husár jej už bol nielen bedárom, ale strašidlom zo všetkých kútov škľabiacim sa jej. Jej utrápený pohľad uprel sa na matku, vyrážajúc otázku: ?Čo robiť??

Matka mu porozumela.

?Veď čo - veď čo! Ktože ti tu dá rady? Najlepšie by var bolo, keby sa sobáš odbavil čím skôr.?

Dcéra chytila sa tej myšlienky:

?Keby - naozaj: keby!?

?Ale tu zas nemáš ešte kúpené ani na periny, ani na šaty. Jakubský jarmok sme si pekne-rúče prepásli - môžeme si teraz dočkať do Gála. A kým sa to ešte pošije - poriadi: Bože môj...?

?Ako chce - sobášnych šiat nemusím mať, nech sa odbaví všetko len v sviatočných. Veď sú i to pekné a mám ich toľko, že sa nik nenazdá, aby to boli len sviatočné. A obliečky na periny - no, to sa i po sobáši došije. Len nech budú jedny - tie druhé sa došijú. To na jedno vyjde: či im v truhle ležať a či u farbiara.?

?Veď už hej - ale ani čepcov nemáš, koľko by patrilo. Starohorky čakám zo dňa na deň, a akosi nechodia. Ale najhoršie bude ešte z otcom.?

?Nuž??

?Hm...tak sme zostali na slovo, že sobáš bude týždeň pred Všechsvätými. A teraz keď ho my budeme duriť - myslíš si, neopýta sa nás, čo toho príčina? Ten si nedá veru tak ľahko povedať.?

?Dá - prečo nie??

?Čo ten raz povie - to je už ani pod pečaťou.?

?Veď mu my nepovieme, ale - Jano.?

?Ba pravda je, dievča! Ten mu rozpovie všetko; požaluje sa mu, že nemôžu sa už cez kopačku zaobísť bez nevesty. Že cez žatvu tiež ledva vybiedili bez nej. A tomu uverí najskôr. Len ty povedz Janovi, nech podurí otca - azda ešte všetko bude dobre.?

6. kapitola

V nedeľu po službách božích nehovorilo sa v Lenovci o inom, len o ohláškach Jana Dúbravovie so Zuzkou Bežanovie. Sotva ktorá ohláška prekvapila poctivú obec tak ako táto. Veď ako by aj nie! Už i vrabce čvirikali na streche, že veselie bude len o Všechsvätých, po robotách - a tu zrazu ohláška o pollete, akoby z neba spadla! By sa paroma nehovorilo - keď Dúbravovci sami nechceli sa tak náhliť, odkladali so svadbou, ako mohli; starý Bežan tiež už povedal, že všetko bude len o Všechsvätých, a tu ohláška! Ozaj, kto to všetko tak prevrátil? Mladý zať - nik iný. Hovorí, že kopáčka im treba. Len nech mu verí, kto chce: v žatve zaobišli sa bez nej - a v kopačku by sa už nemohli! No - kto mu uverí?

A ženy ako toto mrzelo! To náhlenie síce nie, ale táto záhada - tá záhada. Ony chcú mať pred sebou jasno nuž známa je ich pilnosť v hľadaní svetla v záhadách. Nedarmo majú najviac s priadzou práce - ony všetky záhady chcú rozmotať ako tú priadzu. Keď sa im nadhodí uzol - usilujú sa ho rozmotať. Ak sa nedá, prestrihnú ho a idú ďalej. Pravda, často protivným koncom začnú rozmotávať a prídu na nový uzol. No im to nerobí nič. Len nech majú dačo medzi rukami.

Tak i tu prišli k výsledku - no mlčali. Nepochválili sa tým nikomu - verejne. Len po kútoch medzi štyrmi, i šiestimi očima, pošuškávalo sa čosi. Bežanovci čosi - čosi cítili. Nemohli zvlášte Zuzke ujsť skúmavé pohľady, ktoré ju vše prenasledovali. Zapýrila sa sama pred sebou. Stará tiež porozumela všetkému. Za každým krokom stretla ženičku, ktorá dobrodušne pozrela na ňu, akoby sa chcela pýtať:

?Vo venci pôjde na sobáš a či ako??

Starému veľmi mnoho nešlo do hlavy: zvlášte tie smutné, zarazené tváre žien. I tá ohláška ho mrzela. Keď Dúbravovci vedeli od fašiangov čakať - mohli sa veru i tých pár týždňov už zaobísť. No on má v hlave len zaopatriť, čo treba dievke do vena - ostatné nech si obstarajú ženy samy. Ak si narobia zle, nech sa vykýchajú z toho. On - na jeho dušu - bude mať preto hladkú hlavu.

Ondráš husár nevedel o ohláške ničoho. Nemal kto s ním o tom hovoriť. Keď mu doniesli jesť, žiadna ho neprekvapila tou novinkou. Veď by to bol zázrak, ak by mu to už suseda včera nebola vyrozprávala: načo toľko jazyk drať? A ani nepúšťali sa s ním do reči, najviac objednali uňho opálku, alebo čo iné. Do Bežanov nešiel, nemal po čo. Ísť nič po nič nemohol, a zavďačiť nemal sa už čím. So Zuzkou sa nestretol, lebo tá najviac doma sedela, nerada chodila po dedine - totka ani nečuchla. Rada bola, že chlapec pomaly zabýva.

No Machuľa nemal pokoja. Čosi ustavične trápilo ho. Žiadalo sa mu zas pozhovárať sa s ňou, čo len chvíľku. Ale má ísť do Bežanov, a to len na prázdno? Čo odpovie, keď opýtajú sa ho: ?Čos? nám doniesol??

?Habarku už majú, i opálku. Mám ešte jednu opálku doniesť - ale tej nemám. Ako len pôjdem; ešte sa nazdajú, že som prišiel za tú habarku pýtať. A mal by veru ísť, Zuzke povedať, že súkno už tohto týždňa vyjde z klady a pôjde ku krajčírovi; aby sa i ona mala k dačomu. Ale ako ísť... ako?? Ako sa blížil večer, tak rástla i nespokojnosť jeho. Nikdy ešte neťahalo ho do Bežanov tak ako dnes. Pol kŕdľa by dal za to, keby mu dakto poradil, na čo sa zriecť. No rady nikde. Nespokojný chodil sem i ta. Myslel heď na Zuzku, hneď na šaty, hneď na rozsadz. V hlave jeho preháňali sa myšlienky ako oblaky v čas letnej búrky.

Pred západom slnka dospel konečne k riešeniu. Zasmial sa veselo a máchal v povetrí rukami. Kto by ho videl, myslel by, že zblaznel. Husi, počujúc jeho divné pohyby, zľakli a zhŕkli sa do hŕby, akoby bol orol zakrúžil nad nimi. Ondráša to ešte väčšmi tešilo. Jeho oči bystro sliedili, akoby niečo hľadali. Hľa, vprostrd čriedy malý kŕdlik. Zamieril k nemu rovno - črieda nechala mu veľmi ulicu. Majúc pod pazuchou schúlený kabát, vystrel a hodil ho na malý kŕdlik. Črieda sa rozbehla, len tri starigy vrátili sa ku kabátu a, vystrúc krídla jedovato sipeli naň. No hneď utiekli aj ony: kabát začal sa hádzať zboka na bok. Spod neho, dierou na chrbte, vykukla hlávka - oči pochopili, čo sa robí, vidiac pastierovu ruku siahnuť na kabát. No pohnúť sa nebolo možno. Kabát je už pod husárovou pazuchou.

?Ale som ťa chytil! No neboj sa - nezabijem ťa.? Pohladil ju po chrbte - no stariga uštipla ho v ruku svojím ostrím zobákom. ?No, no - len sa neboj... neublížim ti.?

Sadol na zem, hus položil si na lono a obňal ju ľavou rukou. V kabáte mal motúz - rozsúkal ho: jeden koniec uviazal husi na nohu.

?No tak - neboj sa. Veď ťa tu nič nezje. O malú chvíľu aj tak prídem po teba.?

Hus zaniesol do vrbiny a priviazal ju o jeden koreň. Kabát prehodil cez plece a - hybaj za kŕdľom. Prestrašené husi, cítiac, že večer už tu, samy od seba tiahli domov. Viedla stariga, čo napadúvala na nohu.

Kŕdeľ dostal sa šťastlivo do dediny. Zastavil sa v potoku, vyplákol hrdlo, rozdelil sa na malé skupiny, z ktorých každá obrátila sa k inému dvoru.

Do Bežanov hodil sa tiež malý kŕdlik, šesť ich bolo v ňom. No nešiel tak veselo ako ostatné, len nesmelo zakrádal sa do dvora. Nemal mu kto cestou hútoriť: ?Tata-ta...? Bez matere s utrápeným gaudžaním vošli mladé do dvora. Tu, cítiac, sa už po domácky, pustili sa do hlasitého gagotu, akoby chybujúcu starú privolať chceli. No tá nezjavila sa im nikde. Miesto nej vyšla gazdiná so žrádlom, hodiac im naprostred dvora. Húsky, hodiac sa naň, zabudli hneď na svoj žiaľ. No gazdiná na prvý pohľad videla, že starigy niet. Vybehne na cestu a volá: ?Šura, šura! Šur-šur - šura, na!? Ale odnikiaľ neprichodil dobre povedomý gagot starigy. Bežanka pobrala sa hore dedinou.

?Šura-šura! Šurička moja - šura-šura!?

Nehlásila sa jej.

?Ach, Bože, - nemalo sa to už kedy indy stať. Človek nevie, kde mu hlava stojí, a musí sa ešte za husami zaháňať. Len či ju dakde neodpásol! Rok po roku vyviedla po dvanástoro... nikdy takej husy nebude! Joj, Bože - i tie syrníky mi prihoria - radostník tiež treba medom potrieť... a toto musíš takto nemilobohu sa motať. Ale predsa ohlásim sa u toho naničhodníka naničhodného.?

?Kdeže je moja hus?? Zavolala oblokom do izby.

Jej krotká tvár horela hnevom.

Ondráš sa jej zľakol. Už chcel povedať všetko - všetko. Tak bridilo sa mu klamať túto ženu, ktorú ctil, miloval. Pohliadol na ňu svojím krotkým, ohlupeným okom. ?Ale vám neprišla??

Už chcel jej vyznať, no bál sa jej hnevu. ?Nezatárala sa dakde v dedine - za hrtanom??

Tu Bežanka zostala v hneve bez seba. Bezohľadne kričala naňho: ?A čo by sa mala moja hus za hrtanom tárať? Var ju nenakŕmim každé ráno, každý večer!?

?Čože si to zas vyviedol - ozembuch!? ohlásila sa i totka, vyjdúc z kuchyne. ?Už si si veru hodne ušil halenu i nohavice! Hneď by mu krk odkrútila. Kokoš! Čo len zháňa na tej paši! Teraz už bude rozsadz: tri husi odpásť - nemilobohu. Už vidím nedostane ani grajciara.?

?Ale moja hus - moja. Nedala by jej, a čo by mi ju zlatom odvážil. Veď tá každý rok vyvedie po dvanástoro: i toho roku - ale sa zomleli dolu žľabmi.?

?Musela na paši zostať,? nadhodil husár, ale nesmelo.

?Ach, joj - iďže ho v čerty!? zasmiala sa jedovato Bežanka. ?Tá by šla na paši zostať...tá má viac rozumu že desať takých, ako si ty. Tá by zostala! Joj - musím už ísť... radostník mi prihorí. Dobre sa majte!? A už bolo počuť dvercia privrieť. Bežanka odišla. Husár sa ešte štuchal po izbe, bez všetkého poriadku.

?Ale sa ho poberáš?? kričala naň totka. Abys? ju doviedol. Ani mi nepríď bez nej.?

Husár odišiel z domu, za husou. ?Nedovediem... just nedovediem... naprotiveň - ale donesiem... aby vedeli, donesiem! A ako sa hnevá...tá Bežanovie - pre jednu hus! No veď sa nebudeš dlho hnevať.? A usmial sa falošne - hlas triasol sa mu vnútorným rozochvením a radosťou; ústa uťahovali sa mu kŕčovite z boka na bok.

Totka chodila ako v trapiech po dome. Z kuchyne do izby - z izby do kuchyne, zabudnúc zakaždým cieľ svojej cesty. V ruke nosila varechu od vody, i zanorila ju do horúcej kaše, namiesto do vody. Mlieko zas precedila do pareníka, kde prirábala na kabáče. Pod cieňu vyšla po triesky a doniesla - paradlo. Tak šlo až do mraku, až do tvrdej noci.

?Pane Bože... čo sa mi to dnes robí? Ach, všetko preň - všetko! Hriešna stvora - čo sa natrápiš - joj! Čo som sa zaň namodlila, a ono darmo - darmo. Otrhaný chodí ako lipa, a prepása všetko - všetko.?

Indy o takomto čase ľahla, dnes sedela ešte pri obloku a hľadela do tmavej noci. konečne buchli dvercia i ozvali sa kroky pod oblokom. Z hustej tmy vynorila sa v svetle vetchá postava Ondrášova. Totku zarazil výraz jeho vyjasnenej tváre. Každá žilka vibrovala rozčúlením, radosťou, blahom. Rozopäl otrhaný kabát a vytiahol spod neho pol syrníka a trasúcou sa rukou položil ho pred toku.

?Nate - to Bežanovie poslali - výsluhu.?

?A hus??

?Ejha, hus je tu! Doniesol som ju z paše.?

Totka zasmiala sa srdečne. ?Ale naozaj? Doniesols? ju? A akos? ju našiel??

?Na vrbine zachytila sa jej o korienok laba. Nemohla si pomôcť.?

?Chvála Pánu Bohu! Keď je len tu!?

Nevdojak pohliadla na syna. Ondráš ponúkol ju ešte raz: ?Nate...doniesol som vám...?

?Nie, nie. Nebudem. Tebe sa zíde... len zjedz sám.?

?Ja? Ja som už zjedol... to je vám.?

Pohliadla na chovanca. Jej oko zažiarilo zas oným materskej lásky výrazom, ktorý sa tajne vkráda v srdce Ondrášovo a otvára ho dokorán. Toto pomyslela: ?Má srdce... oj, srdce má. Dal by i košeľu zo seba. Nebožiatko, ono je ako dieťa. Neublíži ani muche; nezavadí do nikoho...ani čo by ho na svete nebolo. A nemá nikoho - len mňa; nik ho nenapraví na dobrú cestu, len ja. Hej, neopustím ho - neopustím.? I utrela slzu z navlhlého oka.

?Sadni si sem - ku mne, na lavicu. Tak!? A totka pohladila ho po nepoddajných, drsných vlasoch. Pocítil, že totka je zas mäkká, prístupná, že jej srdce opäť silnejšie bije zaňho. Nadhodil nesmelo:

?Totka - ušije tie nohavice aj tú halenu??

?A akože!? totka veľmi horlivo dokladala. ?Pravdaže musí! Po rozsadzi v tú nedeľu už budú na tebe. Pôjdeš v nich do kostola; pôjdeme spolu, ako si s nebohou matkou chodieval - Pán Boh ju osláv!?

?A nemohol by ich prv ušiť? Povedzte mu do nedele.?

Totkou zas trhlo - nepokoj zavládol v jej duši. No kľudným hlasom hľadela sa ho spýtať: ?A načo by ti boli - na nedeľu? Do kostola nechodíš - ani nič.?

?Nedbal by ísť...?

?A husi??

?Zapasiete vy. Rád by počuť ohlášky - už bude druhá.?

Totka zbledla. V ušiach jej zahučalo, akoby popri nej ryčal vodopád. Celá vzrušená vyskočila: ?A kto ti to povedal? Kto ti rozprával o ohláškach??

?Kto iný?... Ona. Pekne - pekne...? a s výčitkou pozrel na ňu. Vy mi nežičíte tejto radosti - zamlčíte predo mnou všetko, čo je dobré. Len keď ma treba harušiť - nezamlčíte nič. Keby nie ona, nebol by som ani vedel, že už máme ohlášku. A na prvej som ani nebol. Ani stužky som jej nekúpil.?

?Komu??

?Jej - jej! Mladý zať sa len má preukázať - a ja...?

?Nie, moje dieťa - nekupuj ty jej nič. Daj jej pokoj... ani nepozri v tú stranu!?

?Ale pred oddávaním - pred sobášom? Čo by bol svet riekol na to? Pomyslite!?

Starej div srdce nepuklo nad ním. ?Nebožiatko! Čo má s ním...ešte teraz - pred samým veselím! Robila by to, keby mala Boha pri sebe? Boh jej to odplať!?

?Choď moje dieťa - ľahni a odpočiň si. Zajtra musíš včas vstať.?

Ondráš odišiel, ľahol si - no nezažmúril oka: snil i s otvorenými očima. Stará krútila sa ešte hodnú chvíľku po izbe, sama nevediac načo. Syrník, čo jej poslali, pomrvila do pomýj.

7. kapitola

Od toho večera hrubý krajčír dedinský nevedel sa obhrnúť pred svetom. Mal roboty plné ruky, a čo by ich mal štvoro, ani tak by si nedal rady. A akoby aj nie? Svadbu tak nešetrne preložili, že čo malo byť hotové za desať týždňov, to musí byť teraz za dva! Mladému zaťovi nový oblek, a to cifrovaný - koľko sa len cifier zmestí! Družbom tiež treba čo-to: tu nohavice, tu haleny. A práve teraz nadhosí sa i husár. Dvaadvadsať rokov vedel sa zaobísť bez súkenných nohavíc a haleny - a teraz, aby ho jedoval, každý od boha deň ráno i večer príde upomínať. Chudák krajčír nikdy v takomto nebol. Radšej by neslýchal o ničom, oželel by i ten zárobček - aj tak je to len ako psovi mucha - len aby sa mu zľavilo tej roboty.No našťastie totka husárovazas každý deň na poludnie prichádza a zakazuje mu tie háby dohotoviť. Nuž nikdy nedodržal rozkaz zákazčíka toľme ako práve teraz. Nebol by sa od neho uhol ani o vlas.

No tu posvietil ten z rožkami - ženu, krajčírovu ženu. Tá vo veľkej súre priložila ruky k práci a zošívala jedno za druhým chytro, pekne. Krajčír rástol od radosti - takú ženu mať! Ale tá v omyle vzala do roboty husárovu halenu. Krajčír zbadal chybu až vtedy, keď mal prišívať šnúry na ňu. Poškrabal sa mrzuto, no konečne riešil: ?Nuž keď je tak ? nechže bude tak! Zbodni mu aj tie nohavice, nech si ich tam má. Mne sú jeho peniaze také ako i Dúbravovie. A takýto ešte skôr zaplatí než tí magnáši, čo remeselníka len za nič nemajú.?

A krajčír, dľa žiadosti Ondrášovej, dohotovil háby. Totka krajčíra vyhrešila, no konečne vyplatila od nich, zviazala do batôžka, uzavrela ich do truhly.

Husár jasal nad svojimi šatami.

?No už nebudem otrhaný chodiť - nemusíte sa hanbiť za mňa. Teraz už môžem ísť i do kostola - len klobúka ešte nemám. Zajtra pôjdem si ho kúpiť, aj stužky naň.?

?Ale čo sa máš náhliť. Do rozsadu, Bože môj.?

?Ja - mne klobúk treba...keď je všetko nové. Hm - akoby šiel do kostola... Ozaj - vy hotujete dačo??

?A čo mám hotoviť? Nemám čo hotoviť.?

?No, veď sa to u Bežanov všetko odbaví... už pečú! Dnes už i jalovicu zabili.?

?Už? To už na veselie!?

?Bol som tam, keď ju zabíjali... na holohumnici. Zuzka utiekla z domu: nemohla sa na to dívať - a ja som neutiekol.?

?Povedala som ti, aby si sa ta nevláčil - čo neslúchneš??

?Musím pomáhať - čo by povedali??

?Bez teba zaobišli by sa tam dobre.?

No nemohla sa už hnevať naň: veď on ničomu nie vina, ale tie. už dávno vrelo v nej - dnes prekypovalo. Bola by šla do Bežanov rovno a vyzrubila im pravdu, ale nechcelo sa jej. Do svadobného domu stranní ľudia neradi chodia. Ale stará Bežanka má prísť dnes s radostníkom, i ostrila si jazyk na ňu. Mienila jej dôkladne rozložiť, jak hriešne si zahráva s ľahkoverným, nedospelým husárom.

Čakaný okamžik prišiel. pred večerou dohrnula sa Bežanka s ohromným košom na chrbte. V ňom poskladané koláče, ktoré tým viac miznú, čím viac domov opáli gazdiná.

Totka bez všetkých okolkov začala: ?Veru by sa nebola nazdala, že nám takúto zhubu robiť budete - ty i tvoja dievka. Chlapec nebožiatko bol pri pokoji, nikdy mu nič nezišlo na um - kým mi ho nezbaláchala. Ja, že to len zo všetečnosti sa jej pridalo - a ono zas druhý raz. A ešte jej i ty pomáhaš! Ja neviem, čo sme ti kedy urobili! Každému dám pokoj, a predsa každý ťa škubne, kde len môže. Len prečo - prečo??

?A čo si máte želieť: my sme neurobili nič ani vám, ani vášmu chlapcovi.?

?Neurobili! Veď ja viem, že vám je to nič, keď pripravíte nás o poctivosť. Vám je to nič, keď i s chlapcom vyjdem na posmech. Ale keď je to nič vám, pôjdem k tvojmu, alebo do Dúbravov a rozpoviem, ako zavádzate môjho chlapca. Veď tí nepovedia, že je to nič. Uvidím ja, či ešte jest pravda na svete.?

Totka bola ako v plameni. Tvár jej blčala, hlas sa jej triasol. Bežanka stála pred ňou zahanbená, neopovážiac sa ani oka pozdvihnúť. Len keď jej začala hroziť, že ju pred mužom obdá, zachvela sa strachom.

?Prosím vás, nehnevajte sa, totka. Z čistého srdca vám povedám, že nechcela som vám obidu robiť. Ale čo som mala robiť? On ide do poľa, vyhľadá mi hus, donesie mi ju na rukách domov - a ja mala by ho zarmútiť! A taký bol vytešený, keď ju doniesol - dobre sa mu od radosti dačo nestalo. už som mala na jazyku, že mu poviem, aby Zuzke neveril, že z neho urobila blázna; ale keď som mu pozrela do tej vytešenej tváre, srdce mi nedalo. Nemohla som ho zarmútiť - srdce by mu bolo puklo. Povedzte len, či sme príčina toho?... Prečo nám ho je tak ľúto - kto to vie? Pol gazdovstva by dala, keby sa to mohlo dáko preinačiť, napraviť.?

?Zle je naprávať, keď je už pozde. Čo vyhodíš, to nelapíš. Môj chlapec nevie klamať - nuž nazdáva sa, že aj druhí len pravdu vravia, a ešte keď mu sľúbi dačo také dievča! Povedzte, či by aj druhý vďačne neuveril? A tak on sa úfa, že pôjde on na sobáš. Na nešťastie i háby mu ušili. Ja len neviem, ako si s ním poradím, keď príde na sobáš. Ale poručenobohu! Keď ste si to vedeli nasnovať, teraz si odsnúvajte! Len vám bude hanba, keď si k nej kľakne pre oltár. Jemu veru nie!?

?Vy mu povedzte sami, čo je vo veci. Vás najskôr slúchne.?

?A myslíš, že srdce moje je z kameňa? Tebe ho bolo ľúto, a mne ho nemá byť ľúto! Mohli ste mu povedať: vám by uveril - tvojej dievke by bol na jedno slovo uveril. Mne veru nie. Na moje reči nedá nič - moje slovo je mu ako toto,? a totka pľuvla naprostred izby.

?Ale majteže trpezlivosti akomak. Veď moja dievka sa tiež nenazdala, že to takto vypadne. Chcela si s ním trochu zažartovať: neskúsené dievča - niet sa mu čo diviť.?

?Nuž dobre: môj chlapec je ešte mladší a má horší rozum. Nedivte sa mu, ak vám na veselí dačo vykoná... To bude potom vaše.?

?I celkom sa len hneváte? Veď by bol iné, keby sa bolo naschvál urobilo, ale nevedomý hriech, a toľkýto hnev!?

?Keď vy tak, i ja budem tak! Dosiaľ som trpela, ale od týchto čias je koniec.?

?A viete, že by sa všetko rozišlo? Keby zvedel môj starý, alebo mladý zať - nech Pán Boh chráni! prišlo by nám potom z tejto dediny utiecť. Prišla by mi dievka ešte do väčších rečí. Počuli ste, čo zmysleli na ňu preto, že ponáhľame sa so svadbou?? A Bežanka čosi starej pošepla. Totkina tvár predĺžila sa úžasom - jej pery zašeptali: ?Planý svet - planý svet.?

?A viete, prečo sa náhlime? Nič pre inšie, len pre vášho chlapca, aby sa dlho na ňu nedržal. Čím skôr sa odbaví svadba, tým skôr si ju vyhodí z hlavy; lebo ktovie, čo by sa mu mohlo ešte stať, keby dlhšie chodil k nám. Takto ho trochu pomrzí, potrápi, ale pomaly azda len zabudne na ňu. A on ju veľmi rád vidí. Bože môj - samej mi ho je tak ľúto! Keby nemusela, veru by mu ani za svet nerobila toto.?

Totka trochu, o poznanie zmäkla, no i teraz durným hlasom pýtala sa jej: ?Nuž, čo urobíme, aby vám na svadbu neprišiel? Ja neviem, čo robiť.?

?Dakde ho poslať,? radila Bežanka.

?A ti pôjde? Čožes? mu vyložila na dlaň, kedy má byť sobáš? Veď nebol by on vedel o ničom nič. Ja som sa mu s tým tajila a modlila sa - hej, veru modlila, aby mu to nik nepovedal. A ty si mu to musela rozložiť: koho by to nenahnevalo??

?Keby sme sa my boli o tom nazdali! Ale my sme mysleli, že o svadbe už vie.?

?No už sa stalo. Darmo je!?

?Veď stalo - veď stalo!? A Bežanka s ťažkým srdcom odišla.

Totka tiež zostala smutná, nevidiac pomoci. Rozmýšľala, ako prekaziť, aby jej chlpec neurobil posmech i sebe i druhým. No rady, pomoci - nikde. Čím väčšmi blížila sa svadba, tým väčšmi bledla nádej na dobrý koniec.

8. kapitola

Už je po sobáši. Jano Dúbravovie a Zuzka Bežanovie sú svoji. Nikdy nebolo krajšieho sobáša v Lenovci! Do kostola nahrnulo sa toľko divákov, že ani lavice nestačili. Akoby aj nie! Pred každým obyvateľom lenovským ležala záhada, ktorú nevedel rozlúštiť. Všetci trudili sa nad tým, prečo odbavili tak chytro sobáš. Nevestina výprava ešte neúplná, neskončená - iste po sobáši má sa doplniť. Čo primälo Bežana, dôkladného, poriadneho gazdu, aby pri svadbe svojej dcéry postupoval proti svojej obyčaji, podľa ktorej vždy a všade jednal. Jedni hľadali príčinu toho v tom, iní v onom. No väčšina myslela, že je na tej pravej ceste. Mladucha v posledné dni tak zriedka vychádzala z domu, a aj to bol úzkostlivý výraz jej tváre. Vidno, chcela sa ukryť pred očima zvedavých. Prečo? Nik neopovážil sa domnienku svoju druhým ani pošepnúť - nieto otvorene zdeliť. Ten starý Bežan je tak prudký - nehodno zavadiť doň. Všetko mlčalo, no oči tým jasnejšie hovorili. Sobáš mal dokázať, či domnienka tá je pravá: preto toľko divákov. Všetky oči upreli sa na hlavu nevestinu - neviem, čo mali obzerať na nej. Iba ak ten veniec! Je tak krásny, zelený - posiaty ružami. Akiste ten obdivujú...

Mladucha je nie úzkostlivá. Pred oltárom až prihlasno hovorí. A keď sa obráti na odchod, jej oči so záľubou a výrazom kľudu sliedia po zástupe. Pozerá dlho-dlho. No nevidí tam toho, koho hľadá; jej krok je tým istejší a tvár tým väčšmi žiari blahom.

Akoby nie! Po jej boku pyšno si vykračuje Janko. Akoby predvídal, že toto už posledný raz, čo má okúzliť ľudí pružným, ľahkým krokom. po svadbe už musí zložiť mládenecké obyčaje - i krok jeho musí byť vážnejší, ťažší. Strojne kladie nohu k nohe v priliehavých jančiarkach. Jeho oblek pekný, ba nádherný. Dedinský krajčír nevedel by už krajšieho ušiť. Všetky výplody svojej fantázie rozosial po nohaviciach a halene jeho. Kde len mohol, hodil nejakú cifru; nevynechal ani takého miesta, kde by ihlou bodnúť. Mládenci hľadia na mladého zaťa; nežičia mu ani takých šiat, ani nevesty - teší ich aspoň to, že nebezpečný súper je už v putách; nemôže im už zhubu robiť medzi dievčatami.

Po sobáši ešte väčšmi boli zahanbení zlomyseľný Lenovčania. Hostina i muzika plynuli tak, ako sotva na ktorom veselí. tu už nebadať ani prenáhlenia, ani chvatu. Takúto svadbu môže vystrojiť len te, kto sa pripravoval na ňu dlho a vážne. A to je zásluhou Bežanovou.

Jeho žena radila, aby nebolo pri svadbe muziky. ?Nech sa odbaví len tak ticho. Teraz už každý hofier má veselie s muzikou. nemusíme dlhé parády strojiť; čo pri svadbe zvýšime, dajme mladým do gazdovstva - z toho aspoň poznajú dačo.?

?A čo by nezajednal muziky? Var mi nedochodí! Nedám si var dievku len tak potme odviesť, aby to nik nevidel! Ja som sa ženil s muzikou, nech sa ona tiež vydáva s muzikou. Aspoň mi nebude mať čo vyhadzovať na oči.?

?Veď i ona chce - bez muziky.?

Starý vyvalil na ženu oči. ?Nuž a prečo? Var rozum potratila??

?Len tak - nechce, aby sa nám v dome zhon robil.

Starý pohrozil palicou žene: Stará, stará, ty i s tvojou dievkou ste si čosi navarili - v kuchyni. Nemysli si, že ja som váš blázon. Ja už oddávna šípim čosi - čosi, čo mi do hlavy nejde. To tiež muselo len od vás vyjsť, že sa takto náhlime.?

?Dúbravovcom treba pomoc...? Nadhodila stará. No on tým väčšmi sa popudil.

?Choď mi s takou výhovorkou - stará kvočka! U Dúbravov var nemajú desiatky, aby si kopáčku najali! Len pováž: nie je to sprostá výhovorka? A mne to chcieť obesiť na nos - vy, ženy s dlhými vlasmi a krátkym rozumom! Mne! Nuž ale mne? Ale som ja papľuh? Hneď mi doveď sem tú tvoju maznu. Ja jej prečistím rozum! Ja jej ukážem zhony!?

Starý bol už na koni. Nebolo jej radno vzpierať sa jeho vôli. Pokorne voviedla dcéru pred prísnu, sudcovskú tvár jeho.

?Povedz mi ty - ty... A ľaľa, ani ti nepozrie do očú! Var mi deväťdesiatdeväť dedín vypálila! Čože sa ma toľme bojíš? Jasná strela - tys? čosi vyparatila. Povedz: prečo nechceš muziky - prečo??

Dievka váhavým, neistým hlasom odvetila: ?Len - keď je to iba zhon... a to ešte za tri dni...?

?Nuž tak? Jej je to zhon! Ona sa nechce ukázať svetu v nádhernom rúchu. Nuž ale moje veselie bolo tiež zhon? Tisíc okovaných: just zato bude muzika! Ešte dlhšie než inde! Ja uvidím, kto bude mňa učiť! Aby mi o jedno desať rokov vyhodila na oči: Ty čerte diable, ani len svadbu si mi nevystrojil, ako svedčí. Ja uvidím!?

Zuzka hnevom otcovým celá zúfalá, vykríkla: ?Ňaňo - nehnevajte sa... ja som len chcela...?

?Aha, ako sa ti ona zastane! Ona chcela! Počkaj si ty - teraz ja chcem: a muzika bude, bude a bude. Mne nebude nik rozkazovať v mojom dome - aby ste vy vedeli... A teraz poď sem, pozri mi do očú.?

A starý vzal do dlaní tvár dievkinu a prísne, skúmavo pozrel do nej. Dcéra zamdlievala úzkosťou - jeho zraku ovárajú sa všetky záhyby jej rozrušeného srdca. Starý zbadal jej strach. Tvrdým hlasom riekol: ?Choď - choď. A ty stará čertina tu zostaň.

Dievka vošla do komôrky a zaplakala. jej srdce doráňal hnev otcov nemilosrdne. Teraz, pred samou svadbou, takto hovoriť - takto sa vadiť! Toto má byť otcovské požehnanie! Čo jej je z bohatstva i lásky ženíchovej, keď vlasný otec ju odstrčil, vytvoril zo svojho srdca? Jeho hlas i teraz ešte počuť, ako hromuje v izbe na ženu, ktorá len kde-tu opováži sa prehodiť slovo. Zuzka utíchla v plači a mimovoľne naslúcha.

?Krk ti vykrútim... ty si ich zvádzala...takúto hanbu - ak je nehodna toho venca nosiť...? Zuzka viac nepočula. Buchot srdca prehlušil aj hlas otcov. Po celom dome vrelo - tresk plesk ozýval sa na všetky strany.

O chvíľu vošla i mať do komôrky a pomáhala dcére plakať...

Hoci pred svadbou zadymilo sa takto z Bežanovie domu, predsa sobáš nebol hatený ničím. Starý sa udobril a dcéru i so starou na milosť prijal. Mladucha, sprevádzaná láskou a požehnaním rodičov, s uspokojením mohla predstúpiť pred oltár.

A predsa - predsa! Kto sa to stavia medzi ňu a budúceho? Akoby pred oltárom schvátiť chcela okrúhlu, ohorenú ruku nevestinu. Mladucha pevným hlasom, ktorým odriekala ťažké slová sľubu, akoby odpudiť chcela votrelca. No ten tam - vždy ešte tam! Zdá sa jej, že on prisahá a nie Jano.

Koniec prísahe, sobášu. Čuvy utíchli, ukolísali sa v riadny stav - prelud zmizol. Mladucha vydýchla - akoby jej kameň z hrude spadol! Ach sobáš, tá prísaha, tí diváci, to všetko rozčuľuje fantáziu nevesty: nie div, že ukazujú sa jej strašidlá. No keď vážny okamih minie, nastane rovnováha, i chladný rozum príde k svojmu právu.

9. kapitola

U Bežanov družina je v najlepšej vôli. Všetko, všetko sedí za stolom. Bože môj - ale je to stôl! Odo dverí k štítu jeden, a druhý od štítu až po širokú pec, na nich pokladené misy a lyžice, z riadu poznať, že hostina pokročila už. No i na družine to badať. Niet človeka, čo by poriadne sedel a jedol, keď má čo. Všetko len čertov zháňa. Tu družba hodí guľku chleba do družice, čo proti nemu sedí. Guľka odrazí sa od lesklého, vymasteného čela a padne starejšiemu skoro do úst. Všetko sa smeje, len starejší pokývne vážne hlavou a prerečie: ?Boží dar! Hej zjedol bys? ho ešte kedysi!? No nik nedbá teraz jeho vážne reči Všetko hľadí na druhého družbu, čo si vzal na mušku veselého zváča, zavolaného na svadbu len na obveselenie svadobníkov. Nalial mu, miesto vína, do pohárika octu a podal.

?No - na zdravie mladým.? Zváč vzal pohár medzi dva prsty a zazdravkal: ?Pán Boh živ... všetkých vospolok!? A ocot už bol tam - nezostalo v kocúriku ani kvapky. No zvraštená tvár svedčí, že zbadal, čo sa stalo - ale neskoro. Oba stoly i s vážnym starejším dali sa do smiechu.

Bežan obchodil okolo hosťov, kde videl prázdne sklenice a krčiažky, zamieňal ich plnými. I bolo všetkým ako - na hostine.

Prišla aj horúca kaša - doniesla ju v obviazanej ruke kuchárka. Nikto jej neveril: aj tá jej usmievavá, okrúhla tvár svedčiala proti nej, ale grajciariky predsa len lietali do varechy.

Modlidba starejšieho zakončila obed. Čo bolo mladé, všetko chytilo sa tanca, starí spokojne usmievali sa od stola z kúta na tú motaninu. všetko skáče, výska, krúti sa - ako blázni; hm, mladosť-pochabosť.

No nik nerozmýšľa teraz o pochabosti; tie tóny, vykúzlené bičíkom muzikantov, lahodia každému. Dievčatá hádžu vďačné pohľady muzikantom, stojacim na doske, vysoko, pod samou povalou. Mohli by si aj sadnúť, ale po takom obede dobre i postáť si. Primista vôbec nikdy nesedí, keď hrá. On vie len stojačky. Snáď preto, aby tým účinnejšie mohol pôsobiť. lebo on nepracuje len rukami - veď on nie nájomník! On telom, dušou dlie pri práci. Jeho duševnú náladu verne zobrazuje tvár. Tu jeden, tu druhý kútik utiahne sa; tu obočie sa zmraští, alebo zdvihne. Tu pery roztiahnu sa v dlhú čiaru, alebo zbehnú sa v malú šošovicu. Keď husle vysokým tónom zvreštia - polovica jeho tváre podvihne sa. A keď umelecký záchvat dostúpi vrcholu - tu zastene rozkošou. Len noha, pravá noha, tá je v súmernej práci. je akoby stvorená na to, aby dávala takt. Táto dľa tempa dvíha sa a padá. Ostatne toto i jeho podriadení robia: takže doska, na ktorej stoja, pod súmerným dupotom dvíha sa a klesá a s ňou aj oni.

Z pitvora do izby otvára sa pekný výhľad. Uprostred izby kolo jedno, obstúpené odpočívajúcimi dievkami. Pri dverách kolo druhé, menšie, v ktorom menší tanečníci si hovejú; muzika už od mladi im pošteklila žily. A nad touto mäteninou piati hudú - dľa taktu dvíhajú pružnou doskou.

Čím väčšmi blíži sa večer, tým väčší stisk v izbe. Zišli sa už i stranní ľudia, aby pozreli, ako budú nevestu vykrúcať. Kolo pred hudcami sa úži - to pri dverách čo je, sa šíri. V tom prvom molestujú sa tanečníci, toto druhé je celkom prázdne. Na jeho obvode stoja šiesti mladí ženáči - zabávajú sa. Tancovať netancujú, veď sa im ani nesvedčí - sú už starci, no vynašli si predsa zábavu. Do ich prázdneho kola neodváži sa nikto; radšej zostane v pitvore a, stade naťahujúc hrdlo, díva sa ponad hlavy do izby. Lebo kto dnu vstúpi, ani nevie, kam sa podel; ocíti len to že lieta - bez krídel. Koho raz títo ženáči dostanú medzi seba, strcajú ho do tých čias, kým sa im len ráči. A ľudia, tí nehľadia viac na tancujúcich, ale na lietajúcu osobu. Nevesty z pitvora hašteria sa so ženáčmi.

?Ach, iďte - nemáte rozumu ani za náprstok!?

?Var ste sa pošialili všetci.?

Daktorý i zastane toho strcaného.

?Dajteže mu už pokoj; už je ani hnilačka, čo ste ho tak usocali.?

I stará Bežanka vyjde z kuchyne pozrieť, čo to za zhon v pitvore. Nahnevá sa na rušiteľov zábavy, len im prstom pohrozí a zasmeje sa: ?Veď ste za obludy! Veď im len taký čert zíde na um!? A vráti sa do svojej ríše, do komory, že im pošle dáku výsluhu.

Mladucha je vo svojom živle, veselá, rozjarená ako obyčajne na tancoch bývala. Ide z ruky do ruky; kým tancuje, i traja strežú na ňu. Nestačí vyjsť z kola, už ich kŕdeľ zápolí o ňu. A nielen mládenci, ale aj - Bože odpusť hriechy - starejší! Jeho žena pod pecou zatína päste.

?Veď ja ti dám, starý pes! Zajtra bude stenať, že sú mu nohy ako centy. Veď aj akoby nie od toľkého tanca! A ako ju vykrúca - na moj hriešnu...hm, ani mládenec. No, počkaj!?

Starejší porozumel vyhrážajúcemu oku svojej ženy i pustiac mladuchu, pobral sa k nej. Žilky ihrali v ňom ani za oných čias. Darmo sa mu bránila, odhrýzala - už bola tam v kole. Jej oko zažiarilo blahom. Keď jej doňho pozrel, zvestovalo odpustenie, milosť.

Slnce zapadalo, keď do Bežanovho dvora vošiel Ondráš, husár. Nevidel tam nikoho, len k humnu bral sa zváč, ktorý už úplne dobral. Bojoval udatne, ale darmo je - dobojoval. Boja neschopný ide si akiste vydýchnuť, dakam do sena - na slamu. V ústach jeho ohorok cigary, hm, musí žiť po pansky, keď je na veselí.

Husár s chvatom kráča do pitvora, rozháňajúc rukami a nachýliac hlavu ešte nižšie než obyčajne. Neobzerá sa ani vpravo, ani vľavo, len pitvorom kliesni si cestu do izby - rovno do izby. No nenie to tak snadná vec. Zavadil do žien, ktoré ho ihneď zastavili.

?Aha - aký pyšný! Ani sa ti len neprihovorí.?

?Hja, nevidíš, že má novú halenu. Hí - aj klobúk nový. Ondráš - var sa ideš do paroma - ženiť??

?Ba pozrite len, ženy moje, aké má nohavice; len tak kvitnú na ňom!?

Konečne dobyl sa do dverí - k prázdnemu kolu. Veselo skočil doň - no už lietal. Klobúk mu odletel niekam za pec, medzi divákov; jeho vlasy hýbali sa vetrom.

?Nechajte ho! Dajte neborákovi pokoj...? primlúva sa zaň jedna nevesta z pitvora.

?Ale, hej,? dosvedčila druhá, ?ledva chodí, a oni ho začnú ešte k tomu socať. Nechajte ho, ešte mu dáko ublížite.?

I nechali ho. Ondráš vstal konečne na vlastné údy, prihládzajúc si vlasy dlaňami a hlúpo sa usmievajúc. No hneď začal sa drať dopredu, kde sa tancovalo. S biedou dostal sa až ta, skade ponad hlavy mohol vidieť tancujúcich. Hľa, ona! Práve tancuje s Janom Dúbravovie - a ako hľadia jeden na druhého! Hm, divno, čo ten hľadá tu? Aha, ako sa mu usmieva - tomu Janovi! Veru nepozerala tak, keď doniesla obed k husiam. Hľa, položila mu ruku na plece - Janovi - i oprela sa oň. Sťa tá princezná zo stračieho zámku. Ale toto predsa nie princezná! Ach...

Husára zabolelo - zvraštil tvár.

No ani Zuzka nehľadí už tak na mladého zaťa. Oči sa nejagajú ako brilianty - zatiahli sa, ako zrkadlo dotknuté horúcim dychom. Akási starosť, úzkosť zakalila ich. Často šibne okom medzi divákov a zakaždým akoby ju niečo bodlo. Úzko jej je tu, v tejto izbe, nezdravo; vzduch akýsi ťažký, i muzika nanič. Tancujúci pripadajú jej ako figúrky na drôtikoch: ach, všetko je tak hlúpe - sprosté!

Jej zrak spočinul na husárovej tvári, na tom malom očku, ktoré i teraz tak hlúpo a predsa nežno usmieva sa jej. Na jeho tvári výraz taký, akým hľadí sa na osobu potajme vo väčšej spoločnosti, chcejúc jej oznámiť, že rozumie všetko.

No v tom husár stratil sa medzi divákmi; ktosi ho chytil za ruku a ťahal von. Neobzeral sa, kto to; vedel všetko.

?Nuž ty potvora jedna...takýto posmech - nuž tĺk!...? šeptala mu rozsrdená totka do ucha. Okolostojaci nepoňali, čo mu hovorí. Len vidiac Ondráša, ako sa jej zdráha - porozumeli. Ženy v pitvore zastali ho:

?Ale, nechajte ho len! Veď nezavadzia nikomu - nech sa len pozrie a zaveselí.?

?Netreba tomu žiadnej veselosti - dosť, čo má na sebe.?

?Nieže, nie! I ten dobrák zahudie si dakedy - nieto človek. I v pekle býva raz do roka svadba.?

Vtom vyšla z kuchyne Bežanka. Z jej tvári hneď zmizla všetka veselosť. Tázavým okom pozrela na totku, potom vľúdne volala ju: ?Poďte, totka, aspoň do kuchyne. Ešte ste tu aj tak neboli. Ale nech ide aj on; aspoň dačo užije z nášho veselia.?

Totka neochotne, ale predsa vošla za Bežankou, držiac chlapca za ruku. Aspoň sa stratí svetu z očú. Vošli do komory - husár hneď zvolal: ?Pusťte ma - do izby! Čo ma zas držíte??

?Čušíš ho! Ani nešuchni!? A totka priložila mu päsť k čelu. On obrátil sa k Bežanke, akoby o záštitu:

?Vidíte, takto robia so mnou od rána. Ani na sobáš ma nepustili, len čo som im utiekol.?

?Veď je už po...? riekla Bežanka.

?A ako?? Uprel tázavý pohľad na ňu.

?Ja veru už - môj syn radostný.?

?A bezo mňa? Len bezo mňa? Ako - kto??

?A už veru tak - bez teba.?

Totka uškľabila sa mu jedovato: ?Čakali ťa - vidíš! Radila som ti, aby si to z hlavy vyhodil. Teraz máš! Čo si im veril!?

No husára to nezaujímalo. On už dosť takých rečí počul. Chcel zvedieť o sobáši všetko dopodrobna.

?A kto ju - kto si ju vzal?

?Nuž Jano - Dúbravovie.?

?Ten? No, vidíte, totka; načo ste ma zapreli do komory a držali tam až posiaľ? Keď som im neprišiel - čo mali robiť? Poslali po druhého, a teraz už darmo - darmo.?

A sadol nalavičku, obťaženú miskami so studenom. No on sa neobzeral oň veľmi. Krútil klobúk v ruke. Bežanka opýtala sa totky: ?A ako ste to s ním urobili??

?Akože som to urobila; zaprela som ho!?

?Hej, zaprela... zaprela?, skočil jej do reči, ?a ani neviem, prečo. Mal som halenu novú, i nohavice, i klobúk - ahá, aké stužky sú na ňom! Len pero chýbalo...mohol som ísť. I háčiky som si ako svedčí zapäl, i všetko...a nepustili ma. A teraz...už je koniec! Veď by ja bol utiekol - ale som nemohol prv, len teraz. Keby ste len boli pozhoveli - no už je darmo.? A podhodil nový klobúk a, dolapiac ho, zvŕtal ho medzi rukami.

?Nebožiatko,? pohladila ho Bežanka, podajúc mu mu hodný kus bielej baby. On zvrtol sa na mieste, že nechce, a bavil sa s klobúkom ďalej.

?Veru nebožiatko!? povzdychla totka. ?A kebys` ho ráno bola videla! Netrúfala som sa mu zblížiť. Hneď na svitaní začal vystíhať šaty odo mňa. Ja som mu ich nechcela dať. A ten, pováž si len - zdvihol na mňa sekeru. Bol by ma var zabil, ale ja som utiekla... hej veru - na staré dni. On so sekerou vošiel do komory - sňal z truhly vrcheň. Háby si povyberal a obliekol sa. Ja som na šťastie vošla do pitvora a dvere prichlopila pred ním. ja, že z rozumu podstúpi - tak plakal, keď nemohol dverí otvoriť! Uver mi tak mi ho bolo ľúto!? Totka zas zaplakala. Utrela si zásterou oči.

?Nebožiatko!?

?Nebožiatko... Teraz už nebožiatko...? odvrával si husár a odišiel. Stará, súc rečou rozohnená, nezbadala nič; Bežanka nebránila mu. Bol tichý ako jahniatko.

?Ale potom ste ho len pustili!?

?Veru to!? On vytiahol sekerou haspru; futro celkom odtrhol odo dverí. Ach - od rána až dosiaľ mala som s ním toľko trápenia, čo nikdy. A strachu čo som podstúpila.?

?Len už nehnevajte sa na nás: verte mi, nemám preňho ani noci ani dňa.?

?Nuž nech sa stane vôľa božia. ja všetko porúčam Bohu. On najlepšie vie, čo treba.?

10. kapitola

Husár vyšiel z komory do pitvora a vošiel do izby, Kolo tanečníkov zväčšovalo sa; muzika hrala a podskakovala na pružnej lavici. Primista stenal a vykrivoval ústa, barbora prehlasovala husle i dupot tancujúcich svojím dúdú - dúdú - dúdú - dúdú.

Ondráš si toho nevšímal. Uprel oči na nevestu a sledoval každý jej krok. Pod povalou svietila malá lampa, jej šimravé svetlo rozlievalo sa len úzkym pruhom. Ondráš stál už v polotme. No videl všetko; ako jeho Zuzka tancuje s mládencami a najmä s ním - i ako usmieva sa mu! Na jej líci nebadať ani najmenšieho tieňa pokánia alebo ľútosti. Všetku úzkosť zotrela veselá nálada a muzika. Zas je veselá - šťastná. Hľa, mladý zať pošepol jej čosi a ona mu prisviedča - aký to pohľad hodila naň. Dôverný, plný lásky, nehy a túžby...nemožno, ona musí ho milovať. Ondrášovi to primoc. Jeho ústa uťahovali sa rozčúlením, bôľom.

?Ako ho rada vidí. Rada vidí... rada vidí.? A v očiach mu stemnelo. Nie - jagá sa mu v nich. Vidí tisíc hudcov i tisíc mladúch - všetko usmievaví, blažení. A zas nevidí nič, ani duše; oči zaliali sa mu slzami. Obrátil sa a lakťami robil si cestu. Von - von. Tu nevoľno - nemožno vydýchnuť.

Vyšiel do dvora i pod cieňu. Sadol na kolesá a dumal, oprúc ruku o koleso a vložiac do nej ťažkú hlavu. Slza ronila slzu... Zabudnutý, osamote oddal sa bôľu - jak dobre mu tu plakať. Zvuky hudby a výskotu i dupotu tancujúcich v divnej miešanine prichodia k nemu. Dúdú - dúdú - počuť cele jasno. No zas tichšie, tichšie... Nečuť nič. Nemota a tichosť v duši i vôkol neho ako v hrobe.

Snáď svadba odchodí od Bežanov a či husára unáša niečo? Áno, unáša, ďalej - ďalej, ta, preč - preč...

No v izbe dupot, výskot; pre husára nezabolela nikoho hlava. Ba iba teraz začína sa to pravé veselie. Pitvor aj izba plná divákov, a pod každým oblokom kopa. Každý s tak živým interesom díva sa, akoby ešte nikdy nebol videl ani svadby, ani tanca. Hej, videl, videl - a koľko ráz! Ale vždy sa to zíde. Tí starí rozpomínajú sa na mladé časy, na svoju svadbu - tí mladí dumajú, kedy pripútajú oni takto všeobecnú pozornosť na seba.

V tom všeobecnom vytržení ozve sa z dvora hrozné slovo:

?Horí - horí!?

Najprv od oblokov ustúpili skupiny. Nik nepovedal ani slova, akoby neponímal, čo je vo veci.

?Horí - horí!?

Ohlúpené tváre razom obživli. I z desať strán zaznela otázka: ?Kde??

?Aha - pozrite!?

Bežanovie šop stál v plameni. vidno, ako slamené snopky odväzujú sa z lát a spadúvajú do horiaceho sena. Hudba v izbe neutíchla; ešte nedošiel ta hrozný chýr. Akási žena vstrčila do obloka hlavu a zavolala:

?Horíte, ľudia - horíte!?

Hudba zamĺkla - páry sa ešte nepúšťali. Tancom zaujatí krútili sa chvíľu - a, nepočujúc hudby, zastali v nedorozumení naprostred izby. Obruč divákov začala sa uvoľňovať - všetko tislo sa k úzkym dverám. Nik neriekol nič, no tým väčšmi usiloval sa dostať sa von.

Tanečníci ešte nepochopili, čo sa deje. Jeden rozohriaty vyvolal: ?Hudci, hrajte!?

No z obloka zahrmel zase hlas: ?Horí - horí!?

Bolo po zábave. Tanečníci nechali naprostred izby svoje tanečnice a začali sa tisnúť von, k dverám. Mysleli, že vôkol nich už všade oheň; z bezstarostnosti upadli v druhý extrém, každý hľadel spasiť svoj život. Pri dverách stisk ohromný. Stony, krik, kliatba stisnutých desno vynímali sa z tlačenice. Čo boli ostatní, vzdali sa nádeje, že by kedy vôbec sa mohli dostať von: pošli k obloku. Iní zas kuchyňou. Najviac zostalo v izbe.

Ktorí už boli von, rozmnožovali krik a zmätok: chceli nahradiť, čo zmeškali pre ten stisk, kým vyšli z izby.

?Podložil ktosi - zo šopu vyšlo! Podložil ktosi, nevyšlo z kuchyne!?

?Kto? Lapiť ho! Lapte ho - chytro!?

Chumáč podnapitých svatov podišiel k maštaliam, nad ktorými horelo. Hľa, tam pod cieňou sedí ktosi - na kolesách. Tvár má zakrytú dlaňou.

?Ideš ho sem! Zhoríš tam - poď von!?

No nehýbalo sa nič. Chlapi vytiahli husára, ktorý hlúpo díval sa na nich; nerozumel im.

?Čože tu hľadáš? Pakuješ ho!?

On im prisvedčil: ?Hej - idem. - Kde je mladucha? Už je čas - na sobáš. Poďme!?

?Aha, veď ten - Bože, odpusť hriechy - blaznie.?

?Alebo je opitý...?

?A má sviatočné šaty! Čo tu robíš - há??

?Po mladuchu! Na sobáš - na sobáš! Čo budeme darmo stáť!?

Hlavou starejšieho blesla myšlienka.

?Ľudia, držte ho! Ak by on bol... naozaj!?

?Veru dosť chytro... rozum mu je nie na mieste...?

Už ho držali. No husár celou silou hľadel sa im vymôcť. Svati nemohli si s ním dať rady.

?Čo, chcete? Pusťte ma... idem po ňu!?

Akýsi ženský hlas ozval sa z úzadia: ?Držte ho! Poviazať ho, aby neušiel! Ak nám obehne podpaľač dedinu, všetci ľahneme popolom!?

?Poviazať ho - poviazať.?

?Povraz - povraz!?

?Dajte sem povraz!?

Husár o chvíľu bol o plot priviazaný. Ruky mu utiahli povrazom, že mu žily na nich nabehli. Nemohol sa hnúť.

Ohňu bola teda šťastne prietrž urobená; palič nestačil obehnúť dedinu a ukázať mu cestu. Boli všetci istí, že na Bežanovom dome sa obmedzí nešťastie. Keď už bol zviazaný, nik sa neobzrel oň - nechali ho pri plote.

Konečne vyprázdnila sa izba. Na ostatku vyšiel z nej sám gazda. Prestrašený síce, no rozsudok už stačil sa dobyť na povrch.

?Statok - statok! Poďte mi pomôcť: vyvedieme statok! Chytro - podusí sa!?

Chlapi vbehli za ním do maštale. Pri každom volovi bolo ich päť. No tým ťažšie im šla robota. Čo jeden odopäl - tí druhí zakosílili. Boli bez rozumu.

Statok vyviedli do dvora.

?Do poľa ho vyhnať, do poľa!?

Bežanka ako zbláznená behala po dvore, kričiac: ?Ratujte nás - ratujte!?

V zmätku zviazala periny do batoha a vzala ich na chrbát. Takto obťažená behala a kričala po dvore. Vybehla i na cestu a kričala: ?Horí - horí!?

Ozvalo sa z veže bitie zvona na poplach. Tieto zvuky smutne niesli sa dedinou, osvetlenou nešťastným domom.

Pred domom a vo dvore Bežanovie hemžilo sa ľuďmi. Čo zďalša, tí ostali pri ohni, susedia bežali domov vynášať. Čo je podpaľač aj chytený, čo aj nepôjde ďalej oheň - ale pre bezpečnosť. To už taká obyčaj.

Niektorí doniesli sebou kravy a vane, naplnené vodou. To priviedlo ľudí k rozumu.

?Hasiť, hasiť! Strechu dolu! Vodu nosiť - vodu!?

Tlupa rozbehla sa po vodu. Každý vzal nádobu, kde mohol. U Bežanov boli už všetky rozchytané. Hrnce v ktorých bola pre chvíľou polievka a mäso, kaša a drobce - boli už naplnené vodou. Ich obsah - Pán Boh vie kde!

?Voda je tu!?

?Striekačku - striekačku!? zakričal jeden chlap.

Až teraz im zošla na um striekačka. Rozbehli sa k richtárovi po kľúč od búdy dedinskej, kde bola striekačka.

No pán richtár prehadzoval všetky kúty. Veľkonočným prachom zaplnila sa celá izba.

?Kľúč - kľúč!?

?Veď...veď!?

?Kdeže je?? kričali netrpezliví občania.

?Žena ho mala... kdesi ho položila - neviem.?

?Richtárku hľadať! Kde je richtárka??

?Na tom nešťastnom veselí kdesi.?

Rozbehli sa do Bežanov a mali dosť práce, kým našli richtárku.

?Kľúč...kľúč!? kričali jej desiati. Pani richtárka nepochopila.

?Čo za kľúč? Od sypárne - či od armarky??

?Od búdy... striekačku... kľúč!?

Richtárka siahla za pás a vytiahla viazanicu kľúčov. Prebrala ich po jednom, ako ruženec, na peknej mosadznej retiazke, ktorou sa jej bol hodinár zavďačil.

?Ja ho nemám... bude dakde pod povalou.?

Chlapi bežali k richtárovi a jeden nad druhého kričali: ?Pod povalou... pod povalou!?

Ale pána richtárova povala nebola malá. Pod ňou šesť trámov a na každom dvanásť špár, utvorených doskami na ne poskladenými. Hľadá pán richtár, hľadajú chlapi, naviťahujú kopu kadejakých kartičiek, škatuliek - úradných prípisov. Tam bol aj obecný archív. Jeden našiel i britvu s mydlom a všeličo ešte - no kľúča nič. Pán richtár šuchal rukou po polici a vykríkol:

?Tu je - chytro po striekačku!?

Chlapi uháňali po striekačku. Otvorili búdu, odpratali richtárovo konope a snopky tam naukladané a konečne dodrgáňali sa s ňou k ohňu.

Oheň za ten čas nezaháľal. Maštale, humno i záčin stáli v plameni. Strecha na maštaľami už spadla, začína prehárať povala. Oheň začína oblizovať už dach na izbe. Ľudia znášajú z pôjda, čo možno, i vyprázdňujú izbu a komory. Bežanka vzpiera sa tomu: ?Nechajte mi moje veci! Idú ma obkrasť - všetko mi berú!?

A každého, čo dačo niesol, zastavila a vynesenú vec zaniesla za vodu, do sadu. No ľudia nemali jej za zlé, že ich za zlodejov drží. Ach, človek osprostie, keď príde do takého nešťastia.

Na striekačku vysadol jeden gazda - ostatní nosili vodu. No, divná je to sprava. Čím viac lejú do kasne, tým viac vyteká z nej. Voda preliala sa dnom, akoby riečicou.

?Zamazať ju... hlinou!? kričali čo múdrejší.

?Zamazať... zamazať? kričali za nimi čo sprostejší. No nikto sa nemal k ničomu - nebolo hliny.

Konečne skočí ktorýsi k Bežanke.

?Dajte mi múky... máte??

?Nemám ja už ničoho! Obkradli ma... ozbíjali... podpálili... poodnášali všetko!?

?Kde sú múčnice??

?A ja viem? Tam kdesi...? ukázala do sadu.

Chlap bežal do sadu, nasypal do kanvy múky, nalial do nej vody - vyhrnul rukávy. Kým prišiel do dvora, už v kanve bolo cesto.

?Preč... preč! Zamazať... zamazať!?

Špáry zamazali a o chvíľu striekačka bola plná. Dvanásť chlapov ťahalo sochor; hrubý prúd vody lial sa na šindľový krov. O zadné stavy neobzrel sa už nik. Tým nebolo pomoci.

11. kapitola

Poviazaný husár oprel sa o plot. Po tuhom zápase s chlapmi a rozčúlením zoslabol. Spánok mu prichádzal na oči. Ach, tak by si pospal, ale nemožno ľahnúť: čo sa raz pohne, pocíti bolesť poza päste. Oheň ho nezaújíma, ani trma-vrma vôkol behajúcich ľudí. Ani nepochopuje, čo sa to vôkol neho robí. Snáď to pokračovanie veselia. Z ľudí nik neobzerá sa oň. Načo? Ujsť im neujde, je poviazaný, a vypytovať sa ho, čo to urobil, teraz, v najväčšej súre, nikomu nenapadne. Aj tak nenie pri zdravom rozume a zajtra ho aj tak iní chytia na otázku.

Ako prišla striekačka, všetko sa skupilo vôkol nej. Jedni nosili vodu, druhí ťahali sochor, niektorí oddychovali, celembajúc rukami. Omarený husár postojačky driemal, tu i tu strhol sa zo sna a poviazané ruky zaboleli ho. Vtom príde k nemu ktosi a zavolá naň: ?Ondráš - Ondráš!?

Strhol sa, otvoril naširoko oči a úsmev, mdlý úsmev poletoval mu vôkol širokých úst.

?Čo tu robíš?? pýtali sa ho ešte raz.

?Idem - idem. No, poďme - na sobáš. Pozri; ráno ma zapreli do komory a nepustili ma po teba - teraz priviazali ma zas o plot.?

?A prečo ťa priviazali??

?Že som ťa prišiel volať. Pozri, mám nové háby; i nohavice, i halenu. Klobúk mi ktosi vzal. Ale preto nič - poďme!?

?Ale si priviazaný.?

?Pusť ma, Zuzka. Ruky ma už bolia... tak mi stŕpli!?

Zuzka s vencom na hlave a v sobášnych šatách, ale uvláčená, ucundrovaná. Nosila i ona vodu a poliala sa ňou. Jej podkasané opliecko, ktoré pred oltárom jagalo sa belotou, vyzeralo už ako zamastená košeľa valachova. Zhýbla sa nad Ondrášom a odväzovala mu povraz.

?Nedá sa - mocne ťa zviazali.?

?Hej, mocne, i do komory ma tak mocne zapreli. Ale ja som ju otvoril. Odtrhol som haspru i závesy. Rozopni mi halenu, na kabátiku visí zibák.?

Zuzka rozopäla jeho halienku; pod ňou na kabátiku uviazaná biela tkanica. Potiahla ňou, i vynoril sa z vrecka zibák. Husár cítil jej dych na tvári - zabúšilo mu srdce. Čo prišla, ovievala ho ustavične hrebíčková vôňa. Ondráš bol omámený. O chvíľu vstal oslobodený, zamával rukami vo vzduchu.

?No, a teraz poďme. I večer nás zosobášia.?

?Ale ja som už - s Janom Dúbravovie.?

?Ozaj - ozaj! Už mi povedali - zabudol som. Oneskoril som sa... šak ste ma dlho čakali? Mohla si ma ty prísť vyslobodiť ako teraz. Ach, totka... totka! Nuž nepôjdeš so mnou, nepôjdeš?? Zuzke uľútilo sa ho. Výčitky svedomia sklátili ju.

?Nečakala som ťa - nečakala. Ja som nechcela ísť za teba - to som ťa len klamala. Vieš? Klamala som ťa, chcela som ísť za Jana Dúbravovie, a teba som zaviedla. Preto nás Pán Boh takto potrestal!?

No husár nepochopoval, čo mu to vraví. ?Oneskoril som sa, hej... ale ja som nie vina. Keby nie totka... ale do komory ma zaprela.?

Zuzka mu chcela všetko vysvetliť, aby videl skutočnosť tak, ako je. Chcela, aby ju preklial - snáď by jej srdcu trochu odľahlo.

?Vieš, Ondráš - ja som ťa klamala. Mňa nestrojili za teba, ale za Jana Dúbravovie... Vieš??

?Hej, za Jana Dúbravovie - hej. Keď som nechodil ja, šla si za Jana Dúbravovie. No, už je neskoro - neskoro!?

Zuzka zalomila rukami. ?O rozum prišiel - o rozum! Bože, ja som všetkému vina - nik iný!?

Oheň už neprešiel na izebný krov; striekačka mu zahatila cestu. Zadné stavy prašťali: zbožie, čo bolo v záčine zavesené, doháralo. Od striekačky pribehla k horiacim stavom Bežanka. Z prvého ľaku prebrala sa už ako-tak: začala rozmýšľať, čo by bolo ešte ratovať. Tu tam obďleč vidí husára a pri ňom dcéru. Zišli jej na um husi. ?Kde sú husi? Moje husi radostné??

Bežala k striekačke, či nikto nevypustil jej husi. No nepochválil sa jej tým nikto. Každý krčil ramenami. I zoberie sa pred maštaľ a zavolá:

?Šura-šura! Šurička moja, šura-šura!? Z maštale ohlásila sa jej stará známym gagotom.

?Ľudia - ratujte! Ľudia!?

Od striekačky pribehlo pár chlapov.

?Čože zas, čo??

?Husi... moje husi v maštali! Zhoria mi, nebožiatka - ratujte!?

?A ja že čo!? ozval sa hrubý hlas z tlupy. ?Čo len husi - preto ešte môžete gazdovať.?

?Ale to nie je hus ako hus! Tá vyvedie po dvanástoro z roka na rok. J a sa tu pominiem, ak prídem o ňu!?

?A už veru prídete! Pozrite, povala už hneď prehorí. Ktože bude vážiť životom - pre hus!?

?Joj - moja hus! Nikdy - nikdy ťa už neuvidím!?

Husárovi až teraz otvorili sa oči: akoby mu bol závoj spred nich sňal. Hľa - čo vidí? Všade oheň, plno ľudí, čo bránia. Iba on stojí ako ten kolík v plote. A tu Zuzka i testiná, ako želejú za husou, za tou, ktorá mu k mladuche dopomohla. Zahodil halenu a smelo vbehol do maštale. Cestu vedel dobre; už raz vypúšťal husi z malého cárku, čo je tam v kúte. Dymu plná maštaľ - no on vie spôsob. Zohol sa, nad zemou bola ešte nízka vrstva čerstvého vzduchu. Odhačkoval.

?Hybaj von! Hybaj... chytro!? kričali naň zvonku chlapi. ?Pusť ich von, veď ony pôjdu! Šura-šura!?

No husi nehýbali sa. Husár skrčený vošiel do klietky a vyhnal ich. Osprostené, rozospaté nevedeli kam. Ondráš kričal za nimi: ?Hinda - hinda!? A Bežanka spred maštale: ?Šura-šura!? i stariga podišla k dverám, ku gazdinej, hútoriac svojim mladým, čo za ňou sa zakrádali: ?Ta-ta-ta, ta-ta-ta...?

Stariga skočila z vysokého prahu, berúc sa ku gazdinej - tu zahrmelo a iskry, vyletevšie dohora, osvietili naďaleko horizont.

Nad maštaľou už niet povaly - prepadla sa i s hrubou vrstvou na nej rozžiareného sena. Oheň sa opäť vzňal - nedohorené seno dávalo mu množstvo potravy. Z úst gazdinej a chlapov vydral sa divý výkrik a všetci v nemom úžase hľadeli na dielo.

Hus, zastrašená hrmotom, oslepená žiarou, dala sa do letku a padla do maštale s obškvŕknutými krídlami - k svojim mladým a husárovi. Plameň ju, vystretú, ako nejakú lahôdku oblizoval.

?Vodu sem... vodu! Háky - striekačku!? kričali chlapi, zotaviac sa z úžasu.

?Háky, vodu - chytro! - Na husára povala padla!?

?Trest boží, že podpálil...? poznamenal múdry starejší.

A už boli všetci pri maštali a oblievali steny; niektorí odvážili sa dnu a oblievali horiace trámy a hlavne z dosák povalových. vyťahovali hlavne hákmi, rozžiarený popol klesal vždy nižšie a nižšie - k zemi. Za jedným hákom vyvlieklo sa čosi čierneho...

?Môj syn - môj syn radostný! Prišiel si mi, prišiel na hodný sobáš! Už nebudeš nikomu zavadzať!?

To bola stará totka. Všetci sa jej ustúpili a sústrasťou zdieľajú bôľ. Múdry starejší poznamenal: ?Hja, trest boží - trest boží! Podpaľači mu neujdú!?

Totka nepočula, čo vraví:

Maštaľ dohasili, zrub skoro celý zostal. Ani izba sa nechytila; nebolo na šťastie vetra a ani podpaľač neobehol dedinu.

Na druhý deň, keď Bežan čistil pohrebisko, medzi hlavňami našiel čosi obhoreného. Uhádnuť čo by to bolo, nemohol nikto...

Hneď v ten deň odbýval sa pohreb. v jednej truhle husár aj tá obhorená mäkká masa, nájdená medzi hlavňami.

Zváča nemohli nikde nájsť. Múdry starejší nepoznamenal teraz: ?Hja, trest boží - trest boží!...?

Mácha Karel Hynek

Máj

1

Byl pozdní večer ? první máj ?
večerní máj ? byl lásky čas.
Hrdliččin zval ku lásce hlas,
kde borový zaváněl háj.
O lásce šeptal tichý mech;
květoucí strom lhal lásky žel,
svou lásku slavík růži pěl,
růžinu jevil vonný vzdech.
Jezero hladké v křovích stinných
zvučelo temně tajný bol,
břeh je objímal kol a kol;
a slunce jasná světů jiných
bloudila blankytnými pásky,
planoucí tam co slzy lásky.

I světy jich v oblohu skvoucí
co ve chrám věčné lásky vzešly;
až se ? milostí k sobě vroucí
změnivše se v jiskry hasnoucí ?
bloudící co milenci sešly.
Ouplné lůny krásná tvář ?
tak bledě jasná, jasně bledá,
jak milence milenka hledá ?
ve růžovou vzplanula zář;
na vodách obrazy své zřela
a sama k sobě láskou mřela.
Dál blyštil bledý dvorů stín,
jenž k sobě šly vzdy blíž a blíž,
jak v objetí by níž a níž
se vinuly v soumraku klín,
až posléze šerem v jedno splynou.
S nimi se stromy k stromům vinou. ?
Nejzáze stíní šero hor,
tam bříza k boru, k bříze bor
se kloní. Vlna za vlnou
potokem spěchá. Vře plnou ?
v čas lásky ? láskou každý tvor.

Za růžového večera
pod dubem sličná děva sedí,
se skály v břehu jezera
daleko přes jezero hledí.
To se jí modro k nohoum vine,
dále zeleně zakvítá,
vždy zeleněji prosvítá,
až v dálce v bledé jasno splyne.
Po šírošíré hladině
umdlelý dívka zrak upírá;
po šírošíré hladině
nic mimo promyk hvězd nezírá;
Dívčina krásná, anjel padlý,
co amarant na jaro svadlý,
v ubledlých lících krásy spějí.
Hodina jenž jí všecko vzala,
ta v usta, zraky, čelo její
půvabný žal i smutek psala. ?

Tak zašel dnes dvacátý den,
v krajinu tichou kráčí sen.
Poslední požár kvapně hasne,
i nebe, jenž se růžojasné
nad modrými horami míhá.
?On nejde ? již se nevrátí! ?
Svedenou žel tu zachvátí!?
Hluboký vzdech jí ňadra zdvíhá,
bolestný srdcem bije cit,
a u tajemné vod stonání
mísí se dívky pláč a lkání.
V slzích se zhlíží hvězdný svit,
jenž po lících co jiskry plynou.
Vřelé ty jiskry tváře chladné
co padající hvězdy hynou;
kam zapadnou, tam květ uvadne.

Viz, mihla se u skály kraje;
daleko přes ní nahnuté
větýrek bílým šatem vlaje.
Oko má v dálku napnuté. ?
Teď slzy rychle utírá,
rukou si zraky zastírá
upírajíc je v dálné kraje,
kde jezero se v hory kloní,
po vlnách jiskra jiskru honí,
po vodě hvězda s hvězdou hraje.

Jak holoubátko sněhobílé
pod černým mračnem přelétá,
lílie vodní zakvétá
nad temné modro; tak se číle ?
kde jezero se v hory níží ?
po temných vlnách cosi blíží,
rychle se blíží. Malá chvíle,
a již co čápa vážný let,
ne již holoubě či lílie květ,
bílá se plachta větrem houpá.
Štíhlé se veslo v modru koupá,
a dlouhé pruhy kolem tvoří.
Těm zlaté růže, jenž při doubí
tam na horách po nebi hoří,
růžovým zlatem čela broubí.
?Rychlý to člůnek! blíž a blíže!
To on, to on! Ty péra, kvítí,
klobouk, oko, jenž pod ním svítí,
ten plášť!? Již člůn pod skalou víže.
Vzhůru po skále lehký krok
uzounkou stezkou plavce vede.
Dívce se zardí tváře bledé
za dub je skryta. ? Vstříc mu běží,
zaplesá ? běží ? dlouhý skok ?
již plavci, již na prsou leží ?
?Ha! Běda mi!? Vtom lůny zář
jí známou osvítila tvář;
hrůzou se krev jí v žilách staví.
?Kde Vilém můj??
?Viz,? plavec k ní
tichými slovy šepce praví:
?Tam při jezeru vížka ční
nad stromů noc; její bílý stín
hlubokoť stopen v jezera klín;
však hlouběji ještě u vodu vryt
je z mala okénka lampy svit;
tam Vilém myšlenkou se baví,
že příští den jej žití zbaví.
On hanu svou, on tvoji vinu
se dozvěděl; on svůdce tvého
vraždě zavraždil otce svého.
Msta v patách kráčí jeho činu. ?
Hanebně zemře. ? Poklid mu dán,
až tváře, jenž co růže květou,
zbledlé nad kolem obdrží stán,
až štíhlé oudy v kolo vpletou.
Tak skoná strašný lesů pán! ?
Za hanbu jeho, za vinu svou
měj hanu světa, měj kletbu mou!?

Obrátí se. ? Utichl hlas ?
Po skále slezl za krátký čas,
při skále člůn svůj najde.
Ten rychle letí, co čápa let,
menší a menší, až co lílie květ
mezi horami po vodě zajde.

Tiché jsou vlny, temný vod klín,
vše lazurným se pláštěm krylo;
nad vodou se bílých skví šatů stín,
a krajina kolem šepce: ?Jarmilo!?
V hlubinách vody: ?Jarmilo! Jarmilo!!?

Je pozdní večer první máj ?
večerní máj ? je lásky čas.
Zve k lásky hrám hrdliččin hlas:
?Jarmilo! Jarmilo!! Jarmilo!!!?
2

Klesla hvězda s nebes výše,
mrtvá hvězda siný svit;
padá v neskončené říše
padá věčně v věčný byt.
Její pláč zní z hrobu všeho,
strašný jekot, hrůzný kvíl.
?Kdy dopadne konce svého??
Nikdy ? nikde ? žádný cíl.
Kol bílé věže větry hrají,
při níž si vlnky šepotají.
Na bílé zdě stříbrnou zář
rozlila bledá lůny tvář;
však hluboko u věži je temno pouhé;
neb jasna měsíce světlá moc
uzounkým oknem u sklepení dlouhé
proletši se změní v pološerou noc.
Sloup sloupu kolem rameno si podává
temnotou noční. Z venku větru vání
přelétá zvražděných vězňů co lkání,
vlasami vězně pohrává.
Ten na kamenný složen stůl
hlavu o ruce opírá;
polou sedě a kleče půl
v hloub myšlenek se zabírá.
Po měsíce tváři jak mračna jdou,
zahalil vězeň v ně duši svou;
myšlenka myšlenkou umírá.

?Hluboká noc! ty rouškou svou
teď přikrýváš dědinu mou,
a ona truchlí pro mě! ?
Že truchlí? ? pro mě? pouhý sen!
Ta dávno neví o mně.
Sotvaže zítra jasný den
nad její lesy vstane,
já hanebně jsem odpraven,
a ona ? jak v můj první den ?
vesele, jasně vzplane.?

Umlknul; po sklepení jen,
jenž nad sloupy se zdvíhá,
dál, dál se hlas rozlíhá;
až ? jakby hrůzou přimrazen ?
na konci síně dlouhé
usne v temnotě pouhé.

Hluboké ticho té temnosti
zpět vábí časy pominulé,
a vězeň ve svých snách dny mladosti
zas žije dávno uplynulé.
To vzpomnění mladistvých let
mladistvé sny vábilo zpět;
a vězně oko slzy lilo,
srdce se v citech potopilo; ?
marná to touha v zašlý svět.

Kde za jezerem hora horu
v západní stíhá kraje,
tam ? zdá se mu ? si v temném boru
posledně dnes co dítko hraje.
Od svého otce v svět vyhnán,
v loupežnickém tam roste sboru.
Později vůdcem spolku zván,
dovede činy neslýchané,
všude jest jméno jeho znané,
každémuť: ?Strašný lesů pán!?
Až poslez láska k růži svadlé
nejvejš roznítí pomstu jeho,
a poznav svůdce dívky padlé
zavraždí otce neznaného.
Protož jest u vězení dán;
a kolem má být odpraven
již zítra strašný lesů pán,
jak první z hor vyvstane den.

Teď na kamenný složen stůl
hlavu o ruce opírá,
polou sedě a kleče půl
v hloub myšlenek se zabírá;
po měsíce tváři jak mračna jdou,
zahalil vězeň v ně duši svou,
myšlenka myšlenkou umírá.

?Sok ? otec můj! Vrah ? jeho syn,
on svůdce dívky mojí! ?
Neznámý mně. ? Strašný můj čin
pronesl pomstu dvojí.
Proč rukou jeho vyvržen
stal jsem se hrůzou lesů?
Čí vinu příští pomstí den?
Čí vinou kletbu nesu?
Ne vinou svou! ? V života sen
byl jsem já snad jen vyváben,
bych ztrestal jeho vinu?
A jestliže jsem vůli svou
nejednal tak, proč smrtí zlou
časně i věčně hynu? ?
Časně i věčně? ? věčně ? čas ??
Hrůzou umírá vězně hlas
obražený od temných stěn;
hluboké noci němý stín
daleké kobky zajme klín,
a paměť vězně nový sen.

?Ach ? ona, ona! Anjel můj!
Proč klesla dřív, než jsem ji znal?
Proč otec můj? ? Proč svůdce tvůj?
Má kletba ?? Léč hluboký žal
umoří slova. Kvapně vstal;
nocí řinčí řetězů hřmot
a z mala okna vězně zrak
zalétá ven za hluky vod. ?
Ouplný měsíc přikryl mrak,
než nade temný horní stín
vychází hvězdy v noci klín;
i po jezeru hvězdný svit,
co ztracené světlo se míhá.
Zrak vězně tyto jiskry stíhá,
a v srdce bolný vodí cit.
?Jak krásnáť noc! Jak krásný svět!
Jak světlo ? stín se střídá!
Ach ? zítra již můj mrtvý hled
nic více neuhlídá!
A jako venku šedý mrak
dál ? dál se rozestírá:
tak ? ? Sklesl vězeň, sklesl zrak,
řetězů řinčí hřmot, a pak
u tichu vše umírá.

Již od hor k horám mraku stín ?
ohromna ptáka peruť dlouhá ?
daleké noci přikryl klín,
a šírou dálkou tma je pouhá.
Slyš! za horami sladký hlas
pronikl nocí temnou,
lesní to trouba v noční čas
uvádí hudbu jemnou.
Vše uspal tento sladký zvuk,
i noční dálka dřímá.
Vězeň zapomněl vlastních muk,
tak hudba ucho jímá.
?Jak milý život sladký hlas
v krajinu noční vdechne;
než zítřejší ? ach ? mine čas,
tu ucho mé ach nikdy zas
těch zvuků nedoslechne!?
Zpět sklesne vězeň ? řetěz hluk
kobkou se rozestírá; ? ?
hluboké ticho. ? V hloubi muk
se opět srdce svírá,
a dálné trouby sladký zvuk
co jemný pláč umírá. ? ? ?
?Budoucí čas?! ? Zítřejší den?! ?
Co přes něj dál, pouhý to sen,
či spaní je bez snění?
Snad spaní je i život ten,
jenž žiji teď; a příští den
jen v jiný sen je změní?
Či po čem tady toužil jsem,
a co neměla šírá zem,
zítřejší den mi zjeví?
Kdo ví? ? Ach žádný neví.? ?

A opět mlčí. Tichá noc
kol kolem vše přikrývá.
Zhasla měsíce světlá moc,
i hvězdný svit, a kol a kol
je pouhé temno, šírý dol
co hrob daleký zívá.
Umlkl vítr, vody hluk,
usnul i líbý trouby zvuk,
a u vězení síni dlouhé
je mrtvé ticho, temno pouhé.
?Hluboká noc ? temná je noc! ?
Temnější mně nastává ? ? ?
Pryč, myšlenko!!? ? A citu moc
myšlenku překonává.

Hluboké ticho. ? Z mokrých stěn
kapka za kapkou splyne,
a jejich pádu dutý hlas
dalekou kobkou rozložen,
jako by noční měřil čas,
zní ? hyne ? zní a hyne ?
zní ? hyne ? zní a hyne zas.

?Jak dlouhá noc ? jak dlouhá noc ?
však delší mně nastává. ? ? ?
Pryč, myšlenko!? ? A hrůzy moc
myšlenku překonává. ?
Hluboké ticho. ? Kapky hlas
svým pádem opět měří čas.

?Temnější noc! ? ? ? Zde v noční klín
ba lůny zář, ba hvězdný kmit
se vloudí ? ? tam ? jen pustý stín,
tam žádný ? žádný ? žádný svit,
pouhá jen tma přebývá.
Tam všecko jedno, žádný díl ?
vše bez konce ? tam není chvíl,
nemine noc, nevstane den,
tam času neubývá. ?
Tam žádný ? žádný ? žádný cíl ?
bez konce dál ? bez konce jen
se na mne věčnost dívá.
Tam prázdno pouhé ? nade mnou,
a kolem mne i pode mnou
pouhé tam prázdno zívá. ?
Bez konce ticho ? žádný hlas ?
bez konce místo ? noc ? i čas ? ? ?
to smrtelný je mysle sen,
toť, co se ?nic? nazývá.
A než se příští skončí den,
v to pusté nic jsem uveden. ? ? ??
Vězeň i hlas omdlívá.

A lehounce si vlnky hrají
jezerní dálkou pode věží,
s nimi si vlnky šepotají,
vězně uspávati se zdají,
jenž v hlubokých mrákotách leží.

Strážného vzbudil strašný hřmot,
jejž řetězů činí padání;
se světlem vstoupil. ? Lehký chod
nevzbudil vězně z strašných zdání.
Od sloupu k sloupu lampy svit
dlouhou zalétá síní,
vzdy bledší ? bledší její kmit,
až vzadu zmizí její moc,
a pustopustá temná noc
ostatní díl zastíní.
Leč nepohnutý vězně zrak ?
jak by jej ještě halil mrak ?
zdá se, že nic nezírá;
ač strážce lampy rudá zář
ubledlou mu polila tvář,
a tma již prchla čírá.
On za kamenný složen stůl
hlavu o ruce opírá,
polou sedě a kleče půl
znovu v mdlobách umírá;
a jeví hlasu šepot mdlý,
že trapnýť jeho sen i zlý.

?Duch můj ? duch můj ? a duše má!?
Tak slova mu jednotlivá
ze sevřených ust plynou.
Než však dostihne ucho hlas,
tu slova strašná ničím zas ?
jakž byla vyšla ? hynou.

Přistoupí strážce, a lampy zář
před samou vězně vstoupí tvář.
Obličej vězně ? strašný zjev ?
oko spočívá nehnuté
jak v neskončenost napnuté, ?
po tváři slzy ? pot a krev;
v ustech spí šepot ? tichý zpěv.

Tu k ustům vězně ucho své
přiklonil strážce bázlivé;
a jak by lehký větřík vál,
vězeň svou pověst šepce dál.
A strážný vzdy se níž a níž
ku vězni kloní ? blíž a blíž,
až ucho s usty vězně spojí.
ten šepce tíše ? tíš a tíš,
až zmlkne ? jak by pevně spal.

Leč strážný nepohnutě stojí,
po tváři se mu slzy rojí,
ve srdci jeho strašný žal. ?
Dlouho tak stojí přimrazen,
až sebrav sílu kvapně vstal,
a rychlým krokem spěchá ven.
On sice ? dokud ještě žil ?
co slyšel, nikdy nezjevil,
než navzdy bledé jeho líce
neusmály se nikdy více.

Za strážným opět temný stín
zahalil dlouhé síně klín;
hlubokou nocí kapky hlas
svým pádem opět měřil čas.

A vězeň na kamenný stůl
složený ? klečí ? sedí půl.
Obličej jeho ? strašný zjev ?
oko spočívá nehnuté,
jak v neskončenost napnuté,
po tváři slzy ? pot ? a krev.

A ustavičně kapky hlas
svým pádem dále měří čas.
A kapky ? vod i větrů zpěv
vězňovi blízký hlásá skon,
jenž myšlenkami omdlívá. ?
Z dálky se sova ozývá,
a nad ním půlnoc bije zvon.
Intermezzo I Půlnoc

(krajina)

V rozlehlých rovinách spí bledé lůny svit,
kolem hor temno je, v jezeru hvězdný kmit,
nad jezerem pahorek stojí.
Na něm se sloup, s tím kolo zdvíhá,
nad tím se bílá lebka míhá,
kol kola duchů dav se rojí;
hrůzných to postav sbor se stíhá.

Sbor duchů

?V půlnočních ticho je dobách;
světýlka bloudí po hrobách,
a jejich modrá mrtvá zář
svítí v dnes pohřbeného tvář,
jenž na stráži ? co druzí spí ?
o vlastní křížek opřený
poslední z pohřbených zde dlí.
V zenitu stojí šedý mrak
a na něm měsíc složený
v ztrhaný mrtvý strážce zrak,
i v pootevřené huby
přeskřípené svítí zuby.?

Jeden hlas

?Teď pravý čas! ? připravte stán ?
neb zítra strašný lesů pán
mezi nás bude uveden.?

Sbor duchů
(sundávaje lebku)

?Z mrtvého kraje vystup ven,
nabudiž život ? přijmi hlas,
buď mezi námi ? vítej nám.
Dlouho jsi tady bydlil sám,
jiný tvé místo zajme zas.?

Lebka
(mezi nimi kolem se točíc)

?Jaké to oudů toužení,
chtí opět býti jedno jen.
Jaké to strašné hemžení,
můj nový sen. ? Můj nový sen! ??

Jeden hlas

?Připraven jestiť jeho stán.
Až zítra půlnoc nastane,
vichr nás opět přivane.
Pak mu buď slavný pohřeb dán.?

Sbor duchů

?Připraven jestiť jeho stán.
Až zítra půlnoc nastane,
vichr nás opět přivane.
Pak mu buď slavný pohřeb dán.?

Jeden hlas

?Rozlehlým polem leť můj hlas;
pohřeb v půlnoční bude čas!
Co k pohřbu dá, každý mi zjev!?

Čekan s kolem

?Mrtvému rakví budu já.?

Žáby z bažiny

?My odbudem pohřební zpěv.?

Vichr po jezeru

?Pohřební hudbu vichr má.?

Měsíc v zenitu

?Já bílý příkrov tomu dám.?

Mlha po horách

?Já truchloroušky obstarám.?

Noc

?Já černá roucha doručím.?

Hory v kolo krajiny

?Roucha i roušky dejte nám.?

Padající rosa

?A já vám slzy zapůjčím.?

Suchopar

?Pak já rozduji vonný dým.?

Zapadající mračno

?Já rakev deštěm pokropím.?

Padající květ

?Já k tomu věnce uviji.?

Lehké větry

?My na rakev je donesem.?

Svatojánské mušky

?My drobné svíce ponesem.?

Bouře z hluboka

?Já zvonů dutý vzbudím hlas.?

Krtek pod zemí

?Já zatím hrob mu vyryji.?

Čas

?Náhrobkem já ho přikryji.?

Přes měsíc letící hejno nočního ptactva

?My na pohřební přijdem kvas.?

Jeden hlas

?Slavný mu pohřeb připraven.
Ubledlý měsíc umírá,
Jitřena brány otvírá,
již je den, již je den!?

Sbor duchů

?Již je den, již je den!?

(zmizí)
3

Nad temné hory růžný den
vyvstav májový budí dol,
nad lesy ještě kol a kol ?
lehká co mlha ? bloudí sen.
Modravé páry z lesů temných
v růžové nebe vstoupají,
i nad jezerem barev jemných
modré se mlhy houpají;
a v břehu jeho ? v stínu hory ?
i šírým dolem ? dál a dál ?
za lesy ? všude bílé dvory
se skvějí; až ? co mocný král,
ohromný jako noci stín
v růžový strmě nebes klín ?
nejzáz vrchů nejvyšší stál.

Ledvaže však modré temeno hor
brunatné slunce rudě zasvitnulo,
tu náhle ze sna všecko procitnulo,
a vesel plesá vešken živý tvor.
V jezeru zeleném bílý je ptáků sbor,
a lehkých člůnků běh i rychlé veslování
modravé stíny vln v rudé pruhy rozhání.
Na břehu jezera borový šumí háj,
z něj drozdů slavný žalm i jiných ptáků zpěv
mísí se u hlasy dolem bloudících děv;
veškeren živý tvor mladistvý slaví máj.
A větru ranního ? co zpěvu ? líbé vání
tam v dolu zeleném roznáší bílý květ,
tam řídí nad lesy divokých husí let,
tam zase po horách mladistvé stromky sklání. ?
Leč výjev jediný tu krásu jitra zkalí.
Kde v šíré jezero uzounký ostrov sahá,
z nějž města malého i bílé věže stín
hlubokoť stopený v zelený vody klín,
náramný křik a hřmot mladým se jitrem vzmahá,
a valný zástup se z bran mala města valí.
Zdaleka spěchá lid ? vzdy větší zástup ten ?
vzdy větší ? větší jest ? vzdy roste tento pluk;
nesmírné množství již. ? Vzdy větší jeho hluk.
Nešťastný zločinec má býti vyveden.

Teď z mala města bran vojenský pluk vychází,
povolným krokem on zločince doprovází,
jenž v středu jeho jde jak jindy ozdoben.
Utichl množství hluk ? leč znovu počne zas,
a mnohý v hluku tom vynikne silný hlas:
?To on, to on! Ty péra, kvítí,
klobouk, oko, jenž pod ním svítí!
Ten jeho plášť, to on, to on! To strašnýť lesů pán!?
Tak lidem ode všech voláno bylo strán;
a větší vzdy byl hluk ? zbouřených jako vod ?
čím blíže zločince zdlouhavý vedl chod.
Kolem něj zástup jde ? co nebem černý mrak,
z něho ? co blesku svit ? v slunci se leskne zbraň.
Volně jde nešťastný ? upřený v zemi zrak.
Z městečka zvonku hlas. Množství se modlí zaň.

Na břehu jezera malý pahorek stojí,
na něm se dlouhý kůl, na kůlu kolo zdvíhá.
Blíž strmí kolmý vrch, na vrchu vrchol dvojí,
na vyšším vrcholi bílá se kaple míhá.
U volném průvodu ku kapli přišel sbor;
všickni teď ustoupí ? zločinec stojí sám.
Posledněť vyveden v přírody slavný chrám,
by ještě popatřil do lůna temných hor,
kde druhdy veselý dětinství trávil věk;
by ještě jedenkrát v růžový nebe klín
na horu vyveden, před bílé kaple stín,
nebe i světů všech pánovi svůj vzdal vděk.
Umlknul vešken hluk, nehnutý stojí lid,
a srdce každého zajímá vážný cit.
V soucitu s nešťastným v hlubokém smutku plál
slzící lidu zrak obrácen v hory výš,
kde nyní zločinec, v přírody patře říš,
před Bohem pokořen v modlitbě tiché stál.

Vyšlého slunce rudá zář
zločince bledou barví tvář,
a slzy s oka stírá,
jenž smutně v dálku zírá.
Hluboko pod ním krásný dol,
temné jej hory broubí kol,
lesů věnec objímá.
Jasné jezero dřímá
u středu květoucího dolu.
Nejblíž se modro k břehu vine,
dále zeleně zakvítá,
vzdy zeleněji prosvítá
až posléz v bledé jasno splyne.
Bílé dvory u velkém kolu
sem tam jezera broubí břeh.
V jezeru bílých ptáků sbor,
a malých člůnků rychlý běh,
až kde jezero v temno hor
v modré se dálce níží.
Loďky i bílé v břehu dvory ?
věž ? město ? bílých ptáků rod ?
pahorky v kolo ? temné hory ?
vše stopeno v lůno vod,
jak v zrcadle se zhlíží.
Tam v modré dálce skály lom
květoucí břeh jezera tíží,
na skále rozlehlý je strom ?
starý to dub ? tam ? onen čas,
kde k lásce zval hrdliččin hlas,
nikdy se nepřiblíží. ?
Nejblíže pahorek se zdvíhá,
na něm se kůl a kolo míhá.
Po hoře ? na níž stojí ? háj
mladistvý hučí ? smutný stesk ?
nad šírým dolem slunce lesk,
a ranní rosa ? jitřní máj.

To vše zločinec ještě jednou zřel,
to vše, jež nyní opustiti měl,
a hluboký srdce mu žel uchvátí;
hluboce vzdechne ? slza slzu stíhá ?
ještě jednou ? posledně ? vše probíhá,
pak slzavý v nebe svůj zrak obrátí.
Po modrém blankytu bělavé páry hynou,
lehounký větřík s nimi hraje;
a vysoko ? v daleké kraje
bílé obláčky dálným nebem plynou,
a smutný vězeň takto mluví k nim:
?Vy, jenž dalekosáhlým během svým,
co ramenem tajemným zemi objímáte,
vy hvězdy rozplynulé, stíny modra nebe,
vy truchlenci, jenž rozsmutnivše sebe,
v tiché se slzy celí rozplýváte,
vás já jsem posly volil mezi všemi.
Kudy plynete u dlouhém dálném běhu,
i tam, kde svého naleznete břehu,
tam na své pouti pozdravujte zemi.
Ach zemi krásnou, zemi milovanou,
kolébku mou i hrob můj, matku mou,
vlasť jedinou i v dědictví mi danou,
šírou tu zemi, zemi jedinou! ?
A až běh váš onu skálu uhlídá,
kde v břehu jezera ? tam dívku uplakanou ??
Umlkl již, slza s slzou se střídá.
Teď s výše hory s vězněm kráčí pluk
širokou stezkou v středu mlada borku,
doleji ? dole ? již jsou na pahorku ?
a znovu ztichl šíra množství hluk.

Přichystán již popravce s mečem stojí,
jedenkrát ještě vězeň zdvihl zrak,
pohlédl vůkolím ? povzdechl ? pak
spustiv je zas ? k blízké se smrti strojí.
Obnažil vězeň krk, obnažil ňádra bílé,
poklekl k zemi, kat odstoupí, strašné chvíle ?
pak blyskne meč, kat rychlý stoupne krok,
v kolo tne meč, zločinci blyskne v týle,
upadla hlava ? skok i ? ještě jeden skok ?
i tělo ostatní ku zemi teď se skloní.
Ach v zemi krásnou, zemi milovanou,
v kolébku svou i hrob svůj, matku svou,
v vlasť jedinou i v dědictví mu danou,
v šírou tu zemi, zemi jedinou,
v matku svou, v matku svou, krev syna teče po ní.

Po oudu lámán oud, až celé vězně tělo
u kolo vpleteno nad kůlem v kole pnělo,
i hlava nad kolem svůj obdržela stán;
tak skončil života dny strašný lesů pán;
na mrtvé tváři mu poslední dřímá sen.
Na něj se dívajíc ? po celý dlouhý den
nesmírné množství v kol mala pahorku stálo;
teprv až k západu schýlivši slunce běh
veselo v mrtvý zrak sťaté hlavy se smálo,
utichl jezera šírý ? večerní břeh.

Nad dálkou temných hor poslední požár plál;
v hluboké ticho to měsíce vzešla zář,
stříbřící hlavy té ubledlou mrtvou tvář
i tichý pahorek, jenž v břehu vody stál.
Města jsou vzdálená co bílý v modru mrak,
přes ně v kraj daleký nesl se mrtvý zrak,
v kraj, kde co dítě on ? Ó krásný ? krásný věk!
Daleko zanesl věk onen časů vztek,
dalekoť jeho sen, umrlý jeho stín,
obraz co bílých měst u vody stopen klín,
takť jako zemřelých myšlenka poslední,
tak jako jméno jich, pradávných bojů hluk,
dávná severní zář, vyhaslé světlo s ní,
zbortěné harfy tón, ztrhané strůny zvuk,
zašlého věku děj, umřelé hvězdy svit,
zašlé bludice pouť, mrtvé milenky cit,
zapomenutý hrob, věčnosti skleslý byt
vyhasla ohně kouř, slitého zvonu hlas,
to jestiť zemřelých krásný dětinský čas.

Je pozdní večer ? druhý máj ?
večerní máj ? je lásky čas,
hrdliččin zve ku lásce hlas:
?Viléme! Viléme!! Viléme!!!?
Intermezzo II

Stojí hory proti sobě,
z jedné k druhé mrak přepnutý
je, co temný strop klenutý,
jednu k druhé pevně víže.
Ouvalem tím v pozdní době
ticho, temno jako v hrobě.
Za horami, kde pod mrakem
ve vzdálí se rozestupují ?
v temné dálce, něco blíže
než hory se sestupují,
takže siným pod oblakem
skály ouzkou bránu tvoří.
Za tou v dálce pode mrakem
temnorudý požár hoří,
dlouhý pruh v plamenné záři
západní rozvinut stranou,
po jehožto rudé tváři
noční ptactvo kola vedší,
jako by plamennou branou
nyní v dálku zalétalo.
Hasnul požár ? bledší ? bledší,
až se šírošíré nebe
noční rosou rozplakalo,
rozesmutnivši zem i sebe.

V hlubokém ouvalu klínu,
ve stověkých dubů stínu,
sbor u velkém kole sedí.
Zahalení v pláště bílé
jsou to druzi noční chvíle.
Každý před se v zemi hledí
beze slova, bez pohnutí,
jak by kvapnou hrůzou jmutí
v sochy byli proměnění.
Večerních co krajin pění.
tichý šepot ? tiché lkání ?
nepohnutým kolem plynul,
tichý šepot bez přestání:
?Vůdce zhynul! ? vůdce zhynul!? ?

V kotouči jak vítr skučí,
nepohnutým kolem zvučí:
?Vůdce zhynul! ? vůdce zhynul!? ?

Jako listů šepotání
pode skálou při ozvěně,
znělo kolem bez přestání,
jednozvučně, neproměnně:
?Vůdce zhynul! ? vůdce zhynul!? ?

Zachvěly se lesy dalné,
ozvaly se nářky valné:
?Pán náš zhynul! ? zhynul!! ? zhynul!!!?
4

Krásný máj uplynul, pohynul jarní květ,
a léto vzplanulo; ? pak letní přešel čas,
podzim i zima též ? i jaro vzešlo zas;
až mnohá léta již přenesl časů let.

Byl asi sedmý rok, poslední v roce den;
hluboká na něj noc. ? S půlnocí nový rok
právě se počínal. V vůkolí pevný sen,
jen blíže jezera slyšeti koně krok.
Mého to koně krok. ? K městu jsem nocí jel;
a přišed k pahorku, na němž byl tichý stán
dávno již obdržel přestrašný lesů pán,
po prvé Viléma bledou jsem lebku zřel.
Půlnoční krajinou, kam oko jen dosáhlo,
po dole, po horách, lesy, jezerem, polem,
co příkrov daleký sněhu se bělmo táhlo,
co příkrov rozstřený ? nad lebkou i nad kolem.
V hlubokých mrákotách bledý se měsíc ploužil,
časem zněl sovy pláč, ba větru smutné chvění,
a větrem na kole kostlivce rachocení,
že strach i ňadra má i mého koně oužil.
A tam, kde města stín, v cvál poletěl jsem s koněm,
i po kostlivci jsem hned druhý den se tázal:
starý mi hospodský ku pahorku ukázal,
a ? již jsem dříve psal ? smutnou dal zprávu o něm.

Pak opět žití běh v šírý mě vedl svět,
mnohý mě bouřný vír v hluboký smutek zchvátil;
leč smutná zpráva ta vzdy vábila mě zpět,
až s mladým jarem jsem ku pahorku se vrátil.
S západem slunce jsem tam na pahorku seděl,
nade mnou kolo ? kůl ? kostlivec ? lebka bledá;
smutným jsem okem v dál krajiny jarní hleděl,
až tam, kde po horách mlha plynula šedá.

Byl opět večer ? první máj ?
večerní máj ? byl lásky čas;
hrdliččin zval ku lásce hlas,
kde borový zaváněl háj.
O lásce šeptal tichý mech,
květoucí strom lhal lásky žel,
svou lásku slavík růži pěl,
růžinu jevil vonný vzdech.
Jezero hladké v křovích stinných
zvučelo temně tajný bol,
břeh je objímal kol a kol,
co sestru brat ve hrách dětinných.
A kolem lebky pozdní zář
se vložila, co věnec z růží;
kostlivou, bílou barví tvář
i s pod bradu svislou jí kůží.
Vítr si dutou lebkou hrál,
jak by se mrtvý z hloubi smál.
Sem tam polétal dlouhý vlas,
jejž bílé lebce nechal čas,
a rosné kapky zpod se rděly
jako by lebky zraky duté,
večerní krásou máje hnuté,
se v žaluplných slzách skvěly.

Tak seděl jsem, až vzešlá lůny zář
i mou i lebky té bledší činila tvář,
a ? jako příkrovu ? bělost její rozsáhlá
po dole ? po lesích ? po horách v dál se táhla.
Časem se z daleka žežhulčino volání
ještě v dol rozléhá, časem již sova stůně;
z vůkolních dvorů zní psů výtí i štěkání.
V kol suchoparem je koření líbá vůně,
pahorkem panny jsou slzičky zkvétající.
Tajemné světlo je v jezera dálném lůně;
a mušky svítivé ? co hvězdy létající ?
kol kola blysknavé u hře si kola vedou.
Časem si některá zasedši v lebku bledou,
vbrzku zas odletí co slza padající.

I v smutném zraku mém dvě vřelé slzy stály,
co jiskry v jezeru, po mé si tváři hrály;
neb můj též krásný věk, dětinství mého věk
daleko odnesl divoký času vztek.
Dalekoť jeho sen, umrlý jako stín,
obraz co bílých měst u vody stopen klín,
takť jako zemřelých myšlenka poslední,
tak jako jméno jich, pradávných bojů hluk,
dávná severní zář, vyhaslé světlo s ní,
zbortěné harfy tón, ztrhané strůny zvuk,
zašlého věku děj, umřelé hvězdy svit,
zašlé bludice pouť, mrtvé milenky cit,
zapomenutý hrob, věčnosti skleslý byt,
vyhasla ohně kouř, slitého zvonu hlas,
mrtvé labutě zpěv, ztracený lidstva ráj,
to dětinský můj věk
Nynější ale čas
jinošství mého ? je, co tato báseň, máj.
Večerní jako máj ve lůně pustých skal;
na tváři lehký smích, hluboký v srdci žal.

Vidíš-li poutníka, an dlouhou lučinou
spěchá ku cíli, než červánky pohynou?
Tohoto poutníka již zrak neuzří tvůj,
jak zajde za onou v obzoru skalinou,
nikdy ? ach nikdy! To budoucí život můj.
Kdo srdci takému utěchy jaké dá?
Bez konce láska je! ? Zklamánať láska má!

Je pozdní večer ? první máj ?
večerní máj ? je lásky čas;
hrdliččin zve ku lásce hlas:
?Hynku! Viléme!! Jarmilo!!!?

Čapek Karel

Štúr Ľudovít

19. storočie a maďarizmus

Ospravedlňujúci spis
Ľudovíta Štúra

Nie je nikomu neznámou vecou, akú dôležitosť pripisujú všetci ľudia 19. storočiu. Áno, toto 19. storočie sa vysoko vyzdvihuje a preukazuje sa mu taká pozornosť, akej sa nedostalo ešte žiadnej dobe. V mnohých, ba skoro všetkých sociálnych a politických otázkach sa tak apeluje na 19. storočie, a to ešte častejšie ako kedysi na orákulum v Dodone v gréckom svete, takže sa prijíma toto odvolávanie sa na storočie ako jedine rozhodujúce, s vynechaním všetkých ostatných dôvodov a dôkazov. Preto sa hľadí na ducha toho storočia ako na vysokú autoritu, proti ktorej sa prehrešiť bolo by neslušné a nehodné, ba dokonca trestné. U všetkých národov Európy, tak západných, ako aj východných, zaznieva volanie na chválu storočia a všetky tie hlasy národov spojujú sa v jednom chóre, aby ospievali a oslávili: nože, teraz! Čo je teda 19. storočie, čo je jeho vysokozvelebovaný duch, čo je jeho význam?

Rozlišovací charakter tohto storočia, podľa ktorého mu prislúcha nárok na takú vysokú autoritu, hľadajú vo vysokom stupni vzdelania, ku ktorému sa ľudstvo po prejdení tak mnohých stáročí vyšvihlo v terajšom storočí. Je to iste vzdelanie, ktorému prislúcha najhlbšie uznanie a autorita, lenže predstavy, ktoré majú ľudia o vzdelaní a pojmy, ktoré sa s ním spojujú, sú častejšie také neurčité, vágne, ba niekedy celkom prevrátené, takže sa len čírym predikátom, ktorý sa udeľuje nášmu storočiu, totiž pokiaľ ide o vzdelanie, ešte nijako nemôže nášmu storočiu dávať také vysoké miesto, ako sa obvykle dáva. Ak má dostať za podiel túto česť, ktorá sa mu preukazuje stavaním ho tak vysoko, čo sme už pripomenuli, a ak si ju má storočie zaslúžiť vysokým stupňom vzdelania, ktoré sa v ňom nachádza, musí byť to vzdelanie nevyhnutne skutočné a nielen formálne, nie bezcenná pozlátka alebo dokonca nepodarok, pri ktorom sa prichádza len k zdaniu a sama podstata zostáva nepovšimnutá. Z toho vidieť, že prv než vynesieme svoj úsudok a budeme súhlasiť s pochvalou storočia, musíme určiť, čo je skutočné vzdelanie, ktoré mu pravdaže dá nárok na spomenuté vysoké miesto, vágne predstavy o ňom musíme premeniť na pevnejšie ohraničené a falošné predstavy oddeliť.

Pod vzdelaním sa vôbec rozumie schopnosť najrozmanitejší obsah subsumovať pod všeobecné predstavy, ako aj opačne, vedieť ich aplikovať na najrozličnejšie veci. Keďže pri tomto vzdelaní nejde o podstatu vecí, ale o predstavy, ktoré tvoria ideálnu formu vecí, toto vzdelanie sa oprávnene nazve len formálnym. Treba uznať, že je ono v našom storočí veľmi rozšírené, denne sa viac a viac šíri, a tým naše storočie všetky predchádzajúce ďaleko prekonáva. No všetko toto vzdelanie je vôbec len nevyhnutnou podmienkou pre to vyššie, ktoré sa už viac neuspokojuje s jednoduchými predstavami. Veľmi mnohí berú vzdelanie v tomto zmysle, a tú vysokú česť, ktorá sa preukazuje nášmu storočiu, požadujú preň. Ak sa mu však má dať toto vysoké postavenie len preto, že obsahuje sumu tohto vzdelania, potom naše storočie nijako si nemôže nárokovať túto chválu, lebo skutočné vzdelanie sa tým ešte nedosahuje; veď aj predošlé storočia stáli vysoko na tomto stupni vzdelania. Potom sa za vzdelanie vôbec vydáva spoločenské vzdelanie, ktoré zotiera všetky zvláštnosti, nalepené na jednotlivých ľuďoch, a radí ich k sebe všeobecnými predstavami a s nedbaním na ich zvláštnosti. Podľa toho sa odmeriava tak pokrok každého indivídua, ako aj celých národov. Toto vzdelanie je závažné, pretože obsahuje reflex pravého vzdelania. Túto jeho závažnosť vidieť aj podľa toho, že Francúzi napríklad odmeriavajú vzdelanie niektorého národa najmä podľa spôsobu, akým sa u toho národa zachádza s cudzincami a so ženami. No jednako je to len jedna strana a len jeden odraz toho vzdelania, ktoré my pokladáme za pravé, a tento odraz veľmi často môže byť pochmúrny, ba mnohoráz spoločenstvo v živote sa zdá byť len výsledkom drezúry. Čím viac a viac napredovali stáročia a čím viac sa ľudia na svojej púti prepracúvali ku skutočnému vzdelaniu, tým väčšiu pôdu si vymáhalo spoločenské vzdelanie, a to tak v lone jednotlivých národov, ako aj vo vzájomných vzťahoch národov, a naše storočie nesporne prevyšuje vo veľkosti tohto rozsahu všetky predchádzajúce. No to ešte jednako nijakým činom neoprávňuje vyzdvihovať 19. storočie ako najvznešenejší, všetky predchádzajúce doby ožarujúci čas. Veď spoločenské vzdelanie je len jedným z reflexov samej podstaty a v dôsledku toho nemôže obsiahnuť jeho totalitu. Je teda to vzdelanie, ktoré sa nazýva osvietenstvom, skvelou zástavou, pod ktorou stáť postačuje za najväčšiu blaženosť a oprávňuje hlasy národov na jeho vychvaľovanie? S tým takzvaným osvietenstvom sa zachádzalo ako s najvzácnejším šperkom, a pokladali ho za najcennejšiu vymoženosť, získanú v stáročných bojoch. Pri pozorovaní ho v pravom svetle však nemožno to takzvané osvietenstvo uznať za nič iné ako za nepodarenca, ktorý pri všetkej svojej prázdnote sa vysoko nafukoval a dvíhal najosobovačnejšie a najneslušnejšie nároky na svoju domnelú hodnotu. Lebo veď čo urobilo toto takzvané osvietenstvo, ktoré mnohí ešte aj dnes vysoko velebia? O najhlbšom, ba najsvätejšom obsahu na náboženskom poli hovorí ono v bludnej domnienke o jeho hodnote ľahkovážne, nezvratným pravdám na politickom poli sa vysmieva a hľadí ich vydať napospas posmechu masy. Všeobecne sa namáha všetko vo svete existujúce a existovať majúce sväté a pravé pochopiť z hľadiska konečnosti, a všetko najvznešenejšie, najcennejšie, čo sa zjavilo v dejinnom vývoji človečenstva, vyhlásiť za vytvorené z pohnútok zištnosti, sebectva a čírej náhody. Tento sprostý spôsob chápania tiahne so sebou do blata najvznešenejšie a najváženejšie výtvory, a hľadí ich tam umazať. No koľkokoľvek ráz sa to s nimi prihodí, cúvnu tie výtvory, lebo klienti tohto spôsobu rozjímania môžu sa síce sami brodiť v močarine, ale tie výtvory nikdy nemôžu byť ta zasotené, ale sa stále odtiaľ jagajú v blaženom pokoji. Vedúci zboru oných klientov takzvaného osvietenstva boli francúzski encyklopedisti, a ich náuky sa čoskoro rozšírili v rôznych európskych krajinách a roztrúsili semeno na bohatý a bujný podrast, ktorý však v našich časoch stále viac a viac vädne a pravdepodobne nebude dlho živoriť vo svojom mrzáctve. Sú ľudia, ktorým sa naše storočie javí v svetle tohto osvietenstva a oni práve preto, keďže osvietenstvo uznávajú za non plus ultra ľudského rozvoja, spievajú ohromné hymny, niekedy dokonca jasavé dityramby na chválu storočia. No všetky tieto spevy a velebenia, ktoré počuť zo strany týchto domnelých osvietencov, nemôžeme pokladať za skutočnú pochvalu storočia, lebo to takzvané osvietenstvo musíme vyhlásiť len za nepravý obraz a nepodarenca ducha, bažiaceho po skutočnom vzdelaní. Čo je teda vlastne tak nádherné na našom toľko vychvaľovanom storočí? Je to hádam výška, na ktorú sa vyšvihla veda po dlhých námahách a ktorú viacerí významní myslitelia našich čias označujú za kulminačný bod pre mnohé jej odvetvia? Aj keď nezdieľame náhľad týchto mysliteľov v tom rozsahu aký majú, jednako uznávame, a to s radosťou, že veda, a to najmä pre neúnavnú vytrvalosť a bohatého ducha Nemcov, vyšvihla sa na predtým nikdy nedosiahnutú a skutočne obdivuhodnú výšku. No nech by sa aj vyšvihla na akúkoľvek výšku, tvorí predsa v tomto svojom rozvoji iba jeden z faktorov vznešenosti a dobre zaslúženej chvály nášho vychváleného storočia. No ktorý je teda ten druhý skutočný faktor slávy nášho storočia, z ktorého sa opravdiví vzdelanci právom radujú?

Čím viac a čím hlbšie vnikol duch do všetkých oblastí fyzického a morálneho alebo nevedomého a povedomého sveta, tým viac a tým hlbšie musel poznať jeho vnútro, a čím viac ťažkostí musel pritom zdolávať, tým viac obsiahol aj samého seba, svoju hodnosť a významnosť. Spätné pôsobenie naň, alebo radšej s tým ruka v ruke idúci pokrok bol nevyhnutne potrebný. Touto namáhavou usilovnosťou a vypätím práce poznal duch onen zväzok, ktorý objíma a spája tak všetky výtvory fyzického, ako aj morálneho sveta, a to jednak osebe aj navzájom medzi sebou. Týmto poznaním, a to tak zväzku, ako aj svojej hodnoty a platnosti, musel byť duch nevyhnutne nabádaný na to, aby to aj zjavil, a kde inde to mohol, ak nie na sebe blízkom povedomom poli, totiž v ľudstve, v jeho rozličných vzťahoch a výtvoroch života? Táto snaha ducha, samého seba uplatniť a zase sa nájsť a poznať vo svojej jednote, oznamuje sa v jeho rozličných smeroch a prejavoch, a to vo vnútri národov medzi sebou, v ich vzájomnom zbližovaní, ich rozličnom účinkovaní na seba, atď. Nikdy však táto snaha nevystúpila tak jasne, nikdy nebola tak stála, túžobná a zvonivá ako práve v našom terajšom vysoko oslavovanom storočí, a toto je podľa našej mienky skutočný základ a druhý faktor jeho vznešenosti. Touto stále viac a viac zjavnou snahou otvárajú sa, ako je to nepochybné, brány nového, šľachetnejšieho, vyššieho ľudského života, kde sa to bude trblietať krajšie a veľkolepejšie než kedykoľvek. Stal sa totiž adekvátnym svojmu pojmu a ľudstvo vstúpilo do nádhernejšej, nádejnejšej a obsažnejšej fázy svojho života. Preto pozdravujeme toto vysoko oslavované storočie s radostne sa chvejúcou hruďou a nadšene sa pripojujeme k chválospevu naň.

Ktoré sú to však zjavy, čo ich uvádzame ako dôkazy k svojim tvrdeniam a ktorými sa snaženie ducha, uplatniť sa vo svojej poznanej hodnote a známym spôsobom znova nájsť svoju jednotu, stále viac uznáva a konštatuje? Bolo by treba mnoho rozprávať, ak by sme chceli hoci len po istú mieru podrobne vyložiť všetky pokroky vo vnútri národov. Ony sú také jasné, do očí bijúce, natoľko denne vzrastajú a sa opakujú, že naskrze nemôžu ujsť vnímavému pozorovateľovi. Nechávajúc to teda bokom, chceme uviesť len jeden zjav, ale ďalekosiahly a vynikajúci, ktorý pozorujeme vo vzájomnom vzťahu národov a ktorý ako najvznešenejšiu vymoženosť čias, zároveň aj ako slávu a charakteristický typ nášho storočia uznávajú a oslavujú, a v ktorom mienime najpríjemnejšie uzrieť naznačené snaženie ducha. Národy v predošlom a ešte viac v minulých storočiach boli vo svojom živote, svojej krivde a bolesti odkázané na seba, v tomto vzťahu od seba do istej miery oddelené, tým však aj, pokiaľ išlo o ich slobodný rozvoj, ba dokonca často o ich samostatnosť, prekérne postavené. Ako dôkaz nech slúži takzvaný systeme compartageant, ktorý s inými neurčitými systémami si našiel a uhájil miesto aj v knihe o práve národov. Národy sa proti národom častejšie popudili pre bezvýznamné prípady, osobný odpor niektorých, ba dokonca pre rozmar, ako sa to hojnejšie dokazuje najmä v análoch francúzskych dejín. Proti týmto náhodilostiam, ktoré často dávali príčinu ku krvavým svárom a nevyhnutne museli mať za následok neistotu trvania, a majetku národov, mohli brániť zase len náhodilosti: blahovôľa, známosť, príbuzenstvo významných jednotlivcov, rozličné, veľmi často podriadené záujmy atď. Národy vôbec stáli proti sebe ako osoby, v precíznom a príkrom zmysle tohto slova. Nebolo ani reči o niekom vyššom, ktorému by sa príkre národné osoby boli podriaďovali. Ako sa totiž povedalo, systéme compartageant, ako aj predsunutý, takzvaný gravitačný systém, nemohol pripustiť niečo podobné vyššie. Ba i samu právnickú existenciu práva národov brali do pochybnosti a dokonca ju podľa postupu minulých čias jednotlivci ešte i dnes popierajú, hoci podľa našej mienky neprávom. Vtom vypukla koncom predošlého storočia francúzska revolúcia a jej smer, ktorý nasledoval maximá národov z predošlých čias, ohrozoval národy stratou ich najvyšších majetkov, historickej bázy ich rozvoja, samostatnosti, krajinských území atď. Z krátera revolúcie sa vynoril muž, skvelý a veľký ako vulkanický stĺp, ktorý verne nasledoval impulz svojho ľudu, jeho snahu urobil svojou a so svojimi oduševnenými zástupmi sa rozprestrel po šírych krajinách, jednu po druhej podroboval svojej moci a spájal s Francúzskom - bol to Napoleon Bonaparte. Ohrozené národy sa začali pozdvihovať a stavať proti príliš mocnému, lež čarovná moc bola príliš veľká. Pri jej prvom vystúpení nemohli sa skoro ani spamätať a mnohé pritom podľahli. Ale nevážené národy mnoho stratili a ruka Francúzska ťažko na nich doľahla, takže sa predsa znova pozdvihli, spojili sa a s novými silami vystúpili proti príliš mocnému a odrazili ho. On padol, Prometheus nového sveta, ktorý si osoboval všemocne sa zdajúcou rukou riadiť dejiny národov a bol, podobne ako Prometheus starých čias, ktorý bol pre zločin vypovedaný na Kaukaz, dovezený na smutný skalnatý ostrov, kde so zármutkom myslel na niekdajšiu svoju slávu. Národy vo svojej oduševnenej radosti nad víťazstvom sa zhromaždili prostredníctvom svojich predstaviteľov v starom cisárskom meste Viedni, a tam slávili nádherný triumf, dôstojný ich víťazstva. Chór týchto triumfálnych piesní uviedol a oznámil národom začiatok novej éry. Na tam slávenom kongrese, kde boli pospolu prví, najlepší a najtalentovanejší ľudia z národov, bola prijatá doterajším zásadám a spôsobom konania priamo odporujúca zásada za základ vyjednávania a určenia vzťahov národov. Kongres, ktorý sa na ňu opieral, prisúdil právo národom, sporné otázky spravodlivo rozriešil, tým, ktorí v predošlých vojnách stratili svoje práva a svoje územia, ich vrátil, sváry múdro rozriešil a tým položil pevný historický základ právu národov. Čo prv bolo vágne, teraz získalo pevnú oporu a bolo posvätené hlasmi národov. Na tomto kongrese bola zásada legitimity alebo zákonnej držby, keď aj nie prvý raz vyslovená, no prvý raz vo veľkom použitá na vzťahy národov a ich panovníkov. Medzi mnohými na viedenskom kongrese prítomnými panovníkmi vynikalo najmä osem mocností, ktoré najviac prispeli pri zdolaní veľkého dobyvateľa. Títo puissances seignateurs to boli, ktorí zaručili ustanovené a stále existovať majúce pomery medzi národmi. Z týchto mocností, ktoré so zreteľom na svoj vnútorný štátny život boli rozdielne utvorené a teraz ich všeobecné nebezpečie priviedlo k zjednoteniu, oddelili sa tri, ktoré sa zhodovali v princípoch vlády, susedili medzi sebou, a ako pri francúzskej invázii najviac ony viedli, tak aj na jej retorziu najviac síl vynaložili. Tieto mocnosti boli Rakúsko, Prusko a Rusko. Tieto mocnosti si teda ideu práva národov najjasnejšie uvedomili, a týmto vedomím hnané a posilňované založili známu Svätú alianciu, ktorá sľúbila pri všetkých svojich vnútorných a vonkajších konaniach podľa práva národov stále prísne nasledovať zásady kresťanskej spravodlivosti a lásky a usilovne pracovať na udržaní a upevnení mieru medzi kresťanskými národmi. Myšlienka Svätej aliancie má svetový historický význam, pretože sa javí ako prvý pokus vo svetových dejinách odvodzovať pomery práva národov z kresťanských zásad, národy pretvoriť zo strohých indivíduí na kresťanské subjekty a im poskytnúť ako len možno najlepšie zdokonalenie a rozvinutie všetkých ich duchovných síl v prospech mieru. Tu sa prvý raz vedome vyslovilo, že politika a mravnosť, ktoré vo vzájomných vzťahoch národov vo všetkých uplynulých storočiach boli prísne proti sebe stavané, majú byť a v kresťanských štátoch aj musia byť privedené k súladu. K známemu Macchiavelliho dielu Il principe a k tam vysloveným náhľadom, podľa ktorých sa štát zdá byť ako podstatne len mechanickými tendenciami ponímaný, tvoria pravý opak zásady, vyslovenej vo Svätej aliancii, hodné kresťanských suverénov, hodné zanechať mená svojich zakladateľov na hlboké uctievanie aj najďalšiemu potomstvu. Ako sa už bolo povedalo, mocnosti, ktoré pristúpili k Svätej aliancii, boli Rakúsko, Prusko a Rusko, ktoré, ako sme už pripomenuli, boli aj s princípom vlády navzájom späté. Táto aliancia troch mocností vystúpila teda proti spolku západných mocností v takzvanej Quadrupel-aliancii7 ktorá bola utvorená podľa jej vzoru, ale nie v jej duchu, nebola uzavretá s vedúcimi kresťanskými myšlienkami. Pri tomto protivnom postavení východných a západných mocností nemohlo však dlho zostať, lebo na oboch stranách spojené mocnosti boli si vedomé svojho opačného vplyvu na národy a na obidvoch stranách mali rovnakú snahu, ktorá sa len v rozdielnej forme ukazovala, totiž právo národov neporušené zachovať, pred každým útokom ho ochrániť a nechať národy požívať blahodarný mier. V tomto jasnom poznaní zblížili sa obidva spolky a spolčili sa, vystúpiac zo svojho predošlého izolovaného postavenia. A na tento spôsob sa spojili, nie síce vo výslovnej forme nejakého spolku alebo aliancie, ale skutkom, z čoho povstala - keďže sa dve hlavné mocnosti Quadrupel-aliancie oddelili od ostatných spojencov - takzvaná európska Pentarchia, ktorú možno pokladať za pokračovanie predošlej aliancie. Tento spolok piatich mocností sa urobil teraz strážcom práva národov a prevzal vedenie ich osudov.

Najnovšie dejiny poučujú, aké služby už urobila európska Pentarchia národom a človečenstvu; sú skutočne veľké a ich trvanie sa datuje len odnedávna. Aké služby ešte preukáže, ak Pentarchia sama vo svojom vnútri bude pevnejšie utvorená a bude po dlhší čas trvať. Naozaj je to povznášajúci pocit pre každého priateľa ľudí, ktorý tu vidí, že národy nie sú viac vydané napospas náhodilostiam, ale že nad ich právami bdejú najlepší a najmocnejší s láskou k spravodlivosti a s kresťanskou tendenciou. Hrubé násilie bolo dané do kliatby týmto zmyslom pre jednotu národov a ich suverénov a svojvôľa bola odkázaná do náležitých medzí. Povedzte, kde nájdete v dejinách podobný príklad, ktorý by sa dôstojne mohol postaviť pobok tomuto zjavu? Áno, tento zjav je najvznešenejšie divadlo v našom storočí, a že môžeme byť jeho divákmi, máme to vskutku pokladať za veľké šťastie svojho života. Akému množstvu národov už prislúžil právo tento vynikajúci súd národov, ako mnoho sporov, útlakov a nehôd všetkého druhu odvrátil ten istý súd od národov? Holandsku sa dostala spravodlivosť od tohto súdu národov a spolu s Belgickom sa vymanilo z už založeného krunieru. Ten istý súd ochránil Turecko pri jeho legitimite v Egypte, tak ako poprial sluchu aj požiadavkám statného a s európskou vzdelanosťou sa zbližujúceho Mehmeda Aliho. Ten istý súd zakázal pod trestom otrokárstvo a hanebné kupčenie s ľuďmi ustanoveniami o práve preskúmania skoro zamedzil. Týraných Drúzov a Maronitov sa tento súd národov s úspechom ujal u tureckej vlády. Prihovoril sa za Bulharov a Bosniakov, utláčaných svojimi pašami, a týmto príhovorom sa Turecko pohlo vyslať komisárov na preskúmanie sťažností tamojších obyvateľov a tým, ako sa úfame, zamedzí neplechy. Áno, všetky tieto fakty hlasno hovoria o duchu, ktorý oduševňuje a oživuje Pentarchiu, a ak sa hádam tu a tam vkradnú nekalé motívy a záujmy, skoriguje ich statočné spolupôsobenie ostatných. Keďže päť mocností, spojených v tomto súde národov, sú najväčšie a najvýznamnejšie v Európe, a Európa zase rozkazuje ostatným dielom sveta, možno povedať, že osudy národov a sveta pripadli týmto hegemónom človečenstva. V strede tohto súdu národov sa zjavujú Germáni, ktorí s románskymi národmi už po mnohé stáročia vedú niť svetových dejín a na pozdvihnutie ducha doteraz najviac prispeli. Sú reprezentovaní troma hlasmi, Románi jedným hlasom a veľká časť slovanského kmeňa taktiež jedným hlasom.

V rade tohto významného súdu národov sa nachádza Rakúsko. Keďže ono vôbec geograficky stojí v strede mocností, tvoriacich Pentarchiu, nachádza sa v prostriedku aj morálne. Keď už ostatné mocnosti Pentarchie rozhodnejšie stoja proti sebe a pre svoje položenie a iné pomery živo sú záujmami pohýbané, v sebe arondované, múdre a na skúsenosti bohaté Rakúsko zdá sa byť tým najmenej pohnuté. Prichádza tým do položenia, že môže najpokojnejšie prihliadať vyjednávaniam mocností a svoj závažný hlas môže klásť na váhovú misku z plného presvedčenia a lásky k spravodlivosti. No práve toto postavenie, ktoré má Rakúsko zaujímať v rade pentarchického súdu národov, zaujíma aj vo svojom vnútri, keďže medzi rôznymi, jeho slávne žezlo poslúchajúcimi národmi vystupuje ako múdry sprostredkovateľ a podľa svojho svetového postavenia, svojho povolania a princípu sa aj musí javiť v tejto peknej vlastnosti. Rakúske žezlo, ako sa povedalo, poslúchajú najrozličnejšie národy. Túto okolnosť niektorí politici tak využili, že známu výpoveď ?divide et impera? naň obrátili a Rakúsku ju radili nasledovať, ale iba z politiky. To je však podľa nášho náhľadu iba jednostranné, číro len z hľadiska politiky diktované, chápanie Rakúska. Keďže Rakúsko najrozličnejším národom žičí ich zvláštny rozvoj a podáva im k tomu pomocnú ruku, dostatočne tým uskutočňuje spravodlivosť, teda mravnosť, a tá je predsa najlepšou oporou vlády. Je možné, že tieto spravodlivé spôsoby konania sa zhodujú s požiadavkami politiky, a ak je skutočne tak, potom v Rakúsku politika a morálka sú jedno a to isté, lež na taký spôsob, že spravodlivý a skutočne ľudský postup rakúskej vlády dokončuje teorému, a politika pristupuje k tomu ako korolárium. Tým však zachováva Rakúsko vo vnútri to isté postavenie, ktoré má vo svete, čo my pokladáme so zreteľom na to za nanajvýš priaznivú konjunktúru. Keďže sa teda veci takto majú, musíme vyhlásiť Rakúsko za vládu 19. storočia v pravom zmysle slova, ktorá necháva národy prospievať v ich prostonárodnom rozvoji a neobetuje ich abstraktným štátnym maximám.

V tomto zmysle Rakúsko postupovalo a postupuje so všetkými jemu podriadenými národmi. Nemci, ktorí tvoria panujúci národ, sú uprednostení; Taliani sa nechávajú rozvíjať, podáva sa pomocná ruka snaživým Čechom, prichádza sa na pomoc horlivým Maďarom; právom tak sa podporujú chrabrí Chorváti, Srbi a Valasi, ktorým sa práve tak ako ostatným povoľujú orgány na napomáhanie vzdelania. V rakúskom cisárskom štáte panuje dnes medzi národmi príčinlivosť a práca, ktorá sa tu prv nikdy nevyskytovala v takej miere a v takom rozsahu. Vychádza množstvo časopisov a kníh; zakladajú sa nové ústavy na podporovanie vied, staré sa oživujú, zakladajú sa fondy na vydávanie užitočných kníh, udeľujú sa odmeny za dobré diela atď. Keď sa pozoruje táto činnosť a hodnotí sa všetko dobré a užitočné, čo odtiaľ vyplýva, nemožno na to inšie povedať, iba že slnko storočia vyšlo aj týmto národom.

Isteže sa národom vôbec zjavilo toto slnko storočia, a viaceré odpoly už zabudnuté národy, ako Flámovia v Belgicku, niektoré po stáročia hlboko zohnuté, ako Turkami zotročení Gréci a Srbi, povstali, ochránili svoju národnosť a postavili sa do radu národov. Európa ich vďačne prijala, radostne ich pozdravila, ba dokonca im poslala pomocné čaty ako Grékom filhelénov. Pekná, vznešená je táto účasť človečenstva na jeho údoch, národoch; je pekná a vznešená, hodná človečenstva 19. storočia. Domnievam sa, v tom zmysle, že totiž všetky národy Európy budú žiadať, aby boli uznané vo svojej národnej individualite pri statočnom úsilí za rozvojom a vzdelaním. Jeden z našich domácich novinárov nazval toto storočie storočím národností. Tým sa pokúsil naznačiť, ako sa mi zdá, snahu národov po ich uznaní, ktorú si nárokujú pre horlivosť vzdelávať sa, aby sa dôstojne zjavili v rade človečenstva, a to je charakteristické pre naše storočie. No on mal na mysli vôbec len národnosť, čiže formálne vedomie národa o sebe samom, a aplikoval to len na naše storočie, takže tým vyslovil nepravú a okrem toho plytkú, jednostrannú a povrchnú myšlienku. Je to nepravá myšlienka, lebo všetky v svetových dejinách pred nami stojace národy mali a museli mať toto formálne vedomie o sebe, pretože vystupovali v dejinách ako osoby a boli činné po celé stáročia. Plato, ako nám o tom podáva správu Plutarchos, radoval sa vo svojej poslednej hodinke, že bol najprv človekom, potom Helénom a že sa narodil v Sokratových časoch. Každý občan Ríma dobre vedel, že je civis romanus, a treba len pozrieť do Sallustia alebo Livia, aby sa videlo, ako hlboko preciťovali Rimania, že sú Rimanmi. Toto isté vedomie možno nájsť u Frankov, najmä za čias Ľudovíta XIV.; to aj u Germánov, u ktorých sa to veľmi mocne vyjadrilo v časoch reformácie. Luther pociťoval veľmi hlboko svoju prostonárodnosť a hovoril o tom s plným vedomím. Tak aj oduševnený rytier Ulrich von Hutten, ktorý sa v tomto smere mocne vyjadril vo svojich heroických básňach. Tak napríklad hovorí vo svojom znamenitom heroicum, majúcom názov Quod ab illa antiquitas Germanorum claritudine nondum denegarint nostrates medziiným takto:

Maluit illa aetas, quam scribere, nitier armis,
Edereque insigneis, quod scriberet altera pugnas,
Quodsi nostra forent, victuris gesta libellis,
Scripta velut Latiae, velut ampla volumina Grajae
Cernimus historiae, non tantum haec ultima scirent
Saecula, Teutonicas Alpino in vertice pugnas.

Alebo:

Objice livor edax: nos quasdam invenimus artes,
Quarum nulla satis laudem celebraverit aetas.
Nam quae sidereas vocalis machina turreis
Dejicit, ac solidas impulsa concutit arces,
Moeniaque et spissos, aggesto pondere, muros
Aequat, sternitque domus et destruit urbes,

Prodiit avnobis. Nos primi excudimus aere
Et sculptis masura notis, tot saecla, tot annos,
Omne genus scripti vatum, aeternosque labores,
Quaeque diu nemo perituris scribere chartis
Posset, et in multas ita passim spargere gentes,
Per nos una dies in mille volumina profert. atď.

Tieto príklady nateraz stačia a zároveň stavajú do jasného svetla jednostrannosť toho ponímania. Zrejme je tento náhľad abstrahovaný z našich terajších pomerov v Uhorsku. Keď sa však tieto pomery prenesú na všetky národy, a potom sa vidia len vo svetle domácich pomerov a podľa nich sa posudzujú, je to v skutočnosti práve toľko, ako keď raz synovia Zeme, podliehajúc klamu, verili, že sa Slnko krúti okolo Zeme, a predsa len Zem obiehala a stále obieha okolo Slnka. Plytký a povrchný je tento náhľad preto, lebo formálne vedomie národa, ktoré je vôbec vyjadrené v národnosti, dáva za najvyššiu, vedúcu myšlienku storočia, a ako sa povedalo, národnosť sama osebe vzatá je len forma, ktorá v tomto odlúčení nemá ešte žiaden obsah. Lenže vedúca myšlienka vekov a národov musí mať obsah, ktorý si národy alebo privlastnia, alebo sa ho snažia rozvinúť, no v čírej národnosti je predsa len nie daný. Pri tom všetkom je tento náhľad pre tých, ktorí ho vyznávajú, charakteristický pre čosi iné, a to preto, lebo z neho jasne vidieť, na čo sa teraz u nás kladie dôraz.

V tomto storočí teda, v ktorom národy povzbudené nadobudnutým mohutne účinkujúcim vzdelaním, aby si ho prisvojili a k človečenstvu sa dôstojne pripojili, silne sa zozbierali, v tomto storočí, ktoré má egidu nad nedotknuteľnosťou národov v ich ľudských právach, v tomto storočí, v ktorom sa mnohé už odpoly nezvestné národy so svojou národnosťou vyšli slniť na slnko storočia, pod touto vládou, ktorú sme označili za pravý výraz 19. storočia - obrátili aj Slováci zo svojich Karpát svoje zraky za slnkom, ktoré vystúpilo na horizonte čias, a radostne sa pripojili k duchovnému hnutiu ostatných národov šíreho cisárskeho štátu a priložili ruky k dielu, ako aj ostatní. Predtým vo svojej duchovnej nečinnosti zväčša Čechmi zaopatrovaní duchovnou stravou, teraz sa prebudili a začali nielen pasívne, ale už aj aktívne duchovne sa správať, lebo elektrický úder pohýbal aj nimi, a čas bol pre nich práve tak vhodný, ako pre Maďarov a pre iné národy. Či teda nemusela po tomto prebudení, pýtam sa, či nemusela nasledovať činnosť, ktorá bola doteraz u nich neznáma, a či sa táto činnosť nemala prejaviť v ich ľudovej reči? Pýtam sa ďalej, nebol to nevyhnutný chod vecí? Oj, áno, a tento nevyhnutný priebeh každý nestranný človek uzná za taký a každá šľachetná duša schváli duchovné snaženie Slovákov. Slovákom sa prv nedostávalo mužov, ktorí by sa boli venovali vzdelávaniu národa, teraz však náhle vystúpili viacerí a s dobrou predzvesťou pre duchovný život Slovákov, zdatní, talentovaní mužovia, ktorí uchvátení láskou k vedomostiam a k svojmu ľudu náležite sa venovali jeho vzdelávaniu. Vystúpili usilovní zberatelia starých dokumentov a spisov, ako aj populárnych básnikov, svet už opustivší Tablic, vystúpil neúnavný pôvodca populárnych, veľmi užitočných spisov, profesor Palkovič. Potom sa objavil vysokovzdelaný pôvodca gramatiky nášho slovenského nárečia, ako aj zovrubného, dôkladného, v piatich veľkých zväzkoch spísaného slovníka, už zvečnelý Bernolák. Ďalej usilovný prekladateľ Svätého písma do nášho čistoslovenského nárečia, už zosnulý kanonik Palkovič. Po ňom sa objavil ako rečník a básnik zároveň vysoko sa vyznačujúci Kollár a s ním učený, dômyselný historik Šafárik. Potom skvelý, vysokonadchnutý básnik, ktorý vylúdil z karpatskej lutny hlbokodojemné zvuky, ctihodný Hollý, a objavili sa aj viacerí iní. Vysokopostavení ľudia vydali na svoje trovy dôležité, najmä ľudu venované knihy, tak ako urobil zvečnelý nitriansky biskup Vurum a sám krajinský primas, blahej pamäti kardinál Rudnay, tento dokonca sám prekladal spisy do slovanskej reči a v tej istej reči tlačou vydal aj svoje obsažné cirkevné kázne. No keď Slováci pri slnku, nad národmi stále viac vychádzajúcom, aj naďalej pokojne pokračovali vo svojej vzdelávacej práci, tu vystúpil nad nich oblak, ktorý zadržiaval lúče žiariaceho slnka storočia a nenechal ich svietiť na slovenské pole. Vznikla totiž myšlienka maďarizácie všetkých obyvateľov a národov našej vlasti, ktorá sa spustila na nich ako nejaká búrka. S touto myšlienkou súčasne vystúpili všetky domnelé dôvody, ktoré mali dokázať nevyhnutnú potrebu takejto maďarizácie nemaďarských národov Uhorska, a pretože sa táto myšlienka rozšírila a stala sa takzvanou fixnou ideou, vtedy boli prostredníctvom maďarskej žurnalistiky, aby sa pripravila cesta maďarizácii, všetky nemaďarské národy, predovšetkým však slovanský, posmievané a blatom pošpinené. Ich prostonárodnosť bola stavaná na pranier, a národom samým, predovšetkým však slovanskému, boli imputované zločiny rôzneho druhu, aby ich mohli vohnať do nastavenej siete. Alebo je nie tak, pýtam sa vás, pán Lukcács, nie je slovanský národ a mužovia, ktorí viedli jeho vzdelávanie, vystavený na pranier verejnosti maďarskou žurnalistikou a inými vám veľmi dobre známymi spismi, a či tento opovrženiahodný spôsob nakladania nedáva skutočne dostatočný dôvod na veľké sťažnosti a žaloby? Dajme tomu, že by sa v skutočnosti nič nebolo stalo na potlačenie národnosti nemaďarských obyvateľov Uhorska, neboli všetky tie utrhačstvá, všetky nezmyselné, o Slovanoch rozšírené správy, všetky nadávky, ktoré ta smerovali, Slovanov odstrániť z ich právneho postavenia, postačujúce na to, aby Slovanov naladili na žaloby a vedenie sťažností? Vláda verná svojmu vysokému poslaniu a v pravom porozumení 19. storočia ukázala sa milostivou k maďarskej národnosti, urobila jej veľké koncesie, a tým národ podnietila na rozvoj, čo iste urobila veľmi múdro a spravodlivo. Keď sa však dnes nejaký národ domnieva mať výlučné právo a inému upiera práve to, po čom on sám túži a čo si tak vysoko cení, tak je spôsob konania jeho alebo jeho vodcov sebecký, kastovnícky, a preto nešľachetný, až neľudský. Tento prípad sa stal s nami. Čo bolo nevyhnutnejšie, než aby Slovania vystúpili so žalobami a pokarhali každé proti nim podniknuté konanie, nazvali ho bezprávnym a neslušným. Vy však, pán môj, ste vystúpili v augsburskom Allgemeine Zeitung s tvrdením, že sa Slovanom nedialo žiadne bezprávie, nemali žiaden dôvod sa žalovať, všetky ich žaloby boli z povetria nalapané, a doložili ste k tomu dokonca ešte niektoré obvinenia proti Slovanom. Proti tomuto vášmu pokusu, vykričať Slovanov pred inými národmi za svojvoľníkov a proti tam utajeným, proti Slovanom namiereným výrokom pokladal som za svoju povinnosť brániť národ, z ktorého pochádzam a ktorého morálne pozdvihnutie mi leží na srdci, a obhajovať jeho snaženie ako oprávnené a držiace sa v medziach zákonnosti. Vy však ste neboli spokojný s mojim opísaním našich pomerov, potom ste tvrdili, že sú Slovanmi vedené žaloby bezzákladné a naliehali ste na mňa, aby som uviedol skutočnosti, ktoré dokážu, že sú Slovania utláčaní. Ja som vám, prirodzene, nemohol predložiť všetky nesčíselné, z maďarských novín a časopisov vzaté a na Slovanov nahromadené ohováračstvá a nadávky všetkých druhov, ako aj iné, tým istým oplývajúce spisy. Nebol by som totiž ani mohol na všetko to požadovať priestor v tomto európskom orgáne, ani som sa nechcel s takým niečím objaviť na tomto mieste pred zrakmi národov, lež som sa radšej uspokojil uviesť len jednotlivé skutočnosti. Po dlhšom mlčaní prichádzate teraz znova na bojisko a usilujete sa vyvrátiť tak mnou v Allgemeine Zeitung predloženú skutočnosť, ako aj v brožúre Beschwerden und Klagen der Slawen in Ungarn über die Uebergriffe der Magyaren z iného prameňa vzatý prípad z Lajoškomárna. Tento prípad na taký spôsob, že ste skutok síce nepopreli, lež predsa podkladáte iný sčasti modifikovaný dôvod tvrdého potrestania Slovanov za to, že prosili znova zaviesť bohoslužbu v svojej reči. Vybrali ste svoje dokazovanie z Pesti Hirlapu a pritom ste povedali, že na to nenasledovalo žiadne vyvrátenie z protivnej strany. No tomuto vášmu tvrdeniu musím hneď tu od začiatku odporovať, lebo odpoveď na to bola pravdaže predložená nestrannej redakcii Nemzeti Ujságu, ako to môže dosvedčiť ctený pán gróf Ján Majláth, no nevyšla tam pre isté okolnosti, ktoré odstrániť nebolo v moci redakcie. Ostatne podobné odvolávania sa zo strany, na ktorej vy stojíte, a ktorými vy chcete posilniť svoje domnelé, proti nám upravené tvrdenia, nemajú žiadnu cenu. Keby totiž aj panovali iné pomery, naše odpovede, s výnimkou Nemzeti Ujságu, iné noviny alebo len veľmi zriedka, alebo vôbec neprijímajú. Čo sa týka prípadu z Lajoškomárna, odvažujem sa podržať jeho správnosť na ten istý spôsob, ako je podaný v Beschwerden und Klagen, podopretý o nasledujúce dokumenty.

Pán Ján Herkel, advokát v Pešti, niekdajší zástupca týraných Slovanov, napísal teraz vlastnú správu o tomto prípade, keďže videl ako ten prípad prekrúcajú a, ako mi oznamuje, doručil tú správu na uverejnenie aj redakcii Pesti Hirlapu (ona tam podľa môjho vedomia dosiaľ nevyšla), bol však taký dobrý, zaslať mi svoju správu na použitie. Z tejto správy nestranného advokáta týraných vyberám teda toto. On hovorí: ?Pred niekoľkými rokmi (bolo to roku 1828) prišli štyria roľníci z Lajoškomárna s prosbou, napísanou ich dedinským notárom, v ktorej bola opísaná ich sťažnosť. Upravil som ich na vtedajšieho generálneho dozorcu evanj. aug. vyzn. baróna Alexandra Prónaya, ktorého sa táto cirkevná vec najbližšie týkala; oni však hovorili, že uňho už boli a že ich on poslal ku mne. Prosili ma teda podporovať ich sťažnosť u vysokého kráľ. miestodržiteľstva, ktorá obsahovala toto: Oni, totiž obyvatelia z Lajoškomárna, zvolili si všeobecným uzavretím zboru a s vedomím vrchnosti duchovného, ktorý prevzal aj jemu zaslaný povolávací list, medzitým však prišiel iný, nimi nezvolený duchovný do ich zboru. Keď prišli na faru, aby privítali svojho zvoleného duchovného, boli nemálo prekvapení, keď tam našli iného, neznámeho, ktorý s nimi alebo hovoriť nevedel, alebo hovoriť nechcel. Tento prípad ich veľmi rozrušil. Niektorí z nich rozumeli síce trochu maďarsky, ale iní a ich ženy nerozumeli okrem materinskej reči žiadnu inú. U nich však vždy boli bohoslužby v ich materinskej reči, teraz sú však už dlho bez akýchkoľvek bohoslužieb, a keďže pre nich, úbohých roľníkov, je náboženstvo jedinou potechou na tejto zemi, aby celkom neboli bez tejto svojej potechy a bez bohoslužieb, boli prinútení na výročité sviatky ísť do vzdialených miest na bohoslužby. Totiž ten do ich dediny náhle došlý duchovný s nimi alebo hovoriť nevediac alebo nechcejúc, hoci boli donútení robiť všetko čo patrilo k farským prácam, ako najmä pole orať, zasiať a duchovného platiť, nechal ich bez všetkých im zrozumiteľných bohoslužieb. A ak zmeškali niečo z farských prác, bolo ich miesto vo väznici, v ktorej, keď tam raz boli zavretí, navštívil ich panský advokát a povedal im: ?Naozaj je zle s vami. Prečo necháte tak so sebou narábať? Zanechajte tú ohavnú slovanskú reč a hneď bude koniec vašej krivde. Pozrite, veď predsa jete maďarský chlieb . . .?. Nato oni odpovedali: ?Pane, my jeme chlieb, ktorý si s námahou zarobíme, a v tomto smutnom stave vzdycháme už dlhší čas.?

Pán Ján Herkel teda, ako tam udal, napísal túto ich sťažnosť. Mená žalobníkov boli Bartoš a Vrabec, na mená druhých dvoch sa už nepamätá. No sotva minulo niekoľko týždňov, hovorí pán Herkel, prišli k nemu zase traja bez akéhokoľvek písma a povedali: ?Pane, sme z Lajoškomárna a poslal nás k vám pán generálny dozorca. Z domu sme odišli celkom tajne a len naše ženy vedia kam sme sa vystrojili, lebo ak by sa dozvedeli, kam sme išli, stalo by sa nám to isté, ako tým štyrom, ktorí tu boli predtým.? Pán Herkel sa nato spýtal, čo sa s nimi stalo, načo mu odpovedali: ?Pane, ešte ani doma neboli, už čakali na nich hajdúsi ako na najväčších bakoňských zbojníkov. Vo Vespríme ich okovali do želiez a hodili do temnice a potom boli potrestaní vypalicovaním. Jeden dostal 64, druhý 50, tretí 40 a štvrtý (bol to starec, ako vysvitá zo správy stolice, ktorú ona v tejto veci predložila vysokému miestodržiteľstvu a ktorú som tiež mal v rukách) 24 palíc. Dvaja z nich sú ešte v temnici, a my nevieme, čo si máme počať.? Pán Herkel im tentoraz nechcel hneď uveriť a spytoval sa, či tí druhí neboli vinní z niečoho zlého. Nato však oni povedali, že tí štyria boli v dedine najporiadnejší, celá dedina ich mala rada a nikdy nikomu z ľudí nič zlého neurobili, lež riadne zastávali panské a stoličné služby. Keď sa rozhovor skončil, dokladá pán Herkel, vyhľadal ho tajomník generálneho dozorcu baróna Alexandra Prónaya a pozval ho k svojmu pánovi. Tomuto pozvaniu vyhovejúc, doručil Prónaymu narýchlo vyhotovenú písomnú sťažnosť, ktorú tento poctivec hneď odoslal do Viedne na vysokú uhorskú dvornú kanceláriu a z vlastného vrecka priložil k listu 50 zl., ktoré boli určené pre agenta. Pritom so slzami v očiach povedal: pri svojom bezpráví mali tí úbožiaci aj tak dosť výdavkov, on nikdy na to nepomyslel, že dožije ešte takéto hrozné veci. V tejto veci láskavo vynesená kráľovská rezolúcia z 30. septembra 1828 nariaďuje, že zbor v Lajoškomárne má mať slovanskú reč znajúceho kaplána, aby zbor nepostrádal duchovnú útechu. Stoličná správa, ktorá bola, ako sa už povedalo, predložená o tomto prípade vysokému miestodržiteľstvu, rozumie sa, hovorí síce, že títo ľudia boli potrestaní pre rušenie pokoja, no ďalej dokladá, že také potrestanie vyžadovala úcta k súdnej moci a národnej reči, lebo z rečových konfúzií nevzniká nič dobrého a šťastie krajiny sa môže napomôcť len jednotou rečí. Okrem toho sa prosí v tejto správe, aby bol advokát pán Ján Herkel prísne napomenutý pre vyhotovenie prosbopisu. Po desiatich rokoch ten istý zbor predložil generálnemu konventu v Pešti novú písomnú sťažnosť, v ktorej sa slovanskí členovia toho istého zboru žalujú, že hoci milostivá kráľovská rezolúcia nariadila pravidelne konať bohoslužby, predsa v tomto smere trpia veľký útlak. Totiž len každú štvrtú nedeľu, aj to len jednu hodinu na začiatku sa zúčastňujú na bohoslužbách, nemajú však nijaké iné bohoslužby. Ďalej sa žalovali, že ich duchovný M. nechá ich požívať svätú Večeru Pánovu v roku len raz alebo dva razy, a to niekedy aj v robotný deň, a vtedy oni často museli konať službu pre panstvo. Preto aj istá ženská osoba, ktorá nemohla dosiahnuť od duchovného udelenie svätej Večere Pánovej v materinskej reči, ale jej ešte vynadal, prestúpila na rímskokatolícku vieru. Nato si ešte sťažovali na správanie duchovného a doložili, že z týchto dôvodov sa viac než štyridsať manželských párov odsťahovalo zo zboru na pokojnejšie kraje. Počet slovanských členov toho istého zboru udávajú v tomto prosbopise 253 duší, a proti tomu maďarských 84. Tak, čo na to poviete, pán môj, a ako chcete ospravedlniť tento postup?

Keďže práve hovoríme o generálnom konvente, chcem spomenúť ešte iný prosbopis, ktorý tiež v tejto veci 6. septembra 1838 podali generálnemu konventu slovanskí členovia zboru vo Velegu, v Stolnobelehradskej stolici. Tam sa medziiným hovorí: ?Slovanskí členovia evanjelického zboru vo Velegu so zlomeným srdcom predstúpení pred tvár jeho vysokoblahorodia (totiž generálneho dozorcu, túto hodnosť mal vtedy vyššie spomenutý barón Alexander Prónay, šľachetný, kresťanskou láskavosťou nadchnutý muž) a so vzdychaním žalujú, že nám bolo odňaté najlepšie, najkrajšie a najdrahšie, čo sme mali na tejto zemi, totiž sväté bohoslužby v chráme, táto Božia milosť a útecha evanjelia. Len pred pár dňami mal náš kazateľ vo svojom byte zhromaždenie a súd proti nám, biednym Slovanom. Dal si tam pozvať niektoré svetské osoby a stoličných úradníkov, najmä obecného richtára, panského úradníka a niektorých najprudších Maďarov, a tam sa konala porada o nás a našej žiadosti. Žiadali sme totiž, aby nás nechali slúžiť všemocnému Bohu v našej materinskej reči, tak ako Maďarov, lebo dávame práve tak ako aj oni peniaze a obilie na farárov plat, lebo sme práve tak mali podiel na stavbe novej fary, kúpe zvonov, kalicha atď., ako aj oni. Nehľadiac na to, uzniesli sa na tomto cirkevnom konvente: že ak Slovania urobia niečo proti kazateľovi, hneď im domy popredajú a oni musia opustiť obec. Okrem toho na tomto konvente vymenovali jedného Maďara, ktorý má nad tým bdieť a za tým sliediť, aby len čo by niektorý zo Slovanov hovoril proti tomuto konventu alebo kazateľovi, bol hneď poviazaný poslaný do stoličného domu a tam uväznený alebo dôkladne potrestaný.? Po tomto úvode vyložili, akým spôsobom sa im obmedzujú a prekážajú bohoslužby v ich materinskej reči, ako aj vyučovanie detí v nej. K tomu doložili, že ich kazateľ K. u superintendenta dištriktu tajne udal len tri duše, no ich je na počet 126.

Kamenický prípad som vyrozprával podľa hodnoverného údaja istej duchovnej osoby, ktorá sama bola o jeho správnosti natoľko presvedčená, že si umienila ho s jedným článkom zaslať do Allgemeine Zeitung alebo ho už aj poslala ctenej redakcii. Akože som mohol vziať z povetria ten prípad, keďže som nikdy nebol v Abovskej stolici, a tak nepoznám ani miesto, ani tamojšie osoby? Oná hodnoverná ctihodná duchovná osoba, od ktorej som počul o kamenickom prípade, je pán Michal Hodža, evanjelický farár v Sv. Mikuláši, v Liptovskej stolici, muž s takou vyskúšanou láskou k pravde, takou miernosťou a počestnosťou, že všetci, ktorí ho poznajú, majú neobmedzenú dôveru k jeho tvrdeniam a výrokom. Túto dôveru aj u svojich súvercov a súkmeňovcov v plnej miere požíva a jej je aj úplne hoden. Tomuto mužovi o kamenickom prípade, ktorý som spomenul v Allgemeine Zeitung, rozprával pán Karol Serday, učiteľ pri tom istom evanjelickom zbore, čestný muž. On počul o udalosti na svojej ceste po horných stranách Uhorska v mestečku Sečovciach, priamo od pána duchovného Sörésza, spomenutého kazateľa kamenického zboru, ktorého tam cestujúc náhodou našiel, počul rozprávať a povedané hneď z úst pána Sörésza zapísal do svojho denníka. Keď ste teda, pán môj, popreli tú skutočnosť v Allgemeine Zeitung, v číslach 30 a 31 z roku 1844, a pri svojom popieraní ste sa odvolali na list samého pána Sörésza, ktorý práve všetko mnou prednesené vyhlásil za klamárske a vymyslené pradivo, a tým sa zdal pravdu tvrdiť, obrátil som sa listovne na pána Hodžu a poprosil som ho všetko to prísne vyskúmať a objasniť. On zase v tej veci oslovil pána Serdaya a naliehal naňho, aby mu to všetko znova vyrozprával a podal podrobnú správu. Pán Serday však povedal, že by mohol vyrozprávať znova len to isté a na ten istý spôsob, ako už prv urobil, poukázal na svoj denník a hneď sa vyjadril, že je hotový pred príslušnou vrchnosťou prísahu zložiť na to, že celú správu až do najmenších detailov počul bezprostredne rozprávať samého pána Sörésza. Prv však než by bolo došlo k tomuto závažnému aktu, písal pán Hodža priamo pánu Sörészovi, a vyzval ho v tom liste na jeho svedomie, alebo priznať správnosť skutočnosti, rozpovedanej pánu Serdaymu, alebo zas priznať sa k tomu, že všetko to len žartovným spôsobom, asi na vyplnenie zbytočného času nejakým rozhovorom, vyrozprával pánu Serdaymu. Pán Hodža nechal pánu kazateľovi Sörészovi dlhší čas, aby vstúpil do seba a na odpoveď, a pre túto príčinu aj moje ospravedlnenie vychádza o niečo neskoršie, než malo prísť pred publikum. Pán Sörész list správne dostal podľa poštovej doručenky, na ktorej sa nachádza jeho vlastnoručný podpis a ktorá je teraz uložená u mňa, no až do tohto času neodpovedal na list. Keď teda pán Hodža a pán Serday videli, že od pána Sörésza neprichádza žiadna odpoveď, posledný sa odobral k prvému podžupanovi Liptovskej stolice, pánu Pavlovi Madocsánymu, pred ktorým po zloženej prísahe vypovedal, že mu pán Sörész nasledujúce vyrozprával od slova do slova. Je tu teda porážajúce svedectvo pre pravdivosť mnou predostretej skutočnosti, je tu silný dôkaz, že sa Slovania v Uhorsku nesťažujú bezzákladne a že, ako by to chceli nahovoriť ich protivníci, nerobia neslušný krik. Pri uvedenej skutočnosti, pán môj, nemiešajte sa do veci; lebo by ste mohli opak môjho tvrdenia, opierajúc sa o Sörészov list, v dobrej viere celkom drzo vykrámiť pred publikum. Pán Sörész však, ktorý vo svojom liste a ten - mimochodom povedané - ako triumf koloval takmer po všetkých maďarských časopisoch, celú skutočnosť poprel a zahrnul ma nadávkami a posmechom, nech zodpovie za to pred svetom, pred Bohom a pred svojím svedomím. Oné zneucťujúce výrazy, ktoré boli viac než nešetrné, ako ste sami povedali, odrazili sa odo mňa a dvojnásobnou váhou zasahujú hlavu niekoho iného. Vec ostatne nepotrebuje žiaden ďalší komentár. Bolo by len spravodlivé a slušné, keby maďarské časopisy, ktoré prijali ten list, uverejnili teraz aj moje ospravedlnenie. Bolo by to spravodlivé a slušné a uvidím, kto z nich vykoná spravodlivosť a povšimne si pravdu. Ak to neurobia, jasne a názorne dokážu čo sú.

Čo sa týka iných prípadov, predstavujem si vec tak, alebo chcem aspoň veriť na vašu česť, že vám tie prípady nemohli prísť na vedomie a vy v tejto nevedomosti o Slovanoch, ktorú ja prijímam za ozajstnú, ste mi v tomto časopise robili výčitky, že sa Slovanom nedeje nijaké bezprávie a že teda bezdôvodne žalujú. Neskoršie však, keď ste sa aj vy už o všeličom dozvedeli, upriamili ste sa zmenšovať alebo okrášľovať skutočnosti, aby ste formálne zostali dôsledným. No je skutočne omnoho lepšie, holdovať právu a pravde, nech aj stoja na opačnej strane, ako ľpieť na formalizme, a pokúšať sa o dialektiku alebo kazuistiku. Snaha niektorú vec pravdivo poznať, iným ju však za nepravdivú vydávať, je formou zla, ktorú môže prevýšiť len irónia, v ktorej iba vlastná domýšľavosť rozhoduje nad všetkým dobrom a zlom, ba dokonca ona určuje, čo je dobro a zlo.

V závere sa spytujete, pán môj, či nemecká tlač aj naďalej bude poskytovať miesto pre domnelé ohováračstvá. Vy sám ju chcete prinútiť na to, aby v budúcnosti nič nerobila, a podľa vašej mienky preto nemá nič robiť, lebo ako sa domnievate, možno sa v krátkom čase obidva národy budú potrebovať. Už v tom je, pán môj, čosi podozrivého, že chcete prinútiť nemeckú tlač, aby mlčala o slovanských veciach z dôvodu potrebnosti, teda z nečistého ohľadu. Prečo ste, ak ste si taký istý svojej veci, priamo nepovedali nemeckej tlači, aby sa neznehodnocovala ohováračstvami, ale ste dôvod ab utili uviedli ako určujúci dôvod pre nemeckú tlač? No, pán môj, aký ste vy ešte aj intolerantný, keďže potlačenému chcete upierať jeho právo, totiž žalovať sa, alebo aspoň to chcete zamedziť, aby žaloba neprišla na verejnosť? Musím vám preto otvorene a bez obalu aj to povedať, že tá večitá honba za sympatiami z dôvodu spoločných záujmov atď., nevydáva dobré svedectvo o svojej veci a jej sile. My Slovania sa naozaj nezháňame tak za sympatiami, ako to iní robievajú, a veru ich ani nepotrebujeme, lebo sme si istí svojou spravodlivou vecou. Kto sa však obáva, že jeho vec nie je morálne dosť silná a mohla by utrpieť škodu pri akomkoľvek nepatrnom prípade, nech sa zháňa za sympatiami, a na miesto toho, aby zostával v sebe, nech sa - dovolím si taký výraz - nachádza stále mimo seba samého. Pri spravodlivej veci prichádzajú sympatie samy sebou. Iné sympatie, ako napríklad tie, ktoré sa odvodzujú z dôvodu ab utili, sú a podľa svojej povahy môžu byť len nestále, partikulárne a čoskoro zmiznú. Aj to ešte doložím, že by sa Nemecko zrieklo svojho vnútra, keby sa pridalo k podobnej jednostrannosti, akú vy žiadate od neho.

Vy ste, pán môj, ešte koncom minulého roku, v závere svojho článku o populačných pomeroch v Uhorsku, mysleli ako ja, a v tom istom článku, odpovedajúc na môj druhý, proti vám upravený článok, zvaľovali ste na mňa nedôslednosti a protirečenia. Nepokladal som za hodné námahy, aby som vám odpovedal na to, lebo miesto, ktoré ste dopriali môjmu článku vo vašom, nemá nijaké dôkazy a obsahuje len rozumkárenie. Zvláštnym spôsobom nazývate môj článok, v ktorom sa podľa vašej mienky vraj nachádzajú nedôslednosti a protirečenia, zručným manévrovaním! Úprimne povedané, až doteraz mi bolo neznáme, že v zručnom manévrovaní sú možné aj nedôslednosti a protirečenia, a vy, pán môj, mňa obviňujete z protirečení! Vy, ako sa zdá, mnoho dáte na logiku - no kde vám ona zostala? Alebo rozumiete pod tým zručným manévrovaním iba pozlátkové pletky dialektiky? Na to vám však musím povedať, že niečo takého nepotrebujem, lebo som si vedomý spravodlivosti svojej veci a prenechávam to na použitie inému, komu sa to môže zísť. Vy ste ďalej vyslovili vo svojom druhom článku, že o tej veci nechcete viac písať a napriek tomuto svojmu vyjadreniu sa zase ohlášate. Z toho nemôžem usudzovať na nič inšieho, len že dáte veľmi mnoho na posledné slovo podľa formy; no, verte mi, posledné slovo podľa formy nie je vždy aj posledným slovom podľa obsahu.

Musím ešte upozorniť aj na to, že vy ste práve tak ako o nás Slovanoch v Uhorsku, tvrdili aj o Nemcoch v Sedmohradsku, a namáhali ste sa to aj dokázať, že sa im od tamojších Maďarov nedeje žiadne bezprávie. No jeden tamojší statočný Nemec vás, a to, ako sa domnievam, s dobrým výsledkom, poučil o inšom.

Človečenstvo sa nenechá zaprieť, a rovnako nie ani mohutný duch časov. Nádherné, krásne storočie svitlo národom a prostredníctvom národov človečenstvu. Veru naozaj sa zle vzdoruje skutočnému duchu času a jeho požiadavkám. V práve toľkej miere, v ktorej vzdorujúci poznáva mohutného ducha času, poznáva aj čas jeho. Vieme dobre, že horlivosť zavše prekypí, vytrvalosť je však zlostná, keď sa prekročia riadne hranice, lebo má v sebe reflektujúcu vôľu. My sa ešte stále úfame, že Maďari uznajú naše národné právo a dobre porozumejú príkazu ducha alebo človečenstva 19. storočia a napravia, čo sa prihodilo v náš neprospech. Maďari už tak mnoho dosiahli pre svoju národnosť, že nám môže zostať tá naša troška, a nech nám nabudúce bude podľa práva nedotknuteľnou. Nikdy sme nezanedbávali svoje povinnosti voči Uhorsku, preto nechceme byť ani na právach ukracovaní. Možno teraz hovorím naprázdno, no nech neuplynie čas, aby sa o ňom nevydalo svedectvo!

Na záver musím ešte podotknúť, že ak nie ste spokojný s týmito skutočnosťami, alebo ak sa ukáže potreba predložiť ďalšie, uvediem ich viac, a to také, ktoré som videl na vlastné oči a ktorých správnosť naozaj nebude môcť nikto popierať.

Nárečia slovenskô alebo Potreba písania v tomto nárečí

Dlho, ako viete, bratia, ležalo vo sne Slovenstvo, rodina naša, nepohnute, prirazené k zemi víchricou hroznou dávnych časov, i bolo ? omráčené ňou ? stratilo a opustilo samo seba. Pohlo sa síce v letiacich vekoch lecikedy tu i tam dačo pod šerom z víchrice tej na Slovenstvo rozsiatym, ale tie pohnutia, i samy súc malé i dotkýnajúc sa hlboko zaspalých, nezdurkali Slovenstvo, ale prebehli a stratili sa ako urobené kolá na vodách. V našich časoch pohnutia tieto stali sa i častejšie i silnejšie i navadilo mocnejšie na našich: Kto nevidí v nich znaky prebudzovania sa nášho k životu, toľké stoletia od nás ďalekému? Strhávajú sa naši, bratia, i predrapujú si oči dlhým, hlbokým snom obtiahnuté a vyzerať začínajú na svet, na ktorom ešte svieti slnko Božie, bo svietievalo ono po celé tie časy sna nášho na ňom, ale neosvecovalo nás; stával svet tak, ako stával v dávnych vekoch, ale neukazovali sme sa my na ňom a svet zas nevidel nás. Ako dlhospiaci, keď preblesne očima a nanovo vidí svet, veselo sa ozve: tak vyletel aj z pŕs rodiny našej hlas, hlas potešenia, že sa zase zvítala so svetom, že sa zase nachádza pod slnkom Božím. Nesie sa hlas ten teraz po rodine našej, nesie sa po tých široko-ďaleko rozložených horách našich i odráža sa od jedných k druhým, a ako sa odráža, pribýva mu na plnosti a na sile: Kto by riekol, že neznamená mnoho hlas ten? Oddávna Vy, priatelia drahí, načúvate hlas tento, načúvajú ho aj iní, ale Vám vrazil sa do duše hlboko i Vy v hlbine duší svojich popadli ste význam jeho: Komuže, preto, inému ako Vám posvätiť písmo moje, v ktorom je, ako šípim, rozložený význam hlasu toho tak, ako i Vy si vykladáte a rozumiete ho. K Vám teda sa obracia písmo moje a bude, ako viem, dobre prijaté od Vás, a Vy i menami svojimi i ochotnosťou svojou pripravíte mu dobré prijatie aj u druhých krajanov našich, dodajúc ešte, čo by chýbalo k vysvetleniu a vyloženiu hlasu toho životného drahej rodiny našej.

Pred rokom v peknom lete, ako viete, bratia, zastali sme sa boli u drahého nášho Jozefa Miloslava v kraji, po Nitre nazvanom, tam v Hlbokom, v lone statočného tamojšieho ľudu nášho, kde po prácach denných na večerných chvíľach dohovárali sme sa o kroku tomto hovoriť k ľudu nášmu nielen v obecnom, ale aj v pospolitom a vyššom živote nárečím naším, milou našou slovenčinou. Pripustili sme si hlboko k srdcu kmeň náš a povýšenie jeho duchovné i rozväzovali všetky sem padajúce okolnosti; rozvážili sme pekné následky samostatného jeho duchovného rozvitia a posúdili sme pilne aj ťažkosti kroku podobného. V pohnutí našom nad drahým kmeňom a ľudom slovenským navštívili sme toho spevca tam, čo sa i duchom i postavou svojou pochodiť zdá tam z tých starých našich veľkých časov, bo tak je s nimi oboznámený, ako keby sám v nich bol žil a so synmi i správcami ich obcoval, tak ich rád vidí, ako keby sám bol veľkosť a slávu ich zažil a blesk ich i jeho osvietil, tak vznešene postavou svojou vyzerá, ako keby sám jeden z mužov a hrdinov tých vekov bol, navštívili sme ho i prizreli sme sa zasmútenej tvári jeho nad časmi terajšími a bolestnému oku jeho nad Slovenstvom, odhodeným a opusteným kmeňom svojím. Videli sme ho tam nad šumnou Blavou, obostretého horami vysokými v tichom údolí, ako pozerá na tie vrchy, či mu skoro vetry, čo sa do údolia z nich spúšťajú, donesú novinu radostnejšiu, novinu ožitia Slovákov? Vidiac ho, rozlúčili sme sa: Jozef Miloslav náš ostal tam pod svojou Bielou horou, v tom milom, priateľskom dome svojom, Ty, Michal Miloslav, poberal si sa k cisárskemu mestu a z neho potom ta do hluky Tatier a ja šiel som ta na tiché Považie k rodine drahej a onedlho potom nad Dunaj. Neostalo z ohľadu slovenčiny na ničom istom medzi nami, ale uzriekli sme sa, že ešte tú vec za rok rozvážime, myšlienky svoje pod ten čas si zveríme a potom sa uznesieme po roku. Mysleli sme, dopisovali sme si, prešiel rok, keď sme sa tam pod trónom matky Tatry, tam pod oltárom Tatier našich, Kriváňom, zastali a ako sme sa zvítali, zvítali sme sa s uznesením za slovenčinu, i podali sme si na to ruky. Nebolo treba viac o tom hovoru; bola vec rozvážená, pretrasená a teraz už prichádzame s ňou k rodákom svojim, s radosťou a žiadosťou, aby premysliac vec, k nám pristúpili a raz už roztrhaniu slovenskému koniec urobiť nám pomáhali i pridružili sa k čisto slovenskému životu. Nesklame nás, ako pevne veríme, očakávanie naše: už mnohí súkromne o kroku tomto uvedomení prirazili sa k nemu s celou dušou, ako zo znamenitejších bystroumný náš Kuzmány, obľúbený náš spevec Sam. Chalupka, vrúcny Guoth, ostrovtipný Fejérpataki, pracovitý a obetavý Kadavý a moc iných, druhí pôjdu za nimi, bo chcú život kmeňa nášho a prišiel i čas náš. Celá mládež slovenská prijala myšlienku túto so zápalom a mládež nesie so sebou budúcnosť života. Ešte slávny muž náš, Kollár, díva sa len pozďaleky na to, čo predsebaberieme, ale akože muž, čo celý svoj život na duchovnom zveľadku Slovákov pracoval a takrečeno len v tejto práci prežil život svoj, ako by ten nemusel dobre priať všetkému, čokoľvek k cieľu oznámenému smeruje? On, to iste vieme, čo aj nepôjde po ceste našej, nebude a byť nemôže proti nám.*

Radostné bolo to zvítanie a zrozumenie sa naše tam pod vysokými Tatrami, preleteli nám tam v krásnom Liptove dni pekné! V čerstvých, životaplných Tatrách nabrali sme pri uzrieknutí a zrozumení sa tomto našom novej vlahy životnej i pustili sa takrečeno do nového behu v živote našom. Tomuto nanovo sa rozživoteniu, tomuto dorozumeniu sa nášmu chcem tiež posvätením Vám môjho spisu položiť pamätník, ktorý nás vždy na tie dni upamätá, na tie dni pekné. Ale oddávam ním aj srdečnú úctu Tvojej, Michal Miloslav, hlbokej mysli a rozvažitosti, Tvojej, Jozef Miloslav, veľkej pracovitosti, náramnej pružnosti a obetavosti srdečnej, ustavičnej, bez nárokov. Nikdy si sa, Michal Miloslav, čo Ťa znám, neprenáhlil v krokoch svojich, ale robil si všetko, čos robil, po mnohostrannom rozsúdení a najpilnejšom povážení, takže teraz srdečné prihlásenie sa Tvoje k slovenčine je mi novým dôvodom i za pravdivosť kroku nášho i za to, že sa on podarí a k žiadanej jednote Slovákov privedie. Kto nezná pracovitosť ničím neunavenú, obetovavosť sebazapierajúcu Hurbanovu zo Slovákov, čo sa len trochu so životom naším oboznalí? Rozprávajú, povedajú o nej ústa všetkých našich, ale úctu k nej pred svetom preukázať, tuším, že sa svedčí mne, ktorý som i jej najdávnejším i jej najbližším svedkom. V plnom zápale a činnosti vídaval som Ťa ja už v prvom mládenskom kvete, tu na pamätnom poli našom bratislavskom, medzi úprimnými a oddanými synmi slovenskými, kde pracujúc i ja, často, ako vieš, nezrovnajúc sa v náhľadoch pri prácach našich, ako vlny v zbehu prudkom sme sa od seba odrazili, ale zas z odrazenia nášho, vidiac, že na jedno bije, za jedným horí myseľ naša, sme si do náručia leteli a zas spojenými úmyslami ďalej sme sa poberali. Túto Tvoju pracovitosť preniesol si Ty z mládenstva do mužského veku, zo škôl do života, z prípravných namáhaní do prísnych trudov, a tu, hľa, sa nám otvára so slovenčinou nová postať činnosti, na ktorej si teraz ako muž, ako znateľ života, ako pracovateľ prísny zastaneš. Mnoho od Teba úfa mladý život slovenský, i pracujme teda, nech pozná dačo i z našej usilovnosti i nech požehnáva dakedy prácu, uzrieknutie a zrozumenie sa naše. Ak sme dobre vyvolili, Boh nám bude pomáhať! ?

Dlhé a dlhé stoletia prešli, čo my Slováci alebo žiadne alebo len chatrné a riedke dávali sme znaky života, ale ? poďakovať Bohu ? čas ten hlivenia národa nášho už prestáva a my vždy viac a viac preberáme sa i začíname schvatovať sa na krídla života duchovného. Nikdy ale ešte hnutie toto k životu nebilo tak do očú ako práve teraz v našom čase, ako sa o tom každý, kto naše národné, najnovšie usilovanie pilnejším okom pozoruje, ľahko presvedčiť môže, bo nikdy predtým toľko diel duchovných sa u nás nevydávalo, nikdy mužov slovenských a najmä mládež našu tak vrúcna láska k národnosti našej nerozpaľovala, nikdy predtým toľké túženie nášho ľudu po zoznámení sa so sebou i so svetom badať sa nedalo. Že teda čas tento pre nás je tak vážny, v ktorom nám nový život nastáva, treba bolo dokonale premyslieť, ako my a na ktorý spôsob do života tohoto sa pustiť máme, aby sa život náš podaril a tak, ako my ho vyviesť môžeme a máme, vyviedol. A tu pred všetkým iným muselo to do očú padnúť, že my doteraz nie v našom, ale v inom nárečí sme písali: Ako ale život náš v nárečí takom sa vydarí? Život náš my len úplne vystavíme a vystaviť môžeme v nárečí našom vlastnom, bo ono je nám najbližšie, ono je nám rečou najzrozumiteľnejšou, ono má k srdcu i mysli našej prístup najľahší a v ňom sú i myseľ i srdce naše najotvorenejšie, preto treba nám k tomuto nášmu nárečiu, keď život náš počíname, sa privinúť a v ňom sa duchovne rozvíjať, ? Oj, stoletia a stoletia premlčali ste, Slováci, stoletia preleteli ponad Vás a nepodurkali Vás, ale preleteli ako vetry ponad skaly nečujné a Vy, rodáci, stáli ste ako zakliati, ale prišiel čas i Vám i švihol Vás prútom a Vy striasli ste sa, preblesli a ožili: Oj, akože, rodáci, budete slýchať veci, ktoré sa pod časom Vašej sto a storočnej nečujnosti na svete prihodili, ako dáte najavo radosť z prebrania sa svojho, ako sa ohlásite k svetu s tým, čo je uložené v lone Vašom, na ktorý spôsob zanôtite si piesne svoje bystré, piesne svoje vážne, ak nie v reči svojej milej, v reči, v ktorej bije srdce a v ktorej vyrazená je myseľ Vaša, v reči slovenskej? Oj, vitaj, vitaj, slovenčina naša, ty dcéra Slávy pekná, rovnoprávna, ale dávno utajená pred svetom! Vitaj nám sto ráz, ty verná družica Slováka, ktorá za roveň jeho Váhu hneď prudko trieliš a udieraš silne ako on o veličizné skaliská i zalomcuješ srdcom, hneď sa nesieš bystro i ako keď Váh pohráva sa s kamenčekmi i pošumieva po nich, ľúbezne gagotáš, a hneď zas ideš ticho a vážne ako Váh náš v údoliach úzkych hlbočinami a pláňami i ako on tam podunieva a oči naň hľadiaceho potichučky zaberá, ticho so sebou pojímaš i srdce ukolembáš: Oj, vitaj, vitaj, slovenčina naša!

Ľud teda náš slovenský, pre ktorý my hlavne pracujeme, mali sme pred očima pri urobení kroku tohoto, vezmúc jeho vlastné nárečie a nie dosiaľ užívanú spisovnú reč k písaniu kníh našich. Každý ale a to slušne od nás úplné vyloženie hlavných príčin, ktoré nás ku kroku tomuto pohli, očakávať bude, za dobré teda a potrebné sme uznali počet z toho, prečo sme sa na slovenčinu dali, pred obecenstvom naším zložiť, k čomu, ako každý po vyložení príčin našich pozná, dostatočné pohli nás dôvody.

Pred všetkým iným v tejto veci na kmeňovitosť (die Gliederung in Stämme, divisio in stirpes) národa nášho slovanského pozor obrátiť treba, ktorá na vyššom stupni a rozvitejšia u nás sa nachádza ako v ktoromkoľvek druhom národe, pre ktorú príčinu národ slovenský je, ako sa hovorí, kmeňovitý a na osobnosti sa rozchádzajúci. Kmeňovitosť táto je pri každom tom národe, kde sa nachádza, znamením veľkej sily duchovnej v ňom sa ukrývajúcej, živosti a čerstvej hýbavosti národa. Kde v ktorom národe kmene sa nachádzajú, musia byť tam rozličné spôsoby hovorenia jedného spoločného jazyka, ktoré rozličné spôsoby nárečiami (dialectus, Mundart) nazývame, tým sa ukazujúce, že tá samá reč v rozličných rečných formách nielen čo do sklonenia, ale aj čo do zvukov a skladu slov sa hovorí, priezviská daktorých vecí a predmetov (objectum, Gegenstand) všelijaké sú, daktoré predmety často mnohonásobné v rozličných nárečiach názvy (denominatio, Benennung) majú, pomysly (cogitata, Gedanken) alebo čisto duchovné alebo predmetné, ktoré jednej časti národa chýbajú, v druhej časti, u bratrancov jej, sa nachádzajú, slová sa na všelijaký spôsob jedno s druhým spájajú a potom aj rozlične s premeneným prízvukom (accentuatio, die Betonung) sa vyslovujú. Čím rozvitejšia, rozmanitejšia, bohatšia je reč daktorého národa, tým iste aj duch národa, ktorý si reč vytvoril, musí byť bohatšie obdarovaný, čerstvejší, živší a ? ako my Slováci povedáme ? strunovatejší a národ takým duchom obdarený sa aj v histórii pred inými národmi plodmi svojho ducha vyznačuje a krajšie od druhých poligotáva.

Zo starých národov bol takýto národ kmeňovitý hlavne národ grécky alebo inakšie nazvaný helénsky, ktorý hoci malý sa na hlavné tri kmene rozkladal, eolský, dórsky, a tretí od týchto dvoch najduchovnejší kmeň iónsky, ktorý bol najpeknejší výkvet z národného pňa gréckeho. Kto nevie o jeho veľkom pôsobení historickom, o jeho živosti, ktorou je utešene prebraný život grécky, o jeho plodoch ducha, z ktorých všetky po Grékoch nastupujúce národy načierali, učili sa, vzdelávali a ktoré až po dnešný deň v najvyššej u všetkých národov vážnosti stoja a slávu grécku v ligotaní zornici rovnom zadržujú. Žiaden neprevýšil národ grécky v poézii, z ktorej sa najmä ich živý, obrazotvorný (plenus phantasiae, phantasievoll), svieži duch poznať dáva, a keď dakto s peknou ? ako stok tatranský čistou ? skrúcaním a roztáčaním človeka nepokalenou, vnútorným pokojom ovievajúcou poéziou natešiť sa chce, dáva sa do poézie gréckej i s tou sa nateší.

Takú čistú, kvetistú, pokojne ako šuchot líp šumiacu, gréckej najpríbuznejšiu poéziu má aj národ náš slovanský a hlavne dva jeho kmene, maloruský a milý náš slovenský, kvetistú ako jeho lúky a stráne, vážnu ako tie nad Súľovom skaly, ihravú ako slovenské panny, a ticho, časom žiaľne duniacu ako jeho Váh v údoliach pod Starým Hradom a Strečnom. Bol národ grécky kmeňovitý, je národ slovanský kmeňovitý, okrem toho rečou a podstatou (essentia, Wesen) svojou národu gréckemu najbližší. Nemyslíme a nemôžeme to istiť, že by daktorý národ len pre kmeňovitosť svoju bol viacej duchovný a k poézii schopný, ale je to jedno s druhým: kde je kmeňovitosť, je vyššia duchovnosť a kde v národoch vyššiu duchovnosť, ducha čerstvotu a sviežosť nachádzame, vidíme, že sú národy kmeňovité. Pri národoch nízko stojacich, na ducha chudobných, mizerných, nepoetických nenachádzame nárečí, nenachádzame kmeňov. Turek, najďalej kde býva v Ázii, práve tak hovorí ako Turek európsky a tak je to aj s Mongolmi. No nepotrebujeme i tak ďaleko zachodiť, bo i bližšie máme na to príklady. V nárečiach gréckych, koľko ich len koľko bolo, vo všetkých sa písalo a plody všetkých nárečí boli jeden obecný poklad duchovného života gréckeho. Tak v eolskom nárečí písali Alcäus, Sapfo, Teognis, v dórskom Teokrit, Pindar, Kalimach atď., v iónskom Heziod, Hipokrat, a v atickom, ktoré bolo len viac vybrúsené, ale aj ošúchanejšie nárečie iónske, písali mnohí: Izokrat, Demostén, Tukydid, Xenofón atď. Homér písal v reči takej, ktorá ešte nebola sa ďaleko na nárečia rozrástla, alebo aby sme inakšie povedali, písal v nárečí, ktoré ešte od reči obecnej a tak aj od druhých nárečí nebolo tak ďaleko odrastnuté, lež im ešte veľmi blízke, pre tú príčinu mýlia sa tí, ktorí myslia, že on zo všetkých nárečí reč svoju zhabal a dovedna poskladal. Rimania nemali kmeňov, aspoň my nič o nich nevieme, ale aj život rímskeho národa je studený, prozaický a literatúra ich, v ktorej oni najviacej za Grékmi išli, je len tôňa bohatej a vznešenej literatúry gréckej.

Kmeňovitosť teda národa je pekný, znamenitý úkaz pri samom národe, svedectvo dávajúci o vyššej jeho duchovnosti a duchovnej národa živosti, preto musí ona, kde sa nachádza, ako sa len najlepšie môže, zachovávať, ochraňovať a opatrne rozvíjať. Kde sa kmeňovitosť v národe nachádzala a svojím spôsobom sa rozvíjala, tam všade vidíme čerstvo kvitnúci, na spôsob zdravého, pekného stromu rozvitý život duchovný národa; keď teda náš národ slovanský pomedzi inými je nanajmä kmeňovitý, kmeňovitosť nášho národa, ak chceme k takému ho životu priviesť, akého korene sa v ňom nachádzajú a aký mu história sveta zasľúbila, musí nám hlboko na srdci ležať, mäkšie ten život žiadnym spôsobom neobsiahne a namiesto toho, aby bujne rozkvital, v daktorých svojich haluziach a na viacej stranách svojho života zakrpatie, podobajúc sa tu i tam zeline, ktorá ? stojac na zemi jej nepríhodnej ? chápe sa síce, chápe k životu a zdá sa vstávať, ale pritom všetkom len predsa ? ako my Slováci hovoríme ? hlivie a živorí. Považujúc toto, srdečne žiadať musíme, aby sa národ náš slovanský tak rozvíjal, ako sa on sám rozrástol, t. j. aby sa rozvíjal kmeňovito, bo len tak bude život jeho samorastlý, nezakrpatený, nasilu nevyhnaný, ale podarený ako skutočne organický, a preto tá je naša najvrúcnejšia žiadosť, aby slovanské kmene vo vlastných nárečiach svoj duchovný život vystavili, teda kmene v nárečiach osobných písali, v nich, čo sú pred Bohom, svetom i Slovanstvom, ukázali.

Slovanských kmeňov a tak aj nárečí živých je jedenásť, a to k juhovýchodným Slovanom patria: 1) Veľkorusi, 2) Malorusi, 3) Bulhari, 4) Srbi, 5) Chorváti, 6) Slovinci, k severozápadným: 7) Poliaci, 8) Česi, 9) Hornolužičania, 10) Dolnolužičania a naposledok my 11) Slováci s naším vlastným slovenským nárečím.

Nemyslíme to, aby každý kmeň, hocaký malý a chatrný, vo vlastnom svojom nárečí písal, ale žiadame, aby každý kmeň, ktorý má dačo osobitného, duchovného, ktorého nárečie je ešte čisté, nepomútené, nepokazené, k písaniu spôsobné, ktorý duchovne i materiálne svoju literatúru udržať vystačí, slovom aby každý taký kmeň nárečie svoje obrábal, v ňom plody ducha svojho vydával a pred tvár Slovanstva postavoval. Žiadosť táto je na osoh každého a na osoh Slovanstva. Slovanský život je rozložitý ako lipa na moc konárov, národ je jeden, ale jeden v rozmanitostiach, i nech teda je rozmanitosť táto, ale v jednote aj v duchovnom našom živote zjavná, nech duchovný náš život na základe našej prirodzenej životnosti, ktorá je národná kmeňovitosť, stojí, a tak bude život náležitý, na dobrých základoch postavený, bo sa nič, čo by vyrásť malo, neudusí a nič nezakrpatie. Čo by ale, ako sme riekli, okrem vykvitnúť nemalo a nemohlo, to nech k najbližšej haluzi prirastie, aby samo sa namáhajúc nevyschlo a rovne v daromnej namáhavosti tiež len ledabolo neživorilo. Tak teda dobre urobí kmeň bulharský, keď sa so srbským, dobre azda kmeň slovinský, keď sa s chorvátskym duchovným svojím životom zrastie, a ten kmeň v srbskom, tento zas v dalmatínsko-chorvátskom nárečí, ktoré je od chorvátskeho kmeňa za spisovné povýšené, plody svoje duchovné vydávať bude, okrem toho ani kmeň bulharský ani kmeň slovinský nezdajú sa mať dačo tak osobitného, k čomu by ony vlastné nárečie potrebovali, a ich nárečia sú, tamto starou bulharčinou a turečtinou a toto nemčinou nakvasené a preplnené, ošúchané a v plodivosti svojej zatarasené.*

Panovalo síce a panuje až do dnešného dňa medzi daktorými slovanskými učenými usilovanie, aby sa počet literatúr kmeňových slovanských ako len najviacej umenšil a tak aby k daktorým kmeňom iné kmene pristúpili a v ich nárečí diela spisovali a vydávali, ktoré umenšenie kmeňových literatúr slovanských kvôli takrečenej vzájomnosti (Wechselseitigkeit, nexus reciprocus) slovanskej sa stať a k pevnejšiemu sa spojeniu haluzí slovanských najmä tých, ktorým nebezpečenstvo od cudzoty hrozilo, poslúžiť malo. Nedávno ešte o národ náš mnohozaslúžilý a všetkej úcty hodný našinec vo svojom spisku ?Vzájemnost we příkladech u čechoslowanů? v Pešti vydanom na tento spôsob o veci pripomenutej píše: ?Zůstaňme při tom počtu nářečí, který nám osudem již newyhnutelně dán jest, aniž je sami schwalně rozmnožujme, ale raději kde možno umenšujme.? Našinec tento písal o vzájomnosti, a predsa sú tieto slová nevzájomné! Nemá sa umenšovať, rušiť a ničiť to, čo z národa samého slovanského a tak pekne vyrástlo, čo nikým sebevoľne nie je urobené, ale z hlbiny bohatého ducha slovanského pochodiace, čím národ náš slovanský, že je životaschopný, dokazuje! A všetko toto umenšenie a ničenie nárečí slovanských stať by sa malo pre tú príčinu, aby sa našinci menší počet nárečí ľahšie naučiť mohli a aby cudzincom naša literatúra prístupnejšia a ľahšia bola, lebo hovorí sa, že ako by potom cudzinci do literatúry slovanskej sa dávali a ju poznať si žiadali, keby toľký bol počet nárečí spisovných. My teda kvôli dakoľko dobrovoľníkom a leňochom, ktorým sa učiť ťaží, peknú rozmanitosť reči našej slovanskej hubiť, navnivoč uvádzať a rozkvet osobitných jednotlivých kmeňov pre takrečenú vzájomnosť zastavovať by sme mali? To nie je vzájomnosť, ale nevzájomnosť, to dobrý duch slovanský nikdy žiadať nemôže a nebude, a bez tejto opravdivej jednoty nikdy nebude medzi nami opravdivej vzájomnosti, ale pod jej zásterou námery sebecké, osoblivé a sebevoľné. ?

A či je to pravda, že my preto píšeme, aby sme iným národom lahodili, im sa zaľúbili, slovom či my píšeme pre iných a nie radšej z nás a pre nás? Nikdy žiaden národ nepísal pre iných, ako ani jeden veľký umelec (artifex, Künstler) ani nebásnil, ani nemaľoval atď. pre druhých, ale vykonával svoje umelectvo preto, že musel, že ho k tomu vnútorná potreba, ktorú on premôcť nevládal, hnala, že chcel ideál, ktorý sa v jeho duši zjavil, spredmetniť (vergegenständlichen, objectiv machen) a na svetlo vystaviť. Tak ani národ nenamáha sa duchovne pre iných, ale vystavuje na svetlo to, čo sa v jeho duchu nachádza; čím sa zapálil, o tom spieva; čo o Bohu, svete namyslel, pre nás to rozpráva a rozpovedá. My teda Slovania tiež nebudeme len iným so životom naším duchovným posluhovať, ale budeme to, čím je duch náš zapálený, vyspevovať a o tom, ako sa na známosť všetkých vekov a národov podoprení na svet dívame, v duchovných plodoch našich rozprávať a všetkým, svojim i cudzím ohlasovať. Ak chce dakto z cudzincov obsah duchovného života nášho poznať, nech príde k nám, nech sa to tak učí, ako my mu to podávame, nech nás uzná v našom národnom živote! ?

A tak toto nie je žiaden dôvod oproti rozmnoženiu spisovných slovanských nárečí, ale ani vzájomnosť iba zle zrozumená a čiastočná. Ako pekne hovorí Kollár, zvestovateľ vzájomnosti slovanskej, o vzťahu nárečí jedných k druhým, ako čistou vzájomnosťou dýchajú nasledujúce jeho slová, napísané v znamenitej jeho knižke o vzájomnosti na strane 6-tej: ?Jede Mundart soll neue Lebenskraft aus der andern schöpfen um sich zu verjüngen, zu bereichern und zu bilden, und nichts destoweniger die andern nicht antasten und sich auch nicht antasten lassen, sondern neben allen übrigen ein eigenes freies Gebieth zu behaupten fortfahren. Bei der Wechselseitigkeit bleiben alle Stämme und Mundarten unverrücket auf ihrem alten Platz stehen, befördern aber mit gegenseitigvereintem Wirken und Wetteifern die Blüthe der gemeinschaftlichen National-Literatur?, t. j. ?Každé nárečie má sa z druhého obživovať, aby omladlo, zbohatlo a sa vzdelalo, pritom ale nemá druhé ukrivdiť, ani sa ukrivdiť nedať, ale vedľa všetkých iných slobodné svoje pole zadržovať. Pri vzájomnosti (t. j. opravdivej) ostanú všetky kmene a nárečia nepohnuté na svojich dávnych miestach a pri tom všetkom napomáhajú vzájomným pôsobením a spoločným sa predbehovaním rozkvit spoločnej literatúry národnej.? Sú toto slová utešené, z duše vzájomnou láskou k Slovanom hlboko pohnutej vyliate, predsa ale ten sám Kollár, ktorý sa tak krásne o vzájomnosti slovanskej vyjadril, vzájomnosť túto slovanskú nedobre určil (bestimmt hat, definivit) a na skutočný život nedobre obrátil, lebo v tej samej už pripomenutej knižke vzájomnosť slovanskú takto určuje: ?Die literarische Gegenseitigkeit ist die gemeinschaftliche Theilnahme aller Volkszweige an den geistigen Erzeugnissen ihrer Nation; ist wechselseitiges Kaufen, Lesen der in allen slawischen Dialekten herausgegeben Schriften oder Bücher?, t. j. ?Literárna vzájomnosť (medzi Slovanmi) je spoločný údel všetkých kmeňov v duchovných plodoch svojho národa; je vzájomné kupovanie a čítanie kníh a spisov vo všetkých slovanských nárečiach vydaných.? A potom v tej samej knihe a aj v najnovšom svojom diele ?Cestopise do Itálie? vzájomnosť slovanskú len na štyri kmene obmedzuje a k nej len tieto štyri kmene so svojimi nárečiami pripúšťa. Nechceme my naskrze nášho Kollára obviňovať, alebo mu dačo z jeho veľmi mnohých o nás a Slovenstvo zásluh odberať, ale chceme to, čo on samý prvý vyslovil, ďalej rozvíjať, tam kde on ideu vzájomnosti slovanskej úzko a len zvonku (äusserlich) mysľou poňal (aufgefasst hat, concepit), ju rozšíriť, doplniť a oduševniť, to, čo on smutnými okolnosťami Slovanstva za toho času donútený o našej vzájomnosti povedal, pri veselšom už dačo Slovanov stave napraviť a objasniť. Ale vidno i tak, že určenie jeho vzájomnosti slovanskej a obmedzenie jej na štyri kmene so spisovnými ich nárečiami s tým, čo o tejto z jeho horúcej čistou láskou k Slovanstvu dosiaľ najzapálenejšej duše vytieklo, sa nezrovnáva, bo akože pri štyroch nárečiach všetky nárečia obstoja, ako sa pri štyroch iné neukrivdia, ako všetky na svojich miestach zostanú a sa vzájomne obohatia a omladnú, naposledok všetky k rozkvitu spoločnej slovanskej literatúry dopomáhať budú? Vidieť teda, že obmedzenie toto výlevu jeho srdca láskou slovanskou plnému sa protiví, že naho vyslovená myšlienka nepodala nám to, čo nám vylialo srdce, a že čistý jeho pocit vzájomnosti slovanskej na ďalšie jej rozvitie ukazuje, kde myšlienka práve to, čo z hlbokého citu vyšlo, vyslovené obsahovať bude. Sám teda Kollár žiadať musí ďalšie vzájomnosti rozvitie, aby ono jeho srdečnej túžbe sa vyrovnalo, ktorá je iste najšľachetnejšia a najspravodlivejšia. Kollár celú, úplnú pravdu cítil, ale ju v tom spôsobe, v tom obvode (Umfang), ako ju cítil, nevyslovil. Veľmi smutné ešte boli vtedy okolnosti Slovanov, keď rozžialený Kollár ich ku vzájomnosti napomínať počal, a preto chtiac ich od zlého ochrániť, radí a porúča on, aby sa viacej kmeňov v jednom literárnom nárečí spojilo a spojenými silami všetko to, čo im v duchovnom ich rozvití napriek stojí, na stranu odrútilo. Poctivá je myseľ Kollárova, ale teraz už ďakovať Bohu, hoci nie docela, ale predsa značne premenili sa časy, bo o veci, o ktorej predtým len pár učených myslelo, teraz stá a stá myslia a že sa národnosť v kmeňoch našich každý deň viac a viac budí, nové a nové dôkazy na svetlo prichodia. Vydáva sa vždy viac a viac medzi nami kníh, zakladajú sa knihovne, povstávajú nedeľné po obciach našich školy atď., čo všetko o tom svedčí, že život duchovný, ktorý sám je opravdivý život ľudský, medzi nami rastie a tým uvedomenie nás samých zo dňa na deň sa zväčšuje. Vedomie seba, národa ako národa, je národu i každému zámok bezpečný, o ktorý sa všetky naň sa rútiace návaly rozrazia a rozpráskajú, lebo národ sebavedomý je spojený duchom najsilnejšie, on sa znectiť a zašpiniť nedá, on si na bytosti (existentia) svojej a na poctivom staní medzi inými najviacej zakladá, lebo žije duchovne.

Po stoletiach driemoty prebudili sa v našich časoch ako na hlas trúby archanjela aj kmene slovanské k duchovnému životu, a prebudili sa raz aj naši Slováci i prichodia k sebe ako národ, a preto zavolať môžeme hoci ešte mnoho a mnoho máme k pretrpeniu a k prevládaniu, po sto a sto rokoch alebo hlivenia alebo čiastočného života, hlasom radostným: Prestali sme nebezpečenstvo najväčšie! Oj, prišli aj naše časy! Prišiel aj náš vek! Ale keby sme v nebezpečenstvách žiadnej inej ohrady proti nim nemali len toto spojenie s kmeňom iným v spisovnom nárečí, to by nás iste pred nebezpečenstvom neochránilo, lebo je to spojenie ešte len viac vnešné (externus, äusserlich), ako dolu nižšie o tom povieme. Spojenie pravdivé je v duchu, a najlepšia proti nebezpečenstvu ohrada je sila vlastná, ktorú my práve v kmeni našom slovenskom prebudiť chceme, prihovárajúc sa k nemu v jeho vlastnom nárečí, ktoré mu hovorí k srdcu a hovorí k mysli. Pre tieto dôvody myslíme, že ohraničenie vzájomnosti Kollárovej len na štyri kmene nie je viac na čase a že ho viacej netreba, ale určenie vzájomnosti medzi našimi kmeňmi tak vystavujeme a rozširujeme, ako ju on v srdci svojom hlboko pocítil, ale ju tak, ako sme už aj hore vyššie poznamenali, nevyslovil. ?

Kollár určuje vzájomnosť slovanskú, ako už hore vyššie o tom reč bola, že ona je spoločný údel všetkých kmeňov v duchovných plodoch svojho národa a vzájomné kupovanie a čítanie kníh a spisov vo všetkých slovanských nárečiach vydaných; na to my ale vravíme, že táto vzájomnosť je ešte len povrchná, majúca, pravda, zárodok vzájomnosti opravdivej, lež pritom ešte nerozvitá, nezavŕšená. Každý kto dačo predsebaberie, kto si dačo zváži, ten to nerobí len preto, ak nie je dajaký ľahkomyseľník alebo hráč s časom, aby niečo predsebabral, dačo si zvážil, ale aby to k potrebám svojim, tým alebo iným, obrátil, a tak kto si kupuje dajaké knižky a číta napríklad históriu Grékov, nekupuje tie knižky a nečíta ich len preto, aby ich mal a prečítal, ale aby sa z tých kníh dačo podučil a v pripomenutej prípadnosti, aby život historický Grékov poznal a s ním sa podľa možnosti dobre oboznámil. Predsebabranie, teda kupovanie a čítanie knižiek je len prostriedok k dačomu vyššiemu, k vykonaniu čohosi, k oboznámeniu sa s dačím, bo duch, ktorý hýbe človeka len vtedy to, po čom túži, do svojej moci dostane a tým sa uspokojí. Keď by teda vzájomnosť u Slovákov bola len údel v duchovných plodoch svojho národa a tento by sa len kupovaním a čítaním kníh a spisov v druhých nárečiach slovanských vydaných ukazoval, to by ona na polovičke cesty stáť ostala a to, čo vykonať má, žiadnym spôsobom nevykonala, bo duch by na ten spôsob svoje dielo ešte nezavŕšil a nenavrátil sa s tým, po čo vyšiel. Dostatočnú iste príčinu musí mať duch alebo jednotlivca (unius individui, eines Einzelnen) alebo kmeňa, pre ktorý on hranice kmeňovitého svojho oddelenia opúšťa, a táto nie je žiadna druhá, ako že sa on v tejto kmeňovitej odseknutosti nespokojným už cíti a na väčšie pole prejsť si žiada. V kmeňovej odseknutosti nespokojným sa on cíti preto, že ako duch kmeňový je on len jeden jediný úkaz (manifestatio, Offenbarung) ducha národa toho, ku ktorému jeho kmeň náleží, a tak v hraniciach svojho kmeňa on sa ešte nenachádza, preto teda z týchto úzkych hraníc, aby sám seba poznal, vychodí a sa na širšie pole, ktoré je jeho podlahou, prenáša. Najväčšia ducha úloha (problema, Aufgabe) je, aby sám seba poznal, s čím sa do našich časov zaneprázdňovala história ľudstva, lebo duch je podstata (substantia) všetkého, a len po úplnom seba poznaní môže založiť trón poznania všetkého na svete. Tak sa všetko v ňom zhŕkne a on ako kráľ nad všetkým duchovne panuje. Duch teda dajedného kmeňa z hraníc týchto na pole celého národa vystupujúci, horí za poznaním seba, aby sa vonkoncom so sebou oboznámený aj tak ukazoval, podľa toho pôsobil, pracoval, tak len príde k svojmu určeniu a práca jeho sa mu podarí. Na tento spôsob cieľ vzájomnosti našej je poznanie národa nášho, alebo poznanie ducha celého nášho národa, ktorého keď poznáme, budeme podľa tejto známosti žiť, aspoň tak sa žiť usilovať, budeme naozajstne svojskými. Rozumie sa, že toto poznanie nesmie byť len zvonku a zvrchu, nesmie len pri počte, postave, zemi a jej hraniciach národa nášho zostávať, slovom nemá byť len poznanie prirodzenosti a ? aby som tak riekol ? materiálnosti nášho národa, ktorú on alebo sám tvorí, alebo ktorá ho otáča, ale musí byť poznanie obsahu (Inhalt) života národa nášho a podstatných jeho foriem, v ktorých on žije a žiť môže ako národ tento.

Keď teda cieľ vzájomnosti našej je poznanie národa nášho, údel duchovný v plodoch jeho a tak kupovanie a čítanie kníh vo všetkých našich nárečiach vydaných je k tomu len cesta, teda prostriedok. Na tento spôsob Kollár keď činnosť pripomenutú za vzájomnosť pokladal, zaviazol pri prostriedku a nenaznačil cieľ, čo ale, ako sme už aj riekli, všade sa stáva, že sa odrazu jadro nevykľuje a človek hneď ho nevylúpi. Ale zo vzájomnosti Kollárovej musela sa úplnejšia, vyššia vykľuvať, on teda aj teraz ostáva zvestovateľom jej prvým, nesmrteľným, a preto Kollárovi, hlave doteraz čo do Slovanstva medzi nami s hlbokoumným Šafárikom najbystrejšej, poctivosť a sláva! My teda vzájomnosť neberieme viac len povrchne, nenachádzame ju len pri prostriedku k nej vedúcom, ale berieme ju vo vyššom, opravdivom zmysle, a to v tom značení, v ktorom je ona cieľom. A tento cieľ Slovanov alebo vzájomnosť naša záleží v poznaní ducha národa nášho, a to ako sa tento duch v umení (in der Kunst, in arte), v spoločenských formách života Slovanov atď., atď. ukazuje a ako sa on tam ako duch slovenský ukazovať musí! Keď toto poznáme, poznáme samých seba a povedieme život taký, aký ? ak žiť máme ? viesť musíme. Každý národ v histórii sveta žil podľa ducha svojho a tak len aj vskutku žiť mohol, lebo inakšie nebol by sa vzchápal k životu samostatnému, a duchu vyššieho národa podľahnúť by bol musel, v ktorej prípadnosti nebol by život vlastný vystavil a v histórii sveta ako národ osobný sa ukázal. Kto na nás Slovanov pozrie a pilnejšie nás považuje, ten veru pozná, že my v histórii sveta osobné položenie zaujímame a k životu zvláštnemu povolaní sme, ku ktorému aby sme prišli, treba nám poznať ducha národa nášho, poznať, v čom bude záležať tento život náš. Opravdivá vzájomnosť nám to ukazuje, vysvetľuje, teda k tejto vyššej vzájomnosti sa dostať a ju s celou dušou objať musíme, ak sa k životu opravdivému a k životu nášmu po stoletiach hlásime. Tejto opravdivej vzájomnosti je tamtá predchádzajúca len prostriedok, a tak teda my sa nárečia slovanské učiť, knihy a spisy v druhých nárečiach spísané kupovať a čítať musíme, ale pri tomto len ostať nemôžeme, lež z kníh a spisov tých život náš slovanský, ako on na rozličných stranách vyzerá, musíme poznať a si osvojovať. Táto vzájomnosť ale nežiada, ako tá predošlá, odhadzovanie, zapierania, zanedbávanie alebo práve zatracovanie daktorých nárečí slovanských, ale naopak, každej určitej čiastke národa nášho všetko možné rozvitie praje, ktoré len v jeho osobnej duchovnej forme, t. j. jeho nárečí celkom sa stať môže, bo vo všetkých tých znamenitých úkazoch a formách všeživot slovanský na rozličný spôsob sa vystavuje a my teda chtiac dokonale poznať ducha národa nášho, všeživot náš, bez čoho ? ako sme už povedali ? neprídeme k životu vlastnému, všetky tie rozmanitosti na poli života nášho slovanského vykvitnuté poznať a v duchu našom stroviť musíme. Vzájomnosť slovanská je po hustých mračnách, nad slovanským svetom dlho a dlho sa rozprestierajúcich, nad svetom naším vykukajúce slnko, i ako toto všetko zahrieva a každú byľku k životu a rozkvitu privádza, tak aj slnko našej vzájomnosti všetkým poliam slovanským svieti i každého kvietka zveľatok a úplné rozkvitnutie na týchto poliach napomáha.

Rozvi sa, rozvi, ty veľké rozmanitými čačkami a kvietkami rukou veľkého hospodára vysiate pole slovanské, oj, rozvi sa vo svojej strakatej kráse, aby sa aj oko naše aj oko sveta s tebou natešilo a po dlhom suchu človek zas sa rozveselil a zaspieval k sláve tvojej a k sláve veľkého hospodára tvojho! Ale roztratíme, rozfŕkame sa, povedia daktorí, keď každý so svojím vystúpi, každý svojou cestou pôjde! Krátkozrakí! Oni nechápu vzájomnosť našu, ich nezahrieva jej slnko! Sama naša vzájomnosť to nedopúšťa, ona je proti tomu všemohúca. Ak nám je súdený život, ako pevne veríme, prijme sa pravá vzájomnosť medzi nami a v ten čas rozpŕchnuť, rozfŕkať sa nemôžeme, lebo sme poznali podstatu života nášho a prichytili sa jej, a tak všetci budeme stáť na podstate jednej, budeme pri našej kmeňovitosti, predsa vždy nachádzať sa vo slovanskej všeobecnosti, budeme vo všetkých okolnostiach, každým časom Slovania.

Zasvieť len, zasvieť, slnko naše, a rozohrej srdcia ľudu nášho, aby zmäkli a spadla z nich tvrdá kôra kmeňovej samoľúbosti, nadutosti a vypínavosti, i zapália sa oni potom láskou, ktorou dýchajú spevy naše a ktorou pošumievajú lipy sveta nášho od mora k moru. Povedajú mnohí, že je rozpadnutie sa národa nášho na kmene nešťastím pre Slovanov, pričom oni iba to veľké trpenie, ktoré sme v rozpadnutosti našej kmeňovej pri zoslabení sily obecnej podstúpili, považujú. My pripúšťame, že nám ťažko padlo to trpenie, ale ako každé zlé k dobrému poslúži, tak aj toto veľké trpenie naše nebolo nadarmo, ale poslúžilo nám a poslúži nám ešte len na budúce časy k nášmu dobrému. Z trpenia, čo z tohoto rozpadnutia pochodilo, naučili sme sa každé súženie pokojne znášať, čím sme stuhli, potom ale naučili sme sa s každým trpením, ktorého trpkosť sme zakúsili, ľútosť mať, čo nám k životu nášmu budúcemu, k takému, aký je Slovanom od Všemohúceho súdený, nevyhnutne bolo treba, a pri tom všetkom sila naša, ktorá by v nerozpadnutosti svojej bola sa do behu pustila a sa do našich časov už bezpochyby aspoň zväčša vysilila a vytrovila, zadržala sa v rozpadnutosti svojej, súc v najviacej kmeňoch pritlačená, ale nie udusená, čerstvo a bystro. A naiste to do povahy vziať treba, že kmene tie, ktorých sila kmeňová nebola utlačená, ale sa v živote osobnom kmeňov pri lepších ich okolnostiach rozviť mohla, nepracovali nadarmo a ? ako my Slováci hovoríme ? vospust sveta, lež oni pracovali, keď sme my ešte duchovne driemali, oni ducha slovanského v pohybovaní zadržovali, a čo je hlavne do veci, pôsobenie jeho rozširovali a rozmnožovali. Pôsobili kmene tieto, Česi a Poliaci, ak na nás ostatných, svojich spoluplemenníkov, prebudzujúc nás pomaly z duchovnej driemoty a spriateľujúc životom i dielami svojimi so životom vyšším, taktiež pôsobili oni, a najmä Česi, aj na históriu obecnú ľudskú a vydobývať nám začali aj na nej miesto. Sila tých kmeňov, pravda, v čiastočnom svojom namáhaní zo svojej čerstvosti, súc aj nasilu nalomená, upustila, ale ak sa ona nebude len v kmeňových medziach zadržať a pohybovať chcieť a ak od čerstvej ešte sily obecnej slovanskej, ktorá, pravda, len v čistom duchu slovanskom vrie, popchnúť sa dá, sila tá nalomená nanovo sa schytí a k veľkej činnosti omladne.

Natieklo síce pri živote odlúčenom daktorých kmeňov našich dosť kalužnice do života nášho slovanského a napadalo dosť z cudzoty trosiek, ale život slovanský to, ako pevne veríme, prečistí a preoseje. Aj to je pravda, že v kmeňovej našej rozpadnutosti viacej kmeňov nás odumrelo a do cudzieho národa sa prelialo, ale ako tam za tými žialime, tak nad počtom veľkým, čo ostali, sa tešíme, ktorý počet, ďakovať Bohu, je ešte tak veľký, že mnoho, náramne mnoho, a iste to, čo nás očakáva, vykonať môže. Keď by ale dakto na veľké naše trpenie nepozeral a na kmeňovitosť našu by sa žaloval, ten by vskutku nevedel, čo hovorí. Už hore vyššie sme povedali, že kmeňovitosť v národe je znakom bohato obdarovaného jeho ducha, jeho čerstvosti, živosti a tak tým samým znakom je ona aj v našom národe slovanskom. Že národ náš slovanský je na ducha bohatý, svedčí celý jeho doterajší život, celé jeho usilovanie a dosvedčujú aj Nemci, ktorí o nás napospol hovoria, že všetko ľahko chápeme a všetkému sa s veľkou ľahkosťou priúčame. Dôkazy o tom, že náš národ je živý, máme tiež a hlavne v jeho bohatej naozaj krásnej poézii národnej, ktorá sa môže zvať kvetom všetkých iných poézií. Keby ale nebol národ náš kmeňovitý, nebol by tak na ducha bohatý a naopak, lebo je to, ako sme už aj hore vyššie spomenuli, jedno s druhým spojené. Ale taký pripomenutý žalobník, na kmeňovitosť našu si sťažujúci, mrmlal by nevedomky aj na ten úkaz, ktorý svetu slovanskému najviacej sľubuje, a ktorý sme my slnkom nad svetom naším slovenským po dlhom zatmení vychádzajúcim menovali, bo akože by bez kmeňovitosti našej bola mohla povstať medzi nami zlatá vzájomnosť, ako stretnutie sa síl a úmyslov po dlhom sem a tam točení v jednom striedku, v jednom duchovnom ohnisku? Nikdy by jej bez kmeňovitosti, nikdy nebolo bývalo, a tak nikdy by nebolo v Slovanstve sa vyjavilo to silné napätie myslí, to veľké pohnutie duchov, to osvieženie srdca po rodinách našich slovanských, ale muselo byť jedno a tak muselo byť aj druhé, všetko k nášmu dobrému! ?

Hore vyššie sme už riekli, že Kollár náš vzájomnosť slovanskú na štyri kmene s ich spisovnými nárečiami obmedzil a tak len týmto štyrom právo stania a trvania na duchovnom poli slovanskom pripustil. Kollár to, ako sme hneď pripomenuli, urobil zo šľachetného srdca, z dobrého úmyslu a pripojili sa k jeho určeniu vzájomnosti a literatúr slovanských potom aj iní, takže už teraz prijímanie štyroch vyznačených literatúr slovanských, a to: ruskej, poľskej, českej a takzvanej ilýrskej, napospol do behu prišlo a ustaľovať sa začalo. Či je to ale pravda, že sa len štyri literatúry slovanské nachádzajú? Či sa toto učené určenie literatúr našich so samým životom zrovnáva a či je to nie len holé klamanie nás samých? Potom či toto určenie nevedie práve k tomu odporu, čo sa obsiahnuť malo a chcelo, najmä ku kmeňovej osoblivosti, nadutosti a vypínavosti? Holý blud a klam je to, že sa len štyri literatúry slovanské nachodia, bo kdeže zostala pri určení tomto literatúra srbská, kde lužických Srbov a kde naposledok naša literatúra slovenská, ktorej jeden jediný plod, diela nášho velebného Hollého vnútornou svojou cenou odvážia päťdesiat druhých veršami a veršíčkami vysypaných knižiek a knižtičiek?

Je to teda pravda, že máme len štyri literatúry? Či s tým nešialime seba a neklameme svet? Alebo či tie literatúry nie sú slovanské? Či naša literatúra nie je tak slovanská ako druhá, ba moc ráz, keď na ducha a stavbu jej pozrieme, slovanskejšia? Zbadali sme, že najmä tí, ktorí až veľmi do svojich kmeňov sú zaľúbení a len v nich a pre ne žiť a pracovať chcú, určenie toto štyroch literatúr slovanských s radosťou pochytili a pri každej príležitosti vystavovali, ale veru už čas tomu klamú, tej prázdnej vypínavosti, tej nadutej nevšímavosti koniec urobiť, čas myšlienku so životom zrovnať a zmieriť, čas všetko, čo Boh na poli slovanskom požehnal, prijať a za to mu, uznaním toho, srdečne sa poďakovať. O našom Hollom nikde, nikde zmienky, okrem čo sa dakedy o ňom u nás na Slovensku povedalo, nikde zmienky o veľkých zásluhách nebohého nášho Palkoviča, a predsa je Hollý hviezda prvej veľkosti na nebi poézie slovanskej a mužovia naši cítili, pracovali, do svojej staroby namáhali sa pre národ slovanský a bohabojne svoj život k dobrému nášho národa vynakladali, a ich ani nespomenú, a čo viac, sa im ani nepoďakujú, nevďační! Sem teda vedie tá vzájomnosť? To je láskavá, milosti plná matka slovanská, ku ktorej sa my synovsky držať máme? Opravdivé Slovanstvo je dobré, plné lásky, ono sa prizná ku všetkým svojim deťom, veľkým i malým, nádherným i chatrným, bohatým i chudobným, a to je jeho požehnanie, s ktorým vystupuje a vystúpiť musí pred svetom. Preč teda s každou v Slovanstve osoblivosťou, preč s nízkym len v kmeni svojom zaľúbením! Nemyslela to duša Kollárova, že by to ta viedlo a že by raz z neúplného určenia slovanskej vzájomnosti práve nevzájomnosť, samoľúbosť, sebevoľnosť povstať mohla; ale naša povinnosť je, keď následky toho vidíme, samé zlé s koreňom vytrhnúť a ďalšie jeho rozširovanie zamedziť, čo inakšie sa nestane, okrem keď vzájomnosť naša úplne sa určí a myšlienka vzájomnosti so skutočným životom sa zmieri a vyrovná. Nič nepomáha všetko formulkovanie, nič všetka suchá teória, keď sa od života odtrhne, ba s ním práve do odporu postaví. Myšlienka a život ako všade v živote slovanskom, tak aj tuto musia byť zmierené a vyrovnané.

Pripomenuté určenie vzájomnosti slovanskej a obmedzenie jej len na štyri literatúry vzalo si za príklad, ako zo všetkého vidno, život grécky a štyri literatúry, v ktorých sa tento na poli čisto duchovnom ukazoval, ale to je veľký blud, je číre, holé nasledovanie, v ktorom samotvornosti a tvornosti tej, ktorá by životu nášmu slovanskému prislúchala, vonkoncom niet. Život grécky bol v štyroch týchto literatúrach dokonale vystavený, v ktorých kmene vedľa seba rovnoprávne stáli, bo tri boli kmene grécke, z ktorých kmeň iónsky sa vo všeliteratúre gréckej v nárečí dvojakého spôsobu, jednom pôvodnejšom, plnohlasnejšom, druhom vybrúsenejšom, ale aj zbrúsenejšom, tak menovanom atickom, ukazuje. Každý život alebo každý obsah má, a keď chce skutočne byť a opravdivo sa rozvíjať, mať musí sebe patriacu formu, čo sa v živote gréckom aj tak stalo, bo tam kmene, ktoré sú obsahom života gréckeho, vystavili grécky svoj život vo formách osobných, v nárečiach vlastných, a tak toto aj u nás, ak chceme, aby sa život čistý, samotvorný, rozumie sa slovanský, v kmeňoch našich rozvíjal a pri viacej čiastkach ľudu nášho nezakrpatel a sa nezatarasil, byť musí. U nás ale nie sú tri alebo štyri kmene ako u Grékov, ale ich je jedenásť, lež my nežiadame, ako sme už aj hore vyššie povedali, jedenásť literatúr, nechceme, aby každý kmeň vo svojom nárečí písal, ale aby písal ten vo svojom nárečí, ktorá má dačo duchovného, osobného, slovanského, ktorého sily duchovné i materiálne k tomu vystačia, ktorý v nárečí sebe najbližšom nemohol by sa dobre vysloviť a diela v ňom písané ľud jeho dobre zažiť a spotrebovať. Toto žiadame a všetkým právom.

Život náš slovanský je v histórii docela od iných rozdielny, nový, svoj vlastný, v histórii ale pri novom rozvití života, pri nových okolnostiach nikdy z predchádzajúceho života a okolností podobných, ale z nich samých, čo a ako jedno alebo druhé sa robí a riadiť má, súdiť sa musí, lebo sú okolnosti nové, akých so všetkými podrobnosťami ešte predtým nebolo. Toto história učí a je to docela rozumné. Čo sa stalo, mohlo sa len v tých istých, v akých bolo, okolnostiach stať: Alexander V., ten pekný hrdina, mohol len v tom čase byť Alexandrom V-ym, tým krásnym nad svetom sa ligotajúcim mládencom, v ktorom žil; reformácia mohla tiež len v tom čase, v ktorom sa zjavila, na svet vystúpiť. Prečo napríklad teraz nepovstávajú viacej mníšske, rytierske rády atď., atď. a trvá ešte kresťanstvo, sú ešte neveriaci? Prešli povstaniu ich príhodné okolnosti, a preto nemôžu povstať viacej. Prečo tiež nepovstala prv vzájomnosť slovanská, a nachádzali sa predsa tie samé kmene slovanské aj predtým, ktoré sa teraz nachádzajú? V živote teda ľudstva vystupujúce úkazy musia sa naveky s tým samým životom a so všetkými okolnosťami dobre schádzať, a to je blud daromný chcieť do života silou-mocou strčiť to, k čomu on sám základu, podstavy nedáva a čo okolnosti nežiadajú, daromná je to k tomu aj práca, lebo sa to nastŕkané nemá na čom zachytiť, nemá sa na čom rozložiť, preto sa aj v živote zadržať nemôže. Často vidíme vystavovať ľudí plány a silne pracovať na ich vyvedení, a o pár časov nevidíme z ich plánov ničoho, okrem ak počúvame sťažovať si pôvodcov ich nad tým žalostne, že sa im plány ich nepodarili. Oni dávajú príčinu zlému, neschopnému, hluchému svetu, ale skutočne príčina je v nich samých, bo oni s neskutočnými alebo takrečeno s neživotnými myšlienkami do života docela inou cestou idúceho vpratať sa chceli, ale nepoznajúc dobre potreby života, s ňou sa o život trepli, po čom ich myšlienky, tie len formálne plány sa rozpraskli. Takí ľudia padajú s myšlienkami kotŕb svojich tak do života, ako čo my Slováci hovoríme: že takto prišiel ako by s duba spadol. Ani v prírode niet úkazov bez príhodných okolností, niet búrky bez pár a iného k tomu potrebného. Preto sa vždy na to pozor dávať musí, keď s dačím pred svet vystupujeme, či je to životu treba, či mu je to teraz príhodné, či to bude preň. ?

Vidno teda zo všetkého, že aj národ náš musí mať sebe príhodné formy a spôsoby života, a takéto budú tie, do ktorých sa on sám rozkládol, v ktorých sa život jeho rozložil. Skutočná, životná myšlienka pre národ náš je myšlienka vzájomnosti slovanskej, ktorú Kollár náš vyslovil, a z toho vidno jeho génia, bo vyslovil to, za čím celý svet slovanský temno túžil, čo národu nášmu najviacej bolo treba a čo bolo teraz na čase. Skutočnosť a životnosť tejto myšlienky dokazuje to, že sa ona v živote našom tak prijíma a zápalom srdcia i mysle naše naplňuje. Skutočná je naozaj myšlienka vzájomnosti, ale neskutočné, neživotné, životu odporné je obmedzenie jej na štyri literatúry a tak ako by len na štyri kmene, bo štyri kmene nie sú obsahom celým národa nášho, a tak ani štyri literatúry príhodnou jeho formou, v ktorých sa celý čistoduchovný slovanský život neukazuje a ukazovať nemôže. Štyri literatúry to sú formulky v daktorých knižkách a časopisoch sa nachádzajúce, to je nie život; i preč so suchými, mŕtvymi teóriami, preč s formulkami, kde je život inakší, a to čerstvý, kde on iné pohľadáva. Preč teda s menovaním štyroch literatúr, kde ich je viac a kde ich viacej k rozvitiu celého života nášho byť musí!! ?

Ale pohliadnime aj na to, či sa toto menovanie štyroch literatúr zrovnáva s celým ich obsahom a či tu tiež myšlienka životu, formulkovanie skutočnosti napriek nestojí? Naše plody duchovné literárne napríklad volajú sa literatúrou českou: Je to pravda? Docela nie! Tie plody duchovné literárne, ktoré sme my Slováci dosiaľ vyviedli, ako napríklad Kollárova Slávy dcéra, Šafárikove Starožitnosti slovanské atď., atď., nemohli, smelo istiť môžeme, v našich časoch nikde inde v tom spôsobe, v akom sa ukázali, v tom duchu, v akom sa spísali, vystúpiť, okrem u nás Slovákov, bo v Tatrách, najstaršom a prvotnom bytovisku všetkých Slovanov, zrodila sa a najmocnejšie, najdúžejšie sa pocítila, hoc by aj druhí, ale omylné si to osobovali, vzájomnosť slovanská, a len v Tatrách, tejto najdávnejšej hradbe Slovanstva, ako ich Mickiewicz volá, sa zrodiť a k povedomiu dozrievať mohla. Niet tu miesta, príčiny zjaviska tohoto a prečo ono práve u Slovákov povstalo, vypočitovať, daktoré z nich už Kollár v spise svojom o vzájomnosti vyložil, vyloženie iných my na druhý čas a na druhé miesto odkladáme. Týmto ale nehovoríme, že by rovne veľkého spevca (Dichter, poeta), ako je Kollár, inde u iných kmeňových bratancov našich sa nenachádzalo alebo povstať nemohlo, ani to neistíme, že by rovne učenej hlavy, ako je Šafárik, u iných našich príbuzných nebolo a sa nevycvičilo, ale to povedáme a smelo istíme, že sa ten zápal (Begeisterung, enthusiasmus), to veľké zaľúbenie sa do tohoto predmetu, o ktorý v piesni Kollárovej a diele Šafárikovom ide, to pritúlenie Slovanstva k srdcu najvrúcnejšou láskou, to rovnaké súdenie o všetkých našich kmeňoch bez všetkej výmienky, to rovnaké považovanie, horenie za všetkým, čo sa ktoréhokoľvek z nich týka, to srdce všetkým prajné, slovom to zamorenie sa do Slovanstva so zabudnutím seba, čo sa u Kollára najjasnejšie ukazuje, nemohlo sa nikde inde tak zjaviť ako u nás, ako u Slovákov. A tieto naskrze slovenské diela, ktoré sú výtvorom nášho, v istom zvláštnom stave sa nachádzajúceho ducha, menujú sa ? literatúrou českou! Či Čechovi bolo možné v týchto časoch, po svojom dlhom historickom kmeňovom živote, kde kmeňovitosť hlboké korene pustila a mocne zatvrdla, takého diela stvoriť? Nemyslíme! Lež nadhodí dakto, iste, ? keď ale bolo možné, prečože oni tie diela nestvorili? Povedá sa síce, že na mene nič nezáleží a že napríklad u Nemcov diela Sasov, Bavorov atď. sa len dielami nemeckými zovú, a sú diela Sasov, Bavorov atď. načo ale ? a to po pravde ? sa odpovie, že meno je podstatné a rozličné meno ukrýva aj rozličný obsah, a ukrývať musí, inakšie by ani rozličné meno nepovstalo, ani povstať nemohlo. Meno je forma a keď stratí túto formu, bude aj iný obsah, a tak druhá vec. To sa rozumie, že meno podľa nášho určenia musí byť pochop (Begriff, conceptus), t. j. musí podstatu samú zahŕňať, alebo inými slovami, musí vyjadrovať a v sebe obsahovať to, čím je vec to, čo je, lebo inakšie bude len meno povrchné, a také sa len na predmet prilepuje, z neho sa nerozvíja, a tak ho ani nemení. Či ty budeš volať dakoho Janom, Mišom, tým sa v ňom ani mak nepremenilo a on ostáva ten samý, ale nadaj mu do hlupákov, vychváľ ho ako múdreho, tak ale že on to skutočne zasluhuje, alebo inými slovami, že v prvej prípadnosti jeho duch je chudobný, veľmi mizerný, v druhej bohatý, pekne obdarovaný, tu tvoje menovanie sa jeho vnútornosti dotkýna, forma sa s obsahom zrovnáva a pod rozličnými formami sa aj všelijaký obsah ukrýva. Daromné sú to reči o jednoplatnosti (Gleichgultigkeit) formy, bo inakšie všetko by bolo jedno, či by si dakoho hlupákom alebo múdrym nazval, a jemu by to tiež jedno byť muselo, ale až sa dakým iným cíti, ako ho ty voláš, tu pri zlom poctení na teba naskočí, pri dobrom menovaní, ak nič ti nepovie, je neúprimný, márnomyseľný alebo len jednoplatný, mlčanlivý. Tak i my sme Slováci a Slováci byť musíme, preto ale aj naše mysle, naše diela sú slovenské, bo inakšie neboli by naše, t. j. od nás by nepochádzali a tak druhého obsahu by byť museli. Keď ale od nás pochádzajú, majú sa aj tak menovať, aké sú, a potom bude meno ich pravdivé. Čo sa Nemcov týka, to je pravda, že diela Sasov i Bavorov sú nemecké, ale u Nemcov kmeňovitosť sa nerozvila, nerozvil sa teda ani život ich kmeňový čistoduchovný, lež len samá všeobecnosť navrchu ostala, a preto aj smiešne by bolo diela od Sasov, Bavorov pochádzajúce saskými, bavorskými menovať, bo ony sú len nemecké. Potom tiež menovanie ?nemecký? je všeobecné, nie je čiastočné, český ale v národe našom je len meno čiastočné, jedného kmeňa, pre ktorú príčinu diela jedného kmeňa sa mu ako čiastočnému podriadiť nemôžu. Aj my máme také všeobecné meno a to je slovanské a tomuto sa všetky naše mysle i diela podriadiť majú, bo ono je všeobecnosťou a pravdou našou. Keby sme neboli Slovania, inakšie by boli i mysle i diela naše, ale sme, teda dajme mu všetko a prinesme mu všetko na obeť ako dietky vďačné, bo sme od neho všetko to, čo máme v ľudstve osobného, dostali. Ani týmito kmeňmi by sme neboli bez Slovanstva, a tak ani kmene nie sú zo seba a pre seba, ale sú z vyššieho, musia teda aj za to vyššie stáť a ho za pravdu svoju uznávať. Tak aj náš kmeňový život musí byť slovanský, musí slúžiť životu slovanskému, inakšie sa od svojej pravdy odtrhne, preto ale bude život biedny, zakrpatený a dlho neobstojí. U nás nič vyššieho byť, nič za vyššie nad Slovanstvo uznávať sa nesmie, a k nemu tak všade sa obracať máme, nie ale ku kmeňom tým spôsobom, ako by oni boli celosťou, všeobecnosťou, i kto z kmeňov našich sa chce ako taká všeobecnosť nadhodiť, druhých kmeňov oči len k sebe ako k sebe obrátiť, ten má námery čiastočné a osoblivé. Všetci sme rovní v sláve! Ak dakto viacej urobil, dobre, urobil si, čo bola povinnosť tvoja, za čo ti iní budú vďační, ak dakto menej, usiluj sa, abys urobil viacej, všetko to bude pre rodinu spoločnú, národnú a ľudskú. Iste v kmeni našom musíme byť Slovania, v národe našom ľudia: to je slávne, požehnané, to je vysoké určenie naše slovanské!

Obsahom svojím teda, ako sme videli, diela naše nie sú české, ale sú nie docela české ani svojou formou, t. j. rečou, v ktorej sú písané. Keď pohliadneme do kníh našich doteraz od evanjelikov a. v., ktorí s Čechmi spoločný jazyk v knihách užívali, nájdeme, že v nich i slovenské naše formy i slovenské slová sú užívané, a presvedčíme sa, že aj v tomto ohľade knihy naše od českých odstupujú, v ktorých ani vlastné formy ani slová nenachádzame. Vieme dobre z posudkov českých o našich knihách, ako sa Česi nad našimi formami a slovami zastavovali, ako im prebývanie v literárnej svojej reči popriať nechceli a nám ich vždy naspäť vracali. Škultéty vo svojich básňach užil dakoľko slovenských slov, českému súdu sa básne ľúbili, ale slová slovenské sa z užívania literárneho vyobcovať kázali. A toto je urobené v básňach, kde slovo daktoré tak názorne (anschaulich) myšlienku maľuje a ju tak predstavuje, že sa žiadnym iným slovom dosadiť nedá.* Česi nemali ohľad na Slovákov, ani na ich bohaté a určité nárečie, ani na to, že Slováci ich knihy v rozličnom docela nárečí čítali, a keď sami Slováci nárečie české vpletaním vlastných slov do spisov svojich si obľahčiť, alebo české formy svojimi určitými formami podoplňovať chceli, mali im to Česi za zlé. Prízvuk (die Betonung) slovenský bol v knihách našich u Čechov vždy chybný a nám samým za chybu pokladaný, a predsa je tento prízvuk u nás docela pravdivý, od českého veľmi odchodný. Všetko toto pripomenuté dokazuje, že knihy od nás Slovákov písané neboli ani formou svojou docela české, lež z väčšej polovice české, a menšej slovenské, práve ale preto ani jedno ani druhé, daj akási zmiešanina, v ktorej sa duch slovenský úplne, tak ako by treba bolo, nevyslovuje a nevyráža. Aby sa táto zmiešanina, ktorá ani jednému ani druhému nepatrí, ktorá nemá žiadneho istého a významného rázu (charakter) prebrala a knihy naše obsahu slovenského i slovenskú úplnú formu mali, obsah teda a forma sa docela vyrovnali, treba myšlienky naše aj v ich vlastnej forme, v tej, v ktorej ony u nás povstávajú, do ktorej sa v duchu našom obliekajú, predstaviť, tak iste aj myšlienky naše úplnejšie, významnejšie, dôraznejšie budú, k duchu kmeňa nášho slovenského mocnejšie prehovoria a diela naše aj formou svojou, slovom, budú diela slovenské.

Za našich časov, ako Kollár vo svojej vzájomnosti hovorí, nie je dosť byť tým alebo tým kmeňovcom, ale sa vyhľadáva byť Slovanom, nie je dosť len to, alebo iné kmeňové nárečie znať, ale vyhľadáva sa znať, nie len ako Kollár vo svojom spise hovorí, tie alebo tie nárečia, ale napospol reč slovanskú, ktorá je vo všetkých nárečiach našich rozložená, bo akože inakšie budeš Slovanom, čo je hlavné pri vzájomnosti, bez známosti reči slovanskej? Keď budeš znať len daktoré nárečie, bude to známosť len kúskovitá, neúplná a ty nebudeš naskrze vedieť to, čo je k pravdivosti života nášho nevyhnutne potrebné. Ale akože si nadobudneš známosti tej bez poznania nášho bohatého**, jadrného, plnozvučného, čistého slovenského nárečia, ktoré ? ako svojím časom na svojom mieste dokážeme ? je oveľa od druhých nárečí slovanských zachovanejšie, nárečie ktoré ako Tatry sú striedkom Slovanstva, tak je striedkom nárečí slovanských, ktoré je priechodom od východných k západným a v ktorom ako v klbku sú svite nitky jednoty všetkých nárečí slovanských. Pod týmto ale čistým, neporúchaným plnozvučným, všetky nárečia slovanské spojujúcim, v striedku nášho sveta hovoreným a najstaršie meno Slovanov* najčistejšie zachovávajúcim nárečím naším slovenským zachoval sa aj duch slovenský alebo slovanský vo svojej čistote a sviežosti, alebo aby som lepšie sa vyjadril, zachovali sa spolu duch i nárečie v pokojných, údolistých Tatrách našich, na zemi medzi Dunajom a Tatrami, v prvotných týchto a najstarších, najdávnejších sedaliskách Slovanov na zemi európskej. Duch tento a nárečie naše sú jedno, i kto ich chceš jedno od druhého odtrhnúť, trháš objatie, v ktorom sa ti duch náš ukazuje a pokojne, milostne ako dobrý mládenec z náručia vrstovnice usmieva. Záleží nám teda a záležať musí aj všetkým našim pravým kmeňovcom na tom, aby sme my vo vlastnom, našom nárečí písali, a to, čím sme nadchnutí a naplnení, verne, ako to myslíme a cítime, s tou samou vrúcnosťou, s tou samou túžobnosťou predstavili a rozpovedali. Aj toto teda ako aj známosť nášho nárečia ako podstatného pri známosti reči slovanskej mocne a neodolateľne nás k tomu ponúka, aby sme, keď nechceme sami seba zaprieť, keď chceme svedomito a verne svetu nášmu slúžiť, písali v nárečí našom peknom, v nárečí našom slovenskom. ?

Veľmi by sme si tiež priali, aby tie kmene a kmenky, ktoré vo svojich nárečiach písať nemôžu, aspoň s osnovou gramatickou i s pokladom slov svojich nárečí, vydajúc k tomu cieľu úplné gramatiky a slovníky, nás zoznámili a rovne so svojej strany všereč slovanskú svojimi prídavkami obohatili a úplnú jej známosť možnú urobili. Mickiewicz vo svojich prednášaniach parížskych o literatúre slovanskej hovorí, že iné národy víťazoslávne, pamätné stĺpy a rozličné pomníky (Denkmal, monumentum) nastavali a na zemi, kde bývali, po sebe nechali, Slovania ale že nestavali takých po svojej zemi pomníkov, predsa ale že vykoval duch slovanský jeden taký pomník ozorný, a ten je vraj reč slovanská! Mickiewicz má docela pravdu! Žiadna reč na svete sa ani bohatosťou slov ani toľkorakou rozmanitosťou foriem svojich reči našej slovanskej nevyrovná, naša ale svätá povinnosť je vzorný tento pomník slovanský v celosti svojej zachovať, kde ešte vec možná, vyplniť, okrášliť, zaokrúhliť, nie zanedbávať alebo práve kaziť a sebevoľne rozhadzovať. Pomník musí byť vyplnený, celý, mocne zbitý, inakšie tratí svoju cenu a svedčí o ruke nespôsobnej, tento teda náš pomník rečný nemôžu len skladať daktoré kusy, t. j. daktoré nárečia naše, bo tak by bol pomník ešte neúplný, kúskovitý, ale v ňom musia byť zložené všetky nárečia naše, a tak len aj všetky kusy jeden k druhému dobre pristávať budú a dobre sa k jednej mocnej celkovitosti spoja. A preto žiadame, aby všetky výtvory rečné ducha nášho slovanského sa vystavili, život náš, čo bude z nich potrebovať, si vezme, bo naozaj náramná táto naša rečná bohatosť a veľká jej rozmanitosť nevystúpila z ducha na svet nadarmo! ?

Zakričia tu, viem, daktorí, načo nám bude tá všelijaká zmiešanina, k čomu tá Slovanstvu poslúži? Ale kriky takéto pochádzať budú od ľudí, ktorí nikdy nehľadeli do tajomstva ducha, ale vždy len živorili na kôre zemskej. Viem, že mnohí tiež vykrikovať budú, kto sa tú všetku zmiešaninu naučí a kto bude mať vôľu naučiť sa ju, na čo my odpovedáme: Vzájomnosť, ktorá zmiešaninu túto na svetlo vyvolala, sama nám dá a musí dať prostriedky, aby ona do života sa dostala v ňom sa držala a životu osožila. Koľko nám už dosiaľ uľahčila vzájomnosť a koľko nám ešte v poznaní, skusovaní a osvojení si života nášho uľahčí! Už dosiaľ pretrhla mnohé hate medzi kmeňmi a nárečiami, ktoré rozličný spôsob písania týchto nárečí bol medzi nimi a nárečiami našimi naváľal, čím sa nám poznanie druhých nárečí veľmi obľahčilo, ale stane sa časom ? a ako myslíme nezadlho ? ešte o moc a kde viacej. Už teraz povstávajú v zemiach slovanských a aj inde po Európe stolice slovanských nárečí, pri ktorých má už mládež príležitosť rozličné nárečia slovanské zavčasu sa naučiť a s doterajším životom slovanským bližšie sa zoznámiť, čo predtým nebolo, a naozaj tieto stolice budú sa kamdiaľ viacej množiť, zlepšovať a úžitok vždy väčší a väčší vydávať. Nemôže už byť aj dlho do vydania zrovnávajúcich slovanských gramatík a všetky nárečia zahrnujúcich, ich jedno vedľa druhého stavajúcich slovníkov, v ktorých budú nárečia naše na jeden prehľad usporiadané. Láska prikrýva všetko a láska môže všetko podľa slov evanjelia nášho, láska ale k životu nášmu kamdiaľ viac rastie a navidomoči každým dňom sa vzmáha. Mŕtvym duchom, pravda, ani to nespomôže, ale spomôže tým, čo sa neživia len samým chlebom, čo nechodia len po kôre zemskej a čo nevidia ďalej od kôry, ale ktorí sú živí duchom, ktorí sa dávajú mu viesť a prebíjajú sa do hlbiny jeho! ?

Pri tomto vyzdvihnutí slovenského nášho nárečia za reč spisovnú pozdvihnú kmeňovci naši, ako dobre vieme, hlas a budú volať počínanie naše rozdrobovaním, rozkúskovaním a aby nás o tom, že počínanie naše je nepravdivé, presvedčili, odvolávať sa budú na národy iné európske, nemecký, francúzsky, taliansky, španielsky, anglický, ktoré jeden spisovný jazyk majú, a týchto príklad nám vychvaľovať a k nasledovaniu porúčať budú. Či je vyzdvihnutie nárečí našich na spisovné rozdrobovaním, o tom už sme hore vyššie hovorili, kde sme dokázali, že by ono len tak rozdrobovaním bolo, keby kmene naše tým jeden od druhého sa celkom odsekli, do tejto kmeňovej odseknutosti sa zamotali a v nej zotrvávať chceli. My ale každému nášmu kmeňu sme radili a nakladali poznať duchovný náš život a ustavičnú brať v ňom účasť, čím sa sebectvo od nás vonkoncom odstrkuje. Odvolávanie sa v histórii na národy iné s tou námerou, aby sme ich v živote našom nasledovali, to istí, že sú v histórii rovnaké časy a okolnosti, čo sme my ale už hore vyššie vyvrátili, keď sme dokázali, že v histórii sú vždy nové a nové zjaviská, ktoré v príhodných okolnostiach povstávať môžu, a tak teda musia byť vždy nové a nové časy, nové a nové okolnosti. Odvolávanie sa teda na národy iné s tou námerou, aby sme my podľa ich spôsobu žili a sa podľa nich v živote našom spravovali, nič, docela nič neplatí a keď by stálo, ta by viesť muselo, aby čokoľvek u druhých národov vidíme, my sme tiež hneď to prijali a do života nášho uvádzali. Robia to daktoré národy, práve ale tým samým chudobu vlastného ducha a vlastného života ukazujú a sú opravdivými opicami iných národov. Takýto požičaný, na národ nastrknutý život, že v národe základov nemá, nebude mať ani zveľadku, ale chytro skapať a zahynúť musí. Naša povinnosť je nie sa na druhých dívať a podľa nich život náš brúsiť, lež do vnútornosti života nášho sa dobyť, a tam vybadať, aké si on sám spôsoby pre seba vyrobil, a potom, keď sme to vybadali, podľa spôsobov tých život náš napravovať, usporiadavať, rozvíjať. Pohliadnime ale na tie spomenuté národy a dajme pozor, či v nich naozaj spôsob života je ten samý, ktorý u nás, či sa ony od nášho docela nedelia. Keď ale to urobíme a dobre pozorovať budeme, nájdeme veľký rozdiel medzi ich a naším životom. Podstata života nášho slovanského je kmeňovitosť, čím sú spojené nárečia, v nich naproti je kmeňovitosť alebo docela bujná a ako taká do života naskrze odchodného, do inonárodného prechádzajúca, alebo je kmeňovitosť slabá, nerozvitá, v ich duchu nezakorenená, ktorá sa práve preto nie v nárečiach, ale len v rečných rozličnostiach, v rozličnorečiach ukazovať bude, ako to aj vskutku u spomenutých národov vidíme.

Národ germánsky nerozvil sa kmeňovito, ale od neho haluze alebo docela odpadli a tak svoj osobný život, nie kmeňovitý ale inonárodný, začali a viedli, alebo haluze na spoločnom pni, nemajúc vlahy k svojmu rozvitiu, zakrpateli. Germánsky národ nie je ten národ živý, čerstvý, k svetu obrátený, ako je národ náš slovanský, a preto sa živosť tá v kmeňoch ani ukázať nemohla. Nie germánske kmene, ale národy germánske sú Škandinávci, Angličania, ku ktorým sa aj Nizozemci pripočítať môžu. Ostatne reč nemecká delí sa na hornonemeckú a dolnonemeckú, a tá prvá zase na alemanský a longobardský spôsob hovoru, z ktorých prvý na západe, druhý na východe je v úžitku, druhá zase, t. j. dolnonemecká na frízsky v Hannoveri a Schleswigu užívaný, a na dolnosaský v Sasku a Prusku domáci hovorenia spôsob. Pozorovať treba, že rozdiely tieto rečné sa na kmene neopierajú, bo kdeže bol alemanský kmeň nemecký? Vieme síce, že na konci markomanských vojen sa jedna čiastka germánskeho národa Alemanmi zvala, ale títo Alemani nič neboli iné ako zmiešanina Švédov, Sasov a inakšie nazvaných nemeckých ľudí, ktorí medzi Mohanom, priekopami ohradenou hranicou rýnskou a Dunajom sa zdržovali. Takáto zmiešanina boli i Duringovia. Za nášho času sa toto tzv. alemanské rozličnorečie vo všelijakých krajinách hovorí, napr. vo Švajčiarsku, Alsasku, Švábsku, na hornom a dolnom Rýne, ktoré zeme sú dosť jedna od druhej rozmetané, čo sa dobre s tým zrovnáva, že Alemani neboli jeden nemecký kmeň, ale že sa ich meno rozličným ľuďom nemeckého národa prilepovalo. Vieme tiež, že sa jedna čiastka národa nemeckého Longobardami zvala, ktorá pod kráľom svojím Alboinom r. 568 hornú a strednú Itáliu opanovala, ale Longobardi títo s malými výmienkami v Itálii zahynuli a do iných národov, menovite do talianskeho sa preliali, a predsa sa za našich časov v Bavorsku a v Rakúsoch užívané rozličnorečie longobardským zovie, odkiaľ vidno, že meno toto nie jeden kmeň nemecký, ale len jednu hŕbu ľudu nemeckého, ktorá trochu inakšie po nemecky rozpráva, vyznamenáva a že ľudia toto rozličnorečie užívajúci nie sami si meno dali, ale ľudia učení, chtiac tú hŕbu rovného skoro rozličnorečia užívajúcu označiť.

Kmene slovanské sami si dali meno a toto až potiaľ siaha, pokiaľ sa kmeň ten nárečím tým hovoriaci rozprestiera. Slovinec je Slovinec v Uhorsku, Štajersku, Korutánsku, Srb je Srbom v Srbsku, Bosne, Hercegovine, Čiernej Hore atď. Tak je to ako u spomenutých Nemcov aj s druhými nemeckými rozličnorečiami. Frízske takzvané rozličnorečie hovorí sa v Hannoversku a v Schleswigu, dolnosaské v Sasku a v Prusku, žiaden ale Hannoverčan alebo Schleswičan nenazve seba Frízom, ale ani žiaden Prusák nemenuje sa Sasom, t. j. nepočíta sa k istému kmeňu, ale sa pokladá za úda a poddaného istej krajiny. Z tohoto teda jasno vidieť, že mená krajín prevládali mená nazdaných (der dafür gehaltenen) kmeňov, alebo ? aby sme lepšie riekli ? pretože v národe nemeckom podľa nášho zmyslu a za roveň nášmu slovanskému národu rozvitých kmeňov nebolo, priezviská krajín a krajiniek prišli do behu a do života, ktoré nie bližšie národné spojenie, ale spojenie v jednej obci pod spoločnou vládou vyznamenávajú. Pre tú príčinu sa aj to stáva, že ľud nemecký od jednej vlády k druhej prejdený tak ľahko predošlé svoje meno opúšťa a sa po premene vlády zemskej zaraz po krajine, po vláde, ku ktorej sa dostal, menuje. Tak napríklad terajšia tzv. provincia Saská v Prusku nedávno ešte patrila k vláde saskej a ľudia tam žijúci seba sami Sasmi volávali, teraz ale po dakoľko rokoch od odtrhnutia toho kraja od Saska a jeho k Prusku pripojenia už všetci sa Prusmi nazývajú. Predmet tento, o ktorom, čo vieme, ešte nikto v učených dielach nerozprával, je veľmi dôležitý a iste by mnoho v histórii nemeckej vysvetlil, keby sa obšírnejšie rozobral. ?

Medzi hornonemeckým a dolnonemeckým hlavným rozličnorečím nieto naskrze toho rozdielu, ktorý je medzi našimi slovanskými nárečiami, ako sa o tom pisateľ tohoto, ktorý i Hornonemcov i Dolnonemcov hovoriť počul, osobne presvedčil. Rakúšan nie je veľmi odchodný od Prusáka, a rozličnosti tieto nestoja v celkom rozličných reči formách, v rozličnom slov spojovaní, vo značnom počte odchodných slov ako u nás Slovanov medzi rozličnými našimi kmeňmi, ale záležia najviacej v prekrútení tej samej formy a v odchodnom slov výhovore. Ďaleko je odtiaľto rozmanitosť slovanská, kde kmene svoje vlastné nárečie a aj, čo veľmi do očú bije, svoju vlastnú históriu, akú-takú, majú. Preto, že národ germánsky ani je nie, ani nebol kmeňovito rozvitý, potom že uňho neukázali sa nárečia, ale len rozličnorečia, alebo radšej rečné rozličnosti, stalo sa a stať sa mohlo to, že sa všetci Nemci v jednej spisovnej reči, ktorej základom je reč dolnosaská, spojili a túto jednu na reč kníh a písem vyzdvihli. Pri rozvitej kmeňovitosti nebolo by sa to stať mohlo! Vyzdvihnutie dolnosaskej reči na reč u Nemcov spisovnú, všeobecnú stalo sa preložením Písma svätého do reči tej spomenutej pod reformáciou, že sa ale to stalo a reč spomenutá od všetkých Nemcov za spisovnú sa prijala, muselo to mať istý, dokonalý základ, ktorý nie je žiaden iný, ako že Nemci na kmene sa nerozpadali a tak reč pri všetkých rozličnostiach rovná si ostala, bo bez tohoto základu ako by katolíci Nemci boli sa samým preložením Písma svätého k jednej spoločnej reči hlásili a pripojili, ktorí sa s latinskou Bibliou, takrečenou Vulgátou, uspokojujú a na tejto, s vylúčením prekladov Biblie do rečí národných, dosť majú?

Ľudia krátkozrakí, čo sa do histórie nevmysleli, ale len zvrchu po nej pobehali, hovoria, pravda, že tým samým Písma svätého preložením jedna reč spisovná v Nemecku sa prijala a rozprestrela, docela na to nemysliac, že keby preloženie toto samojedinou príčinou povýšenia tejto reči za spisovnú a rozšírenia jej po Nemecku bolo bývalo, my Slovania tiež jednu reč spisovnú podľa toho by sme mať museli, lebo aj u nás tiež takýto príbeh sa stal ako u Nemcov, t. j. do reči takrečenej staroslovanskej je u nás tiež Písmo sväté preložené, s náboženstvom kresťanským všade takmer medzi všetkými kmeňmi rozšírené a predsa my, hoci toto je príbeh v histórii našej najvážnejší, jednej spisovnej reči nemáme, ale sa ako v živote na viacej kmeňov tak v písaní na viacej nárečí rozchádzame. Prečože sa u nás nestalo to samé čo u Nemcov? Iný život, iné, celkom iné sú u nás spôsoby života a život náš ako predtým tak najmä budúcne na ten spôsob vystupovať musí, ako to jeho podstava so sebou donáša. Dobre sa to stalo u Nemcov i pre nich samých i pre iných, že sa v jednej reči spojili, bo oni tohoto spojenia, tejto jednoty k životu svojmu viacej myslením ako činmi sa zaneprazdňujúcemu, slovom k životu svojmu myslivému potrebovali, aby vo vidieku poznania i vedenia to, čo pre nich a pre ľudstvo napospol vyrobiť a nachystať potrebné bolo, tým ľahšie nachystali a všetko svoje pracovanie ducha vždy na jednej tabuli pred očima mali a potom aj druhí k ich prácam ľahko sa dostali. Touto jednotou reči nebolo tam nikomu násilie urobené, bo ? ako sme už povedali ? nachádzajú sa tam rozličnosti rečné, ale nie nárečia, u nás ale ako v kmeňoch rozvitých prihodiť by sa to muselo.

Hlavná vec v tomto ohľade je to, že život náš nebude, nesmie a nemôže byť životom nemeckým, tým len myslivým, rozväzujúcim, máločinným, ale v živote našom musí sa spojiť oboje, i myseľ i čin, skadiaľ vykvitne život náš. K tomuto životu my nepotrebujeme tej jednoty, akú potrebovali Nemci, ktorá ? ako sme riekli ? v jednej spisovnej reči záleží. Z pripomenutého, myslím, mnohý sa presvedčí, že život náš celkom inou cestou ako Nemcov pôjde a v odchodnom od týchto spôsobe vystupovať bude, presvedčí sa tiež, ako myslím, každý o tom, že len tí u nás na život Nemcov ukazovať a odvolávať sa budú, ktorí všetko v jedno miešajú a motajú, celkom iný obsah na tú samú formu nastrkujú, bo ani jedno ani druhé nerozumejú, jedno ako druhé, život ako život považujúc, a pritom ani jedného ani druhého podstavy a obsahu neznajúc. Nadhodí sa ale, ako u Nemcov tie rozličné mená, napríklad Sasov, Frankov, Alemanov, Gótov atd'., atď., povstať mohli, keď tam kmeňov podľa nášho zmyslu sa nenachádza, a stadiaľ zavierať sa bude, že predsa mená tieto na kmene ukazovať musia, ale mylne. Rozličné tieto mená všelijaké svojstvá ľudí nemeckých, spôsob života, odev atd'., atď. vyznamenávajú, od rozličných sedalísk, kde tí alebo druhí nemeckí ľudia bývali a sedeli, pochádzajú, rozličné ale kmene neoznačujú alebo s rozličnými nárečiami na jedno nevychodia. Tak napríklad Sasi sa nazvali od ich zbroje sax nazvanej, taktiež aj Frankovia od zbroje, ktorú oni užívali a ktorá u nich framja sa menovala. U Slovanov je sila takýchto mien od rozličných svojstiev ľudí našich, ich sedalísk atď. pochádzajúcich, napríklad: Poločania, Smoľania, Dregoviči, Turovci, Suselci, Radimiči, Viatiči, Bužania, Veliňania, Norevľania, Drevľani, Poľania, Severani, Uliči, Diadoši, Kolpiani, Zaporozi, Ľutiči, Vilci, atď., atď., ktoré predsa žiadne kmene, okrem isté kopy nášho ľudu tam alebo inde sediace, tej alebo inakšej povahy, nevyznamenávajú. I to je pravda, že viacej kmeňových mien z takýchto priezvisk, svojstvá vyznamenávajúcich, počiatok vzalo a do behu prišlo, ale mená tieto neskôr na oddiely, osobným nárečím hovoriace, prepadli, iné naproti tomu, ktoré menami kmeňovými neostali, sa stratili, skadiaľ tiež jasno sa vidí, že len kmene v živote slovanskom dostali značenie. ?

V národe francúzskom nieto tiež žiadnych kmeňov a tak ani mien kmeňových. Tam sú tiež priezviská krajov a provincií a ľudia sa nie po kmeňoch, ale po rozličných miestach a krajoch, v ktorých bývajú, rozličnými menami zovú; napríklad ľudia z departementu Seiny, Marny, Ardenov atď. a predtým z provincie Isle de France, Orléans, Gascogne atď. Od počiatku vlastnej francúzskej obce vystupuje provincia Isle de France, v ktorej leží Paríž, vždy napredku; ona dala základ celej francúzskej obci, bo jej grófi ako najmocnejší z tejto provincie všetky druhé grófstva i s grófmi ich podmanili a svojej vláde podvrhli. Takýmto prvým mohutným jej grófom bol po vystrčení Karolingov z Francie Odo, gróf parížsky, ktorý dielo pripomenuté začal a iní ho po ňom dokonali. Ako vláda občianska z pripomenutej provincie sa po celej Francii rozšírila a všetko si podmanila, tak aj reč v tejto provincii užívaná rozprestrela sa po Francii a za jedinú reč spisovnú sa vzala a prijala. Reč stúpala jedným krokom s vládou. Pre tú príčinu, že táto provincia a menovite slávne jej mesto Paríž nad všetky druhé sa vyvýšilo a tam duchovné spojenie života národa francúzskeho počiatok vzalo i stadiaľ sa po celej zemi rozšírilo, život duchovný francúzsky sa do tohoto mesta, z ktorého vyšiel, zamoril, v ňom striedok svoj našiel, bo všetko v iných provinciách bolo len jeho nasledovanie, ohlas bitia tohoto srdca Francie. Preto môžeme riecť, že Francúzi prežili svoju históriu v tomto meste, jeho história je história Francie. Za našich časov tiež je v meste tomto i čo do vlády, čo do vied, i čo do umenia atď. všetko nahromadené, skopené; provincie iné z tohoto mesta sa občiansky riadia, od neho všetko prijímajú. Týmto zliatím života francúzskeho v jednom meste stal sa ale život tohoto národa jednotvárny, bez všetkej rozmanitosti jedným kolieskom sa pohybujúci. Ale stiahnutie toto života francúzskeho do jedného mesta, rozšírenie reči jeho po celej Francii nebolo by sa na žiaden spôsob prihodiť mohlo, keby už odprvoti v živote galskom rozmanitosti sa boli nachádzali a nárečia s kmeňmi rozličnými v národe tom boli bývali. Mali síce Galovia, ako z Caesara vieme, rozličné priezviská, ale tie boli len miestne, nie kmeňové. Nebolo u Galov kmeňov, nebolo tam ani živej, čerstvej národnej poézie. A pre tento nedostatok rozmanitosti, pre nedostatok kmeňov mohlo sa i jedno nárečie za hlavné a samoplatné vyzdvihnúť a duchovného života francúzskeho truhlou zmluvy stať. Kto by chcel život a národ slovanský s francúzskym porovnávať a naň sa u nás odvolávať? Iste nikto iný, iba človek povrchný, krátkozraký. Koľko je u nás kmeňov a koľká proti tomu rozmanitosť života? V národe rímskom, ako iste vieme, nebolo žiadnych kmeňov a táto nekmeňovitosť národu rímskemu celý svoj život náramnou prácou zaneprázdnenému a životu jeho ustavičným týmto namáhaním a pracovaním v próze zotrvávajúcemu veľmi dobre svedčí. U Rimanov bola jedna reč v živote pospolitom užívaná, prerobená, vyokrúhlená, druhá obecná, podstata predošlej, neokrôchanejšia. Z tejto obecnej reči s primiešaním mnohého z tamtej vyokrúhlenej a z námelu cudzích rečí, najmä z germánskej, zrodila sa terajšia reč talianska, z tejto zase rozličnosť toskánska alebo radšej florentínska spismi slávneho Dante Alighieriho a spismi Petrarcovým a Boccacciovými v 13. a 14. století ustálila sa a vyzdvihla za reč spisovnú taliansku, ktorá je aj v našich časoch v úžitku. Ako dakedy u starých Rimanov panovala v pospolitom živote reč jedna, tak sa to stalo aj u Talianov a ani sa inakšie stať nemohlo. Z ľudu jednu reč obecnú užívajúceho pod námelom z rečí druhých národov nemohli vyrásť kmene, ale sa alebo celkom iné národy vytvoriť museli, alebo len musel ostať národ jeden pomiešaný, ktorého teda reč sa tiež na rozličné nárečia rozrásť nemohla, ale jednou rečou tam viacej tu menej pomiešanou, tam tak, inde inakšie vyslovovanou sa stala. Nazývajú síce napospol nárečia tieto ako janovské, padovské, bolonské nárečiami, ale docela chybne. Kde sú kmene, pýtame sa, keď ich voláte nárečiami? Janovského, padovského atď. kmeňa niet, bo to sú mestá a rozličnorečia tieto nie od kmeňov, ale od miest mená svoje dostali. Rozličnorečia sú toto, nie nárečia, bo by inakšie reč jedna za všeobecnú spisovnú nebola mohla prijatá bývať a život všetkých obhrnúť. ?

V Španielsku je tiež jedna reč spisovná, a to, že Nová Kastília a hlavné jej mesto Madrid stali sa striedkom života španielskeho, reč kastílska. Dlho držali starú Ibériu Rimania, pod ktorých panovaním sila pánov a osadníkov rímskych do zeme tejto sa presťahovala, až na počiatku 5. stoletia navalilo sa do zeme moc ľudu nemeckého, ako: Alánov, Švédov, Vandalov a Gótov, ktorí zem Ibérsku spod panovania rímskeho vydrapili a sami v nej vlastné kráľovstvá pozakladali. Aláni umiestňovali sa v tej zemi, ktorú my Portugalskou voláme, Švédi na strane polnočnozápadnej, Vandali na poludní, Góti v striedku zeme a na východnej jej strane. Vandali ale nemali dlho tu pokoja i nezadlho vyrojili sa do blízkej Afriky, ostali teda len iné spomenuté germánske plemená. Z reči rímskej, bo Rimania ako osadníci vo velikom počte, ako sme pripomenuli, v zemi bývali, a z reči nemeckej prisťahovalcov germánskych zrodila sa terajšia reč španielska, tak ale, že reč rímska ako ľudu vzdelanejšieho reč nemeckú, od ľudu ešte surového hovorenú, prevládala. Vtrúsili sa do tejto reči bez všetkej pochyby aj slová kantabrické z reči Iberov a arabské z jazyka Maurov, ale očividnej premeny v nej neurobili. Čo sme o talianskej zmiešanine povedali, to samé aj o tejto motanine platí. Zo zmiešaných národov kmene a zo spletených rečí nárečia povstať nemohli, ako to jasne vidno pri národoch románskych, kde reč rímska je základná a iné reči viacej-menej prikmotrené. To sú opravdivé reči a nie nárečia, ako sú aj napríklad francúzsky, španielsky, taliansky národ osobitné národy. Volajú sa síce rozličnorečia španielske nárečiami, ale celkom nepravdivo. Limozínsky, galský, kastílsky hovorenia spôsob je rozličnorečie, ako to aj ich meno miestne a nie kmeňové ukazuje. ?

Anglická reč je najväčšia na svete motanina. Povstala ona z reči starobritskej, rímskej, francúzskej a všelijakých rečí a rozličnorečí germánskych: anglosaskej, normanskej s prevládaním germánčiny. Na tento spôsob tam tiež nárečia sa zrodiť nemohli, ale sa zrodila reč jedna zbalamutená a táto je aj v spisoch v zemi Anglickej v úžitku. Navrhne sa síce, že u nás Slovanov preto jedna reč spisovná sa nezakorenila, lebo náš národ slovanský, ako anglický, francúzsky, španielsky, neprišiel pod jednu vládu, ale sa pod rozličnými vládami rozkúskoval, my ale ďalej pôjdeme a opýtame sa: Prečože národ slovanský sám dobrovoľne viacej vlád a kráľovstiev medzi sebou utvoril, prečo sa on v jednej vláde nespojil? Nespojil sa v jednej vláde, ale na viacej kráľovstiev sa rozpadol pre tú príčinu, že bol a je kmeňovitý, a preto viacej vlád utvoril a rozličné prijal spisovné jazyky, keď by ale v národe pod rozličnými vládami stojacom aj rozličné spisovné reči vystúpiť museli, prečože u Nemcov a Talianov pod všelijakými vládami rozdelených jeden jediný spisovný jazyk do behu prišiel? Tak, hľa, nie rozličné vlády, ale rozličné kmene sú naozajstná príčina všelijakých spisovných rečí, ktoré v jednom národe sa zakorenia. ? Kmeňovitosti tejto u Slovanov mnohovýznamnej mohol slávny náš Šafárik vo svojich Starožitnostiach za dobrý dôvod užiť starobylosti nášho národa, bo istotne okolnosť táto na veľkú jeho starožitnosť ukazuje. ?

Pozorlivým teda okom po národoch v histórii pred nami stojacich pohliadnuc, nemôžeme sa naskrze čo do reči spisovnej na národy tieto odvolávať, bo videli sme, že je tam docela od národa nášho rozličné rozvitie a že tam rozličné sú od našich okolnosti, čo sa tam stalo potrebné, nám to netreba, a práve preto nejde to u nás do života. ? Odvolávanie sa teda z ohľadu spôsobu nášho života na národy pripomenuté ukazuje len toho, kto to robí, neznámosť a nevedomosť a neprináša tiež žiadneho úžitku ani národu, ani tomu, kto by život jedného národa na druhého formu rád nastrknúť, bo život ide a pôjde cestou svojou a krik jedného alebo aj mnohých ho nezastaví, ani druhú stranu neobráti.

Stala sa tiež u nás rozmanitá a v živote našom, ako sme už hore vyššie pripomenuli, najvážnejšia príhoda, preklad Písma svätého do reči takrečenej staroslovanskej a rozšírenie jeho v reči tejto s náboženstvom kresťanským po zemiach a rodoch našich, a predsa táto tak vznešená, tak znamenitá príhoda podobná tej u Nemcov pripomenutej, rovne veľkej, nebola v stave ako Nemcov tak slovanské naše kmene v jednom spisovnom jazyku zjednotiť a vo vonkajšej forme jednu jedinú literatúru utvoriť. Náš slávny, spanilomyseľný krajan, Pavol Jozef Šafárik, hovorí sám v mnohovážnom svojom diele Geschichte der slawischen sprache und Literatur nach allen Mundarten, Ofen 1825, v § 6. na str. 59 o príhode tejto takto: ?Hviezda nového duchovného života vyšla nad Slovanmi v Srbsku, Bosne, Bulharsku, Panónii a Morave, keď Cyril a Metod v ich vlastnej reči začali im čítať sv. omšu. Reč dvoch týchto bratov, ktorú oni pri preklade svätých Písem užívali, prišla do toho stavu, aby ako neskôr v Itálii toskánska a v Nemecku hornosaská, spisovnou rečou slovanskou sa stala a tak aspoň duchovnú jednotu medzi roztrhanými článkami tak ďaleko rozšíreného národa spôsobila: keď zrazu pretržky medzi východnou a západnou cirkvou vec docela prekrútili a peknú nádeju zmarili.? On sám teda považuje túto príhodu za tak znamenitú, že by spojenie Slovanov v jednom spisovnom jazyku bola mohla uskutočniť, a predsa to neurobila, nie sú ale tomu vina, ako náš Šafárik sa nazdáva, roztržky medzi východnou a západnou cirkvou, bo tak by aspoň kmene slovanské k východnej cirkvi sa priznávajúce, medzi ktorými táto roztržka žiadne rozdvojenie neurobila, bola znamenitá tá príhoda v jednom spisovnom jazyku spojila a jednotu túto, keď by opravdivým ohniskom jednoty bola bývala, až do našich časov zadržala, ale my, tomuto v cirkevnej staroslovanskej reči spojeniu napriek, za našich časov vidíme, že nepanuje medzi tými kmeňmi jeden spisovný jazyk, ale že Rusi vo svojom, Srbi vo svojom a Chorváti, ktorí z nich k východnej cirkvi patria, tiež len vo svojom nárečí knihy spisujú, a viacej sa sotva k reči staroslovanskej vrátia. Prečo teda títo v literatúre svojej pri reči staroslovanskej neostali, prečo sa oni od nej odtiahli a k svojim nárečiam sklonili?

Rozstúpeniu sa Slovanov a prijatiu nárečí svojich za spisovné nebola teda vina táto rozličnosť cirkvi, ale ich kmeňovitosti a stadiaľ pochádzajúca nemožnosť v jednom nárečí, ktorého formy už im neboli živé, ktorého slová im už boli z veľkej čiastky viacej-menej nezrozumiteľné, ktorého okres už im bol úzky a duch celý nedomáci, duchovne sa rozviť a život duchovný v tomto nárečí vysloviť a vystaviť.

Ruský cár Alexander už povedal o staroslovanskej reči, doteraz ešte pri bohoslužbách božích a menovite pri sv. omši vo východnej cirkvi užívanej, že ľud ruský je pri obradoch staroslovanskou rečou konaných skoro takým poslucháčom ako ľud v západnej cirkvi pri obradoch (ceremónia) latinských, t. j. že ju málo čo lepšie rozumie ako ľud obecný v cirkvi západnej reč latinskú, i akože teda mohol sa ľud ruský, srbský atď. v tejto reči staroslovanskej, jemu už len málo známej, duchovne rozviť? Pre túto nemožnosť duchovného rozvitia v reči staroslovanskej sklonili sa kmene slovanské aj tie, ktoré k východnej cirkvi patria, k svojim nárečiam a začali sa rozvíjať i rozvíjajú sa v nárečiach vlastných, a tak len aj vskutku sa rozviť môžu. Boli kmene tieto, pravda, čo staroslovanskú reč v kostole svojom užívajú, spojené aj v literatúre jednou rečou a to staroslovanskou písanej, ale dokiaľ? Dotiaľ, kým duch u nich málo čo viacej robil, ako hlivel, kým on nebol k činnosti prebudený, ale len podriemaval. Čo za znamenité plody duchovné vyviedli Rusi, Srbi atď. v reči staroslovanskej? Vonkoncom nič znamenitého! Písané sú, pravda, dajedny nábožné, obradné knihy v tejto reči u Rusov a aj u iných Slovanov, ktoré samojediné ešte sa v reči tej najlepšie písať mohli, bo boli obsahu nábožného, akého boli aj knihy sväté do reči staroslovanskej preložené, ale pri všetkej svojej nábožnosti sú knihy tieto na obsah chudobné, a riecť sa môže, že ešte len nerozvité púčky ducha staroslovanského. Sama kronika Nestorova, hoci pre nás z celého starožitného veku slovanského z ohľadu historického najpamätnejšia a takrečeno nám svätá, je najlepší toho dôkaz, ako v tejto nedomácej reči duch ruský len sťažka sa pohyboval, a tak ako by bol mal a ako by aj sám bezpochyby bol chcel, sa vysloviť nemohol. Ukazuje to v Nestorovej kronike suchý prednášania spôsob, výpovede takrečeno sekané, predmety tým spôsobom vypravované, že vidieť, ako im ešte dačo chybí, nejde vypravovanie jeho slobodne, netečie jedno z druhého, ale sa zdá viacej nasilu zlepené. Dlho sa duch ruský s touto jemu nepríhodnou formou pasoval, až naostatok, keď do sily prišiel, ju ako ťarchu ovažujúcu odhodil, i vzchopil sa do letu a letel prestrúc krídla vlastné v nárečí národnom. Ako všade, tak aj tu ukázal Peter I. um svoj velikánsky, on pristrojil duchu ruskému tieto krídla, bo on národné nárečie za reč spisovnú ruskú vyzdvihol. Bola pritom, pravda, na počiatku všelijaká motanina, bo do spisovného národného nárečia miešali sa slová staroslovanské, poľské atď., pravopis sa klátil a mnohí kričali proti tomuto nazdanému odsväteniu doterajšieho pospolitého jazyka i proti povýšeniu doteraz len nízkeho, chudého nárečia, ale všetko to duch k životu opravdivému prebudený prevládal a vyrovnal. Potom len, keď národné nárečie za reč spisovnú bolo povýšené, prišiel a prísť mohol Lomonosov, Karamzin a iní v duchovnom ruskom živote bohatieri (heroes). ? Tak to bolo aj u Srbov. Srbi tiež, keď vyšli z duchovnej nečinnosti, hlásili sa k životu nárečím národným a v tomto vystúpili: Vuk Karadžič, Milutinović atď. Ľutuje Šafárik, že staroslovančina neostala rečou všeobecnou, my ale sa z toho radujeme, bo keby ona rečou spisovnou bola ostala, duch slovanský bol by hlivieť musel a k životu sa nevzchopil, toto ale byť nemohlo, nemohla teda ani staroslovančina stať sa pospolitou rečou spisovnou u Slovanov.

Ako len u Rusov staroslovančina v literatúre sa stratila, hneď na to v ruskej literatúre ukazujú sa znamenité spisy, akých sa predtým nikdy neukázalo, a duch ruský čerstvo sa pohybuje, alebo inými slovami, keď národ ruský k životu čerstvému sa prebudil, odriekol sa staroslovančiny. ? Čo staroslovančina bola Rusom, Srbom, to samé skoro bola nám Slovákom čeština. Ona tiež prišla k nám so svätými knihami a došla pospolného práva v kostoloch našich, i bola nám dostatočná, pokiaľ sme my sami málo viac čo robili, ako hliveli, keď ale sme sa naozaj k životu prebudili, teraz ju zo spisov našich vytvárame, bo by duchu nášmu raz už k životu prebudenému len na ťarchu bola. Duch slovenský tiež len na svojich krídlach do letu sa pustiť môže, a tieto sú jeho vlastné nárečie, ktoré mu za čas panujúcej u nás češtiny a to síce s jej pomocou podrástli, teraz už odrástli a k letu sa zatrepotali! ?

Čo sme robili za čas panovania češtiny u nás? To, čo nehlivelo, písalo najviac knihy náboženské, knihy toho obsahu, akého obsahu knihy sme my od Čechov a s nimi reč ich odstali. Už aj sami Česi nám na oči vyhadzovali, že vydávame len najviacej kázne a rozličné knihy homiletické: dobré, potrebné, požehnané boli a sú knihy tieto, ale chytíme sa aj do iného, budeme aj veci iné vyspevovať, budeme vypravovať všeličo, to ale, bratia českí, ktorí ste aj druhé veci vyhľadávali od nás, vyspievame a vypravíme, vyspievať a vypraviť len môžeme v nárečí našom, ktoré nám hýbe srdcom a budí myseľ našu! Povstali u nás, pravda, za času češtiny mužovia pilní, pracovití, duchom veľkí a rozšírili kruh pracovania ducha nášho, ale tí si vo vyslovení citov, vo vyjadrení myšlienok svojich slovenčinou pomáhali, i neboli by ich diela tým bývali, čím sa stali, neboli by sa nás tak dotkli, ako sa dotkli, bez pomoci nárečia nášho, ktoré na srdce i myseľ našu najhlbšie pôsobí. A predsa boli by diela tieto, akokoľvek sú užitočné, znamenité, veľké, keby už slovenčina vtedy na čase bola bývala, po slovensky inakšie vypadli a pre nás Slovákov, hoci s veľkou úctou na ne hľadíme, znamenitejšími ešte pamätníkmi boli bývali ako teraz, keď sú, čo do formy reči z väčšej polovice české, z menšej slovenské. To platí o Tebe, Palkovič náš, čo oddávna pre rod náš slovenský pracuješ, o Tebe, bystrý Chalupka, pozorovateľ znamenitý života nášho, o Tebe, Kollár, veľký duch náš a platí to aj o druhých Slovákoch, čo sa umom svojím vyšvihli. Ukazujú síce daktorí na Vás a radia nám, aby sme Vás v tej polovičatej českej reči nasledovali a za Vami sa držali, ale to pre dostatočné príčiny neurobíme, ba ani urobiť nemôžeme. Ktorého kmeňa strojom a vyslovením je reč táto? Českého či slovenského? Celkom ani jedného. Takýmto spôsobom sa človek ani k Čechom docela skloniť ani k svojim obrátiť a dušu svoju tak, ako by chcel, otvoriť a vysloviť nemôže, ale sa hneď sem, hneď tam strčia, z každého dačo kmáše a na tento spôsob ani jedno ani druhé dokonale nevystaví, a potom ani tak, ako by treba bolo, na nikoho nepôsobí.

Duch národa českého, hoc je nášmu roveň, je predsa aj od nášho odchodný; národ český mal život historický a bol ten život slávny, s týmto ale životom viedla sa aj jeho reč za ruky, ona sa tiež, bo kmeň český tesnými miestami pomedzi skaliská a tŕnie sa preškrabať musel, dačo oškrela; my nemali sme toho života, nemali sme, pravda, ani tej slávy, zato ale dodržali sme ducha sviežeho, a aký je duch náš, taká je reč naša: zavarovaná, svieža, plná sily a tvorivosti. Tejto reči sa my nepustíme, bo by sme sa dneska, zajtra aj od ducha nášho odchýlili, ducha nášho by sme nevyslovili, život náš tak, ako máme, nerozvili a Slovákmi sa v živote duchovnom nestali. Preto nebudeme, ba ani nemôžeme kráčať za Vami, hoci hľadíme na Vás po synovsky; bo sme nadovšetko oddaní kmeňu nášmu potlačenému a pre nedostatok duchovného života doteraz opovrhovanému. ? My nepovažujeme Vás za postavy, pri ktorých čo do reči by sme sa zabavovať mali, ale považujeme Vás za priechod k samému nárečiu nášmu, k našej slovenčine; Vy sami ste nám na slovenčinu ukazovali, keď ste z poľa nárečia českého do svojho si prebehúvali i koľko ráz, keď pre odchodnosť plodov druhého toho poľa z nášho ste si kvietok odtrhnúť nemohli, túžobne po našom poli strakavým a pekným kvietím vysiatom ste pozerali: Koľko si sa ráz tak po našom poli obhliadol, Kollár náš! Naozaj Vy ste taký priechod ku slovenčine, ako boli v Rusku pred uvedením národného nárečia do spisov tí, ktorí si v staroslovanskej reči s poľštinou a obecným nárečím pomáhali, a ako tam po vystúpení národného nárečia pekne zakvitlo na duchovnom poli, tak zakvitne, ako veríme, aj na našom poli slovenskom utešene. Dorastajú svieži, čerství synovia, ktorých i prsia sú nadchnuté i um mnohosľubný i plecia mocné; na nich sa vyšvihne duch náš i pustí sa do letu, bo mu jeho vlastné krídla podrastú. Bude, pravda, aj u nás, ako bola u Rusov, z počiatku uvedenia nárečia národného do spisov trochu kývania a nestálosti, ale všetko sa to premelie a reč sa ustáli, bo duch sa vzchopil s pevnou vôľou k životu.

Bližšie príčiny, ktoré nás k prijatiu milej našej slovenčiny za reč našu spisovnú ponúkajú a k nej prísne napomínajú, sú tieto. ?

My Slováci sme kmeň a ako kmeň máme vlastné nárečie, ktoré je od českého odchodné a rozdielne. Pomáhalo sa nám síce týmto nárečím, kým náš ľud slovenský duchovne driemal, a predsa bez potravy duchovnej hlavne vo veciach náboženských obísť sa nemohol, ale teraz keď k životu sa prebudil, ako sa o tom každý deň presvedčujeme, nebude náš slovenský národ len na druhých, čo mu tí dajú, čakať, a len prijímať, ale bude si tvoriť sám a sám sa bude duchovnými plodmi zaopatrovať. Za čas driemania nášho duchovného nemohla sa naša slovenčina v spisoch ukázať a za spisovnú reč našu vyzdvihnúť, bo z jednej strany kmeň náš slovenský ako nevzbudený na tú myšlienku prísť nemohol, z druhej ale všetko také usilovanie nebolo by podpory našlo a zaraz by bolo prestať i zastaviť sa muselo. Čeština teda, ktorá inde, nie na Slovensku, svoj základ, pole a tým samým uistené postavenie mala, dostávajúc sa k nám s knihami nábožnými, mohla a v nečinnosti našej musela nás plodmi duchovnými zaopatrovať, ale čeština bola nám len na pomoci a my sme na ňu, keď sme nič svojského nemali, len utisnutí boli, preto ale ona, že je nárečie druhé, život náš nepresiakla. Plody jej boli len tým docela prístupné, zrozumiteľnejšie, ktorí sa s ňou naozajstné zaoberali, ostatný ľud musel si tie plody od týchto aj čo do reči aspoň zväčša dať vysvetľovať, čo je svedectvom, že ona je nárečie od nášho rozdielne a práve preto ani nemôže nikdy na ľud náš tak mocne pôsobiť a dorážať. Mocne a všeobecne na ľud náš môže sa dorážať len jeho vlastným nárečím, ono je kľúč k jeho srdcu a mysli, lebo on len v ňom žije duchovne. Celý stroj nárečia nášho ukazuje odchodnosť od češtiny, my len dakoľko príkladov tejto odchodnosti a samostatnosti nášho nárečia podávame. ?

Daktoré hlásky (Laut), ktoré slovenčina má, čeština nemá a naopak. V českých gramatikách stojí, že Česi nemajú hlásky f a že ona v českej reči len v cudzích slovách sa nachádza, Slováci ale ju majú vo vlastných, čistých slovenských slovách, napr.: fúkať, fučať, fižďat, fŕkať, fikať, funieť, fialka (ktoré slovo tak dobre je slovenské ako nemecké Veilchen a latinské viola) atď. Taktiež v českých gramatikách stojí, že v českej reči sa g nenachádza, ale len v cudzích slovách sa užíva. Inakšie je v nárečí slovenskom, kde sa g vo sto a sto slovách a to síce čisté slovenských nachodí, napr.: gágať, gagotať, zdrúzgať, gniaviť, ligotať sa, brýzgať, gúľať, glgať, balangovať, hegať, gániť, bedzgať, galiba, kľag, striga, strigôň, rázga, dengľavý, gajdy, gamba, gunár, guľa, gágor, guba, glgot, miazga, ogrmáň atď. V českom sa nenachodí dz, v slovenskom áno, napr.: hádzať, sprevádzať, vchádzať, priadza, chôdza, mládza, medza, rýdziky, sadze, rindza, bryndza atď. Taktiež v českom nieto dž, u nás je, napr.: fundžať, vrndžať, zmedžgať, madžgať sa, hádžem atď. V českom nieto dvojhlásky ia, kde ona nerobí sama sylabu, ale sa s inou spoluhláskou spojuje, napríklad my hovoríme: priateľ, viac, siaha, mesiac, horiac, vidia, nosia, ľudia atď., v českom: přítel, víc, sáha, měsíc, hoříc, vidím (podľa novších viději), nosí (nosejí), lidé atď. Nachádzajú sa ešte aj v terajšej českej reči ostatky tohoto nášho plnozvučného ia, ktoré svedčia, že aj v nej dakedy bývalo, napr. rozpjatý, ale len tuším v tomto jednom slove.

Koľko už teda v nárečí českom zvukov sa nenachádza, ktoré my Slováci máme a o ktoré je naše nárečie od českého bohatšie, výhovornejšie. Tým je aj sama reč dokonalejšia, čím viac zvukov má a čím vernejšie, maľovnejšie prirodzené hlasy vyhovára a predstavuje, a už aj s tejto strany ukazuje naše nárečie spôsobnosť k poézií, bo aj svojimi hlasmi rozmanitosť tónov prirodzených, na čom v poézii veľmi mnoho záleží, úplnejšie vystavuje. V prírody hlasoch počúvame aj f aj g, dz aj dž, počuť ich aj v našej slovenčine, tam nie organicky tuto organicky prednesené. Keby sme česky písali, slov tých, v ktorých f a g prichádza, by sme alebo užívať nemohli, alebo ich len nedovolene, sebevoľne užívali, v našej ale slovenčine užívať ich môžeme bezpečne. Slová zas tie, v ktorých dz, dž a ia sa vyhovárajú, museli by sme preobliecť a ich v tom preobleku užívať, napr.: chôdza, priadza, vrndžať, priateľ, mesiac atď. museli by sme klásť: chůze, příze, vrnžet, přítel, měsíc atď.

Proti týmto zvukom Česi nám len jeden vlastný, ktorý my nemáme, vystavia, a tento je ř, za ktorým ale veľmi nebanujeme. Česi napríklad hovoria: vnitř, hříbě, řetěz, stolař atď. a samé ř my ani dobre vysloviť nemôžeme. A načo ho písať, keď ho nevyslovujeme? Porovnáva sa to písmo s rečou našou? Naskrze nie! Česi majú inakšie hlásky tam, kde my iné užívame, napr.: hříbě, chřtán, jehla, ječmen, díra, víra, cihla, cídím, cvrček atď., my Slováci máme: žriebä, hrtan, ihla, jačmeň, diera, viera, tehla, cúdim, svrček atď. - Česi majú inakší sklad hlások ako my Slováci, napr. české: střep, střevo, třešen, sloup, lžíce, psaní, prázdny, řku; u nás je: čerep (črep), čerevo (črevo), čerešeň, stĺp, lyžica, písanie, prázdny, rečiem atď. Česi majú ukončenie slov od nášho odchodné, napr.: plíseň, střevíc, vítr, vicher, bratr, zajíc, duše, kuše, neděle, kačice, víchřice, dítě, prase, kuře, house, piji, viji, hynu, minu, padl, sedl, kradl, vadl atď., Slováci: plesnina, čerievica (črievica), vietor, víchor, brat, zajac, duša, kuša, nedeľa, kačica, kačka, víchrica, dieťa, prasa, kura, kurča, húsa, pijem, vijem, hyniem, miniem, padol, sadol, kradol, vädol atď. Česi inakšie preťahujú alebo skracujú sylaby ako my, napríklad Česi hovoria: slavík, lípa, vicher, sláma, ochránce, nadeje, stádo, stříž, síra, jídlo, víko, vrána, téměř, slavný, ptačí, slavím, stůni, žrát a sto iných; Slováci ale: slávik, lipa, víchor, slama, ochranca, nádeja, stado, stráž, sirka, jedlo, viko, vrana, temer, slávny, vtáči, slávim, steniem alebo stonám, žrať.

Sklonenie naše slov samostatných, prídavných, počtov, všemien (pronomina) je najviacej od českého odchodné, napr. česky: holub, inštr. jed. p. holubem, nom. mn. p. holubi alebo holubové, g. holubů, dat. holubům, ak. holuby, lok. holubích, inštr. holuby; slovensky: holub, inštr. jed. p. holubom, nom. mn. p. holuby alebo v osobných pánovia, tak aj bratia, ľudia atď., gen. holubov, dat. holubom, ak. holuby (Česi hovoria: viděl sem ty pěkné pány, čo Slovákom nejde dobre do hlavy, ktorí: videl som tých pekných pánov, vravia), lok. holuboch, inštr. holubmi, holubami. Naše je staršie, zavarovanejšie, české novšie. Skoro ten samý rozdiel je aj v sklonení dub. Česky: muž, gen. jed. p. muže, dat. muži, ak. muže, vok. muži, lok. muži, inštr. mužem, nom. mn. p. muži, gen. mužů, dat. mužům, ak. muže, lok. mužích, inštr. muži. Koľká u nás rozmanitosť a určitosť proti tomuto: muž, gen. muža, dat. mužovi, ak. muža, vok. muž (mužu), lok. mužovi, inštr. mužom, nom. mn. p. mužia, gen. mužov, dat. mužom, ak. mužov, lok. mužoch, inštr. mužmi, mužami. Skoro taktiež delí sa meč od českého sklonenia toho samého slova. Česky: kosť, duše, cirkev, ak. kosť, duši, cirkev, inštr. kostí, duší, cirkví, dat. mn. p. kostem, duším, cirkvím, lok. kostech, duších, cirkvích, inštr. kostmi, dušemi, cirkvemi, slovensky: nom. kosť, duša, cirkev, ak. kosť, dušu, cirkev, inštr. kosťou, dušou, cirkvou, dat. mn. p. kostiam, dušiam, cirkvám, lok. kostiach, dušiach, cirkvách, inštr. kosťami, dušami, cirkvami. Česky: slovo, inštr. slovem, slovensky: slovom. Česky: lok. mn. p. slovích, slk. slovách, č. inštr. slovy, slk. slovami, č. kuře, slk. kura, č. gen. kuřete, slk. kuraťa, č. dat. kuřeti, slk. kuraťu, č. inštr. kuřetem, slk. inštr. kuraťom, č. nom. mn. p. kuřata, slk. kuratá, ale aj kurence, č: g. kuřat, slk. kuriat, kureniec, č. lok. kuřatech, slk. lok. kuratách, kurencoch, č. inštr. kuřaty, slk. kuratmi, kuratami, kurencami. Česky: paní, gen. paní, dat. paní, ak. paní, lok. paní, inštr. paní, nom. mn. p. paní, gen. paní, dat. paním, ak. paní, lok. paních, inštr. paními; slovensky: nom. pani, gen. panej, dat. panej, ak. paniu, lok. panej, inštr. paňou, nom. mn. p. panie, gen. paní, dat. paniam, ak. panie, lok. paniach, inštr. paniami: Hľa! aké rozdielne je české sklonenie od slovenského! ?

Z prídavných mien vezmime na dôkaz odchodnosti ich sklonenia od nášho prídavné meno české jedného ukončenia. Česi hovoria dávní čas, dávní zima, dávní léto, letní čas, letní chvíle, letní žito, silnoplecí muž, silnoplecí žena atď. Slováci dávny čas, letná chvíľa, letné žito, silnoplecí muž, silnoplecia žena atď. Letní v českom nárečí skloňuje sa takto: nom. jed. p. letní m., letní ž., letní nijakého pohlavia, gen. letního, letní, letního, d. letnímu, letní, letnímu, ak. letního, letní, letní, lok. letním, letní, letním, inštr. letním, letní, letním, nom. mn. p. letní, letní, letní g. letních, dat. letním, ak. letní, lok. letních, inštr. letními. Slovensky: nom. jed. p. letný m., letná ž., letné nijakého pohlavia, gen. letného, letnej, letného, dat. letnému, letnej, letnému, ak. letného, letnú, letné, lok. letnom, letnej, letnom, inštr. letným, letnou, letným, nom. mn. p. letní, letné, letné, gen. letných, dat. letným, ak. letných, letné, lok. letných, inštr. letnými. Koľká u nás rozmanitosť!

Vezmime neurčité prídavné meno. Česky: nom. jed. p. Petrův m., Petrova ž., Petrovo n., gen. Petrova, Petrovy, Petrova, dat. Petrovu, Petrove, Petrovu, ak. Petrův, Petrova, Petrovu, Petrovo, nom. mn. p. Petrovi, Petrovy, Petrova, ak. Petrovy, Petrova; slovensky: Petrov m., Petrova ž., Petrovo n., gen. Petrovho, Petrovej, Petrovho, dat. Petrovmu, Petrovej, Petrovmu, ak. Petrov, Petrovho, Petrovu, Petrovo, nom. mn. p. Petrovi, Petrove, Petrove, ak. Petrových, Petrove, Petrove, tak aj nijaké. Slovákom nejdú do hlavy výpovede: tento ječmen je z Petrova statku, dal sem to Petrovu chlapci, ten nůž je Petrovy ženy atď.; Slováci hovoria: tento jačmeň je z Petrovho statku, dal som to Petrovmu chlapcovi, ten nôž je Petrovej ženy atď. Koľká odchodnosť slovenčiny od češtiny!

Počty Slováci tiež celkom inakšie skloňujú ako Česi, napr. česky: nom. dvojného: dva, dve, dve, gen, dvou, dat. dvěma, lok. dvou, inštr. dvěma, slk. dvaja, dva, dve, dve, gen. dvoch, dat. dvom, lok. dvoch, inštr. dvoma; č. tři, obojakého pohlavia, gen. tří, dat. třem, lok. třech, inštr. třemi, slovensky: traja m., tri ž., tri n., gen. troch m., trich ž., dat. trom m., trim ž., ak. troch m., osobný a neživotný tri ž., tri n., lok. troch m., trich ž., inštr. troma m., trima ž. A takáto rozdielnosť je aj v iných počtoch. U Slovákov výpovede: tri muži, z těch trí chlapců, sú bez zmyslu.

Podobne aj všemená v českom odchodné majú sklonenie od slovenského, napr. česky: nom. ja, gen. mne, dat. mně, ak. mne, lok. mně, inštr. mnou, slovensky: nom. ja, gen. mňa, dat. mne, ak. mňa alebo ma, lok. mne, inštr. mnou. Česi: on, ona, ono, gen. jeho, jí, jeho, dat. jemu, jí, jemu, ak. jeho, ho, ji, je, lok. něm, ní, něm, inštr. ním, ní, ním, nom. mn. p. oni, ony, ona, gen. jich, dat. jim, ak. je. Slováci: nom. on, ona, ono, gen. jeho, jej, jeho, dat. jemu, jej, jemu, ak. jeho, ho, ju, ho, lok. ňom, nej, ňom, inštr. ním, ňou, ním, nom. mn. p. oni, ony, ony, gen. ich, dat. im, ak. ich atď. Dajedným sa to nebude zdať, že my v ak. jednotného počtu v nijakom pohlaví hovoríme ho a v ak. mn. počtu vo všetkých pohlaviach ich, ale v gramatike slovenskej preukážeme, že naša reč aj tuto si vedie zákonne. Práve tak ako u nás je aj u Rusov, ktorí v ak. mn. p. tiež len ich vo všetkých pohlaviach pri osobných, neosobných a neživotných užívajú. ?

V slovesách čeština nie je tak celkom ako slovenčina určitá. U Čechov prvá osoba v jednotnom počte a tretia osoba množného počtu sa hodne od starého spôsobu uchýlili, u nás sú kde zavarovanejšie, napr. Česi majú v prvej osobe jed. počtu piji, kryji, skáči, maži a taktiež lenže zdĺžené aj v tretej osobe množného, teda pijí, kryjí, skáčí, maží, a potom aj vidí, činí, hledí atď. alebo podľa novších, ktorí tejto neurčitosti poradiť chceli: viději, činějí, hledějí atď. I jedno i druhé je Slovákom nie po vôli, lebo Čech hovorí já piji a lidé pijí, já skáči i chlapci skáčí, taktiež lidé vidí, muži činí, páni hledí atď., my Slováci: ja pijem, ľudia pijú, ja skáčem, chlapci skáču atď., potom: ľudia vidia, mužia činia, páni hľadia. Ani české u v prvej osobe jed. počtu my nemáme, ale miesto neho prvotné m, napr. česky: minu, hynu, budu, slovensky: miniem, hyniem, budem. Kto by nedal prednosť nášmu určitému, starodávnemu, pred českým neurčitejším a novším? ?

Nadhodia nám zato bratia naši českí, že my v množnom počte medzi mužským a ženským pohlavím rozdiel nerobíme a píšeme napríklad: mužia chodili i panie chodili, ale akýže je ich rozdiel? Celkom len na papieri, bo hoc aj píšu: muži chodili, paní chodily, oboje predsa jednako vyslovujú. ? Česi majú rozličné menoslovia priestupné pre rozličné pohlavie, my to nemáme, ale sa len s jedným zaobchádzame, ktoré práve tak ako u Rusov vzťahuje sa na všetky pohlavia a na oba počty, napríklad Česi hovoria: muž hledě viděl, žena hledíc viděla, zvíře (za starodávna) hledě (u novších) hledíc vidělo a v množ. p.: všichni hledíce viděli. Po slovensky sa hovorí: hľadiac, vidiac, idúc, práve tak ako po rusky, napríklad: muž, slon, kňagiňa, otroča (dieťa) dvigaja alebo dvigajuči, choďja, iduči atď., potom tiež v oboch počtoch, napríklad: muži, kňagini, otročata, dvigaja, choďja atď. Slováci v nárečí českom nezbehlí, píšuc po česky, české menoslovie priestupné jedno s druhým docela mútia, takže časom na smiech píšu, napríklad: matka vida, otec vidíc, alebo já myslíce, že by to škodné bylo atď., chcú oni tu českých menosloví užívať podľa svojho spôsobu, ale to v českom nejde. Vidieť aj stadiaľto, ako odchodný je duch češtiny od nášho nárečia! ? Miesto spomenutých menosloví sú u Slovenov aj príslovky v úžitku, lebo sa hovorí: idúc i idúčky (idúcky), pískajúc, pískajúčky (pískajúcky) atď. Latinská reč tiež nerobí v menosloví prítomného času, ba ani v gerundiu žiadneho rozdielu medzi pohlavím, držiac sa celkom toho pochopu, ktorý sa menoslovím alebo gerundiom vysloviť má. Prídavné mená slovesné u Čechov sú jedného ukončenia, napríklad: muž hledící, žena hledící, zvíře hledící, kde Slováci: človek idúci, žena idúca, zviera idúce, hovoria. Ďalej delí sa čeština od slovenčiny rozličným pri tých istých slovách pohlavím, napríklad Česi hovoria: tá obyčej, ten oděv, ten řetěz, ten hrozen, ten lej, tá zvěř atď., my naproti tomu: ten obyčaj, tá odev práve tak ako tá obuv, tá reťaz, to hrozno, tá leja, ten zver atď. Donedávna ešte hovorili Česi aj ?tá Dunaj? podľa Nemcov, až im to Kollár na oči vyhodil. ?

Česi majú v inom význame tie samé slová, ktoré my v inom užívame, napríklad Česi hovoria chlap v zmysle surovom, asi v tom ako Nemci svoje Tölpl, Bengl, my naproti tomu v zmysle mužnom: to je chlap, po chlapsky sa zadržal. U Čechov by dakoho s tým zle uctil, keby o ňom riekol chlap, ale u nás, ako hovoríme, posadí s tým dakoho na koňa. U Čechov chlapík je asi to, čo u nás chlap, u Slovákov chlapík je alebo malý chlap, ktorý sa dobre vrtiť zná, alebo šepleta. U Čechov znamená zboží rozličné veci k telesným potrebám a aj duchovné, u nás ale práve len zrno rozličného spôsobu. U Čechov je svet len vo význame die Welt užívaný, u nás znamená, pravda, aj to samé: die Welt, ale aj užíva sa v zmysle ľudí aj svetla a v tomto zadržuje svoj starodávny význam. Slováci hovoria: tak svet o ňom súdi, svet by ťa vysmial, potom tiež: vstal ešte pred svetom, t. j. svitom. ? Zbytek značí u Čechov ostatok, zvyšok (der Rest), u nás daromné trovenie, mrhanie: ten človek robí zbytok. ?? Šelma Čechom vyznamenáva divý zver, u nás aj to, ale tiež ako aj u Nemcov človeka všelijaké smiešne kúsky alebo aj daromnosti vystrájajúceho. Pláň sa hovorí u Čechov o rovine, u nás o vode, kde rovno, ticho ide. Letnice sú u Čechov sviatky, u nás Turíce alebo Svätý duch menované, letnica u nás znamená istú ženskú odev, ktorú sedliacke ženy nosia. Chudý u Čechov znamená chudobný, u nás značí macer, mager. Ranný u Čechov jitřní, u nás zavčasný, napríklad: ranné hrušky. Sloveso zvýšiť značí u kmeňovcov českých to samé, čo u nás povýšiť, u Slovákov znamená z hotového alebo odmeraného ostať, napríklad: to sa mi z môjho platu zvýšilo. Česi užívajú sloveso povážiť len v zmysle erwägen, Slováci tiež, ale aj v zmysle cti, napríklad: ten človek nás ani nepovážil, že k nám neprišiel. Spytovať Čech rozumie vo zmysle erforschen, forschen, Slovák sa spytuje, t. j. dopytuje sa, interrogat. Zaviať u Čechov sa hovorí o vetre, u nás tiež, ale aj o porážke, alebo ako Česi vravia mrtvici: zavialo ho, porazilo ho, vietor ho zašiel, všetko značí: ?Der Schlag hat ihn gerührt.? Poraziť u Čechov premôcť v bitke, u nás o porantaní, pošinutí, českej mrtvici. Pošinout u Čechov v zmysle weiter bringen atď., ďalej padať, u nás v zmysle poraziť. Vychytiť Čechom značí aus den Händen greifen, nám to samé, ale aj pustiť sa do behu, do letu, napríklad: vietor sa vychytil, orol sa vychytil. U Čechov líbit se je len nasebaohraničené, u nás aj sloveso inam namerené, napríklad: kone ľúbiť, v ktorom zmysle to Česi neznajú. Práve aj v odpornom zmysle nachádzajú sa tie isté slová u nás a u Čechov, napr. česky vykázat znamená niečo naznačiť, vyznačiť, ako: vykázal mu místo v škole, u nás ale znamená vykázať: vypovedať, a tak donesená za príklad výpoveď u nás by práve odporné ako u Čechov značila, teda vykázal mu miesto v škole, znamenalo by: vypovedal mu zo školy. A mnoho iných je takýchto slov. ?

Obecné, u Čechov známe, napospol u nich užívané slová sú Slovákom docela neznáme, od nich nikde neužívané, a naopak, slová u Slovákov obecné sú Čechom docela neznáme. K prvým náležia napr.: blíženci, blivoň, biřic, beseda, bezděky, bidlo (Stange), blbý, blíti, broukati, brouk, brýle (Brillen), brnění, brslen, bručeti, chouliti se, chramostiti, chrliti, cpáti, crčala, čaloun, čenichati, číti, čpíti, čuměti, díti, dna, dovádivý, dráha, drast, drndačka, drndati, drn, drslavý, drtiti, drůběž, druh, drzý, dýka, jáhen (kaplán), jednání (Handlung), jho, jih, jílec, jitrocel, jíva, jíví, jízlivý, jízva, habr (u Slovákov hrab), hadr (u Slovákov handra), hemžiti se, hýble, hezký, hlemýžď, hlodati, hmožditi, hnědý, hnísti, hoch, hokyně, holeček, holka, hony (v zmysle stadium), hoře (v zmysle ľútosť), hrana, hřeb, hubený (v zmysle nášho chudý), hubička, hůl, hvozd, kachna (u nás kačka, kačica), kalhoty, karboník, katan, klacek, klec, klid, klízení, klopotný, kluk, kmet, kmoch, kmocháček, kocábka, kokrhati, kolouch, kořalka, korouhev, krb, krbec, zakrslý, krunýř, kýž, motýl, pouzdro, pněti, spílati, smyčec, zakrnělý, zženkylý, žežhule, žezlo, žíně, žláza a tisíc iných. Neuvádzame novšie a nanovo natvorené slová, ktorých je hodný počet. ?

K slovám druhého spôsobu, t. j. k tým, ktoré sú u Slovákov užívané a Čechom docela neznáme, patria napr.: baláchať, boženík, chabina, chábzdie, ohmatať, chmatnúť, chmára, chmúriť sa, chniapať, chorľavý, chotár, chrochoť, chrumkať, chrúst, chýr, chytlianka, chytľavý, česnúť, odčesnúť, črieda, čudo, čudný, čujem, čujný, čvirikať, driečny, dosalápiť, ďumbier, domŕzať (dakoho nemilými prosbami mnoho unúvať), dopáliť (v náhlosti prísť), delia (hrdina), dever (česky švakr), dovedať sa, drgľovať, drúzgať, dúčela, dudlať, dudlavý, dula, dunieť, dunčať, durandzia, duriť sa, dusiť, dívať sa (česky koukat), dvojčatá, džavkať, fikať, fíknuť, fŕkať, garázda, gebzovať, gáliť, grlo, grznár, grúň, hyd, hlaváň, holús, haliena, haluz, hapkať, haspra, hať, hatať, zahatať, hegnúť, hlien, hlivieť, hodonka, holohumnica, humno, hoľa, hradský, napr. hradská cesta (u Čechov silnice), hrada (u Čechov trám), hrkávka, hrkľovať, hrkútať, hromžiť, hružliť, huckať, hupnúť, híkať, jašiť sa, jedovať sa, jucha, inovať, íver, izba, kmásať, kenteš, kynožiť, karhať, kar, kabáč, kabaňa, kečkovat, kálať, kaľavný, kamenica, karpavý, kasanica, kazár, kepeň, kešeň, kiepiť, okiepiť, klonka, kĺzať sa, knísať, koliba, kolísať sa, kolmý, konár, konkanina, kornatiet, korytnačka (u Čechov želva), kosier, kosodrevina, košiar, koťuh (zrov. maď. kutya), kotúľať, kozub, kraslica, kŕdeľ, kresačka, krosná (Weberstuhl), krúteľ, kukučka, kukulienka, kundoliť, kutáč, kutica, kuvik (u Čechov sýček), kyla, kyptavý, ligotať sa (u Čechov třpytět se), mrkať, mrholiť, nátoň, nadrážať, okacerný, ozorný, ponášať sa, nanášať sa, prekárať, potvárať, pavúz, poparatiť, perlík, paruť, sypký (u Čechov kyprý), smäd, stoh, sýpka, svorka, samokýša, sokorce (vrchovce hôr), srdiť sa, šumný (pekný), šuhaj, zvelet, zveľatok a tisíc iných. Koľká maľovnosť v slovách našich, a bohatstvo nárečia nášho je náramné, dosiaľ ešte nevymerané! ?

Česi majú ďalej mnohé iné alebo inakšie zložené výpovede, ktoré my zas docela inakšie vyslovujeme, ako: česky mrtvicí jest poražen, slk. vietor ho zašiel, zavialo ho, porazilo ho, česky jednal sem s ním o to a o to, slk. s ním som sa o to dohováral, česky na někoho něco sčítat, slovensky vinu mu dávať, česky ten člověk se u nás dobře chová, slovensky ten človek sa dobre spravuje, dobre riadi (Slovák pod českým dobře se chová, rozumie er nährt sich gut), česky oni se spolu dobře chovají, svorně žijí, slovensky oni sa dobre spravujú, dobre spolu prežívajú, jeden s druhým dobre nažíva, znášajú sa, česky na někoho nevrážet, slovensky nepriateľským byť dakomu, česky ucházet se o právo, slovensky práva sa domáhať, česky někoho slintat, slovensky špintať dakoho, česky někoho oslyšet, slovensky nevypočúvať dakoho, odbyť ho, česky doufat v Boha, slovensky Boha sa dokladať, česky pomstit se na nepříteli, slovensky tiež tak, ale aj vyvŕšiť sa na nepriateľovi, česky zaměsknávat se s něčím, slovensky zapodievať sa s dačím a mnoho iných.

A čo ešte povedať o výpovediach nemčinou napáchnutých, čisto nemeckých, ktoré sa do novšej českej reči z jazyka nemeckého povkrádali a teraz u Čechov k veľkej škode českej slovančiny poprijímali? Napríklad: ušetrit někoho s něčím (jemanden mit etwas verschonen), Slovák tú výpoveď docela nerozumie a miesto toho hovorí: dakomu dať s niečím pokoj, ďalej česko-nemecky: být předmětem něčeho, napr. smíchu (er ist zum Gegenstand des Gelächters geworden), Slovák: smiali sa na ňom, vysmievali ho, česko-nemecky: písat na někoho list (an einen schreiben), slovensky: dakomu písať, česko-nemecky: pohodlí by se tak v ústřety vešlo (man würde auf diese Art der Bequemlichkeit entgegen kommen), jsem k tomu zprávněna (ich bin dazu berechtigt; v Českej včele), trváme té důvěry (wir harren der Hoffnung; Květy), časopisy nebývají dostupnými (die Zeitschriften sind nicht zugänglich; v Českej včele), čtenářstvo k velkému díkůčinění zavázal (er hat die Leser zum grossen Dank verpflichtet), jeť to smutné remeslo to spisovatelství, a trojnásobně každého lituji, kdo od toho živ býti musí; (Květy r. 1841, p. 41, str. 326 wer davon leben muss), a i tento Turek nemyslí, že své důstojnosti něco zadá, když s ním hovoří; (Květy, r. 1841, p. 51, str. 406 er glaubt nicht, dass er seiner Würde etwas vergibt atď. ), nechat si líbit (sich gefallen lassen), dát něco k lepšímu (etwas zum Besten geben), být rozpoložený tak neb jinak (aufgelegt sein), Slovák hovorí: akej si vôle? ? Ono prvé dobre sa znáša s nemeckým ?Gemüth?, toto je zas docela podľa slovanskej povahy. Srdečne ľutujeme my Slováci, že bratia naši svoje nárečie nemčinou, a to dosť zhusta napúšťajú. Slovák tie česko-nemecké výpovede, hoci sú mu aj všetky slová v nich jasné, docela nerozumie, okrem ktorý aj nemecký jazyk zná. I do našej reči a našich spisov slovenských začali sa už boli z českých takéto nemčiny vlievať, ale majme pozor na čistotu našej reči a nedajme sa kúkoľu v slovančine pliesť, bo Slovania vonkoncom ostávať chceme. Keď v našom nárečí písať budeme, iste sa z tohoto ohľadu väčšia v reči spisovnej čistota zachová, a bratia českí nech si potom podľa nej svoju tam, kde je už cudzinou nasiaknutá, napravia. Tak pomôžeme sebe i bratom našim. ?

Všetko to, čo sme dosiaľ z češtiny a slovenčiny predniesli, potvrdzuje našu hore vyššie vyslovenú výpoveď, že je čeština nárečie iné ako slovenčina a že slovenčina je nárečia zvláštne a samostatné. Teraz si už vysvetlíme, prečo sa ľud náš na knihy, ktoré z Čiech dostával alebo ktoré boli tu u nás v nárečí tom: popletenom, z väčšiny českom, z menšiny slovenskom písané, ustavične žaloval, že ich nedobre rozumie a že z nich preto osohu neberie. Kýmkoľvek ľud náš k duchovnému životu sám sa neprebudil, inakšie, pravda, byť nemohlo, teraz ale keď sa k životu duchovnému čo deň viac a viac chápe, vec sa premeniť musí a naša povinnosť je, aby sme, ako duchovní ľudu vodcovia, brieždenie vyššieho života medzi ľudom naším na všetok možný spôsob napomáhali, čo sa nám tak najlepšie podarí, keď budeme preň celkom zrozumne písať, keď i k jeho srdcu i k jeho mysli v takej reči hovoriť budeme, v ktorej on sám myslí a žije a s ktorou sa jeho celý život zrástol. Na češtinu sme my boli v čas potreby len utisnutí i pomáhali sme si s ňou tak dobre, ako sme vedeli, že ale celý život náš ona nepreberala, neurobila, hoci nejedno stoletie sa u nás ako reč spisovná pridŕžala, žiadne väčšie duchovné pohnutie v ľude našom, lež my sme si len podremovali a hliveli. Čas ten už, ďakovať Bohu, prechádza i keď ľud náš k životu sa prebral, žiada si žiť s tým, čo samé preňho má plno života a takáto je naša slovenčina, jadrná, pekná, výrazná a bohatá. S ňou sa ukrýval Slovák vo tmách, s ňou, vernou jeho družicou, prežil svoje pohadzovanie a potupu, i teraz keď mu čas lepší nastáva, teraz by ju mal opustiť a na stranu odhodiť? Nie, nie, s ňou bol pred svetom ukrytý, s ňou vystúpi na svet, s ňou bol v opovržení, s ňou sa tiež, Boh dá, oslávi a dožije časov lepších, utešenejších!! Nášmu teda ľudu ťažko prichodila čeština, ale aj sami tí daktorí učitelia ľudu, akože ju znali? Vidíme to najlepšie z našich škôl evanjelických, kde každý skoro učiteľ druhú mal reč, druhý pravopis, a tak ľud náš k ničomu pevnému privyknúť a reč spisovnú sa vyučiť nemohol, bo ju dokonale, s malými výmienkami, ani jeho učitelia neznali. A či je to nie veľká bieda, keď národ v ničom istom nie je spojený, ale sem-tam rozmelený, nie je spojený v tom, v čom by mal byť najtuhšie zjednotený, a takú vec neznajúci, čo by mu pred všetkým iným dobre známa byť musela?

Knihy české sa u nás tiež slabo míňali nielen, pravda, pre reč, ale aj pre iné príčiny, nádeju ale máme, že knihám slovenským sa lepšie povedie, bo ľud náš sa navidomoči k životu duchovnému prebudzuje a tak bude si hľadieť zaopatriť aj to, čo život takýto napomáha, naša ale ? ako sme riekli ? najsvätejšia povinnosť je ľudu nášmu v tomto usilovaní s celou dušou byť na pomoci, bo k čomuže sme tu povolaní, keď nie k tomu, aby sme opustenému, odhodenému, zanedbanému ľudu nášmu z jeho stavu terajšieho pomohli a ho ako ľud poriadny do radu iných národov pred tvár Boha a človečenstva postavili? To iste má nám najhlbšie na srdci ležať, i kto pri svojej práci na iné pozerá, nie je z Boha ani z drahého opusteného ľudu nášho! Nadvrhnú nám takíto ľudia, že keď v slovenčine písať budeme, stratíme v Čechách a na Morave odbyt našich kníh, ktorý tam doteraz mali; my teda pre kramárstvo robiť a písať, pre kramárstvo ľud náš zanedbávať máme? Keď by sme tak robili, hanba by nám bola naozajstná! My píšeme a písať máme, aby sme to, čo v nás dobrého sa skrýva, vonka vydali a aby sme ľud náš ďalej v ľudskosti potisli! Život každého národa stojí mnoho, veľmi mnoho obetí, a to všelijakých, my sami teda nič obetovať, nič pre dobré ľudu nášho posvätiť a na oltár ľudstva zo strany našej nič položiť nechceme? Tak by sme vskutku neboli hodní života a nemohli by sme sa ani k nemu prebrať, i keby sme nechceli obetovať, nechceli by sme ani žiť a ak vskutku nechceme obete dávať, nechcime ani žiť a nehovorme ani o živote národnom. Bez obetí, bez činov sú naše reči daromné bubliny, smradľavé pod zásterou národnou ukryté osobnosti. Lež keď my s ľudom naším úprimne myslieť budeme, keď všetko možné urobíme, pozná nás ľud náš, uvidí, kto sme, i tak vrúcne nás objíme, ako sme my ho vrúcne objali. Uvidí, že jemu žijeme a že jeho život, jeho dobré zo všetkých síl napomáhame, a vidiac toto, dá nám on hocako ťažko zobrané prostriedky ku ďalšej našej práci, a my zaiste s dielami a prácami našimi od skazy bezpeční budeme, a nielen to, ale budeme môcť čím diaľ práce naše rozširovať a zdokonaľovať. Kto tejto dôvery k ľudu nášmu nemá, ten zúfa nad nami a stratí sa, ale ľud náš plný života a dobroty k obetiam, keď ich potrebu pozná, hotový, mladí čerství synovia jeho, mnohí v národe našom zaslúžení, vytrvalí, požehnaní mužovia dôveru našu k sebe samým upevňujú a nám ju za podstavu života nášho dávajú. Pomíňa aj u nás čas omrzlej, suchej utúlenosti, domárstva, prichádza čas obecnosti a s ním i čas obetí a s časom obetí život náš!! ?

Písať teda máme v nárečí slovenskom, lebo je ono nárečie osobné, svoj okremný život majúce a reč vlastná ľudu nášho, ktorú on samu dokonale rozumie a ktorá sama k jeho srdcu i k jeho mysli najlepší prístup má. Vzdelanejší a učenejší budú vždy musieť aj iné nárečia slovanské, aby postup duchovného života celého národa nášho znali, a menovite české, naveky sa učiť, od ľudu ale, ktorý sa z väčšej čiastky s inými vecami, nie ale s literatúrou, zapodieva a zapodievať musí, sa to žiadať nesmie a nemôže. Čo ale ľud urobiť nie je v stave, to urobiť máme a musíme my, starať sa o to, aby všetko, čo je vzdelávateľné, poučné a krásne ako medzi inými tak najmä v národe našom slovanskom mu neostalo neznáme, ale aby sme ho o tom všetkom, ako sa svedčí, v nárečí našom uvedomili, ktoré je jeho pochopu najotvorenejšie. A žiadal si aj ľud náš nárečie svoje vo spisoch našich: Koľko ráz sa súkromne napospol za to ohlasoval! Tak teraz, keď sa chýr rozletel o vychodení novín slovenských*, sto a sto hlasov k nám z rozličných kútov Slovenska dobehlo, aby noviny naše vydávané boli v nárečí našom, jednému každému najľahšom. Bola vec svedomia tieto hlasy našincov vypočúvať a ich žiadosti zadosť urobiť. A je veru nárečie naše, ako sme už aj hore vyššie spomenuli, plnohlasné, zavarované a bohaté, čo nám nanovo nakladá, aby sme v ňom písali, bo má k tomu pekné spôsobnosti. O plnohlasnosti sa každý, kto len z neho koľko-toľko počuje, ľahko presvedčí a pravdivosť nášho istenia už aj z toho zrovnania nášho a českého nárečia, ktoré sme hore vyššie nakrátko predložili, ľahko vybadá. Čo do zavarovanosti prevyšuje ono vo viacej formách nielen české, slovinské, ale okrem foriem práve v samej hmote aj druhé slovanské nárečia. Naše formy napr. sklonenia slov samostatných sú veľmi zavarované a prvotným omnoho viac ako daktorých iných nárečí bližšie, čo naša slovenská gramatika dosvedčí. Koľme cítia napr. Česi uchýlenie sa svojho nárečia od prvotnejších a starších foriem, stadiaľ vidieť môžeme, že dakedy von z úžitku svojho nárečia plnšie, zavarovanejšie naše formy užívajú, ktoré u nich už dávno sa stratili. Tak napr. dakedy v ich spisoch nachádzame hrobmi, pánmi, potokách miesto ich vlastného: hroby, pány, potocích atď., tak si aj pomáhajú, keď daktorí píšu: pijú, žijú miesto pijí, žijí atď. Zbočenie týchto a podobných foriem ku škode určitosti reči dobre cítil znamenitý Čech Hanka a preto v predmluve k Rukopisu kralodvorskému napomína čitateľov, aby básne Rukopisu kralodvorského nečítali v terajšej reči českej, ale aby ich čítali v starej, tej plnohlasnej reči. Ba z jeho najnovšieho vydania Rukopisu kralodvorského sa zdá, že si tento vychýrený muž umienil k starej zavarovanej reči sa navrátiť, lebo píše napr. vydánje, národnjeho, pjeseň atď. Rusi napospol o našom nárečí povedajú: ?Váš jazyk charošo sďeržalsja? (Váš jazyk sa pekne zadržal), a to je čistá pravda. Radia nám daktorí, aby sme nárečie české podržali a ho len v spisovaní našom plnohlasnejšími našimi formami tu i tam vypĺňali: Lež čo si tým poradíme? Hneď ale popredku musíme povedať, že nárečie české našimi formami, ak máme pri jednote v reči spisovnej s Čechmi ostať, nikdy tak vypĺňať nemôžeme, ako by sme museli a chceli, bo Česi na takúto premenu a obecné užívanie našich foriem sotva docela pristať môžu. My podľa ducha nášho nárečia nikdy inakšie písať nemôžeme, ako: pijem, sejem, vidia, chodia, potokoch, brehoch alebo potokách, brehách, pre dobrých ľudí, pre veľkých pánov atď. Česi ale sotva by tak písať mohli, bo je to proti svojstvu ich nárečia. Oni píšu a musia tuším písať: piji, seji alebo piju, seju, vidí, chodí alebo vidějí, chodějí, potocích, březích, pro dobré lidi, pro velké pány atď. Teda by sme sa už v tomto sotva zjednotili, a čo by aj na to prišlo, na akú by sa strakatinu a vymyslenú plátaninu reč zrobila!! Čia by to bola reč? Česká či slovenská? Ani jedna! Aký by sa duch v tej reči vyslovoval? Český či slovenský? Ani jeden! A kto by to všetko, ako sa má písať, ustanovil? Dakoľko spisovateľov? Či sú tí mocnejší, silnejší ako národ sám a obecná reč jeho? Dakoľko by ich tak písalo, druhí by pri starom ostali, a jeden by písal tak, druhý inak, lebo by sebevoľnosti dvere boli dokorán otvorené, a čo by stadiaľ vykvitlo? Len číra strakatina spisovná, ktorej by sa za krátky čas každý nasýtil a potom by sa zas každý k svojmu navrátil. Nie dakoľko hláv tvorí a vymýšľa reč, ale reč si vytvorí národ sám, a povinnosť jeho vzdelaných synov je tou rečou, ktorá je jeho, sa k nemu prihovárať a o tom, čo znajú, ho vyučovať. Tejto rady teda naskrze užiť nemôžeme, ako každý vidí, z dostatočných príčin. ?

Okrem spomenutých vlastností má naše nárečie aj tú, že je na slová veľmi bohaté. Keď slovenský náš slovník, ktorého hodná časť je už zhotovená, vyjde, o tom sa každý presvedčí. Budeme sa teda môcť v plnohlasnom nárečí našom pekne, v bohatom rozmanito, podľa vôle vyjadriť a budeme pri všetkom tom nášmu ľudu na pochop ľahkí.

Nárečie naše, ako sme už hore vyššie pripomenuli, aj čo do foriem aj čo do hmoty je také klbko všetkých nárečí slovanských, z ktorého nitky sa rozvíjajú po všetkých. Mnoho takého sa v našom nárečí a jeho podrečiach nachodí, čo sa v iných len roztrúsené, v každom dačo a po jednom ukazuje. Na svojom mieste to obšírnejšie dokážeme. Stadiaľ pochodí, že nárečie naše slovenské všetky kmene slovanské medzi všetkými nárečiami najľahšie rozumejú a že ono každému z nich najsnadnejšie naučiť sa prichodí. Ľutuje nás slávny krajan Šafárik, že naše nárečie slovenské ešte málo do známosti prišlo a pravdu má, bo ono učenie sa všetkých nárečí slovanských najviac po staroslovanskom uľahčuje. O Slovákoch do Chorvátska a Srbska cestujúcich, ako nás sami Chorváti a Srbi uisťovali, hovorí sa tam napospol, že hovoria chorvátsky a srbsky, ale len trochu odchodné. Jeden muž slovenský rozprával mi, že jeho príbuznému Slovákovi, keď prišiel do Sliezska za kňaza, sliezski Poliaci poľsky nevediacemu čisto slovensky k ľudu kázne držať naručili s tým doložením, že oni ten jazyk dokonale rozumejú. A tak im Poliakom kázaval po slovensky. To samé aj Rusi i druhí Slovania o našom nárečí istia. Naopak ale, aj Slovák všetky slovanské nárečia najsnadnejšie rozumie a najľahšie sa ich, keď k tomu dary má, naučí; Slovanov potom všetkých, v akomkoľvek nárečí hovoria, Slovákmi a ich reč slovenskou volá. Čo to za tajnosť? Dunaj a Tatry sú najstaršie sedaliská Slovanov v Európe. Tak rozpráva starožitný náš Nestor, že Sloveni a jazyk slovenský sedeli najprv na Dunaji, to samé bolo mienkou všetkých stredných vekov, istením starých historikov poľských a českých: Kadłubka, Boguchwała, Dalimila, taktiež novších učených mužov, napr. Poliaka Surowieckeho, a je to iste číra pravda, čo my na svojom mieste a svojím časom obšírnejšie preukázať sa usilovať budeme.

V najstarších týchto sedaliskách Slovanov v Európe dodržal kmeň náš aj najstaršie ich priezvisko, zovúc jazyk svoj slovenským, biele svoje pohlavie Slovenkami, ako sa u Nestora najstarší Slovania volajú. Kmeň náš, ktorý najstaršie priezvisko Slovenov čisté dodržal, zachoval v dolinách tichých svojich a neprístupných Tatier aj v reči to, čo všetkým Slovanom bolo za starodávna spoločné, čo ale potom kmene časom jedny popremieňali, druhé potratili.

Z hlavných znakov, hoci len zvrchu vzatých, ktorými sa podľa pozorovania Dobrovského slovanské nárečia na východné a západné delia, má slovenčina viacej znakov spoločných obom hlavným haluziam jazyka nášho slovanského, skadiaľ vidno, že je vprostred nárečí slovanských a ako priechod od jedného radu nárečí k druhému. Kto by gramatiku nárečia nášho slovenského so všetkými jeho podrečiami napísal, ten by práve pre toto zvláštne miesto slovenčiny medzi inými nárečiami slovanskými v malom obraze reč slovanskú predstavil. Ide už povesť od viacej rokov medzi Slovanmi o napísaní zrovnávajúcej gramatiky slovanskej; ak ale dajaká sa napíše a spisovateľ nebude dobre zbehlý v nárečí našom, jeho dielo bude jednostranné a nedovŕšené. Natoľko je, hľa, naše nárečie vážne a v takomto položení sa medzi nárečiami našimi nachádza. Keď my Slováci vlastné nárečie obrábať budeme, spisy naše budú mať ku všetkým kmeňom slovanským snadný prístup, lebo ich každý kmeň okrem spisov svojho nárečia a najbližších z toho radu, ku ktorému jeho nárečie patrí, najlepšie zrozumie. Tento prístup ku všetkým pokrvným kmeňom v slovenčine je pre nás Slovákov veľmi vážny a dôležitý; i keby sme sa slovenčiny nechytili, nepoznali by sme ani povolanie svoje, ani čas a potreby jeho, a bezpečne riecť môžeme, že by sme sami proti sebe a povolaniu svojmu brojili. Pre túto svoju prístupnosť má slovenčina, ako pevne veríme, peknú v Slovanstve budúcnosť.

Bratia naši slovenskí katolíci pridŕžali sa tiež v dávnejších časoch češtiny, že ale u katolíkov vždy väčšia príchylnosť k svojmu domácemu ako k nedomácemu bola, odstúpili skoro od nárečia českého a chytili sa už dávno nášho vlastného slovenského, počnúc v ňom knihy spisovať a vydávať. Pôvodcovia tohoto povýšenia nárečia nášho boli na konci minulého stoletia: Ignác Bajza, Ďurko Fándli a slávny Anton Bernolák, ktorí cestu prekliesnili slávnemu slovenskému za našich časov spevcovi, Jánovi Hollému, čo dávny a terajší život Slovákov utešene vyspieval. Za týmito obrátili sa bratia naši katolícki a nechali nás evanjelikov pri češtine. Povýšenie nárečia nášho slovenského za reč spisovnú od Bernoláka a požehnaných jeho nástupcov vykonané nevyšlo zo sebevoľnosti, ale z pridŕžania sa domáceho, a z toho poznania, že Slováci len vo svojom vlastnom nárečí dačo vykonať môžu. Nárečie naše bolo týmto mužom podstava, na ktorú si zastali, a k ľudu svojmu opustenému a zanedbanému sa obrátili, i česť a sláva Vám nás už odomrelým: Tebe, pracovitý Bajza, Fándli a Bernolák neunavený, Tebe, prácou ustavičnou nezmorený, vrúcny Palkovič, Tebe, dakedy vysoko postavený, na Slovákov plným okom milosti pozerajúci Rudnay, sláva Vám ešte teraz medzi nami pracujúcim! Tebe, Ottmayer srdečný, Tebe, neunavený, obetí a zásluh plný Hamuljak a Tebe naposledok Hollý velebný, čo si prežil v duchu svojom všetky Slovákov časy a na zádumčivom Považí rozžialeným zápalným hlasom na svojich z tichého Považia si povolával. Oj, dopočuli sme Tvoje žiaľne hlasy, i prichádzame sa Ti poďakovať, muž velebný! ?

Takto, hľa, pristali bratia naši katolícki k nárečiu nášmu domácemu, a my evanjelici stále sme dosiaľ pri češtine, či je nie ale pre nás toto rozčesnutie, kmeňa okrem toho neveľkého, hrozné nešťastie? Kde by sme sa práve, aby sme sa duchovne ďalej podali a všetko, čo nás tisne prevládali, čím najmocnejšie a najväčšmi spojiť mali! K mnohým našim biedam pristupuje aj hrozné toto nešťastie, ktoré aby čím skôr od nás sa odvrátilo, má byť každého z nás práca najväčšia a povinnosť svätá. Dokiaľ bude medzi nami toto rozčesnutie trvať, dotiaľ bude život náš len trhanina, dotiaľ sa budú o nás protivníci otierať a nám v najšľachetnejších prácach prekážať, dotiaľ sa nepostavíme ako Slováci a zo života nášho pospolitého nič nebude.

Prestať teda musí toto rozčesnutie a nastať musí bratské spojenie. Či je nie pravda, že sme sa doteraz s bratmi našimi katolíckymi jeden druhého stránili, že sme o prácach ich pre vzdelanosť a povýšenie národa nášho skoro nevedeli, v nich alebo malú alebo žiadnu účasť nebrali, a predsa robili bratia naši katolícki to samé, čo aj my robíme a robiť chceme, horeli za tým samým, za čím aj my horíme, na srdci nosili to samé, čo aj my na srdci nosíme! Žijeme tu spolu, bývame na zemi starootcovskej, sme si zo všetkých najbližší, ba tí samí, a jeden o druhom nevieme! Robíme to samé a ruky si nepodávame! A ako sme sa my do bratov našich málo starali, tak sa oni naopak málo starali do nás: Akýže by teda úžitok mohla mať všetka naša práca? Prečže s tým rozčesnutím, preč s cudzotou medzi bratmi! Podávame Vám ruky, bratia naši, na spoločnú pre národ náš prácu, podávame Vám ich, bo aj z Vašej strany, a to každý deň väčšmi, tie samé za spojenie v reči a v literatúre od statočných, dobrých našich krajanov počuť hlasy: potreba je toho spojenia navidomoči veľká, cítenie jej vždy viacej a viacej rastie i nastane a nastať musí medzi nami porovnanie. V čomže sa porovnáme? V čomže by inom ako v našom! Celý náš článok dokazuje potrebu písania v našom slovenskom nárečí, keď teda my sme doteraz pri ňom neboli a žiť chceme, nevyhnutne k slovenčine pristúpiť musíme, ku ktorej ste Vy už dávno pristúpili.

Tak vitaj nám, vitaj, slovenčina naša! Ty dcéra slávy pekná, rovnoprávna, ale oddávna utajená pred svetom! Vitaj nám, drahá!! Sila Tvoja vyvoláva nás k čerstvému životu a spojuje nás s bratmi i ukazuje nám, že jedno sme a že je jeden cieľ náš! Už oddávna aj zo strany našej vychvaľovali Vás, krajania slovenskí, naši mužovia slávni, že slovenčiny ste sa chytili a v nej neunavene pracovali. Tak hovorí náš slávny Šafárik vo svojom znamenitom diele Geschichte der slawischen Sprache und Literatur nach allen Mundarten na str. 389: ?Od tohoto času (od zahynutia inštitútu slovenského) pracuje dakoľko spisovateľov evanjelických pod krídlami českej literatúry ako milovníci na poli národnom, čo medzitým katolíci, ktorých horlivosť za povýšenie vlastnej slovenskej literatúry dosť nachváliť sa nemôže, málo daktorých vyjmúc, odvážni sa zdajú po ceste od Bernoláka preťatej pokračovať.? I Kollár tým samým spôsobom v druhom diele svojich Zpjéwaniek na str. 494 veľmi vyvyšuje katolíckych spisovateľov i porúča na tom samom mieste, aby ich iní pilne nasledovali. A zasluhujú naiste títo mužovia všetku možnú chválu a pováženie! Koľme slovenčina pre rozvitie života nášho potrebná a nevyhnutná je, dáva znať medziiným Kollár sám na sebe, a to nielen ustavičným kvetov s poľa slovanského trhaním, a do češtiny vypletaním, ale ? čo je viacej ? chytením sa samej slovenčiny, chtiac ju za spisovnú reč povýšiť. Lež pustota a driemota hlboká panovala ešte vtedy na Slovensku a preto Kollár, keď žiaden ohlas nedostal, od svojho odstúpil a zase k češtine sa naklonil. Daktorí mu priemenčivosť túto na oči vyhadzovali, my ho tu ale ani mak neviníme, lebo z toho všetkého len bystrota hlavy a srdce za kmeň svoj zapálené vyzerá. Kollár ako hlava bystrá šípil, že Slováci by len predsa mali vo vlastnom nárečí život svoj duchovný vystaviť a že tak len dokonale ho vystaviť môžu, a preto sa aj slovenčiny chytil, potom ale kadenáhle videl, že sa ľud slovenský za ňu nezaujal a že tomu ešte čas neprišiel, aby beh vecí sa netrhal, navrátil sa k češtine.

Dobre vieme, že Kollár v najnovšom diele, v Cestopise po Itálii, odpornú našej vystavuje mienku, ale sme silne presvedčení, že on, vidiac teraz, ako ľud náš slovenský k životu sa vzchopil a že k tomuto svojmu životu slovenčinu potrebuje, i z celého si ju srdca žiada, oproti nám nič mať nebude.* Hovoríme preto o Kollárovi s takou istotou, lebo známe jeho za národ svoj bez odpočinku pracujúcu dušu: On nemôže byť proti životu nášmu, ktorý celý svoj život vzbudiť sa usiloval; on nemôže byť proti nám, bo v kom by sme potom mohli skladať dôveru?

Neohlásili sa Slováci na hlas Kollárov, prebudzujúci ich k životu vlastnému, k slovenčine, lebo driemali, ale ohlásia sa teraz nie dvaja, traja, desiati, ale ako silno veríme, ohlási sa, keď nie naraz, teda pomaly, celé božie Slovensko! Vstalo ono a chce žiť; veľmi premenili sa časy! Predtým smutné išli od Tatier k Dunaju hlasy a smutne sa odrážali naspäť, teraz ale počínajú sa ohlasovať radostnejšie, i také sa zas odrážajú od nášho starého Dunaja k vysočizným Tatrám. Otcovia tešia synov a synovia potešujú otcov! ?

Jednota teda naša prísne nás k slovenčine napomína, bo len v nej do jedného kola si zastať môžu Slováci. My sme jeden kmeň, i ktorá ruka bezbožná nás by roztrhovala a čo za myseľ bezbožná by nám priala, aby sme boli odtrhnutí jedni od druhých? ?

Život náš je odchodný od českého, odchodný tak ako nárečie ich od slovenského. Život Čechov terajší, či skutočný, či čisté duchovný, vytiekol z predošlých osudov národa tohoto, ktorý hoci vždy hrdinsky sa držal a napodiv celej budúcnosti bojovával, predsa sa návalu života cudzieho, nemeckého, neobránil. A tohoto šľapaje životu slovanskému protivné my miestami u bratov našich s bolesťou vidíme, a to v ich obci, v ich literatúre a aj v živote domácom. Nemôžeme sa pri tomto dlhšie zabávať, k čomu tu i tak miesta niet, ale kto sa o tom presvedčiť chce, nech český terajší život pilnejšie skusuje a nech s ich literatúrou sa zaoberá a iste nám dosvedčí. ?

V poézii českej ešte máločo je podareného a čo sa hlavne podarilo, cudzím duchom páchne; v druhej peknej literatúre romány a všelijako menované odŕhaniny romantické hlavné miesto zaujímajú a v daktorých, ako asi pred dvoma rokmi vo Květoch v článku ?o žene?, hnusné vyvrhliny siekt nemeckých a iných k pohoršeniu ľudu slovanského do života nášho sa kydajú. Dajte nám pokoj s tými mátohami cudzími, s tými šiaľami zúfanlivými, s tým drvením samého seba pre mrle, s tým prevráteným citov vzpružovaním, nevoďte do nášho sveta zúfanlivých kadejakých vycivencov, zvodcov, to sú pre nás potvory, ktorých sme my u nás nevídali a nevidíme, nekazte pokoj náš; pozrite na naše lipy, ako ticho šumia, pozrite na náš život, ako je pri všetkých nešťastiach pokojný, pozrite, ako naše mysle i srdcia horia svätým ohňom a nebúria sa pre žiadosti a mrle daromné! Vysoko si my vážime duchovné pracovanie a tešíme sa srdečne, že u bratov našich Čechov ono sa pohybuje a zo dňa na deň sa vzmáha, ale hnusnými cudzích svetov vyvrhlinami, ktoré život náš čerstvý kántria a pokoj náš hubia, my sa zaliať a zhora nadol poprevracať dať nechceme. Nech si to zadržia a strovia tí, ktorí si to navarili, my tej chovy nepotrebujeme a srdečne ľutujeme, že do života bratov našich Čechov sa tie vyvrhliny vpíjajú. ?

Ako život náš je od českého odchodný, tak sa delí aj naše nárečie. Nárečie naše je neobyčajnej plnohlasnosti, sviežosti a maľovnosti, ktorá sa so živou a maľovnou obrazotvornosťou našou dobre zrovnáva a veľkú budúcnosť poézii u Slovákov sľubuje. V nárečí nie tak, ako je naše, sviežom a maľovnom nemožno, aby sa obrazotvornosť naša náležite predstavila a do odeve obliekla, ale jej pristať môže len nárečie tak ako ona svieže, a v tomto sa ona len pekne ukáže. Dobre to cítili a cítia všetky naše poetické hlavy, a preto tak horia za slovenčinou. To samé muselo z veľkej časti pohnúť Kollára, že sa raz dal písať po slovensky, pre toto nepísal Hollý česky, ale skladal svoje básne v našom slovenskom, nárečí, a táto sama príčina pohla aj mladého nášho mnohosľubného spevca, Sama Chalupku, že pekné svoje, duchom slovenským naskrze presiakle piesne v našom nárečí vyspieval. Prijali sa tieto jeho piesne v národe i spievajú sa už ako národné po Tatrách, neprijali sa ale tie, ktoré sú česky hoci pekne napísané. Nech nikto nehovorí, že reč pri básni málo značí a že sa báseň v ktorejkoľvek reči tak dobre ako v inej podarí; báseň, ak má letieť a letieť živo, musí mať také krídla, ktoré ju ľahko a čerstvo ponesú. Sám najväčší nemecký básnik, Goethe, hlboko cítil túto pravdu, keď o reči nemeckej povedal: Ein Dichter wär' ich geworden, hätte sich die Sprache nich unüberwindlich gezeigt, t. j. básnikom by som sa bol stal, keby mi reč nebola prekážala. Tak teda naša báseň nemôže inakšie len v slovenskom nárečí sa vyspievať a rozviť; báseň tá, ktorá vyletí ako orol nad Kriváň a stadiaľ dolu po zemi pozerať bude, musí si pripäť krídla mysle našej a na týchto krídlach do výsosti sa vychytiť. Leťže, leť, spev náš silný, čerstvý, hneď ako potôček blbotajúci, hneď ako šum vŕb a hneď zas temne ako víchor po horách pohučievajúci; leťže, leť, spev náš čerstvý, a rozleť sa, roznes i city i túžby naše!

Nezapierame, že by sa u Čechov poézia nemohla rozviť, rozvije sa ona, ako veríme, ale vo svojom spôsobe, pri iných národa okolnostiach a pri inej vôli kmeňa samého. Onedlho rozoberie sa u nás pekná literatúra česká, kde istenie terajšie sa preukáže. Niet divu, že pred dakoľko stoletiami česká reč sa bola u nás prijala a za spisovnú povýšila, doniesli nám vtedy Česi so svojou rečou dačo vyššieho, velebnejšieho, čo hlboko pohlo duše naše, a preto aj chytili sme sa reči, v ktorej sme to dostali, teraz ale nielen že nepôsobia tak na nás Česi, lež práve daktoré ich spisy cudzími vyvrhlinami naplnené nás odstŕkajú. K životu teda nášmu a dokonalému sa rozvitiu a vysloveniu mysle našej nevyhnutne nám je potrebná naša domáca slovenčina.

Ktorý národ a kmeň žiť chce a žiť má, ten sa nesmie a nemôže na druhý národ alebo kmeň spoliehať a od neho prebudenie i zadržanie života svojho očakávať, ale musí sám pracovať a na nohy sa postaviť, bo inakšie, ozerajúc a podopierajúc sa len na druhých, ani k pravdivému životu nikdy nepríde, ani života nie je hoden! A čo to za život, keď druhí dakoho držia a on sám sa postaviť nevie? Takýto človek alebo národ alebo kmeň je len klát, v ktorom ducha niet a s ktorým si druhí podľa vôle zahrávajú. Život môže len a musí vyvierať z práce, bo vtedy sa hýbanie, ktoré je znak života, ukazuje, chtiac teda žiť, musíme sa hýbať a sami, sami pracovať. Dosiaľ sa kmeň náš veľmi po Čechoch ohliadal a to, do čoho sa sám nechytal, od nich očakával, práve ale preto, že stadiaľ na všetko ako na hotové čakal, sám sa do práce nepúšťal. Ale za toto sčakávanie na druhých, za túto svoju nepracovitosť dostával tiež zaslúženú plácu, bo s ním iní, čo chceli, vystrájali, a my Slováci toľko sme platili, koľko sa druhým páčilo a za čo nás druhí držať za dobré uznali. Nie, nechceme sa viacej takto povaľovať a na iných dobrú vôľu sa spúšťať: hanba a posmech nám, ak by sme aj ďalej kmeňu nášmu takto povaľovať sa dávali a na druhých lásku a veľkomyseľnosť s cenou kmeňa nášho sa nechávali. Preto pracovať musíme s celou dušou, a aby sme sa s dušou celou do práce chytili i videli, že teraz od nás všetko visí, musíme sa postaviť sami: tak sa vzmôže u nás práca, bo nebudeme sa spoliehať na nikoho, a prácou dostane zveľatok život náš. Pri práci nezahynieme, ale spevnieme a budeme i žiť i nadobudneme si vážnosti u samých seba a aj u druhých. Pokým sme sa len na druhých dívali a na ich moc držali, knísali sme sa ako osika pri každom vetra hnutí, nebudeme sa ale knísať teraz, bo prácou nadobudneme sily a príduc do nej, budeme o istote a nepodvratnosti života nášho presvedčení. Kmeň náš má veľkú silu a súcosť k životu, ale tie sily musíme rozjatriť a rozvitie ich všetkými prostriedkami napomáhať, a toto sa stane prácou i mnohým tých síl zaneprazdňovaním. Kto nemá chuti do práce, ten nie je s nami a ten bude vyvolávať, aby sme sa aj ďalej len na druhých ohliadali a ukazovať nám bude na slabosť našu, takýto ale človek nemá v živote našom dôvery a všetci tí, ktorí tejto dôvery nemajú, sú alebo neznalci, alebo lenivci, alebo slabosi. Kto nám pomôže iný, keď nie my sami?

Keby sme alebo sily životnej nemali, alebo túto silu nerozvili, žiadna v svete moc by nás od zahynutia nevyratovala a darmo by nás hockto podopieral, bo by sme len predsa do hromady padli a skvacli. Postavme sa teda, ale si zastaňme na pole s chuťou do práce. Aj v tomto ohľade stojí slávne medzi nami Kollár a ligotá sa náš pracovitý, neunavený, príkladný Hurban, ktorý v mladom ešte veku toľko a tak vyviedol, že jeho život je naozaj do vrúcneho pováženia. On aj v literatúre už na svoj mladý vek mnoho urobil, aj mnoho pre ďalší čas nahotovil, aj v okolí svojom, kde povolanie mal, všade nový život prebudil a pôsobil aj na ďalšie aj ďaleké okolia, i všetko svoje, čo mal, životu nášmu ochotne bez všetkých nárokov obetoval. Na Teba verný, neunavený pracovník Slovenska, s úctou a láskou hľadí mládež naša, na ktorého tvári je sila života vybitá. Keď takíto mužovia v kmeni našom povstávajú, isteže nám je život súdený. Súdený nám je, ale majme sa preto k práci a rozvime sily naše, ku ktorých rozvitiu nás privedie milá naša reč starootcovská, naša milá slovenčina. Povedia nám, pravda, istí ľudia, že načo to život začínať a načo sa do novej práce chytať, keď už máme od iných mnoho prerobené, čo by sme si bez veľkého trudenia len osvojiť mohli. Vystatovať sa budú s českou gramatikou a s českým slovníkom, kde my si tie veci nanovo vyrobiť musíme a tak podľa ich mysle do zbytočnej práce sa púšťať budeme. Tieto reči skoro odpovede nezasluhujú, bo sú bludné a k tomu ešte hnusné. Kto nás chce a opováži sa od práce odvracať, ten nechce život náš, a keby sme my aj slovensky písať nechceli a nemuseli, predsa by sa gramatika nášho nárečia a slovník bohatosť slov jeho obsahujúci napísať musel, bo by to vyhľadávala známosť úplná slovančiny a dokonalé jej vyskusovanie, čo sa bez známosti dokonalej slovenčiny našej stať nemôže. Práca teda i tak na toto sa obrátiť musí a či my ku prebudeniu a rozvitiu života nášho drahého kmeňa k tejto práci sa pribrať nemáme? Tak sme teda leniví a daromní, tak nám kmeň náš na srdci málo leží! Varuj nás Boh od tejto lenivosti a záhaľčivosti! Ľudia tí, ktorí nás na akýkoľvek spôsob od práce odtrhujú, nám neprajú a zlé o nás majú i roztrusujú domnenie, bo chcú, aby sme to, čo nám iní pohodia, prijímali a s tým sa zabávali. Alebo keď nám prajú, veľmi planú známosť majú o behu vecí.

Česká gramatika a český slovník nie sú naše, a tak pre túto príčinu my sa s nimi uspokojiť nemôžeme, ale vlastnú gramatiku i vlastný slovník mať musíme. Keď ale tí ľudia prácu túto za zbytočnú držia, okrem odvracovania nás od práce ešte aj to istia, že je vec zbytočná pre národ, keď už jednu gramatiku má, viacej gramatík vyrábať a vydávať, bo to podľa ich mysle musí byť tiež čisté času mrhanie. Národ teda má prestať na jednej gramatike a na jednom slovníku: nie je ale toto docela nepravdivé istenie? Všetko skusovanie reči, všetko skusovanie napospol sa týmto zatracuje a keď by sa toto za pravdu prijalo, národ by každý pri všetkom na jednom diele musel prestať a potom sa uložiť. Prečože Česi neprestali na starej prvej gramatike, ale vždy nové a nové vydávajú? Koľko ich je u nich: Nejedlého, Dobrovského, Burianova, Žákova, Konečného a mnoho iných! Dobre majú, že sa o bádanie svojej reči starajú, a to samé aj my urobiť musíme. Ale rieknu tí, čo staré predsudky zastávajú a sami ďalej nemyslia: Načo to znovu prácu začínať a život náš obneskorovať? Toto domnenie je práve také ako prvšie: Či my tým obneskoríme život náš? Môže byť život bez žitia, bez jeho prebudenia? A či sú nám isté hranice vymerané, pokiaľ len sa doškrabať máme, či je nášmu životu istá medza vyznačená, pokiaľ bude a môže trvať? A či teda máme sa ponáhľať, aby sme dačo zo života nezmeškali? Nie je to pravda, že sú nám isté medze položené a istá hodina vymeraná, pokiaľ žiť máme a môžeme, ale budeme žiť, kým všetko, čo je pre život náš odsúdené, nevykonanie a tak čas sa musí riadiť podľa nás a podvrhnúť nášmu životu. ?

A čože za reč vyzdvihnete za spisovnú, ohlasovať sa budú hlasy protivníkov našich? Akúže inú ? ako slovenskú, a to síce tú, ktorá je najpravdivejšia slovenská, najzavarovanejšia, najčistejšia, najplnohlasnejšia a pritom najrozšírenejšia! A takáto je reč tá, ktorá sa hovorí v Turci, v Orave, Liptove, Zvolene, Tekove, Gemeri, Honte, Novohrade, hornej Trenčianskej i Nitrianskej stolici a po celej Dolnej zemi. Túto už sám Šafárik a za ním všetci iní rozvažití a pilní bádači za opravdivú slovenskú uznávajú, a to všetkým právom. Je aj v dolnej Trenčianskej, Nitrianskej i v Prešporskej stolici slovenčina, ale pre blízkosť Moravy sa ona tu i tam v daktorých prípadnostiach na nárečie moravské ponáša, a preto tu i tam od druhej slovenčiny odstupuje. Že tamtá je najpravdivejšia, najzavarovanejšia reč slovenská, to na svojom mieste dokážeme. I sami Slováci po Trenčíne, Nitre a v Prešporskej stolici slovenčinu spomenutú za najvernejšiu a najlepšiu slovenčinu uznávajú i kde príležitosť majú, radi ju pochytia. A sama táto reč tak na iných odchodne od nej hovoriacich Slovákov pôsobí, že Slováci prešporskí, nitrianski, trenčianski sa ju takrečeno nevedomky podučia a daktoré svoje od nej odchodné formy s jej formami popremieňajú. Dajedni k vyzdvihnutiu daktorého podrečia za reč spisovnú hlavné dáke mesto, v ktorom sa to podrečie užíva alebo vážne v tom podrečí spísané knihy, ktoré v národe vysoko sa cenia, držia za potrebné, my ani jedno ani druhé nemáme, ale v našom stave ani jedno ani druhé nepotrebujeme. Nám je život náš v tomto ohľade najlepším vodcom a zákonom. Nárečie to, ktoré je v živote najužívanejšie a sa v ňom najlepšie zadržalo, ktoré najväčšiu silu v živote prezradzuje, vezmeme si za reč spisovnú a tak pomeríme náš čisto duchovný život so skutočným, tamtomu dáme pevný základ na tomto a vyhýbneme všetkým odporom. Nikto nám nebude smieť na oči vyhodiť, že je naša reč vymyslená, bo je docela zo života do spisov uvedená, tak teda skutočná, a keď by nám dakto čosi takého na oči vyhodil, prezradil by alebo veľkú života nášho nevedomosť, alebo by to len robil na protiveň nám, i vidno by bolo, čo je za človeka. Toto nárečie, ktoré sa nám samo od seba ponúka, my teda s celou dušou objať a za pospolité v našich spisoch vyzdvihnúť máme, ono je, v ktorom žije i srdce i duša Slováka. Nebude, pravda, u nás hneď sprvu, ako sme už aj hore vyššie povedali, dokonalej jednostajnosti, ale všetko sa to prevarí a o krátky čas nárečie naše docela sa ustáli i to, čo je v ňom najlepšieho, do úžitku pospolitého príde. My chceme žiť, a tak v tom, čo nás k životu vedie, skoro sa dokonale ujednostajniť musíme. My sme Slováci a ako Slováci stojíme pred svetom i Slovanstvom, dosiaľ ale pozná nás svet len po mene a bratia naši tiež len po mene o nás hovoria. Chytili sme sa boli, pravda, za starodávna do veľkej práce, ale prekazili nám druhí; za našich časov pustili sme sa tiež do duchovného života a mnoho na tomto poli pekného sme vyviedli, ale nie je to predložené svetu v podobe duchovného života nášho, a preto sa nám len po mene ráta a k vlastnému nášmu imaniu sa nepričituje, a pre tú príčinu ostávame pred inými len ako odhodenci. Každý ale šľachetný človek túži a za tým horieť musí, aby dačo duchovného vyviedol a ďalší pokrok a zveľatok človečenstva napomáhal, podľa čoho, nakoľko to vykonal, sa aj váži a cení. Aby sa mu ale jeho dielo prirátalo, musí mať pečať jeho svojstva a to nielen čo do obsahu, ale aj čo do formy, lebo, ako sme už aj hore vyššie videli, formu si obsah po sebe rovnať musí. Jestliže za tým každý šľachetný a nielen samým chlebom žijúci človek horí, čím viacej za tým horieť musí každý národ, ktorý nielen k zemi patriť chce, ale aj k vyššiemu životu sa vyvýšiť a žitie svoje v žití ľudstva zaznačiť si žiada. My Slovania pre tú príčinu, že sme ako starí Heléni národ kmeňovitý, máme z tohoto ohľadu dvojaké položenie, postavení k ľudstvu ako národ, ako celosť, a potom sami k sebe ako kmene. My sme ešte sami svet v sebe. Ako v živote ľudstva život náš životom našej celosti národnej zaznačiť musíme, tak v živote našom národnom kmeňovitosť našu vybiť a každý povolanie svoje odbaviť máme, bo inakšie ani život náš sa nevydarí a my ani sebe ani druhým nespomôžeme. Pôsobenie ale kmeňov našich nemá len vzťah (relatio, Bezug) k životu nášmu národnému, ale životom naším národným aj k životu ľudskému napospol. Preto musíme sa rozviť kmeňovito a kmeňovité rozvitie naše nemôže byť inakšie skutočné a pravdivé len v nárečí našom. My raz tu stojíme ako Slováci: hanba a posmech by nám bol, ak život náš pospolitý národný nenapomôžeme, ďalej ho zo svojej strany mocne nepotisneme a pôsobenie naše do života nášho rukou vlastnou nezapíšeme. Z ohľadu tohoto pôsobenia národného máme my Slováci osobné povolanie a to inakšie nevykonanie len v našej slovenčine, lebo ona je nášho ducha a všetkých jeho hnutí samojediná, verná a dokonalá vyslovovateľkyňa. Preto, kto si Slovák, maj sa k slovenčine, inakšie nepoznal si povolanie kmeňa svojho a chceš, aby aj ďalej boli sme len odhodenci a povrheli sveta. Okrem toho my Slováci dosiaľ ničoho nemáme, po čom by sme sa v duchovnom živote národov a bratov našich poznali, bo nemáme pospolitého stania, nemáme ani len ústavov, čo by sa podľa nás menovali, s naším duchovným životom zaoberali a o nás svedectvo vydávali; preukážme sa teda aspoň dačím v našom duchovnom svete, preukážme sa tak, aby sme boli po tom poznaní. Či by už nič nemalo, čo je Slovákovo a slovenské, vo svete opravdivo ľudskom stáť a platiť?! Všetko to malo by v skrytosti hniť a hniť a sa pred tvárou človečenstva ukrývať? ? Preč s tou myšlienkou, ktorá vnútornosti každého verného z našich hlboko pobúri a zatrasie, preč s tou myšlienkou a von zo skrytosti s našou slovenčinou! Povedia nám tu, pravda, mudráci ? ale čo nám po mudrákoch ? že život národa počína sa so zaprením jednotlivcov, a tak že my, keď chceme žiť, musíme sa zaprieť. Dobre my vieme o tejto veľkej pravde a aj s celou dušou to robiť chceme: chceme sa zaprieť my jednotlivci a doniesť, čo máme, na obeť nášmu odhodenému národu. Dobre vidíme, že sme doteraz života národného nemali preto, že sme len žili každý osebe a pre seba, i nestarali sme sa o obecné dobré ľudu nášho ako národa, za čo sme aj slušnú dostali odmenu, bo nás opovrhovali, za odhodencov považovali a s nami podľa dobrej vôle nakladali, ale chceme napraviť ohavnú vinu našu a z celej duše úprimne bez nárokov posvätiť to, čo máme, obecnému dobrému. Nebude táto horlivosť naša len slovom, ako mnohých pred nami stojacich, ale bude, dá Boh, so skutkom spojená. V tomto máte pravdu, protivníci naši! Ale nemáte pravdy v tom, čo z toho zavierate, že by sme sa my pre kmeň iný docela zaprieť mali, teda nič o seba nedbali, lež všetko len druhým na obeť dávali. Iný kmeň je len kmeň ako my a ako taký k celkovitému zapreniu druhého práva nemá, bo nie je pospolitosťou národnou, ale sám len v národe časťou a osobnosťou. Keď sa takýto celkovitého zapierania od druhého domáha, tým istí, že druhý k životu sám osebe žiadnej spôsobnosti nemá, takto ale mu hrozne ubližuje. Čas dokáže, či my sami osebe dačo môžeme alebo nie, ale len si bude vôľa pevná, viera tuhá, Boh nám bude na pomoci. Či sa vari preto zaprieť máme, že nám iní dosiaľ literatúrou svojou vypomáhali? Hanba tomu, ktorý človekovi a čím viac ešte svojmu bratovi pomôcť nechce a, keď je tento v súre, nepomáha. Za túto ale pomoc osobovať si dajaký nárok a chcieť, aby sa to odslúžilo, nie je po bratsky. Dosť na tom, že sa dobre urobilo, že sa vykonala najšľachetnejšia povinnosť človeka. Z tohoto teda ohľadu zaprenia sa od nás nik domáhať nemôže, ale chceme sa my s celou dušou zaprieť, nie ale kvôli čiastočnosti, lež všeobecnosti, bo v tej je všetkých život náš. Kto je človek čistý, ten sa teší z rozvitia a zo života druhého, bo i tam sa vzmáha a pokračuje ľudstvo, a toto je statočnému a dobrému ostatná najväčšia útecha. ?

Česi sú kmeň od nás odchodný, ich história nepadá na nás, bo sme my v nej žiadnej účasti nemali. Oni si žili pre seba a vykonali pre seba to, čo vykonali a vykonať mohli, my sme ale v ich histórii nežili, a tak ani história ich nie je naše spoločenské imanie. Keď oni po svete hrmotili a víťazstvami a druhými svojimi skutkami slávu si nadobývali, podremovali sme my v tichých našich Tatrách, i keď nám kto čo podal, prijali sme to, kým neprišiel i nám čas a kým aj nad našou driemotou nezatrúbila trúba života národov. Vstali sme a chceme žiť: kto nám to za zlé brať i kto nám pravidlá žitia nášho predpisovať bude? Život náš sám si musí byť zákonom, z neho sa všetko rozvije, čo nás viesť má, vedenie ale nás nech si iný, čo život náš a podstatu jeho dokonale nezná, neosobuje, bo čo jeden predpis nám dá, to blúdiť bude. A že chceme žiť, to sa len našim nepriateľom nepáči, o kmeňovcoch našich sme presvedčení, že im život náš nielen na protiveň nebude, ale že ho priateľsky privítajú. Čo za povedomie môže mať o sebe národ ten, ktorý ani mak zo svojho v živote pospolitom uznáte nemá, ba ešte ani svoju reč v pospolitom užívaní nevidí, ale sa táto len ako reč obecného ľudu po chalupách a dedinách potĺka a za nehodnú vyššieho života pokladá. Dobre jeden Čech vo spise polemickom proti nastrkaniu cudzej reči o tom poznamenal, že národ taký, keď sa nikde v tom, čo vo vyššom živote platí, uznaného nevidí, pomaly sám seba opovrhuje a za ľud chatrný, odhodený sám seba považovať sa naučí. Smutnú máme z tohoto ohľadu skúsenosť, a preto svätá je naša povinnosť všetko nášmu ľudu podávať, na čom sa on povýšiť môže a seba samého viacej vážiť navykne. Na čom sa mal náš Slovák doteraz pozdvihnúť, pre čo jasnejším čelom a radostnejším okom kolom seba pohliadnuť? Kam nazrel do života, všade len videl panovať cudzie a svoje odhodené; s akým srdcom musel sa od všetkého odvrátiť a s akými očima sám na seba podívať? Ak prinútila ho potreba do pospolitého života sa zastarať, tam reč cudzia, išiel do školy, tam reč iná, počúval vyšších okolo seba, tí hovorili rečou cudzou, pohliadol do knižky, i tam nie reč jeho! Niet veru ani divu, že sa Slovák bol sám seba spustil, bo sa zdalo, že nič viac preňho v svete niet a že celý svet ho zavrhol. Pomôcť, pomôcť rodákom našim je svätá naša povinnosť, i bude im každý z nás pomáhať, koho je srdce neskazené. Aj je povinnosť naša všetko to k povýšeniu kmeňa nášho urobiť, čo na dobrý spôsob urobiť môžeme, reč ale jeho vlastnú do spisov uviesť v našej moci stojí, preto uveďme ju ta jednomyseľne. Čo do počtu kmeňa nášho, kmeň sme taký, ktorý je v stave literatúru svoju vydržať, keď len opravdivá vôľa duchovne sa hýbať a kmeňu nášmu pomôcť pristúpi. Podľa vypočítania Šafárika je nás Slovákov 2 753 000, teda blízko troch miliónov, čo iste stačí k vydržaniu literatúry. Ani Čechov bez Moravanov, ktorí im ešte teraz málo pomáhajú, viacej niet, a predsa Česi držia svoju literatúru. Je i viacej takých národov, ktoré sú na počet neveľké, ale duchovným životom silné. Nie počet, nie hŕba, ale duch je podstata vecí a všetko to, čo z ducha ide. Majme myseľ dobrú, vôľu pevnú a splní sa iste slovo prorocké:

Nad Tatrou to nebe mračné
Bude liať a hromy metať,
Ale naše kraje spevné
Krajšie potom budú skvitať.

Skvitať budú s rodmi svými,
Matka Tatra smútok zvlečie,
Medzi brehmi slovenskými
Čiste Váh i Hron potečie.

Pri povýšení ale nášho nárečia za reč spisovnú aj na to ohľad mať treba, že plody naše literárne, ak budú dobré, samy od seba aj k iným kmeňom slovanským cestu nájdu a práca naša duchovná aj od tých podporovať sa bude. ? Máme teda písať slovensky, aby sme život náš v duchovnom živote národa nášho a ľudstva zaznačili, seba, ako svedčí, rozvili, kmeň náš z terajšieho nízkeho stavu pozdvihli a ho k väčšiemu povedomiu priviedli, slovom mravne povýšili, druhým so sebou podľa vôle nakladať a za povrheľ sa držať nedali. A to tým viacej máme písať v slovenčine, že sme kmeň taký, ktorý literatúru svoju pri dobrej vôli je vydržať v stave.

Písať máme slovensky naposledok aj pre tú príčinu, že nádeju na povýšenie reči našej otcovskej vo vlasti mať môžeme, k čomu reč našu pripraviť musíme. Ak príde raz k tomu vec, iste že sa len povýši reč domáca, ktorá sa od národa v krajine našej užíva a hovorí. Keď kmeň náš k sebe príde, do života pospolitého a síce s tým, čo je jeho, domáhať sa bude, a k tomuto tiež bude mu reč vlastná na dobrej pomoci. Jedno bude druhé napomáhať a jedno druhému ruky podávať. ?

Stav zemiansky národa slovenského vždy nás k domácej reči, aby sa literatúry našej chytiť mohol, napomínal. My nesmieme zanedbať žiadnu čiastku národa nášho, a tým menej tú, ktorá nám vo svojom staní mnoho poradiť a pomôcť môže. A z tohoto stavu vystúpili v najnovších časoch zástupcovia a obrancovia národnosti našej, ako slávny Ján Čaplovič, vysokoctený Ďorď Košút a podžupan turčiansky i kráľovský radca, veľkomožný p. Emerich Lehotský, mnohozaslúžený náš Gašpar Fejérpataki a druhí. Z tohoto stavu prosilo viacej sto o povolenie na naše slovenské noviny a je mladých milovníkov národnosti našej z tohoto stavu hodný počet. I z tohoto vidno, že v nárečí našom slovenskom celý kmeň náš sa spojí, a po stoletiach rozpadnutosti i studenosti v ňom sa údovia jednej rodiny poznajú a nanovo zvítajú a objímu.

Toto sú dôvody, ktoré máme za užívanie slovenčiny vo spisoch našich a ktoré sme Vám úprimne predniesli, Slováci! Či uznáte dôvody tieto, či prijmete svoju slovenčinu? Zle, zle by bolo, keby ste ju neprijali a vari zas inam s túžbami svojimi sa obrátili. Ponosovali ste sa na češtinu: tu teda máte nárečie svoje, v ňom i srdce i myseľ svoju celkom vyjadriť môžete a bude Vám ono hovoriť, bo zo srdca vytieklo, k srdcu a bude hovoriť zrozumne a jasno k mysli Vašej. Keby ste sa od neho odvrátili a zas za iným bažili, boli by ste rovní nezdravému, ktorý z miesta na miesto sa premáva a nikde uspokojenia nenachodí. Zle, zle s takým nezdravým, a zle by tak s Vami bolo, Slováci! Ale preč s týmito myšlienkami, Vy chcete žiť a tak objímete to, čo Vás k životu vedie, čo o Vašom živote zvestuje, objímete svoju slovenčinu! Vitaj, vitaj, slovenčina naša, ty dcéra Slávy pekná, rovnoprávna, ale dávno utajená pred svetom, a vitajte na poli života, Slováci! Prišiel i na Vás rad, zašvihol i Vás prút života, akože dáte na sebe znať život tento, jestli nie tým, čo žije medzi Vami, akože inak postavíte sa v živote?! Vy a reč Vaša mali ste jeden osud, spolu ste boli pred svetom ukrytí, spolu odhodení, spolu ste podremovali a búrky, ktoré nad Vami preleteli, spolu prečkali: Oj, či sa teraz opustíte, či sa rozlúčite a vernú družicu dní smutných či na stranu odstrčíte, Slováci?!! Nie, nie, čujem sa valiť z úst Vašich, nie, nie odpovedá na to duša moja: A tak vystúp v dome svojom, slovenčina naša, prestálas mnoho i zaraduj sa a poži si s nami! Zavrená si bola dosiaľ v Tatrách, a v tichu ich pošeptávala si, ale teraz obzrieš sa z ich sokorcov na svet, spustíš sa doňho a budeš si po ňom poletovávať. Leť len, leť len a povedz, že ožil Slovák a že sa hlási k svetu! Viem, že budú na teba, ako si sa do sveta opovážila, vykrikovať a dajedni do teba aj hrudami hádzať, ale ty len leť pokojne a poľutuj ich, bo ťa oni neznajú a nebadajú v tebe holubicu pokoja slovanskú. Oj, synak Slávy slovenský! Synak najmladší! Budú vari na teba daktorí tvoji starší bratia, že si s rečou svojou, že si so spevom svojím medzi nich sa postavil, šomrať a budú ťa z miesta svojho odtiskovať, ale tak to býva, synak, s najmladším! Starší bratia rozdelili si dedičstvo matky, tebe, synak najmladší, okrem reči a spevu nič neostalo, ale v tej reči samá dobrota, v tom speve samá láska. Čo im odpovieš tým tvojim bratom, ktorí na Teba zle zahliadať a vytiskovať Ťa budú z kola svojho, synak slovenský? Poprosíš Boha, aby im dal srdce bratské a nedbajúc na reči a skutky ich, hovoriť k nim budeš slová dobré, slová bratské a vyžiadaš si od Boha pomoci! Vari obmäknú ich srdcia, bo vieš, že dobrota všetko premôže! Nebudeš sa do nich zapierať, nebudeš rovným sa odplácať, ale pomyslíš si na toho synka najmladšieho v živote a v povestiach našich! Ale ver' vyberú sa aj z tvojich bratov takí, ktorí ťa privítajú bratsky, bo hovoríš v reči otcov, v reči bratskej, ideš k nim s dobrými slovami a máš srdce dobré k matke našej. A všetci tí privítajú ťa srdečne, ktorí nechcú len hospodáriť pre seba, ale ktorí majú srdce dobré a chcú pomôcť matke našej tak dlho opustenej, svetom opovrhnutej a po deťoch svojich láskavo ruky rozpínajúcej!

Myslieť si budú daktorí, že vari vystupujeme na svet s našou slovenčinou pre omrzlosť dajakú na Čechov, ktorých nárečím sme si doteraz pomáhali. Pravda je, že Česi nedržali sa k nám vždy tak, ako by boli mali, ale my preto nikdy sme na tú myšlienku neprišli, aby sme od ich nárečia v spisoch našich odstúpili, najmä teraz nie, keď nám a to dvojnásobne všetko nahradil šľachetný český gróf Leo Thun, jasná hviezda slovanská v kmeni českom, vo známych svojich dvoch spisoch: Über den gegenwärtigen Zustand der böhmischen Literatur und ihre Bedeutung a v druhom Die Stellung der Slovaken in Ungarn. Úprimne, spravodlivo vyslovil sa tam spomenutý šľachetný muž, čo tu s hlbokou k nemu vďačnosťou pripomíname, a šľachetného grófa za príklad nestrannosti všetkým bratom našim vystavujeme. ? Budú si vari daktorí aj to myslieť, že sa od Čechov odtrhnúť chceme, ale zachovaj nás Boh od odtrhnutia. Kto sa teraz od bratov svojich trhá, padne pod najťažšiu odpoveď pred národom naším. My v tom zväzku s nimi, ako sme boli, aj naďalej ostať, čokoľvek znamenitého vyvedú, si osvojovať, s nimi v duchovnom spojení stáť a kde im budeme môcť čo dobrého urobiť, vykonať chceme, ako to naspäť od nich ako bratov očakávame.

A teraz sa ešte k Vám obraciame, Slováci, a kladúc ruku na srdce, hovoríme Vám: Všetko, čo sme robili, robili sme a robíme pre život slovanský, pre život Váš!

PRÍDAVOK

Na str. 8 spisu tohoto hovorí sa, že by kmeň bulharský dobre urobil, keby sa so srbským a slovinský keby sa azda s chorvátskym duchovným životom svojím zrástol, a v jednakom nárečí oba tieto kmene, bulharský a slovinský, s pripomenutými písali. Povedali sme toto nie pre tú príčinu, ako by sme život osobitný v celku kmeňov slovanských neradi videli, ale len preto, že sa nám vtedy, keď sa tento spis písal, tak okolnosti ukazovali. Medzitým teraz s radosťou vidíme, ako i kmeň bulharský i kmeň slovinský, každý v svojom vlastnom nárečí horlivo do práce sa pustil, proti čomu my nielen nič nemáme, ale rozvíjaniu sa kmeňov týchto v ich vlastných nárečiach z celej duše mnoho šťastia a požehnania prajeme, i srdečne z rozkvitu tohoto sa tešíme.

Prosbopis slovákov v Uhorsku na jeho C. Kr. Apoštolské veličenstvo Ferdinanda V.

Vaše Veličenstvo!

S dôverou v spravodlivosť Vášho Apoštolského Veličenstva, ktoré ochraňuje a obšťastňuje všetky národy šírej cisárskej krajiny, odvažujú sa najoddanejšie podpísaní v mene evanjelicko-slovenských poddaných v Uhorsku priblížiť sa v najhlbšej pokore k vyvýšenému cisárskemu trónu a na jeho stupňoch zložiť nasledujúce žaloby a prosby:

Keďže podľa najnovších zákonov kráľovstva, najmä i článku VI. 7. 8. posledného krajinského snemu uhorská reč namiesto doteraz používanej latinskej bola povýšená na úradnú reč, aj evanjelickí Slováci pokladali za svoju povinnosť túto reč sa učiť a za účelom budúceho úradovania sa v nej čo možno zdokonaliť. No jednako sú mnohí, ktorí jasný zmysel zákona svojvoľne prekrúcajú a svoju vrelú túžbu celé Uhorsko pomaďarčiť vyčítajú z toho zákona, napriek jeho jasnému zneniu, alebo ju skôr doňho vkladajú. Tým sú zvádzaní k rôznym nespravodlivým nárokom, upodozrievaniam, utláčaniam a prenasledovaniam ostatných pokojných národných kmeňov, najmä však Slovákov, z čoho, ako je to celkom prirodzené, klíčia zárodky roztržiek medzi poddanými Vášho Veličenstva. Potlačení sú rušení a najciteľnejšie urážaní vo svojich najsvätejších záujmoch, vo vykonávaní nábožnosti, vo svojom potrebnom vzdelaní, mravnosti a výchove, ako aj vo svojom domácom pokoji, takže najpokornejšie podpísaní, a všetci umiernení ľudia v Uhorsku sa obávajú najpovážlivejších následkov. Presvedčenie, podopierané vždy ctenou láskavosťou Vášho Veličenstva, ako aj najvyšším dekrétom (číslo I.), že tieto v mene vlasti Slovanom zneužito učinené príkoria priamo odporujú otcovským úmyslom Vášho Veličenstva a nijako nemôžu smerovať k blahu našej spoločnej vlasti, ale iba k úspechu želaní a úmyslov jednej strany; napokon aj okolnosť, že súc telom i dušou oddaní našej spoločnej vlasti, ale jednako podľa našej od maďarskej rozdielnej reči sme osobitným národom, ktorý je schopný ďalších pokrokov len vzdelávaním svojej vlastnej reči, a spoločnej uhorskej vlasti už od stáročí, podobne iným národom, ochotne prinášal ako obeť svoj život a majetok, zato mal však aj rovnaké práva s ostatnými národmi Uhorska: všetko to nás viedlo úctivo sa priblížiť k trónu Vášho Veličenstva a najpokornejšie snažne poprosiť o najvyššiu otcovskú ochranu a o odstránenie všetkých zneužívaní a protivenstiev, ktoré nám ubližujú v našom duchovnom a hmotnom blahobyte a ktorým sme vystavení bez najvyššej ochrany.

Vytýčený cieľ onej uvedenej strany je všetky nemaďarské národy Uhorska čím najrýchlejšie pomaďarčiť, no prostriedky, ktoré sa na tento neslušný cieľ vynakladajú, sú nespravodlivé. Totiž osemstotisíc duší počítajúci, pokojný, panovníkom vždy verný a zákonom poslušný evanjelicko-slovenský ľud a najmä jeho duchovenstvo sa verejne na najnižší spôsob vysmieva, všetkým ostatným spoluobyvateľom sa robí opovrženiahodným a nenávideným. Vyučovanie a učenie slovanskej reči sa zakazuje pod pokutou a je vykričané ako niečo protizákonné. Slovanskí učitelia a študenti sa obviňujú z protištátnych pletích, a potom sa dokonca násilie robí aj náboženskému vyučovaniu nášho ľudu násilným nanucovaním maďarskej reči pri verejných bohoslužbách. Podobne sa aj školská výučba slovanských detí, keďže ich chcú razom preformovať na Maďarov, na niektorých miestach ruší a zneucťuje.

Určité a prílohami podopreté žaloby znejú podrobnejšie takto:

1. V maďarských novinách, najmä v Jelenkore, Hirlape a Athenaeume sa vyskytli mnohé, každú svojmu otcovi vlasti verne oddanú myseľ poburujúce denunciácie, posmechy a potupujúce články, kde boli napadnutí nielen naši predstavení, superintendenti, duchovní a profesori, nielen jednotlivci, a to nespravodlivým spôsobom, ale celé korporácie boli vydané posmechu miešaného čitateľského publika, a to len preto, že svoju slovanskú materinskú reč vyučovali alebo sa ju učili, mali slovanské kázne pred slovanskými zbormi, alebo pestovali vôbec niečo slovanské. Prílohy 2 a 3.

2. Výpady zle informovaných straníckych novinárov boli by nevinní evanjelickí Slovania strpeli a zniesli s pohŕdavým mlčaním, keby strana ultramaďarov v evanjelickej cirkvi, podpichnutá novinárskymi deklamáciami, nebola sa dotkla nepremlčateľných práv svojich vlastných druhov vo viere, keby nebola pod pokutou zakazovala slovanskú materinskú reč v chráme a škole a keby nebola bezohľadne napádala všetko, čo sa nechcelo stať okamžite maďarským. Najbolestnejšie sa nás dotklo, že sám náš generálny dozorca gróf Zay, namiesto toho, aby ako sa patrí na hodnostára, bol stál nad všetkými stranami a sledoval len všeobecné blaho ako cieľ, celkom sa priklonil k tamtej strane a jej pletichy podporoval slovom i činom. Nech slúži za doklad jeho nástupná reč, ktorú mal 10. septembra 1840 verejne pred veľkým obecenstvom a ktorú nechal v novinách uverejniť a preložiť do slovančiny a nemčiny. V týchto slovách bez obalu vyslovuje nespravodlivé úsilie svoje a svojej strany: ?Každý pokus, proti idei maďarizácie rušivo vystúpiť a rozširovať ktorúkoľvek inú reč viac ako maďarskú, je práve toľko ako potlačovanie najvnútornejších životných pulzov inteligencie, konštitučných princípov, ba samého protestantizmu. A preto je maďarská reč najvernejším ochrancom a obrancom slobody našej vlasti, Európy a protestantizmu. Víťazstvo maďarstva je triumfom rozumu, slobody a inteligencie."

Podobným spôsobom, dokonca len popudzujúcim k nedôvere voči vláde Vášho Veličenstva, hovorí on tak v onom povestnom liste na profesorov v Levoči príl. číslo 4, ako aj vo svojom okružnom liste príl. číslo 5, v ktorom nevinných slovanských spisovateľov obviňuje z vlastizradných tendencií, ale pre toto strašné obvinenie neprináša žiaden dôkaz.

3. V generálnom konvente z 8. septembra 1841 v Pešti v dôsledku prevahy maďarskej strany boli zakázané domnelé spolky slovanských študentov, v skutočnosti však vyučovanie slovanskej reči. Toto uznesenie, príl. číslo 6, hľadeli zastrieť, keď tvrdili, že by sa slovansky učiaci budúci učitelia ľudu nabudúce mohli dostať na nebezpečnú cestu. Odsúdili teda tie spolky, bez toho aby ich boli prv vypočuli, ba čo viac, zatratili ich, hoci jeden z nich, totiž ten v Prešporku, bol na rozkaz grófa Zaya vyšetrovaný a čistotu svojho cieľa pri vyšetrovaní dostatočne dokázal. Vôbec sa nič nedbalo na odpor superintendentov pri tomto podozrení, vznesenom na slovansky sa učiacich študentov. Pravdepodobne chceli týmto pokračovaním zastrašiť Slovákov a spravdepodobniť im to, že je zločinom už Slovákom sa narodiť a slovanskú reč sa učiť.

Jasné je už samo sebou, že generálny konvent v tej veci zašiel priďaleko a že prekročil svoje poslanie. Totiž rozhodovať o reči svojich spoluveriacich mu práve tak málo prísluší, ako rozhodovať o podobných pomeroch súkromného života alebo o krajinských otázkach. Podľa našej cirkevnej organizácie mali mať pritom rozhodujúci hlas len vyslanci štyroch superintendencií, no medzitým pre zhovievavosť predsedníctva bola porušená táto forma podľa štatútu, lebo chrám zaplnili početní nepovolaní, ktorí sčasti zaujali miesta vyslancov, a krikom, no sčasti aj nezdvorilosťami dali pokojnej cirkevnej rade celkom inú tvárnosť, než ju vlastne mala mať. Podobná nedovolená horlivosť proti slovanskej reči mala aj veľmi povážlivé a zlé následky. Keďže bolo verejné vyučovanie a učenie tej reči priamo zakázané, boli tým budúci slovenskí učitelia ľudu olúpení o každú príležitosť osvojiť si potrebné knihy a cirkevnú reč, lebo v ostatných školách sa neberie nijaký ohľad na túto reč, slovenský ľud však musel zostať bez akéhokoľvek vyučovania vo viere a znalostiach. Aké smutné následky by to muselo mať pre vlasť, o tom je celkom nepotrebné ďalej hovoriť.

4. Spomenutými mnohonásobnými nápadmi už bola zapríčinená v mysliach Slovanov v našej vlasti doteraz neznáma rozladenosť a horkosť. Keďže vidia, že sú tak bezohľadne vydaní posmechu a pohŕdaniu svojich spoluobčanov, krvácajú ich srdcia a zmocňuje sa ich nielen nevýslovný žiaľ a smútok, ale aj nedôvera a odpor voči Maďarom, lebo vidia, ako ich tí prenasledujú. Kým sa múdrosť všetkých krajinských vlád snaží udržať mier a svornosť v ich krajinách a v Európe, niektorí prepiati maďarskí vlastenci na čele s generálnym dozorcom cirkví a škôl vynakladajú všetko na to, aby roztrpčili mysle obyvateľov v našej vlasti, zborili peknú svornosť a bratskú lásku, ktorá odjakživa panovala medzi rôznymi domácimi národmi, a tým privolali na vlasť netušené nešťastie.

5. Podľa najnovšieho zákona, článku 6 z roku 1840, musia sa od 13. mája 1843 aj cirkevné knihy viesť v uhorskej reči. Lež početní starší kazatelia, ktorí totiž získali svoje školské vzdelanie v dávnejších časoch, keď ešte nebola potrebná uhorská reč ku kazateľskému úradu, nie sú vstave poslúchnuť zákon, lebo neovládajú maďarskú reč a v pokročilej starobe, pri mnohých úradných povinnostiach nijako si ju nemôžu osvojiť. Ak by sa však to čo je nemožné jednako prísne požadovalo - čo sa ultramaďarská strana chystá požadovať pod vyhrážkou zloženia z úradu - vtedy cirkevné knihy nebudú môcť byť inak vedené ako veľmi chybne, čo na úradné, politické a cirkevné pomery bude len rušivo a nanajvýš škodlivo pôsobiť.

6. Slováci sú okrem toho v zvrchovane smutnom položení, lebo slovenskí obžalovaní sa v materinskej reči tak pred cirkevnými, ako aj pred svetskými vrchnosťami nemôžu ani vysloviť ani obhajovať. Ba obžalovaní často neboli preto vypočutí, lebo nemohli po maďarsky viesť svoju žalobu.

7. Radujeme sa z najvyššej milosti Vášho Veličenstva, ktorou povolila verejnej tlači širšiu voľnosť a sme za to aj najúprimnejšie vďační. No v našich pomeroch môžeme sa málo radovať ovociu tejto voľnosti. Sčasti totiž vydavatelia maďarských novín veľmi neradi alebo vôbec neprijímajú obranné spisy Slovanov, a sčasti tie spisy ani sama cenzúra nepripúšťa do tlače, takže sa zdá ako by aj cenzúra, ktorá by predsa ako verejná krajinská inštitúcia, mala konať celkom nestranne a vynútené obrany by s dvojnásobnou ochotnosťou mala do tlače pripúšťať, bola Slovanom celkom nepriaznivá.

8. Pre nás je aj to veľmi trápne, že je len veľmi slabo postarané o cenzúru našich kníh. Niet totiž nijakého riadneho cenzora pre slovanskú literatúru. Naše duchovné plody prichádzajú do rúk takých cenzorov, ktorí ovládajú slovanskú reč málo alebo len nedostatočne.

9. Aj v tom nachádzame nápadné odstrkovanie našej reči a národnosti, že na kráľovskej univerzite vied v Pešti sú ustanovení profesori pre viac cudzích rečí, a pre domácu slovanskú žiaden, hoci predsa vo Viedni, Berlíne a Vratislavi, kde niet mnoho Slovanov, a v Paríži, kde nie sú žiadni, skutočne sú zriadené katedry slovanskej reči. Naproti tomu v Uhorsku nemôžu sa viac než štyri milióny Slovanov radovať tomuto dobrodeniu.

10. Čo naše srdce popri utŕhaniach na cti proti nám do obehu pustených naplňuje najväčším zármutkom, je ďalej zavádzanie maďarčiny v čistoslovenských obciach, ktoré prepiati maďarskí horlivci sa už na viacerých miestach pokúsili zaviesť, aj sa pokúsia. Podľa nášho najhlbšieho presvedčenia blaho ľudstva, štátov a jednotlivcov spočíva v zachovaní náboženstva a mravnosti, ktoré sa však nevyhnutným spôsobom podkopávajú týmto zlým zneužívaním. Skutočne sa v dôsledku toho obávame smutnej budúcnosti, ale sa v školách pri skúškach a pri všetkých príležitostiach bude viac naliehať na naučenie maďarskej reči ako na vzdelanie ducha a srdca, na mravnosť a potrebné praktické vedomosti. Ak sa bude chvála a odmena dávať len tým učiteľom a žiakom, ktorí urobili pokroky a vyznačili sa nie v humanite a kresťanstve, ale v maďarizácii. Ak sa v chráme namiesto výučby vo viere bude hľadieť na výučbu reči a viera sa zníži na prostriedok. V Novohradskej stolici a ešte aj na iných miestach sa zriadil takzvaný Národný fond, ktorý má za jediný cieľ maďarizovať slovanské deti. Nie je potrebné ukazovať, aké zvody, pokušenia a skazy pre učiteľov, žiakov a rodičov sú s tým spojené, aké falošné myšlienkové zameranie musí brať so sebou do života dieťa, ktorému sa už v prvej škole vštepuje a predkladá nie Boh a človek, cnosť a spása, lež iba maďarizácia ako niečo najvyššie a hodné odmeny. Veľká časť zemianstva nenapomáha nábožnosť nášho ľudu, keďže sa odťahuje od slovanskej bohoslužby; nám kazateľom a učiteľom sa kladú do cesty rôzne prekážky pri mravno-náboženskom vzdelávaní ľudu v školách a chrámoch - preto musí náš ľud zakrátko alebo za dlhší čas nevyhnutne upadnúť do ľahostajnosti voči náboženstvu a potom do bezbožnosti a barbarstva. Už teraz je bohoslužba v mnohých zboroch a kostoloch pre násilné nanucovanie maďarskej reči hotovou smutnohrou, keď v niektorom kostole jednu a tú istú pieseň kantor spieva maďarsky a ľud slovensky, a keď sa začína maďarská kázeň, ľud sa v celých skupinách hrnie preč z kostola. V Čalomii, v Hontianskej stolici, na Sarvaši, v Békešskej stolici, v Sudiciach, v Novohradskej stolici, v slovanských obciach, a ešte aj inde, bola slovanská bohoslužba ukrátená; v Nireďháze, rovnako slovanskom zbore, v Sabolčskej stolici, začali v ľudových školách vyučovať deti náboženstvo po maďarsky. To bolo superintendentovi Jozeffymu podnetom vydať pastiersky list, štylizovaný v otcovsky napomínajúcom tóne, ako to vyžadoval jeho úrad a bdelosť svedomia aj veľká dôležitosť prípadu, no ten list zle prijali maďarskí horlivci a v novinách krivo vyložili. Stali sa čoviac aj ukrutnosti a barbarstvá niektorých maďarizantov nad niektorými Slovanmi, ktorých palicovaním a uväznením nútili priznať sa k maďarskej reči a odložiť svoju vlastnú, samým Bohom im danú materinskú reč. Tak sa to stalo verejne roku 1827 21 vo Vespríme štyrom evanjelickým Slovákom, patriacim do zboru v Lajoškomárne; Martin Bartoš dostal 64 palíc, Juraj Junáček 50, Pavel Rus 40 a Štefan Veréb 24 palíc, pre reč, no pod zámienkou odporu proti vrchnosti.

To sú naše najponíženejšie a ako veríme veľmi závažné a odôvodnené sťažnosti, vyhovenie ktorých očakávame od najvyššej milosti a dokonalosti moci Vášho Veličenstva, a preto sa aj na kolenách osmeľujeme prosiť.

Najzávažnejším je pre nás obnovenie našej národnej cti, tak zločinne napadnutej uvedenými veľmi ťažkými utrhačstvami na cti a zlomyseľným upodozrievaním, a to nielen pred vlasťou, ale dokonca aj pred cudzinou.

Podľa toho prosíme vo všetkej pokore a najponíženejšie:

1. Aby Vaše Veličenstvo najmilostivejšie ráčilo nás svojich najvernejších poddaných vziať pod svoju najvyššiu ochranu, uvedené zločinné očierňovania a upodozrievania prísne pokarhať a utŕhačom na cti vhodným spôsobom za to dať na vedomie najvyššiu neľúbosť. Ďalej prosíme:

2. Príslušným úradom odporúčať, aby milostivo vymenovali pre našu slovanskú literatúru riadneho cenzora v Budíne a v Prešporku, aby všetky práce a spisy, ktoré vyšli pod domácou cenzúrou v nemeckej alebo uhorskej reči, ako aj v slovanskej reči, dovolili vytlačiť, a aby obranné spisy nášho národa, ak by boli potrebné, neboli oddialené od tlače.

3. Po tretie najpokornejšie prosíme, keby Vaše Veličenstvo už pred štyridsiatimi rokmi dobrovoľnými príspevkami evanjelicko-slovanských zborov a kazateľov na prešporskom lýceu zriadenú katedru slovanskej reči a literatúry aj pre budúcnosť v náležitom trvaní jej pôsobnosti a jej čiastočne už uskutočnené a čiastočne ešte len sa uskutočniť majúce základiny a dotácie potvrdilo. Podobné profesoráty však ešte aj na iných vyšších evanjelických učebných ústavoch, kde už sú, ponechalo, a kde nie sú, zaviesť dovolilo. Lebo ony majú prospešný cieľ budúcich učiteľov a kazateľov v ich úradnej reči vzdelať, a na ten cieľ číre homiletické cvičenia, na aké chceli niektorí Maďari obmedziť tieto ústavy, nepostačujú, ale nebudú súčasne spojené s dôkladnou znalosťou gramatiky a literárnych dejín. Náš ľud však potrebuje aj ľudové spisy, a tak aj spisovateľov, ktorí by boli schopní písať knihy, ktoré by boli primerané zvláštnym potrebám, postaveniu a pomerom ľudu, a boli súce kresťansky a občiansky ho vzdelať.

4. Aby na kráľovskej krajinskej univerzite vied v Pešti bola zriadená osobitná katedra pre slovanskú reč, lebo dôkladné osvojenie si tejto reči dokonca prakticky nie je len veľmi užitočné, ale aj veľmi potrebné, najmä pre lekárov, právnikov, duchovných a úradníkov, ktorí sú so slovanským, skoro vo všetkých stoliciach Uhorska bývajúcim ľudom v spojení a styku.

5. Prosíme najpokornejšie Vaše Veličenstvo o milosť, ako už bolo od mnohých stáročí, tak aj teraz a pre budúcnosť ponechať nás v používaní latinskej reči vo všetkých cirkevných veciach, najmä v cirkevných matrikách a zápisniciach. Nám sa totiž maďarské matriky, výťahy a vysvedčenia z cudziny, napr. z Pruska a Saska, áno aj zo samých rakúskych krajín, Čiech, Moravy, Haliče, Rakúska vracajú ako nezrozumiteľné a neupotrebiteľné, kým naproti tomu latinská reč má platnosť v celej Európe.

6. Ďalej prosíme najúctivejšie, aby Vaše Veličenstvo najmilostivejšie ochránilo naše školy a kostoly pred prudkosťou niektorých prehnaných vlastencov, ktorí si želajú všetko a na každý možný spôsob pomaďarčiť, a aby milostivo ráčilo nariadiť, aby sa výchova našich detí za ľudí a občanov, a najmä náboženská výučba diala v materinskej reči, aby bohoslužba ako jediná inštitúcia pre mravnosť a pobožnosť zostala nášmu ľudu nedotknuteľnou, aby sa mu neodnímali nedele na maďarské kázne, ktoré nerozumie, a vôbec, aby ľud na žiaden spôsob nebol donucovaný prijímať maďarských učiteľov a kazateľov alebo byť prítomný na maďarskej bohoslužbe.

Skladáme, kľačiac, tieto žaloby a najpokornejšie prosby na stupne spravodlivého trónu Vášho Veličenstva a dôverivo a veselo v poslušnosti, ku ktorej pridŕžame aj nám zverený ľud v cirkvi stále, pevne a nepremenne a na všetky časy chceme pridŕžať, až do smrti ostávame

VAŠMU VELIČENSTVU
verní slovanskí poddaní
v Uhorskom kráľovstve.
(Nasledujú podpisy.)

Starý a nový vek pre Slovákov

Poslechnětež, krajané moji, vypravujícího mne o dávné i nynější vlasti Vaší a pilně uvažujte slova má, neboť pocházejí z mysli bedlivé, prsou neskažených a srdce Vám přejného. Oči mé pohlédaly v časy dávné a stojí před nimi přítomné, mysl se vznášela nad minulými a v dnešních se pohřížila a srdce i s těmi tam cítilo i s těmito cítí, tedy poslechnětež: a kdo z Vás neposlouchá rád pověsti, kdy vypravovatel povídá pravdivé a pohnutlivé, kdy mu jdou z srdce a jestli se zvlášť dotýkají Vás poslucháčů? Takové Vám povídati budu, krajané poslucháči!

Dávno to bylo, dávno, již tisíc lét tomu, co na té zemi, po níž chodíte a do níž po tuhé práci skládáte kosti své ke kostem otců, stávala krajina veliká, lidnatá, bohatá a slavná, již nazývali Velikou Moravou: byla to země a krajina Otcův Vaších.

Od řeky Torysy, tam při Tise, běžela k širokému Dunaji, a od tohoto ku Tatrám a za Tatrami ještě daleko široko rozkládala se Polskem, Českem a Slezskem ku končinám dálným: byla to krajina veliká! Veliká, jako Dunaj jest mezi řekami Evropejskými a jako Tatra nad horami!

Po všech krajinách rozletělo se jméno a sláva její, všecky vzdávaly jí slušnou čest; mnozí utíkali se pod ochranu a branný štít její a hledali u ní pomoci: byla to krajina slavná! Dunaj zvěstoval slávu její na poledni a vysoká Tatra ohlašovala ji krajinám půlnočním!

Nebylo v ní pustiny, ale poseta byla dědinami, městy a hrady, jako luka na jaře rozmanitým kvítím; obyvatelé jejích provázeli rozsáhlé kupectví a obohacovali zemi spravedlivě: byla to krajina lidnatá a bohatá! Sousední země divily se bohatství, nimž se honosila země ve městách a hradech svých.

V této zemi ubytovali se otcové Vaši v časech nepamětných, o nichž již i samé pověsti povymíraly, a nalezli ji trnistou a zapustlou. Ale oni, usadivše se, počali ji pomalu obráběti, vymýtili trní a bodláčí a pluhem krájeli ji v potu tváři, poseli a vysadili, aby nesla zboží a ovoce. I urodila jim země hojného zboží a přinesla chutného ovoce, i těšili se otcové nad prácí svou.

Na šíř a dál rozprostíraly se husté a nepřehledné lesy, naplňujíce obyvately hrůzou temnými stíny a chovajíce v doupatech svých lítou zvěř. I prosekali husté lesy a na čistinách zbudovali domky, v nichž uhostili se s rodinami svými, i bylo jim tam bydliti dobře i radovati se ze práce své.

Vzmáhaly se rodiny, s nimi se množily domky i blížily se jedny druhých; z hustějších domků zrostly vesnice a vesnice zmohly se na městečka a města. Dařilo se otcům i děkovali a obětovávali za to vroucně bohům svým. Nebylo je ještě osvítilo božské učení Krista, nýbrž kořili se modlám bohů a bohyň, jenž sobě vytesávali z dříví a z kamení. Scházívali se často v roce k veliké poctě bohů a vykonavše ji, oddávali se radovánkám a naplňovali lesy líbezným zpěvem. I nasléchaly lesy písně, šuměly nimi a roznášely ohlasy radostné v končinách: i panovaltě mír a blaženost v rodinách jejích.

Ale hrozí dni noc, osením květoucím bouře, i hrozilo otcům nebezpečenství od nároků nepokojných a loupeživých, pročež potřebné jim bylo spojiti se silněji, aby spojeni opříti se mohli nájezdníkům a uchrániti sebe. I zvolili sobě k tomu cíli vládce a zavázali se mu poslušenstvím a požehnali jej.

Kdož to jde s holí v ruce, zahalený pláštěm chatrným a vetchým a stoupá na skálu, stojící o samotě na poli pustém, a jaký to zástup kolkolem, hledící s úctou na zmužilou postavu na skále? Toť vyvolený vládce, jenž pamatovati má, odkud vyšel a kam sjíti může, pakli nebude říditi spravedlivě lidem svým. I řídili vládcové spravedlivě lidem a lid šetřil i proslavoval vládce své.

Léta od narození Páně osmistého šestnástého panoval nad Velikou Moravou král Mojmír. Letopisové jej jako prvního na trůnu Veliké Moravy ukazují. On již přijal křest svatý a jej ochotně následovali mnozí z lidu. Panoval starostlivě a moudře nad lidem, jako dobrý otec čelední nad domem svým. Tasil také meč, aby uchránil krajinu před záhubou. Ale císaři Německému nelíbilo se zmužilé jednání jeho a sesilnění se krajiny Slováků, pročež vtrhnul s vojskem do ní a složil s trůnu Mojmíra krále. I zarmoutil se národ nad znectěním sebe a svrhnutím krále dobrého a hořekoval nad ztrátou svou.

I nastoupil po něm synovec jeho, Rostislav, na trůn Velkomoravský, i byl synovec nad strýce, nebo převýšil jej i moudrou radou i válečností hrdinskou. Vedl on kruté války proti Němcům a osvobodil zemi svou od všelikého poddanství, jakovéž si osobovali Němci nad krajinou Otců Vaších. Než nezaměstnával se toliko vojnami, ale starost vedl také o spasení lidu svého; nebo povolal do země své Cyrilla a Methoda, dva bratry ze země Řecké, aby jdouce krajinou vyučovali lid božímu slovu Krista. I jdouce vyučovali, a lid slyšel je vypravující o velikých věcech a divech božích a všecky modly zrušil a padl na šíji před Hospodinem. I zalíbilo se Hospodinu dobře v lidu tom, nebo rozmnožoval jej a rozšiřoval meze krajiny jeho. Ale vyhnal satan Němců na záhubu Bohu oddaného krále, i učinil, aby stihán byl zrádou i padl do rukou nepřátel svých. I stižen byl král, stařec nábožný a hrdinský, hroznými řetězmi na rukách i nohách a vlečen potupně do země Němců a oni jej postavili před soud a odsoudili k smrti. Ale nespáchali na něm vraždy, nýbrž z milosti, kterou jim ďábel vnuknul, vyloupili mu oči a hodili do vězení. Skonal král mukami trápen v temnici, nemaje, kdo by oblekl a pochoval zmučené tělo jeho, nebo vypustil ducha daleko od země a lidu svého, uprostřed cizinců a vrahů. I zhrozil se národ nad osudem krále dobrého, a nebylo, kdoby jej byl potěšiti mohl v zármutku a hořekování jeho.

I následoval po něm Svatopluk,1 synovec jeho, který se moudrostí a bojovností vyvýšil nad králi a knížaty jako topol vzrůstem svým nad vrbami. Roznítila se válka s Němci, ale padl oheň její na hlavy Němců, nebo pobil Svatopluk pluky jejich a zbytky rozehnal a rozplašil. I padl strach na Němce, že nemohli postaviti se proti síle krále velikého a zamýšleli, jakby jej zmarniti mohli. V ty právě doby doběhli do Sedmihradska toulaví ouskoci, Maďary řečení, jež honil strach před jinými národy, nebo vykradli se z vlasti své při Uralu, aby nebyli podrobeni i živili se z loupení a z koňského masa. K těmto tedy promluvili Němci: ?Poďte a obořte se spolu s námi na krajinu Slováků, nebo oboříce se sami, ani my ani vy nic s lidem tím bojovným nevykonáte, ale udeříce na ně spolu přemůžeme jich; vy budete míti kraje pěkné a ourodné k obývání a my se zbavíme strašných nám nepřátelů.? I uposlechli tuláci té rady, nebo neměli místa, kde by se rozložili a napásli koně své.

Vypravili Němci zástupy a spojili se s tuláky, obořili se na království Slováků, leč zle jim vypadl první pokus, nebo Svatopluk rozplašil i Němců i tuláků i porazil je na hlavu. Zavzněla sláva velikému vůdci a králi od Dunaje k Tatrám a Tatry odrazily ji široko, daleko po končinách rozsáhlých. I rozlítili se Němci a tuláci rozutíkali a pokryli se po lesích, číhajíce na lepší čas k loupeži.

Stalo se, že onemocněl král Svatopluk i viděl blízký den skonání svého. Povolal tedy třech synů svých k smrtedlnému loži a rozděliv krajinu svou mezi ně, napomínal je k svornosti a bázni boží. I přejali synové podíly své a král veliký skonal. Veliký, ale nešťastný králi! Tys založil království Slováků, ale podkopals základy jeho podělením krajiny mezi syny Tvé. Slavíme Tebe z činů Tvých, ale nařikáme na Tě, žes uvrhl na dlouhé věky v neštěstí potomků a vykopals hrob vlasti, jižs založil silou svou!

I uvázal se v otce vládu nejstarší syn Mojmír, obdržev největší díl z panství otcova. Ale záviděli mu toho bratří, i zbourivše se proti němu, zapálili válku domácí, jejíž oheň strávil krajinu konečně. Potěšil se satan, že se dobře daří oumyslům jeho, i vyhnal z hor v rýchlosti pohanské Maďary na křesťanské Slováky a vyhnal také Němce k zahubení vlasti jejich. I přitáhli houfně a vidouce, že se roztrojila síla Slováků, udeřili na ně prudce a rozkotali říši. Tehdáž odbila nešťastná hodina Slovákům! Zpamatovali se nešťastní synové, ale již bylo pozdě, nebo síla byla zmařena a pluky tuláků již vypásaly louky a role jejích a krmily se z potu a práce jejích. Padl Mojmír na poli u Prešporku, tehdáž Břetislavou jmenované, léta po Kristu 907 a s ním zemřela vláda Velkomoravská. Druhý bratr bezpochyby zahynul též v bitvě a třetí pykaje hříchů svých, ušel na Zobor2 a tam, ukryv se v jeskyni, zůstal poustevníkem, aby pohlídaje s vrchu na Nitru, rozpomenul se veždy živě na bezbožnost sebou spáchanou a tím upřímněji litoval hříchů svých. Kolik platí pláč dítěte nad hrobem matky, jíž neuzří více, tolik platilo tvé pokání, bezbožníku, rodákům vlasti tvé!

I zašuměl Dunaj bolestně a rozpěnil se, pohnut pádem říše rozenců, v břehách svých a zahalila se Tatra smutkem, a jakýs hlas teskný a temný, jako hlas sejce o půlnoci, zavzněl z mračných vrcholů jejích ?Slováci?. Rozešel se hlas po horách a dolách a odevšad zvučelo temné ?Slováci?. A Slováci oplakávali říši a slávu svou!

Byly pak sídlem králů Velkomoravských a hlavou krajiny Slováků města Velehrad a Nitra od počátku. O, Nitro, Nitro, kdož pomní na Tebe bez úžasu a kdož si zpomene na dávnou slávu Tvou, aby neuronil slzy nad Tebou? Od počátku říkají nám, abychom veselí byli a plesy se bavili: ale jak můžeme veselí býti a plesy se baviti, kdy nám ty stojíš před zrakem?!3

Zdvihla si se byla nad městy a krajinami jako věže nad domy, jako stěžně lodí nad mořem a jako labuť nad vlnami vod: a nyní ležíš v prachu!

Měla si za podnoží krajiny rozlehlé, jenž pohlédaly na Tebe s úctou co vývodkyni svou: a nyní stojíš na zemi nízké!

Tobě k chvále ozývaly se písně nečetné a ze všech stran přicházeli k Tobě zpěvcové, aby Ti přinesli úctu v hlasu harfy své a poklonili se slávě tvé: a nyní leda věrný potomek dávných vyvolenců tvých zazpívá o Tobě smutnou!

Slunce vycházející hnedky osvěcovávalo Tě a zapadávalo s bleskem na báněch věží Tvých a hradě Tvém: ale nyní pozdě Ti vychází a včasně zapadá, nebo jsi složena na nížinu a klonící se nad Tebe Zobor jest smutná vrba Tvá!

O, Nitro, Nitro, kdož pomní na Tebe bez úžasu a kdož si zpomene na dávnou slávu Tvou, aby neuronil slzí nad Tebou?

I bylo po krajině, po slávě, po štěstí Slováků, než nebyla ještě zničena síla jejích, kterou se mohli vysvoboditi i vykoupiti od surovců dávnou krajinu svou.

Znamenali to tuláci, a poněvadž se jim v krajině Slováků nade všecky jiné dobře zalíbilo, řekli: ?Osaďme se v zemi této, ale nepronásledujme Slováků, kterých sme tak těžce přemoci mohli, aby pozdvihnouce se zbrojně proti nám, nevyhnali nás z krásné své země a my opět netoulali se po světě bez vlasti, nýbrž připojme je k sobě, aby se jim zdálo, jakoby bydlili v dávné vlasti své; budeť pak nám bydliti dobře mezi národem tímto pracovitým, pilným a pokojným.? I učinili tak, jak řekli, přijmouce zákony, nimiž se Slováci řídili, za své vlastní, podrževše dávné rozdělení vlasti a pojmenování krajů a připustíce znamenitější otce čelední Slováků k zemanstvu. Přistali Slováci na smluvu tuto i zavázali se na Boha svého, žeť se pokojně chovati budou a nevezmou zbroje proti nim, Maďaři pak uradovaní, že dosáhli, čeho žádali, lokali krev ku potvrzení smluvy, neboť byli ještě pohané. Bylo pak nad to ke smluvě přidáno, že Slováci nebudou znepokojováni ve vzývání Boha pravého a všecky věci domácí i veřejné budou moci vykonávati vlastní řečí i obyčejem svým. I ubytovali se Maďaři za Dunajem a při Tise, Slováci pak zůstali ve svých milých Tatrách, a co jich bydlilo za Dunajem, přestěhovalo se do Tater, aby bývali pokojně mezi rodáky svými.

Poněvadž pak Maďaři dle smluvy nemohli i báli se loupiti Slováků, aby nebyli vyhnáni, a nijakž ještě přivyknouti nemohli k stálému životu a ke práci, naučeni živiti se z mozolů jiných, vyhrnuli se na loupež do krajiny Vlaské a Německé, aby donesše ji domů, pásli se na ní na některý čas. Ale zle se jim zdařilo v Německu, nebo Němci potloukli je na hlavu a sebrali všecko, co byli naloupili. Nejhrozněji poraženi byli na poli Merseburském,4 kde všecci padli ostrostí Německého meče kromě sedmi, jimž poobtínajíce Němci uši, poslali do domu, aby zvěstovali rodákům záhubu vyslaných lupičů a řekli, že nevyčkají žádné kořisti.

I zhrozili se doma pozůstalí nad neslýchaným neštěstím rodáků svých a bylo jim teskno, že nebudou se moci více živiti z loupeže: pročež vidouce své nerovné, přišli k Slovákům a prosili jich, aby učili je orati, obráběti pole a připravovati sobě živnost. Přivolili k tomu Slováci, vyučíce je obrábění pole a darujíce jim množství pluhů, nimiž by započali práci a naučili se strojiti podlé nich nové. I děkovali přestrašení Maďaři jim za takovou dobročinnost a přijali hojnost slov slovenských, k hospodářství polnímu přináležejících, nebo jich neměli v řeči své, neznajíce předtím živnosti hospodářské, nýbrž toliko chovajíce se z loupeže.

I těžko bylo přivykati Maďarům k práci polní a vystaviti se břemeni parna letního, pročež napadla je chuť, aby zase na loupež vytáhli: ale Slováci zdržovali je od loupežnictví i ukazovali jím, čeho oni dobyli z lona země prácí svou, řikajíce, že se jím rovně dařiti bude, pakli přivyknou k práci a tak jím dodali srdce příkladem svým.

Chytili se Maďaři konečně do práce a vidouce, že jim donesla země zboží a práce jejich odplacena byla, nakloňovali se a přivykali k ní. Radovali se Slováci, že Maďaři pracovati počínají, nebo dobře znali, že tím jen způsobem upustí od dávné surovosti své a oni s nimi pokojně v jedné krajině obývati budou moci.

Neměli pak Maďaři předtím bytů stálých a domků, nýbrž provodíce život toulavý mívali toliko na pospěch vystavené chalupy bídné a katrče, v nichž nečistota hnízdila a kde nestávalo žádného nářadí: i naučili je Slováci stavěti příbytky čisté a prostranné a navedli je strojiti rozličné nářadí k potřebám domácím.

Byli pak Maďaři pohané, vzývajíce rozličné tvory v slepotě své. I líto bylo Slovákům patřiti na lid, ničeho neznající o Bohu pravém, stvořiteli nebes i země, nad něhož není pána, jenž panuje nad všeckým, jehož trůnem jest nebe a podnožím země s vodami morskými. I řekli u sebe; ?Vyšlime učitelů k národu tomu, kteréhož ještě neopustil pán, aby netápal více ve tmách, nýbrž pozdvihnul tváře své k Hospodinu, od něhož pochází všeliké dobrodiní, jehož láska větší jest nad všelikou lásku otce k dětem svým.? I učinili tak a poslali k němu učitelů, kteří zvěstovali lidu, tápajícímu ve tmách, slovo Páně i vypravovali, kteraké by byl věci divné učinil a oslavil se v dílách svých. Ale nebyl ještě čas přišel lidu zaslepenému v pohanství.

I zhrozili se Slováci nad zatvrdilostí lidu a řekli u sebe: ještě nepřišel čas jeho, než my neustávejme v počínání našem a prosme Hospodina, aby ukázal lidu zaslepenému milosrdenství své a neodtáhl ruky od něho. I vyslali opět k němu učitelů, aby zvěstovali Boha pravého a ukázali lidu hluchému slavná díla jeho a povídali slepému o lásce nekonečné a milosrdenstvích jeho přemnohých. Požehnal Bůh počínání jejích, nebo Maďaři vidouce, že Slováci mnoho dobrého jim způsobili a ze všeho, cokoli jim Slováci radili a činiti kázali, užitek měli, přijímali také pomalu Boha jejích a počali se mu kořiti. I zaplesali Slováci, že prokázal Bůh lidu tomu milosrdenství své.

Panoval pak v ty doby nad Uherskem Gejza, léta po narození Páně 980. Vida on, že náboženství křesťanské se mezi lidem svým rozšiřuje, sám také starati se započal o rozšíření jeho. I přivolal do země své Vojtěcha, Arcibiskupa Pražského, muže nábožného a učeného, aby apoštoloval v zemi a dal mu křestiti syna svého, Štěpana, který měl po něm následovati v panování. Byla pak z toho radost veliká po okolních zemích, že již i sami vývodové Uherští přijali křest svatý a muž, jenž prvního pokřestil, byl Čech,5 pokrevný Slováků. Přišlo pak s Vojtěchem i více knězů ze země České a ti rozešli se v zemi a kázali lidu všemu slovo Páně jazykem slovenským.

Nastoupil pak panování Štěpan léta 997 a jakmile říditi započal, všemi silami dal se do rozšiřování učení Páně, procházeje sám s knězmi, od nichž se všem článkům víry křesťanské v slovenském jazyku vyučil, krajinou a vysvětluje to všecko lidu svému jazykem maďarským. Stavěl chrámy a kláštery a osázel v nich lidi nábožné, rodilé Čechy neb Slováky. I jmín jest proto, že apoštoloval sám v zemi své, králem apoštolským a vyhlášen po smrti od církve za svatého.

Byl sice povstal proti horlivému králi Kupa,6 vůdce buřičů Maďarských, kteří žehrali na slovo Boží, chtějíce i dále tápati v temnotách pohanských. Než porazil král buřiče a zběř jeho, v čemž zvláště pomáhali králi nábožnému Slováci.

Takto, hle, vzešlo a rozšířilo se učení Páně mezi národem Maďarským a upevňovala se pomálu vzorně založená obec. I těšili se Slováci ze země této a prospívání sousedů svých v křesťanství, kteréž byli mezi nimi rozšířili, v orbě, řemeslech a obchodu, čemuž je byli vyučili a spojili se s nimi tuze ve vlasti jedné, Uherské. Měla pak ona býti na všecky budoucí časy matkou obou, Slováků i Maďarů, neboť rovnými byli v ní naděleni právy a výsadami.

I žili od toho času svorně ve vlasti této Maďaři a Slováci, oddáni věrně oba obci své. Volili sobě rozličných králů k zpravování země a dokazovali jim i zákonnou poslušnost a věrnost neprolomitedlnou. Byloť pak jim zde obývati dobře, neboť vzrůstala země v svornosti jejích.

Hrozila sice čas po čase nebezpečenství vlasti od rozličných surových a vražedlných národů, Mongolů, Kuruců a Turků, ale spojené meče svorných synů porozrážely bystře všelikou sběř, jenž přišla vypásati bujné trávníky, těžkými klasy pokryté role a cediti krev obyvatelů země naší. Obzvláště ale s Turky, strašícími divokostí svou národy Evropejské, vedené byly krvavé války a nejčastěji rozléhal se břinkot mečů bojujících stran na rovinách Bělehradských tam dolů na Dunaji.

Bělehrade, Bělehrade,7 kolikráte si vídal na pláněch tvých zápasy smrtelné zbrojných pluků a kolikráte si byl zastřen dýmem z jícne, smrt ryhujících válek? Ty, s nímž si zahrávaly války co s lobdou, jehož osud byl rovný výpadu bitev, Tys nejlépe cítil rány jejich, Ty bys nejlépe povídati uměl o bojích těch!

Bělehrade, Bělehrade, kolik tisíce slzí vyteklo matkám slovenským při zpomínávaní jména tvého, jichž synové táhli do bojů k hradbám tvým a odkud se nevrátili více!

Okolo tebe valí se Dunaj, jeho vody barvívaly se krví reků našich a z vod na krev proměněné splývaly tam do moře. Pláně tvé jsou hroby a hroby ty pozůstatky, hráni, na nichž se pálily žertvy Slováků za Uherskou, rodní zemi naší.

Ale nebudu hořekovati nad pádem tisícera reků, krajanů našich, neboť oni polehli slavně za vlast svou.

Tolik, hle, učinili otcové naši, krajané, pro zemi, již obýváme, toliké oběti přinesli Uhersku! A kdož by sčítal všecky a je pozpomínati v stavě byl. Nebudu se zanášeti vypravováním jich, neboť jich jest bez počtu, anť Slováci po vše věky proslavovali se pracovitostí, udatností a velikou vybroušeností rozumu, tak že sečteteli mužů, vyznačených vysokou moudrostí v Uhrách, je rodem svým vyjmouce málo, připočítat budete je musiti k Slovákům, mužům Vašim.

I těšili se z toho Maďaři, že mají takový národ ve vlasti, na který se ve všem spolehnouti a spustiti mohou a žili s nimi v míru, nebo uznávali zásluhy jejích o vlast, která i Maďarů chovala, Uherskou.

Nicméně předčení toto Slováků před Maďary a větší, jejich pilností nadobudnutá majetnost vzbuzovala jim závistníků z Maďarů, ani se zlobili nad tím, že nemohou ani umností ani majetností vyrovnati se Slovákům. I započali závistníci vymýšleti všelijaké utržky na Slováky a mysliti na způsob předčení nad nimi, což když se jim ne hned povésti chtělo, nenávist jejich rostla a vzmáhala se. Ale Slováci nedbali na utrhavou luzu, kteráž nemohouc sama vyznačiti se, povědomá své nízkosti, na vynikajících se mstívá tupými posměchy, a nevšímali sobě ouskoků nenávistníků, doutnajících řeřavostí náruživosti své.

Přeslyšeli ste, krajané moji, starý věk Slováků i následuje, abych vypravoval Vám nový, jehož dožili sme se, nešťastní.

Nechce se mi do vypravování jeho, neboť bolestné jsou věci, o nichž vypravovati mám, ale jsem Váš krajan bedlivý a věrný, i musím Vás tedy seznámiti se vším, co Vás se týká a co Vám nastává, a vy pilně posloucháte: nu, poslechnětež tedy, krajané poslucháči!

S počátkem přítomného století započal se nový, strastný věk Slováků.

Jiskru nenávisti Maďarské proti Slovákům rozduchovali silněji a silněji, po sobě nástupující věky i roznítili ji v plamen a plamen ten vybuchl s počátkem věku našeho.

Pýcha povyšuje jen sama sebe, pohrdá jinými a kde možno, šlapá je: i zmocnila se pýcha Maďarů a zatemnila je.

I sešli se vůdcové a náčelníci jejích do rady a řekli: ?Naše jest tato země a všickni, co ji obývají, v naší moci stojí, pročež můžeme s nimi naložiti a naložme dle vůle a libosti naší.?

I zavzněli hlasové křiklounů a pošetilců přítomných radě té: ?Dobře, dobře, nech žije rada ta!?

Zalíbilo se to vůdcům a náčelníkům, že rady jejich moudrými jmíny jsou, i řekli osmělení: ?Kdoby koliv neuznal z nás rady naše za moudré a pravé, neníť hoden, aby sedal v radě naší, a kdoby se koliv opovážil postaviti proti ustanovením našim, neníť hoden užívati práv a cokoliv jest dobrého ,v zemi naší.? I zavzněly opět hlasy křiklounů lehkomyslných: ?Neníť hoden, neníť hoden, nech žijí vůdcové a náčelníci!?

I chtějíce neočekávané a podivné rady své ospravedlniti vůdcové ti, volali dále: ?Panství nad zemí touto nám přislouchá po právě výboje a vítězství otců našich, národové pak, kteréž zde sme nalezli, jsou jako vybojovaní, v službě a poddanosti naší, pročež naložiti s nimi, jak se nám líbí, můžeme po právě.?

I bylo slyšeti mnoho hluku a hulákání od hejsků křiklavých, nebo slova rady lichotila pýše a chtíči panování jejich.

Pokračovali tedy rádci a řekli: ?Poněvadž národ Maďarský jest onen, který vydobyl zemi tuto a osobil si panství nad ní, slušné jest, aby také řeč jeho panovala nade všemi národy a rozšiřovala se, řeči pak jiných služebných národů kořily se jí a s časem vymýtěny byly, nebo dobré jest a potřebné, aby jen jedna řeč ve vlasti panovala a mluvena byla a ta má býti právem řečí panovníků.?

Ozývala se síň radní škrekotem, nepřestávajícím po slovách těch, nebo hejskům připadlo na mysl, že od toho času nebudou se musiti učiti více jazykům, nýbrž na jednom přestati budou moci.

I šla dále rada a řekla: ?Slováci jsou podmaněni, nechať tedy se učí všickni jazyku pánů, kterému naučí-li se jednou, zapomenou a odřeknou se svého jazyka a budou Maďaři.

Rovně tak musí učiniti Němci, kterých jsme toulajících se ven z vlasti do domů našich přijali a vším dobrým nadařili, bez čeho by byli pošli hladem a nouzí. A zároveň těmto učiniti to musí všecky jiné národy v Uherské. Vydejme tedy k tomu cíli ostrých zákonů a započněme dílo své!?

I nebylo konce hluku a hulákání křiklounů, nebo nyní učinila se jim naděje, že nenávist svou k jiným národům budou na nich vyvršiti moci.

Přidali k tomu vůdci a náčelníci: ?Slováci i Němci a všecky jiné národky jsou mimo to z vděčnosti podlužní odřeknouti se svého materského jazyka, nebo na Maďarské zemi se živí, Maďarský chléb přijímají a všeho dobrého zde z lásky Maďarské zakušejí.?

?Tak jest, tak jest,? přeskakovaly křiky zachříplým již chrtanům křiklounů po síni, ?nech žijí vůdcové a náčelníci!?

I skončila se rada na ten čas a rozešla se, bylo pak za nimi voláno: ?Toť jsou velicí mužové vlasti naší a radci spravedliví, těm leží na srdci jediné blaho vlasti a pravda.? ?Nech žijí,? rozléhalo se za nimi a vyprovázelo je.

Byl pak přítomen radě té i hodný počet krajanů - rodáků Vašich, Slováci, ale byli jedni z nich bázliví větroplachové, druzí plaziví pomlsníkové, třetí nadutí chvastounové, i ti všickni schválili rady vůdců a náčelníků Maďarských. A ti první, aby nebyli stiháni ústy vůdců a křiklounů, druzí, aby se zalíškali jim a poslední, aby se zdálo, že i oni jsou páni země a nenáležejí k těm, jimž ona odepřena jest. Nu, co více, pustili se do křiku toho urážlivého a nejapného nad samé vůdce Maďarské.

I přemýšleje nad uzavřeními rady té, pustil sem se v myšlenkách procházeti kraje Slovenské,8 po nichž tak ráda kráčí noha má. Aniž pozoruje, kam mě nohy nesou, viděl sem se najednou na břehách Váhu šumného, jehož hučící vlny vytrhly mě ze zábudy na sebe. I okázaly se mi na břehách jeho pahorky a vršky, o nichž se praví, že chovají v sobě popelnice dávno zemřelých otců našich. Mvsle pak, zdaž by mohly býti pravdivé výroky rady vůdců a náčelníků Maďarských a neklamalo-li mě podání písem o smluvě otcův našich s otci jejich, zachtělo se mi vyvolati k svědectví stíny dávno zesnulých otců. Byla pak právě započala noc stláti sobě lůžko na zemi, nebo již soumrak večerní knudolil se dolinou: i pustím se do volání:

?Povstaňte, duchové otců našich, vy, co tam žili ste za Svatopluka a Mojmíra krále, povstaňte, zaklináme Vás z hrobek svých, abychom se dověděli od Vás, zachovali-li ste nám vlast a místo v ní bezpečné, čili vydali ste ji, nemilo Bohu, cizincům?

Povstaňte a odpovídejte, abychom se anebo těšili z poručenství Vašeho, anebo stížili Vás kletbou v hrobkách svých!?

I bylo viděti ze země po pahorkách na břehu Váhu jakoby vyblkující ohníky, které pořád růstly, až konečně bylo viděti celé postavy stínů, na jichž zjevení zašuměly větry dolinou.9 I vystoupily stíny a zůstaly státi nepohnutě. Bylo pak již přece devět set let, co zapomenuly na život a nyní vyvolal je na svět hlas syna proníkavý.

?Vy-li jste stíny a duchy otců naších?? A stíny pokývly hlavami svými.

?Vydali-li ste Vy vlast svou a zemi potomků svých bez smluvy cizincům, aby oni zbaveni býti mohli práva k ní a cizinci zacházeli s nimi dle libosti své??

I bylo ticho a ani jediná postava nepřisvědčila ze stínů.

?Uzavřeli ste tedy smluvu s cizinci a stali ste se ní takovými obyvateli vnově založené vlasti, jakovými ste byli v předešlé a vymínili ste toho práva i potomkům svým??

I přisvědčily stíny a pokývli hlavami jedenkaždý z nich.

?Sestupte tedy s pokojem do příbytků svých, duchové Otců naších, a nic nebouřiž Vás více v poklidu Vašem. Blahá nám jest památka Vaše jako vzpomínání na přešlost.? I mizely stíny do hrobek svých, až se posléze v způsobu ohníku ztratily, vítr na to zašuměl bolestně dolinou.

Poněvadž pak mezitím noc se rozestřela po zemi a nebylo viděti na blíze domku žádného, lehl sem na odpočinek na pahorky, v nichž odpočívají otcové naši.

I nemohl sem dlouho spáti, nebo mi ustavně na mysli bylo zjevení, až posléze as o půlnoci padl sem v tvrdý sen, a hle, okázalo se opět zjevení, ale nebyly to více stíny, nýbrž kostlivci, vodící sem tam rejdy své. Předložil sem jim opět otázku mou, a oni opět přisvědčili hlavami a dupli nohami silně o zem, tak že bylo slyšeti klekotání kostí jejich, po čem schopili mě a vynesli na vrch i ukázali krajinu kol kolem a dupli opět nohami svými a potom snesše mě, položili na lůžko mé. I spal sem tvrdě a nezbudil se dříve, až když slunce osvítilo krajinu a dělníci již pracovali na polích svých. Sestoupím potom v myšlénkách o podivném zdání a kráčím dále břehem Váhu šumného. A kdy tak kráčím, spatřím rolníka, on se hrdluje s prácí na roli hornaté, otočené skalami a ouvalami. Jdu k němu a přeji mu, aby mu pomáhal Bůh v práci, na co obdrže poděkování, pustím se s ním do smluvy, on právě přisedl byl k snídání.

?Od kohos obdržel roli tuto, muži dobrý??

?Zdědil sem ji od předků mých a vykonávám za držení její roboty týdenní.?

?Nezrábí roli tu nikdo jiný na místo tebe, rolníku??

?I kdož by ji zráběl a namáhal se místo mne? Vy dáváte mi podivnou otázku, jakové ještě neslyšel sem. Majitel rolí musí sám, anebo skrze domácí obráběti role své, chce-li, by užitek rolí přinešený patřil mu. Postoupil-li ji jiným k obrábění, zbavil se užitku z role své.?

?A kdož ti dává semeno k posetí jejímu, rolníku??

?Kdož by mi dával jiný, mimo mne samého? Nezbude-li mi semene z ourody předešloroční, musím je koupiti penězmi a právě toho léta koupil sem žito na semeno tam dolů v Nových Zámkách za drahý peníz od prodavatelů Maďarských.?

?Tedy ty nejídáš chleba cizího, rolníku, aniž čeho dostáváš z dobročinnosti jiných k vyživení svému? Neměj mi za zlé, že sem ti předložil otázky ty; bylo zajisté řečeno, že ty a tobě rovní živíte se z vděčnosti jiných a ne z mohovitostí a práce své.?

?Nech Bůh opatruje všelikou dobročinnost cizí, my nechceme a nepotřebujeme ji!?

?Ostaň s Bohem, muži dobrý, požehnána budiž stonásobně práce tvá!?

Stalo se pak jednoho času, že hospodář bohatý na polích a vinicích byl onemocněl a v nemoci své nemohl zpravovati hospodářství rozlehlé. I povolal k nemocnému lůžku synů svých a poděliv jim role, které by každý opanovati měl, řekl jim: ?Pracujte pilně, synové moji, každý na roli své, aby jednakaždá z nich hojný užitek nesla a nižádná na zmar nepřišla. Podělil sem sice role mezi Vás, ne však tím oumyslem, aby ste jedenkaždý pro sebe hospodářili, nýbrž aby každá z nich dobře obrobena hojný užitek vydávala a hospodářství vaše společné ze dne na den rostlo a hojnou odměnu práce přinášelo.?

Umřel otec v krátkém čase na to, a synové počali hospodářiti, avšak chtěje jedenkaždý z nich sám pro sebe býti pánem a mnějíce se každý při podílu otcovském býti ukřivděnu, svadili se nezadlouho a nesvornost mezi sebou ztropili, nebo jim vypadlo z mysli, že mají dohromady hospodářiti a že hospodářství společné jednomu každému z nich nejvýnosnější by bylo bývalo. I přihodilo se pod čas nesvornosti jejich, že cizinec jakýs přišel do končin sousedních a vida nesvornost synů, uvázal se v částku zemí jednoho, kterýž o své síle nemohl mu odolati a vyhnati jej z užitku jedné částky zemí svých, jiní pak bratří nedbali na ukřivdění bratra svého, nebo každý sobě myslil, že nyní zámožnějším bude nad něho. Ale spatřivše jiní cizinci, že by se prvnímu tomu bylo dobře povedlo, strojili se rovně vpadnouti do zemí bratrů a přivlastniti si každý z nich tolik, kolik by vydrapiti bratrům v stavě byl, což spozorovavše bratří, řekli mezi sebou: ?Jak zle sme učinili, že sme se podělili o země otcovské a nesvornost mezi sebou ztropili, již, hle vytrhnut jest jeden kus bratru ze zemí jeho a my každým dnem máme rovného cos očekávati, podle toho, jak se říká, dnes tobě, zítra mně; pročež spojme se opět v jednu vůli a spojme hospodářství naše, kteréž nám bude společným.? I učinili tak synové, a spojivše se, chtěli přepadnouti cizince, jenž se byl uvázal v držení jedné částky zemí bratra, ale jak přemítali o přepadnutí jeho, zastavili se na jednou v radě a řekli: ?Nechejme cizinci, což si byl vzal, anť mimo to již přivykati počíná k obyčejům našim a pozvime jej, aby přistoupil rovně k hospodářství společnému a byl s námi jedno, bychom odolati mohli s pomocí jeho tím snáze všem na země naše střehnoucím cizincům.?

I učinili tak a pozvali cizince k hospodáření společnému a aby s nimi jedno byl, na co on odpověděl, řka: ?Budu s vámi společně hospodářiti, nebo líbí se mi mezi vámi a budu s vámi jedno.?

I hospodářili od toho času synové s cizincem společně a byli přátelé a hospodářili synové, vnuci a potomci jejích, radíce sobě ve všem vespolek a obraňujíce hospodářství proti všelikým nápadům cizinců. Bůh pak požehnal hospodářství jejích.

Jsou pak nesvorní synové starodávní otcové Vaši a otec jejich zprávce upadlé krajiny Vaší a přišlý cizinec, s nímž otcové společně hospodářiti počali, jsou Maďaři, hospodářství pak společné jest vlast naše a potomci oněch synů jste Vy, Slováci, a cizinec Maďaři, spojení svazkem společné vlasti. Střehnoucí a hrozící vpádem do země Vaší cizinci jsou národy barbarské a nepřátelské, kteréž ste od hranic země své vítězně odbyli s Maďary.

I obráběli pilně Slováci po vše časy země hospodářství společného, pracujíce ousilně na všem dobrém ve vlasti, a dodrželi smluvy věrně, zavázané s Maďary; i jakž neměli sme dodržeti smluvy, krajané, pro starou vlast naši?

Kdo pak pracoval věrně a obráběl svědomitě po celý čas zeme hospodářství společného, snášeje břímě horka letního a nehody zimní, neníliž hoden, aby dosáhnul příslušnou mzdu z obilnice společné? Nemá-li k oudělu on se společníky práva rovného? A obilnice hospodářství našeho jest blaho vlasti naší, společníci pak jsme my, rovně s jinými společníky, krajané; i nemámeliž tedy míti rovného podílu v blahu a štěstí vlasti, jenž ona vyměřuje dělníkům svým, s jinými? I kdož se opovažuje odepříti nám je a činiti to ve jménu vlasti, která rovně miluje všecky děti své? Ale povstali falešní proroci a říkají ?ve jménu vlasti?: ?Vyzýváme Vás, aby ste se odřekli řeči a obyčejů svých a přetvořili se v Maďary.?

Neříkejte a nevolejte ve jménu vlasti, vy falešní proroci, a nepředstírejte nám, že to činíte pro blaho její, nebo ona nemůže býti šťastná bez štěstí dětí svých a slovenské děti její nemohou býti šťastnými, pakli se nevzdělají ve všem dobrém a Bohu sloužiti nebudou v materské řeči své.

Nevolejte a nežádejte ve jménu vlasti toho, čehož ona nežádá a žádati nemůže, ale Vy, Vy žádáte přenárodnění nás k upokojení nenávisti a pýchy Vaší, Vy opovážlivci daremní!

Bylo pak mnoho vlastí, v nichž hovořilo se mnohými jazyky, a vlasti ty byly šťastné.

I nyní stává více vlastí, v nichž hovoří se více jazykv, a více národů v nich bytuje, a vlasti ty jsou šťastné; nebo obyvatelům všechněm svaté jest blaho vlasti, aniž vypínají se jedni nad druhé, aneb se nenávidí vespolek, nýbrž žijí v svornosti, aby vlast jejich šťastná byla a oni s ní. Rozličné najdeš národy v zemi Švajcarské: Vlachy, Francouzy a Němce a uslyšíš mluviti každého mateřským svým jazykem, bytuje pak v končinách vlasti jejich mír a blaho, nebo nechtějí panovati jeden nad druhým, ale všickni jsou jediné poslušní vlasti, společné matce své.

Tak též rozličným se mluví jazykem v zemi Anglické i anglickým, šotským a valiským podlé rozličnosti národů jejich, a vlast jejich jest veliká a šťastná, nebo nevolá žádný z nich ?My samojediní jsme vlast a vy jiní poddaní naši,? ale vlast činí všickni, kteříkoli obývají v končinách země, jsou poslušní zákonům jejim společným a přinášejí jí oběti.

Když se rozešla pověst, že ustanoveno jest na radě vůdců a náčelníků maďarských, aby Slováci, Němci a všecky jiné národky, obývající v Uhrách, pomaďarčené byly, počali se rotiti nezbedníci všelijací a zběhové a radili se, jak by oni cíli tomu nápomocni býti mohli, i dílo pod nedlouhým časem dokončeno bylo.

Rozmítali tedy o prostředkách, nebo, řekli, ať budou zákony jakékoliv, přikazující učiti se maďarčině, oni sami toho nebudou dovésti v stavě, pakli nedodáme Slovákům chuti, aby oni dobrovolně po maďarčině lipli. I navrhovali k tomu prostředků rozličných, říkajíce: ?Seberme drahně peněz a jděme k vůdcům a náčelníkům slovenským, aby oni porušeni penězmi našimi mluvili lidu svému o potřebě nevyhnutelné učení se maďarčiny,10 schvalovali řeč tuto pro krásu její a nade všecky jiné vyvyšovali, nakládali co povinnost každému synu vlasti známost její a říkali, že Uher a Maďar všecko jedno značí, a tak, poněvadž jsme všickni Uhři, i Maďary býti máme a býti musíme, pakli nazýváni býti chceme dobrými a věrnými syny vlasti.? I zazvučeli všickni holomci přítomní radě té: ?Nech žije, nech žije moudrý rádce, uskutečníme návrh jeho.11

Ale když přišlo k dotazu o penízech, aby jedenkaždý z nich určil, co dáti může a dáti chce, seznalo se, že neměli žádných peněz, i odkud by je byli vzali zběhové ti a nezbedníci. Nicméně jedenkaždý volal z hrdla o peníze nebo spoustěl se všeliký z nich na jiné.

I vida původce rady té, že nikdo ničeho nedává, položil na stůl několik zlatých a položil základ ku kasse pro zmaďarčení Slováků. Když však nikdo jiný nenásledoval jej v příkladu tom, zavolali jiní: ?Nechejme rady té, ale vyvolme si prostředek jiný, k němuž každý dle možnosti přispívati může.? A když dlouho rozvažovali, nevědouce, jak by nejlépe počíti měli, ozval se jeden z nich: ?Slyšte mě, muži dobří, a bratrové! Nebudeť lepšího prostředku ku zmaďarčení Slováků nad smýšlení všelijakých potupných jmen na Slováky a nad pohrdání národem Slovenským, nebo budeme-li se všemožně vysmívati Slovákům z jejich řeči, národa, kroje, obyčejů, mravů a způsobu života, sami Slováci začnou se potupovati a pak se hrnouti budou k národnosti naší, aby nebyli vysmíváni a nepohrdali sami sebou.12 Takto, myslím, dosáhneme všeho, čeho žádáme, bez peněz.?

I skřikli a skříkali stonásobně všickni čeledníci: ?Nech žije, nech žije původce rady té!?

Usnesli se tedy na radě té všickni a ustanovili, kam by měl každý táhnouti k rozsívání koukole tohoto; že však již neměli potřeby peněz a několik zlatých k prvnímu návrhu obětováno bylo, uzavřeli, aby se za peníze ty obveselili všickni a nahradili si veselím takovým trudy za dobro vlasti své. I šli, veselili se a hýřili, dokud stávalo halíře. A když se prospali, rozžehnali se a táhnul každý do kouta toho, kam mu ustanoveno bylo jíti kázati potupu Slováků.

I rozběhali se apoštoli tito do rozličných krajů slovenských a započali dílo své, zvěstujíce všem potupu Slováků!

A jedni z nich nenazývali Slováků lidmi, nýbrž Maďary jen vyhlašovali za lid vyvolený.

A druzí vysmívali se Slovákům z obyčejů a mravů jejich, říkajíce, že jsou hloupé a surové.

A třetí za posměch uvodili dávnou slovenskou krajinu a krále jejich Svatopluka, jehož ohyzdně vymalovaného rozdávali v mnohých obrazích po kraji.13

A opět jiní šašky sobě tropili z jídel slovenských, říkajíce, že jen maďarská slanina pravdivým jest jídlem.

Jiní zase chechtali se z hornatých krajů Slovenských, v nichž prý Boha není a zvelebovali přitom pustiny Maďarské.

Opěť jiní překrouceli řeč Slovenskou, na jejíž prý drsnatosti Maďar jazyk sobě vystrmiti může.14

A jiní zase vysmívali se Slovákům z příbuznosti jejich, z nečistých Moravanů a ze lstivých Čechů a žebravých.15

Taková a těm podobná mezi lidem rozstrušujíce procházeli krajinu.16

Na hlavy své sypali ste oheň, vy šídíři, vy zlodějští proroci a tupí posměváčkové, vy červi, v chrenu zarytí, kteříž myslí, že není lahůdky nad chrenu a obydlí nad obydlí jejich.

Od koho medle naučil se národ, kterýž zvelebujete, lidskosti, neli od Slováků? Kdo pokřestil Vás, naučil domy stavěti, role obráběti, na místě stálém bydliti a zákony se říditi, neli Slováci? Tvrdíce tedy, že Slováci nejsou, lidmi, říkáte: ?My vězíme v hovadství,? neboť byli mistři vaši.?

Kdož zmírnil divoké mravy vaše, kdyžste se dohnali na koních do kraje našeho, neli Slováci, kteří nikdy nelokali krve lidské? Vykřikujíce tedy, že Slováků mravy surové jsou, ohlašujete surovost svou, neboť oni přičinili se o zmírnění mravů vaších, ač, bohužel nebyli a nejsou učedlníci nazvíce pilní učení mistrů svých.

Nešpryhejte na Svatopluka, jehož oslavoval věk jeho. Zakusili síly jeho Němci a vy byste rovně byli zakusili, kdyby nebyla přepadla lesť cizích krále mocného. Ale pohledněte do kronik a spatříte tam jakoby v zrcadle neumělost svou. Rozdávajíce Svatopluka v obrazech hanebných činíte co děti, jenž hází bláto na pomník památný.

Nechejte nám jídel naších, anať chutnají nám, aniž se nám brčí po slanině a polasurovém mase, co Vám jest lahůdkou. O byste nikdy nepotřebovali drobtů naších!

Pěkné jsou nám naše kraje a milujeme je, jako sokol ouskalí a jako jelen ticho lesin. Nechce se nám do bezlidných a vysmáhlých pustin Vaších, na nichž leda toulajících se uzřeš zbojníků. Bůh nám mluví v každém stromě, v každém pahoru, v každém potoku, v každé bouři naších Tater, osvěcující doliny naše velebně. A což proti hlasům těmto nebeským němota pustin Vaších?

Hladká nám jest řeč naše, aniž říká a ö-ku hlaholy neevropejskými, jako vaše. Neobráží ona uši nikoho, leda neumělce, ku kterýmž, bohužel, i vás počítati jest. Ona jest důmyslná a bohatá a vy hodně ste se obohatili z pokladu jejího. Vymýťte z vaších slov naše, která ste si půjčili, abyste nemusili na nich lámati jazyků svých. Ale budiž každodenní jejich opakování Vám pokutou za vysmívání vaše.

Nestydíme se za pokrevní naše, Moravany a Čechy, třebas byste rádi nám v posměch je uvedli, abychom se spustili svazku s nimi, kterýž Vám jest sůl v očích. Pohledněte do Moravy a najdete tam čistotu, jakéž nevidět v chalupách lidu Vašeho a řekněte, v čem jste byli přelstěni od Čechů, leda nazýváte-li převýšení vás v uměních, vědách a promyslu přelstěním?

Ničeho nikdy nečekali oni od nás, a kde se usadili mezi námi, tam sobě nashromáždili jmění pilností a důmyslností svou, čehož vy jim závidíte, vy proroci daremní.

Takovíto apoštoli přišli k Vám, Slováci, rozhlašujíce potupu Vaši a podnes ještě toulají se mezi Vámi, hledajíce kořist svou. I podařilo se jim již v skutku zvábiti a potupnými slovy odraziti od národa svého neznalců, slabochů a potřimisků anebo nadutých daremníků, kteří spojivše se s nimi konají rovně jich ouřad a vrtají co červi do hlubin vlastního lidu svého. Lépe by se vám bylo nebývalo naroditi, nešťastní!

A když uplynul některý čas, shromáždili se opět vůdci a náčelníci Maďaršti, aby pokračovali v radách svých, jakby Slováků nejlépe a nejrychleji zmaďarčiti mohli. Pod radci a náčelníky maďarskými nemá se naskrze rozuměti nějaká jistá korporacie, ale zbor všech oněch, jenž tak myslí, mluví a činí, jak se zde uvází.

I když započala se rada, povstal jeden z nich řka: ?Neníť dosti na tom, aby poručeno bylo Slovákům učiti se maďarsky, neboť pouhého rozkazu v zemi naší ne vždy přísně se ostříhá a zdlouhavě tímto způsobem zmaďarčení postupovati bude; musíme se tedy uchopiti jiných, silnějších prostředků, abychom cíle žádaného dosáhnouti mohli.?

I zavzněly na to hlasy ze všech stran: ?Nech žije, nech žije moudrá rada ta!?

Na vybídnutí takové povstal hnedky jeden z radců a řekl: ?Ustanovme, aby ve všech školách, malých i velkých, maďarsky učeno bylo, a učedlníci ve všem v maďarském jazyku cvičeni byli.?

?Výborná rada ta,? zavolali hlasové nečetní.

?Chceme-li vsak k tomu věc přivésti,? ozval se jiný rádce, ?vyložme odměnu všem učitelům, kteříkoli se v příčinlivosti učení maďarčiny vyznačovati, učedlníkům slovenskou řeč haniti a ní jim mluviti zbraňovati budou.?

?Moudře, přemoudře,? zakřičely hlaholy břesklavé bez počtu.

?Aby však počínání naše při zmaďarčování lidu z jiné též strany podporováno bylo a silně se v srdcích zakořeňovalo,? mluvil jiný, ?naložme kazatelům v osadách, od Slováků a Maďarů obydlených, pouze maďarsky kázati, v osadách jiných, lidem slovenským obydlených, s počátku jen několikráte v roku maďarsky v chrámu k lidu mluviti, což potom samo od sebe vzrůstati bude, pozná-li lid výbornost maďarčiny a čistotu záměrů naších. Ale aby věc ta ke skutku přišla, ustanovme odměny kazatelům maďarsky kázati ochotným a zahrozme jiným pokutou, kteří by koliv se zdráhali vyučovatí slovu Božímu lid slovenský v maďarském jazyku.?17

I bylo několik přítomných radě té, jenž zavzdechli po tichu nad radou takovou, ale bojíce se urážek a křiku bouřlivého zatřímali slov a nechali radě volného oběhu, nad níž zatřásala se celá síň tleskáním.

A když přestalo tleskání, povstal opět jiný a řekl: ?Moudré jsou rady tyto, ale nedosáhneme nimi, čehož žádáme, nepostoupíme-li dále; pročež radím, aby dítky z osad slovenských do maďarských přesazeny a za dítky maďarské změněny byly, dokud nezapomenou řeči své a nezmaďarčí se docela.?

A nebylo tleskání a povyku konce nad radou tou.

Ale nezdálo se ještě všecko toto dostatečné vůdcům a náčelníkům maďarským, neboť povstal opět jiný a řekl: ?Potřebí nám chopiti se ještě jiných prostředků ku zmaďarčení Slováků, a dle domnění mého nejlépe by bylo, abychom rozestavili vojáky Maďary po vesnicech a městečkách slovenských a kdy jedna pomaďarčena budou, poslali je dále, dokud by neprošli krajinu celou, Slováky obydlenou a nezmaďarčili ji do číra.18 Aby však měl prostředek tento dobrých následků, slibme každému otci čelednímu, jenž by po tři roky ustavně mluvil maďarsky s čeledí svou, peněžité odměny a dosáhneme, čeho žádáme.?

?Moudře, moudře, nech žije rada ta,? ozývalo se hlukotem po síni.

?Dovršme dílo,? pověděl ještě jiný, ?pakli zapovězeno bude na školách mladíkům slovenským vzdělávati se v řeči mateřské, nebo tak nebude míti slovenský národ vzdělanců a následovně připojí se, pakli v řeči jeho nic nebude psáno a on ničemu se v ní nebude naučiti moci, k literatuře naší samovzdělavatelné. Do času cvičiti se ještě mohou v kázáních, ale ona sama sebou přestanou, jakmile Slováci všickni se zmaďarčí.?

I bylo tleskání a výskání v síni náramné, nebo se tleskalo triumfu Maďarů a záhubě Slováků. I skončila se rada a vycházeli z ní radci v průvodu pokřiků; radci a chasníci s tvářemi vítězoslavnými.

A když bylo po radě té, vyšel sem opět do krajů slovenských nad Váhem, abych spatřením sličných okolí na břehách jeho, ulevil srdci rozbolestěnému.

I když tak táhnu kraji a nechávám jednu ves podruhé, uzřel sem na podvečer v jedné shromažděné otce čelední, rozmlouvající se o záležitostech svých, neboť byl den nedělní. I přistoupím k nim blíže, abych porozprávěl s nimi, neboť odjakživa liboval sem si v rozpravách takových.

?Dej Vám Bůh dobrý večer, otcové dědiny!?

?Dejž Bůh, dejž Bůh, vítejte nám, poutníku! Odkud přicházíte k nám??

?Přicházím z dolních krajů, abych občerstvil se v hornatých končinách Vašich.?

?Občerstviti se můžete pod vrchy našimi v povětří čistém a prameny vod jasných! Přisedněte k nám blíže, poutníku!?

?Děkuji Vám, otcové čelední! Co máte nového v dědině své a jak Vám jdou věci Vaše??

?V dědině naší všecko ticho stojí a časy jsou tvrdé: kéž by daly lepších nebesa! Ale proto předce odvádíme všecko řádně králi i pánu, obci i sloužebníkům církevním.?

?Králi náleží odváděti všecko, což jeho jest, nebo on stará se o dobro všech Vás a obrácí to opět, co mu dáváte, k potřebám Vaším. A rovně spravedlivé jest odváděti plat sloužebníkům církevním, nebo oni starají se o duši Vaši. Platíte tedy sami sloužebníky církevní??

?Ovšem, kdož by je platil mimo nás? Avšak srdečně rádi je platíme, nebo oni slouží nám.?

?Máte tedy i školu v dědině Vaší, otcové čelední??

I máme ovšem a jak bychom bez ní býti mohli? Že my čísti a psáti, počtovati, v chrámě s jinými nábožné písně zpívati a o Bohu, tvůrci nebes i země, laskavém otci našem potřebnou známost máme, děkovati za to musíme učitelům duchovním, zvláště pak škole naší, v níž sme se oněm známostem od dětinství vyučovali. A mimo to naučili sme se v ní mnohým jiným věcem, o vlasti naší Uherské i jiných krajinách, o hospodářství a jiných těm podobným. Čemu pak my sme se naučili, chceme, aby i dítky naše vyučeny byly, ba možno-li, i více nad nás uměli, nebo v nynějším světě nemohou býti šťastné bez známostí potřebných.?

?A v jaké řeči ste se tomu všemu vyučili, otcové čelední??

?V jaké pak jiné, než v slovenské? Jiné nerozumíme; zde kol a kolem bydlí čiří Slováci!?

?Kdož pak vystavěl Vám školu Vaši, otcové čelední??

?Sami sme ji vystavěli: i od kohož bychom to žádati mohli??

?Ale slyšeti, že se nyní mají dítky Vaše v maďarském jazyku těm věcem vyučovati, kterým ste se vy po slovensky vyučovali.?

?Uchovej nás Bůh neštěstí takového! Vždyť ony z maďarčiny ani slova neznají, tedy by ničemu se z věcí potřebných nenaučily a vyrostly jako dřevo v hoře, bez známosti o Bohu, bez známosti čítání a psání, bez známosti o vlasti a povinnostech našich ku králi, vlasti a blížním naším.?

?Pravdivá jsou slova Vaše, otcové čelední. Uchovej Vás Bůh neštěstí takového!?

?A kdož pak zamýšlí v řeči maďarské dítky naše vyučovati dáti??

?Jsou lidé, kteří tomu chtějí a já právě přicházím z rady, kde o tom mluveno bylo. Ale viděti bylo z řečí a posunků lidí těch, že jim nezáleží na tom, aby ste o něčem poučeni byli, ale aby vyplněna byla svevole jejich a zadostučiněno nadutosti jejich.?

?Toho nedopustí král náš, poutníku, který nás vždycky brání proti křivdám a zajisté poddané své hloupé a surové míti nechce.?

?Neníť to jeho vůle, otcové čelední! On Vás jistě zastane spravedlivou berlou svou, pročež vzdávejte králi svému čest i slávu!?

Ozývejtež se zpěvy, doliny Povážské, ku slávě krále, zašumte větry po roklích jejích a pokloňte se pahorky a vrchy vážně ku poctě korunovaného!19

Hrozí neštěstí krajině a bouře snáší se nad ni, ale král postaví se do středu lidu, pokyne berlou svou a neštěstí mizí a bouře zděšená utíká.

Stará se občan jednotlivý o štěstí své a ouředník stará se o pohodlí několika, ale král stará se o pohodlí a štěstí všech.

Strojí plesy po kraji a veselí se na nich lid, odhodiv starosti své: ale král i v plesích obklíčen jest starostmi o poddané své.

Ukončiv práce své občan, baví se s rodinou a potom klade se na lůžko pokojně: ale král bdí nocí nad štěstím poddaných svých a často přetrhují mu sen starosti o poddané své.

Ozývejtež se zpěvy, doliny Povážské, ku slávě krále, zašumte větry po roklích jejích a pokloňte se pahorky a vrchy vážně ku poctě korunovaného!

A když bylo ráno, vydám se dále na pouť mou po Považí, abych vzezřením na kraje utěšené vyrážel z hlavy myšlénky nepokojné. I pomíjím ves za vsí a oči mé s libostí uhánějí se po vrchách, luhách a šumící řece. Když pak vycházím z jedné vsi, uzru muže, jdoucího s dítkami na palouk, jenž chvátaly ke hrám, neboť byl den krásný, májový.

Uhodnul sem hnedky, že muž ten byl učitelem dítek, nebo kdoby jiný byl vedl množství jejich ke hrám. I těšil sem se v srdci nad hodností učitele, přejícího dítkám zábavy nevinné, sloužící rovně k občerstvení a upevnění sil tělesných. Ale jak se brzo zakalila radost má, slyše, že učitel dítkám maďarsky rozkazoval, které nepojavše slov jeho rozličně se titvořily a po každé zastavíc patřily na tvář a posunky učitelovy, z nich a ne ze slov smyslu rozkazu rozuměti chtějíce. I okřikoval dítky čas po čase hulákáním maďarským, které každykráte obrátily oči na něj, aby pochopily vůli jeho. Když pak nevykonaly, co jim v řeči nesrozumitelné naloženo bylo, klel učitel surový strašlivě, až dítky se třásly. Takovouto zábavu poskytnul učitel dítkám nevinným!

Pozoruje dále dítky na palouku, spatřil sem, že ne všecky ve hrách podílu berou, nýbrž jedny na stráně sedí žalostné, a ty, jenž se hraly, ničeho nemluvily mezi sebou, nýbrž posuňky jedny druhým dávaly na známost, čeho by chtěly. I zavíral sem z toho, že jim zabráněno bylo mluviti mateřským jazykem, aby nepřivykly k němu a zapomenuly jej, naučily pak se místo něho maďarsky.

A když tak zamyšlený pohledal sem na to, co se děje, ubíral se muž ze vsi k zábavám, neboť vyrostlí po krajích slovenských rádi podílu berou ve hrách mládeže radostných. I ptám se ho, proč by jedny dítky na straně seděly ze hry zcela vytevřené, a jak se zdá, rozbolestěné velice, provinily se snad v něčem proti školním příkazům?

Na to odpověděl mi muž pohnutě: ?Provinily se ovšem proti příkazu učitele, nebo v škole rozprávěly mezi sebou slovensky a učitel náš přísně takových trestá, chtěje čím skůr dovésti toho, aby dítky ouplně maďarsky rnluvily a slovenčinou naší pohrdly.?20

A když sem řekl muži, proč dopouštějí nelidské a bezbožné takové zacházení s dítkami, které jim samým k největší škodě bude, odpovědel mi: ?Nevisí to od nás, Pane můj, učitel náš dostává za přísné své maďarčení školy naší každoroční odměnu dvadcíti zlatých a pochvalu některých, jimž my předpisovati nemůžeme.?

I zarděl sem se hněvem po slovích techto a se srdcem rozervaným odvrátil sem očí od mučírny a ubíral sem se dále Považím.

Hluboko si padnul, rode můj, že rozkazy k mukám a k záhubě tvé sám vykonáváš, které by jiný odmrštil s nevolí svrchovanou. Podhodil si se nohám šlapatelů tvých a ony nyní rejdí s potupou a s výskáním po tobě.21

Vichr, kdy šumí, ozývá se hlasem šumu svého, pták zpívá hlasem svým a hovado nezapře bučení přirozeného, a Tobě, člověku, zabraňují mluviti jazykem svým.

Šlapatelé tvoji staví Tebe níže hovad, níže ptáků a níže říše neživotné a Ty na to hledíš lhostejně.

Upadnul si hluboko, rode můj! Kdož pozdvihne tebe z pádu, kdož bude Spasitelem tvým? Pozdvihni se sám, rode můj a pak tě pozdvihnu jiní a uznají lidská práva Tvá!

A když tak kráčím dále, střetnu na cestě mužů, důvěrně mezi sebou rozmlouvajících i připojím se k ním a dám se s ními do smlouvání.

Rozmlouvavše se málo, počnu jím vypravovati, co sem byl viděl v nedaleké vsi na májnicech a horlil na to proti surovosti té neslýchané. Rozpravu mou pohnuti byli muži a řekli:

?Pravda, pravda, již někde tisknouti začínají do škol našich řeč cizí a kde nejde dobrovolně, dělají to násilím. Nedaleko odtud v jedné vsi zaměřili též,? vypravoval jeden z mužů, ?strčiti maďarčinu do školy, že však učitel školní neznal toho jazyka, pronajali jiného za levný peníz, neboť takových, nemajících co dělati, nyní dostati lehce. Když pak učitel školní povstal proti tomu k hájení práv svých i k obraně dítek nevinných, jenž způsobem takovým bez Boha i beze všeho učení zůstávají, chtěli jej vyobcovati z církve na staré dny jeho, které byl mnoho let sloužil nejvěrněji. Ale nedal se tím másti učitel školní a obránil sebe, ačkoliv tryznění dítek zcela překaziti nemohl.22 Tak, hle, dělají již s námi v těchto časích. Bůh se na to dívá z výsosti nebes!?

Bylo pak na rozcestí, kdy skončil muž povídání své s vzdechnutím. I rozžehnavše se dali sme sa na cesty různé.

Velebím Tě, muži šlechetný, jenž's vzdoroval trýznění dítek nevinných, jenž's obhajoval statně práva svá.

Mnozí ze zabudlého na sebe rodu našeho dají se týrati a zahrávati se sebou od lehkomyslníků: ale Ty položiťs mezi sebou a utiskovately hranici a zbraňoval's přestoupiti ji, aby nebylo ublíženo Tobě a nezpustošeno pole Tvé.

Ty odvrhl's na stranu pokoj domácí a podvolil's si se raděj pronásledování za věc spravedlivou, než zůstávati v pokoji při nepravdě. Kdo nevolí snášeti příkoří za obranu spravedlivosti, ten nepoznal svatosti její.

Málo jestě nalezneš následovníků, ale budeš příkladem jiným a jménu tvému blahořečiti budou všickni spravedliví.23

Když pak byli se rozešli radcové domů z rady své a porozhlašovali, co by v radě uzavřeno bylo, přistoupili i hned mnozí k vyplnění návrhů, Slovákům záhubných.

Hojný jest počet osad Slováky a Maďary obydlených, v jejíchž chrámích se posud mluvilo k lidu řečí obojí.

I zanevřeli tedy příznivci návrhu rady na pořádek tento a veleli kazatelům v osadách takových kázati jednostejně čistě maďarsky. I slyšeli obyvatelé slovenští osad těch rozkazy jejích s hrůzou, nebo se viděli zbavenu býti nábožnosti chrámové, v níž pozdvihovali ducha i srdce k Bohu, Otci laskavému, a seznali se zbavenu býti slov nejpotěšitedlnějších, jíchž se dostává člověku, učení Božího.

I povstala žalost po vesnicech těch. A obyvatelé jedněch slovenští zdráhali se přinášeti více plat každoročně dávaný služebníkům církve, od nichž více nepřijímali vyučování v slově božím, než neprospělo jím zdráhání jejích, nebo byli přinuceni k placení za tryznění své.

A obyvatelé jiných utíkali se s žalobou tam, kde měly žaloby vyslyšány býti, ale místo vyslyšení nářků svých byli kyjemi a korbáči trestáni, že prosili, aby vyslyšána byla žaloba pozbavených učení Božího.

Propadni se místo ohavné, kde byli lidé nábožní mrskáni pruty a dráni kyji, propadni se, neb na tobě spáchal se skutek nejohavnější, kde prali se katovsky muži poctiví, že chtěli vzývati Boha, otce nebes a dárce lásky, v řeči své. Nevzejdiž slunce otce milostivého nad půdou tvou, jemuž on velí svítiti a ohlašovati lásku svou vesmíru, nevzejdiž slunce na místě tom, kde trpěly dítky Otce lásky hanebné pokuty pro vzývání jeho. Vybuchniž plamen z hlubiny místa toho a sežer je, aby neškvrnilo zemi jinou, aby nestávalo místa, kde zlořečilo se Bohu.24

Padni z vysosti kamen ohromný a sval místo to do propasti bezedné, aby netrvalo na zemi znamení, kde nejohavněji rouhalo se Bohu.

V jiných opět osadách čistě slovenských ustanoveno bylo k vůli některých, aby z počátku aspoň několikráte v roku maďarsky v chrámě kázáno bylo.

Zarmoutil se lid po osadách těch nad ztrátou svou, že ale mělo se to dáti jen několikráte v roku, popustil žádosti svevolníků. Než zvysokomyslněli svévolníci tito popouštěním lidu, pročež rozkázali, aby často maďarské služby boží se slovenskými se střídaly a po krátkém takovém střídání slovenské docela vyhlazeny byly.

I reptal a zbouřil se lid proti bezbožnosti této a nevcházel do chrámu,25 což viděvše svevolníci drželi za dobré, aby neoznámilo se lidu, kdyby maďarsky mělo kázáno býti a lid oklamán do chrámu zváben byl, bezbožnost pak jejich navštěvováním chrámu od lidu přikryti se mohla.

I ustrnul lid nad počínáním tímto hanebným a při započetí kázání maďarského vycházel z chrámu, nebo čemu tam měl seděti k pohoršení sebe?

Spatřivše toto, svevolníci postavili drábů k dveřím chrámovým, kteříž vycházející holemi a korbáči tepali nemilostivě a hnali nelítostně do chrámu.

I zbouřil se lid proti ohavnému barbarství tomuto a zmrskal biřiců, než vůdcové jeho byli chyceni a vsazeni do vězení.26

Kdos procházel se krajem Slovenským, bývával's v chrámích osad jeho, ustrnul's nad libostí písní zpívaných po chrámích i pozastavil's se nad nábožností, v níž tone při zpívání jích lid slovenský.

Písně jejích jsou libé vání větru a jako on vzdýmá se k nebesám, tak ony vznáší se k Hospodinu a v ních nesou se k němu srdce lidu nábožného.

O, lidu, srdce Tvá nemají se vznášeti k Hospodinu, nemají se otvírati Otci nebes v neřestech tvých.

Sletují vánky s vrchů, ovívajíce libě tvář a spouští se po vystoupení písní tvých k nebesům utěcha v srdce Tvá a obživuje Tě milostně: ale nemá již ani poslední a svrchovaná utěcha občerstvovati duši Tvou.

Číms zavinil, lidu můj, že se Tě opovažují vytevříti z nebes? Než vždy bylo dílo bezbožných nepřipouštěti nábožných k nebesám.

Pracuje pilný dělník dlouhý týden na rolích svých a nivách cizích a očekává s bolestí den nedělní, v němž okřeje tělo vypráhlé utěchou duševní: ale nemá se Ti dostávati více i utěchy této, dělníku!

Než Bůh vidí a sčítá bolesti Tvé, lidu uhnětený!

A když tak jdu zamyšlen nad tím, co sem byl viděl a slyšel, vidím najednou na pahorku při letním domku nevídané divadlo. Ležel totiž na zemi muž, černým oděný rouchem a po něm skákal hejsek s chechtáním. I zastavím se a hledím, co se díti bude. Když pak byl poskákal po něm hejsek, ptal se ho, zdaliž bolelo jej skákání jeho, načež on: ?Necítil sem toho a rád sem, že Vám mohu sloužiti k zábavě takové bez bolesti mé, stojím pak vždy k službám Vaším?. Na to dostal muž od hejska jídla a nápoje, a když dal se do jedení a pití, zveleboval štědrotu příznivce svého.27

I nebylo mi se možná více dívati na zeměplaze toho a podlízače, pročež rozpáliv se hněvem ubíhal sem s rychlostí.

Člověče podlý! Ty odhazuješ tělo své a s ním duši svou jako mrchu, již sjídají červi stinastí a káně pažravé, tys není hoden jména a obrazu člověka.

Kdo dává v pronájem tělo své a s ním zaprodává duši svou, roveňť jest hovadu nízkému a kdo háže se na zem do prachu, hodenť, aby po něm šlapáno bylo, jako po prachu cest.

Člověče podlý! Tys se snížil k hovadům, tys zhanobil v sobě obraz boží a obraz člověka.

Nemáš více vychovávati dítě tvé a nemáš se více baviti s dítkem tvým, matko Slovenská!

Porodí matka dítě a toulí neviňátko k prsoum svým, rozkříčí se dítko a matka chlácholí je jazykem, kterýž bude materský dítěti.

Nerozumí ještě dítko slovům matčiným, ale baví se očinkama svýma na matce.

Odrostá dítko a matka štěboce vůkol něho, a ono počíná rozuměti a následovati hlasy matčiny. I zulíbá je matka a hrává se s ním.

Odrostlo dítě a mluví slovy, jímž se zaučilo od matky své a matka plesá v srdci svém nad mluvou dítěte.

Pohrává se chlapec na podvoří s rovnými a matka pohlíží radostným okem na hry jeho, ale nemůže dlouho bez něho býti, zavolá jej a zulíbá synáčka.

I vychovává jej v bázni boží a otec vyučuje jej a rodičové radují se z plodu svého.

I vzrostl synek a vyučil se od rodičů a učitelů svých bázni Boží a všemu dobrému v jazyku materském.

Nemáš více vychovávati dítě tvé a nemáš se více baviti s dítkem Tvým, matko slovenská!

Odervou od lona Tvého synáčka a dají jej do osady, kdež nebude míti ani matky ani otce, kdež nebude míti promluviti s kým a zrůstat bude bez bázně boží i všeho dobrého.

Nikdo se neohledne o synka v kraji tom a dům, kde přebývati bude, zůstane mu cizím.

Vysmívati se mu tam budou z mluvy jeho a tryzniti jej budou, aby čím skůr pohrdnul mluvou svou. I hořekovati bude synek za dlouhý čas, ale naučiv se tláchati v jazyku cizím, zapomene na dům otcovský. I lichotíti mu potom budou cizinci a zhnusí mu pokrevnost jeho. Darmo budeš pohledávati po podvoří, zdaž se nehrá tam synáček tvůj pod lípou, matko Slovenská, nebo on bude v cizině, aby odučil se tomu, čemus jej byla naučila, aby odučil se milovati tebe, otce, rodinu a učitele své.

I navrátí se po rocích synek tvůj, ale on nepozná tebe, ty obejmeš jej a promlouvati budeš k němu slovy materskými, než synek vysměje se ti ze slov tvých, tropiti bude kousky nezvedené a srdce materčino uvadne žálem.

Hroziti mu bude otec trestáním pro nezvedenost jeho, ale on dá se do otce, anebo uteče pryč z domu otcovského a zůstane světákem.

Nedožiješ se radosti ze syna tvého, matko, nebudeš blahořečiti plodu svému, otče Slovenský.

K obraně kraje potřebuje král náš vojíny své a vy je chcete potřebovati k učení maďarského jazyka.

Lid vlasti naší posílá synků svých pod prápory, aby ochraňovali ji v nebezpečí a hájili trůn krále svého, starajícího se o dobro poddaných svých: ale vy chcete k jinému užiti vojínů, k jinému než k ochraně vlasti, než k hájení krále, nebo vy cos jiného nosíte v srdcích svých.

Voláte vždycky ?vlast, vlast? a rozdrapujete hrdel svých jakoby pro dobro vlasti, než viděti ze záměrů vaších a z činů vaších, že to jsou jediná slova, nimiž přikrýváte pravdivé úmysly své.

I jakž můžete pravdivě milovati vlast, když chcete cos jiného činiti a dosáhnouti, než čemu ona chce a po čem touží, i jakž můžete milovati vlast, když spokojenost tolika milionů, kteříž nemluví jazykem vaším, vám jest jen lobdou, s níž se hráte podlé libosti své. Nechce a nežádá toho vlast, ale vy žádáte v nadužívání jména jejího, opovážlivci ničemní!

Povinnost vojína jest cvičiti se v zbrani a držeti stráž v pevnostech a městách na místech příležitých: avšak vy chcete z vojínů nadělati učitelů jazyka a zříditi novou školu, jaková, poněvadž jí ještě nestávalo, mohla by slouti vynálezkem maďarským.

Král platí vojínů svých a ne vy, i bude tedy jím rozkazovati král a ne vy, osobliví velitelé, jenž se mícháte do vlády a věcí, které Bohu díku nenáležejí vám, s nímiž byste rádi naložili podlé svevole své. Ale bažení toto dobře se má k nadutosti vaší!

Povězte pak, kolik maďarských synů stojí pod zástavami krále našeho a co to jest proti tisíců množství Slovanů rozličných, kteříž bojují od staletí vítězně pod erby práporů těch.28 I jak chcete onou hrstkou zmaďarčiti kraj náš. Nevydávejte se smíchu, vy hubotepci; ale vám všecko se možné zdá, cokoliv se vylehlo v kotrbách vaších.

I když jdu krajem, vidím opodál jdoucího proti mně starého vousatého vojína, za nímž se ubíral chasník mladý, oděný v rouše vojenském. Čas po čase zpíval vojín starý, jak se zdálo, aby dodal srdce k stavu vojenskému chasníku mladému. I zpíval:

Při Lipsku sme bojovali, Sláva jest vojínem býti,
jak múr v ohni bitvy stáli, za vlast, krále krev vylíti;
chrabrý Chorvat se Slovákem, když se ženou nepřátelé,
a udatný Čech s Polákem státi v poli, bít se směle
za vlast, krále padali. za krále a otčinu.

V chrabrém Alexandra pluku Orel v předu pluků letí,
Slovák švihal silnou ruku, vlasti věrné vede děti,
po strašlivém děl hřímání, ti se za ním pádem ženou,
dlouhém, statném bojování vraha zničí jako pěnu
nepřítel byl přemožen. a vítězství dobudou.

?Dobrý den, dobrý den, starý vojínu, jak Vám jde milo zpěv Váš vítězoslavný!?

?Dejž Bůh! My staří vojáci rádi sobě zazpíváme o dávných skutkách a zvláště vítězstvích naších.?

?Rád uvěřím, nebo písně takové občerstvují památku slávy Vaší a dobrých dnů pro vojáky a Slováci mimo to rádi sobě zazpívají a vy ste Slovák.?

?Slovák jsem, Pane, a celá má rodina slovenská jest, i pluk Alexandrův, v němž sem sloužil, záleží z čírých Slováků. Švárný jest to pluk ten Alexandrův a chlapci chvatní do boje jako jestřábi do kuřat. Hoj, Pane! Mnoho bych Vám vypravovati mohl o hrdinství našem! Při Aspernu29 stáli sme v takém ohni a tak sme bajonety doráželi na nepřítele, že sotva jedna compania zůstala z celého pluku na živě. Ale i odměnil král náš udatnost svých statných vojínů! Dostali sme dvojnásobný plat a vína sme měli jak vody, i velitel náš schválil velice hrdinskost naši v rozkazu vojenském.

Vyplnil se nezadlouho na to pluk náš vojáky, nebo k němu popřistávalo veliké množství naších chasníků, ku kterémuž radi přistávají, nebo my staří zacházíme s těmi novými jako s našími syny a pluk náš má věru slavné jmeno.

Po několika rokách táhli sme potom, Pane, k Lipsku. No, byla to bitva, jakové snad ještě svět nepamatá. Na sta tisíc bylo z obou stran, tři dny hřímaly děla, tři dny neustávaly sekati meče a bodati bajonety naše, tisíce padlo, ale sme vyhrali slavné vítězství a přemohli nepřítele. A potom, Pane můj, vtrhli sme po čase vítězoslavně i do samé Paříže se spojenci našími Rusy, silnými bojovníky a s Prušáky.

Cisařové odměňovali nás hojně, Alexandr přidával k platu našemu každodenně příplatky, měli sme vína a všeho do sytosti a ty francouzské dívky jen tak házely po nás očima, nebo zvláště v našem pluku byli švarní šohaji, Pane můj, urostlí a sliční jak kalina. A kdož by tu rád nebojoval? Dobudli sme pokoj vlasti, kteráž uznala statečnost naši a bojovali sme za krále, jenž se stará o dobro všech nás a získali sme slávu jménu našemu.?30

?Ano, získali ste si slávu, statný starý bojovníku! Pluk Váš proslavuje se z udatnosti své a proslavuje se také i jiné vojsko naše. Kam pak spěcháte, vojínu??

?Byl sem v rodní mé dědince s tímto chasníkem, příbuzným mým, jenž si byl vyprosil propuštění do domu na několik týdnů. Cvičím ho ve všem vojenském, dávám mu naučení a i nyní sprovázel sem jej, nebo chtěl sem také viděti vesnici mou a příbuzné, kterých sem již neviděl od dávných let. Všecko to tam již povymíralo, Pane můj, všickni ti staří známí, sotva že jeden neb druhý pozůstal. Otec i matka má již leží dávno v hrobě, i litoval sem, že sem jich neviděl více, ale což, Bože můj, k tomu sem já byl připraven, nebo kdož by si byl pomyslil, že z tolikých bitev vyjdu živ a zdráv a navštívím ještě jednou rodní vísku mou. Ale, Bohu chvála, zde jsem, ranami pokrytý, ale ranami za vlast í krále našeho.?

?Čestné jsou rány vaše, vojínu! A jak se tobě zdá ten stav vojenský, nováku??

?Dobře, Pane můj! Již stojím v řadě jak ulitý, točím s ručnicí jak s perem a málokdy při střílení nevrazí koule má do desky.?

?Tak se ti tam dobře zalíbilo, nováku??

?Dobře! Až bude boj, postavíme se jako múry za vlast a krále a nepřítel nevtrhne do kraje, leč by šlapal po mrtvolách naších.?

?Chvalitebná jest mysl tvá, nováku! Jsou ještě mnozí z kraje vašeho ve vojsku??

Plné vojsko jích jest u pluku našeho, u granadýrů, u husárů. Jsou vám ti chlapci jak jedle a svižcí na tom koni jak vítr.?

?Zůstaň jen věren zástavě Tvé, nováku, nebo tak dodržíš víru vlasti i králi. Buďte s Bohem, rodáci moji, vojíni!? ?S Bohem buďte, Pane!? I obdarovav je rozžehnali sme se. A starý vojín započal opět píseň svou.

Tisíce synů vaších, Slováci, bojují pod zástavami krále našeho, tisíce jich padlo za vlast svou: i nemáliž vlast a král příčiny rovně nakládati s Vámi, jak nakládá s jinými dětmi svými.

Kdož by vypočetl tisíce reků slovenských, jenž padli zmužile za vlast svou: a vy opovažujete se utlačovati nás, ve jménu vlasti! Nemluvte, žeť to žádá vlast a nezlořečte svatému jmenu tomu, ale vy, vy žádáte potlačiti nás z nadutosti své, opovážlivci a lháři nezbední!

Kdo vyrve smadnému pohár čerstvé vody, aby se nenapil, alébrž smadem se trápil, jest ohavou všem dobrým a milosrdným.

A kdo zbraňuje dobře činiti potřebným a nuzným, zlořečen jest, nebo patří se zalíbením na bídu, kteréž spatření činí toliko radost bezbožným.

A kdož zbraňuje lidem zdokonalovati ducha, jenž lidmi je činí, prohřešil se na nejsvětějším právě lidstva i přitáhnul kletbu jeho na hlavu svou.

Na vaších tedy hlavách tíží ona, jenž ste vydali výrok, aby nebylo svobodno synům slovenským vzdělávati ducha svého v materském jazyku a ním vzdělávati rodáky své.

Čímž, medle, zavinily ste vy jednoty mládenců šlechetných, že odsoudili vás a odsoudili po dokázání neviny vaší, čím, medle, zavinily jste?

Heslem vaším bylo osvěcovati mysl i srdce mládenců v materském jazyku, aby oni v dnech přišlých osvěcovali opět rodáky své, podali smadným nápoje a chudým pokrmu, i bylo toužení vaše zármutkem bezbožných a oni odsoudili vás.

I kdož, medle, Řek mluviti bude k Řekům židovsky a Vlach k Vlachům německy? I jakž tedy mluviti má Slovák k rodákům svým slovenským? Ozývá se hlas řečníka v chrámu Páně a lid poslouchá jej pozorně i váží si slov jeho, nebo zaujala slova mysl poslucháčů, jenž byla pronešena jazykem lidu srozumitedlným.

Zpívá zpěvec píseň, k rokotání strun harfy své a slova jeho jsou smutná: i nasléchají jej poslucháči a ssají ze slov písně kormoutlivost pěvcovu. Zastesklo srdce poslucháčům, a čelo pomračilo se, nebo zpíval jím pěvec v řeči materské.

O, vy, jenž lichotíte všechněm tvářemi svými, jenž se zaklínáte na svobodu, dobro vlasti a právo člověka. Vy ste se nehanbili zatracovati ty, jenž užili svobody své, jenž se chystali pracovati pro dobro vlasti, jenž nosili na srdci hodnost člověka.

Ale vy jste bezbožníci licoměrní, v jejíchž duších dutná oheň na záhubu dobrého a kterýž zakrýváte rouškou zevnitř, aby ste tím bezpečněji ryhati jej mohli a ulehčili duši ním hořící. Vy, vy jste, co zamýšlíte uvaliti národ náš v hloupotu a slepotu, aby slepý a hloupý jsa odevzdal se na milost vám, aby pohrdna sebou vrhnul se pod nohy vaše a vy jej pošlapati mohli a užíti ke všem záměrům, které osnovala černá duše vaše.

Nedosáhnete záměrů svých, vy pokrytci, nebo vyřekli ste kletbu sami na hlavy své, nebo záměry bezbožných zduté v pěnu ztratí se jako pěna při lehkém povátí větříku, plynoucího z krajin libých; nedosáhnete záměru svých, nebo ony mají jen základ v nadutosti vaší a venku jsou stromy bez kořenů, domy bez základů, hradby na písku, bubliny bažín a kalouží při deštěch.

K čemu vzrůstáš, mladý synu?

Abych byl potěchou rodičům mým, rodáku!

Bohabojné jest předsevzetí tvé, mladý synu!

K čemu vzrůstáš, mladý synu?

Abych se vyučil potřebným, užitečným, pěkným známostem a ními obohatil rozum a zušlechtil srdce své, rodáku!

Zpanilé jest předsevzetí tvé, mladý synu!

K čemu vzrůstáš, mladý synu?

Abych prospěl známostmi svými krajanům svým, rodáku!

Výborné jest předsevzetí tvé, mladý synu!

A kdož jsou rodáci tvoji, mladý synu?

Rodičové moji jsou Slováci, tedy jsou Slováci rodáci moji, jímž hotuji se prospěti, rodáku!

Pravdivá jsou slova tvá, mladý synu!

K čemu vzrůstáš, mladý synu?

Abych všemožně užitečným se stal známostmi svými i prácí svou vlasti mé, rodáku!

A kteráž jestiť vlast tvá, mladý synu?

Zrodil i vychoval sem se v Uherské a stojím pod ochranou zákonů jejích, tedy vlast má jest Uherská, jíž všemožně užitečným se státi chci, rodáku!

Šlechetná jest mysl tvá, mladý synu!

Zůstanešli věrným vlasti své, mladý synu?

Zůstanu po vše časy a pevně věřím, že vlast odplatí věrnost mou, rodáku!

Jak ti odplatiti má věrnost tvou vlast, mladý synu?

Budeli napomáhati blaho zanedbaného rodu mého, který miluji nade všecko, rodáku!

Spravedlivou věc žádáš, budiž požehnáno předsevzetí tvé, mladý synu!

A když již byli nepřátelé Slováků na všech stranách osídla nastavili, aby polapili neumělých a nezkušených, a jiní nasypali hrozeb, aby nastrašili bázlivých, jiní opět nadělali násilí, aby zkrotili odporných:31 stalo se, že skonal v ty časy muž počestný a vzácný, rádce a představený obyvatelů země Uherské, přiznávajících se ke stránce křesťanů evangelických.

I znamenali příležitost tu dobrou ke škození Slovákům odporníci jejích, pročež chopili se všech prostředků, aby posadili na ouřad ten stranníka svého.

I cestovali mnozí z nich po krajině, rozhlašujíce starý rod, bohatství a lásku k vlasti onoho, jehož chtěli vyvolena míti a přemlouvajíce všemi způsoby k volení jeho.

O, vy nezbední, co ste mluvili ve jménu vlasti a o lásce k ní, vy ste rozuměli pod ní jen sebe, stranu svou a nespravedlivé zaměry vaše.

Ten pak, jehož lásku k vlasti vyvyšovali ste všemi slovy možnými, ten přivrhl se ke straně vaší proto, že vlast nevšímala si ho a nesvěřila mu žádného ouřadu a důstojenství, čímž by se byl vznesl nepatrný.

Ale on nadýmal se v pýše své na ouřady a hodnosti, než vida se sklamána přirazil se ke straně vaší, aby se mohl mstíti nad vlastí pravdivou a nad ředitelmi jejími pro odvržení sebe.

I kdož rozsoudný bude míti zoufalce nad odhození sebe za toho, jenž může prospěti pravdivé vlasti? Zdaž on nebude zůřiti a vztěkati se proti vlasti, dostav jednou třebas něco z vlády, po níž byl tak bažil nesmírně?

I poštěstilo se přemluvačům ouskoky všelikými dosáhnouti cíle svého, nebo byl stranník jejích vyvolen za rádce a představeného přiznávajících se ke stránce křesťanů evanjelíckých v zemi Uherské.

Spatří děti keř a na něm ovoce, podobné střešněm dobrým i schvátí je toužebně a jedí, nevědouce, že jim způsobí bolesti nesmírné, neboť jsou to střešně vlčí: i přivolili Slováci k volení stranníka, neboť přemluvači odění v rouchu přistojném okrášlili jej, neznajíce, že vyvolili metlu na sebe, žalobníka nespravedlivého, utrhače zlostného a pronásledovníka vseho toho, co jím jest nejdražší.32 Taková jest zajisté povaha vztěklouna, že soptí krutost svou nade vším, co mu pod moc dáno, byť i jiní byli zavdali příležitost ke krutosti jeho.

Když pak byl vyvolen stranník ten, shromaždil se nepočetný zástup ke slavnosti povýšení jeho, veškerého pak zástupu oči a uši obráceny byly na něj, aby viděli, jak povýšenec ten a slyšeli, co mluviti bude: vystoupil konečně na stolici pro něj připravenou a nad zástup vyvýšenou vyvolenec, pod níž přivrženci jeho se postavili, a jal se mluviti při hlubokém tichu k zástupu následovně:

?Vyvolen jsem od vás na ouřad tento, a povýšen bez přemlouvání všelikého, bez lovení nepříslušného buď jakýmikoliv prostředky hlasů vašich, pročež vyvolen jsem svobodně, mohu tedy svobodně mluviti k vám.

Národnost naše maďarská musí býti středem všeho počínání našeho; od ní závisí udržení, zachování a rozšiřování náboženství našeho evanjelíckého, od ní ochránění všech svobod vlasti naší.

Poněvadž ale evanjelíkům na všem tom nejvíce záležeti musí tedy oni mají hlavně pečovati o rozšíření národnosti maďarské a poněvadž bez této se ony poklady zachovati nemohou, hlavní povinností jest všech nás čím skůr pomaďarčiti celou zemi Uherskou.

I byl přetrhnut ohromnými okřiky svých přívrženců v mluvení a ohlasem síně: ?Nech žije?; po utišení pokračoval dále:

?Každý jiný jazyk a vzdělávávání jeho ve vlasti naší cílí proti blahu jejímu; Slováci jsou sice věrní poddaní vlasti naší a prvobydlitelé její, ale vzdělávání jazyka jejích a sám ten jazyk nebezpečenstvím nám hrozí, pročež má se čím skůr vyhladiti a Slováci zmaďarčeni býti a jím samým nejvíce na tom záležeti musí, nebo štít, paveza a jediná možná schránka náboženství evanjelíckého jest řeč a národnost maďarská, jakož naopak rukojmím zachování maďarčiny jest náboženství naše.33

Síla náboženství katolického již zlomena jest; ona u evanjelíckého jest v plné čerstvotě, chceme-li tedy tohoto rozšíření a onoho potlačení, chopme se celou duší zmaďarčování, nebo ono jest opět schránkou náboženství našeho a rozumu.

Toto sem měl mluviti k Vám a mluvil sem upřímně. Žádný nectí a nešetří více nade mne právo každého jazyka a národu, ale zde každé takovéto chatrné právo přestati musí, aby náboženství evanjelícké a rozum zvítězili.?

I nebylo konce křiku a tleskání stranníků vyvolence. Kříky ony a tleskání bylo to, proč tak náruživě, jakoby z hlubin srdce mluvil člověk chatrný. I rozešel se zástup, někteří z něho s okřiky, jiní překvapeni náramně. Než neznamenal vyvolenec ten, že seděl na stolici vyvýšené, stojící na podlaze klzké, jenž se lehko s ní sešmekne, rozhazujeli se velice sedící na ní, a pak svrhne sedícího i padne spolu s ním na stojící pod ní přívržence jeho a porouchá je.

Když pak se rozcházel zástup, mluvili jedni rozumější: ?Jak věci ty náleží, jež přednášel vyvolenec, do církevního shromáždění, zdaž církev má maďarčiti národy, není-li v církvi roven Řek, Němec, Slovan, Maďar a kterýkoli jiný a nekázal-li Kristus učedlníkům svým jíti ku všem národům, aby učili a křestili je a nevzývá-li každý pravý křesťan v řeči své mateřské Boha hodně a důstojně a milejší-li jest Bohu vzývání jeho v jednom než v druhém jazyku? Neříká-li nám písmo: ?Bůh duch jest a ti, kteříž se mu modlí, v duchu a v pravdě musejí se modliti? A vyhledává-li se k modlení tomuto v duchu a v pravdě řeč maďarská a k životu křesťanskému národnost jejích??

A jiní říkali: ?Nepřináležejí-li věci ty, o nichž mluvil, k řízení zemskému, bdícímu nade všemi námi a ostříhajícímu církev naši?

Má-li církev svěřenou správu zemskou, ona-li má soudy držeti, k obraně vlasti vojsko sháněti, aby nepřítel zahnán byl od mezí vlasti??

A opět jiní pravili: ?Ze shromáždění církevního našeho učiněno jest pole stranníctví, síň bouřlivého rokování a bláchání politického a místo hledání pokoje otevřeny jsou mříže všem náruživostem, jenž budou zmítati církví i vlasti naší.

Nám nesluší se míchati do věcí řízení zemského, nebo církev není k tomu povolána, ale věcí naší jest o pořádek a dobré učení ve školách naších, o příslušný řád v církvích naších a napomožení učitelů i služebníků jejích chatrnou mzdu zhusta za své těžké práce beroucích se starati, a ne do pranic politických pouštěti se.?

Ale moudrá slova ta nezpůsobila ohlasu, neboť většina ještě pařila se od náruživostí rozmrdaných.

Člověče chatrný, jenž sám sebe zpravovati neznáš a jinými v nadutosti své říditi chceš, povážil-lis a víš-li, cos mluvil?

Jakým způsobem dokážeš toho, že od řeči a národnosti maďarské závisí udržení a rozšíření učení evanjelíckého?

Tys slova tvá vyhodil lehce jako chlapec do povětří hrst prachu, ale slova tvá neměla být prachem podlé oumyslu tvého, o který se nestará chlapec, kam letí a kam sedne, ale měla získati rozumy a srdce množství. Srdce a rozumy stranníků tvých již ti byla předtím zaprodána, u těchs byl jist ohlasu chvalného, ale jaks byl tak lehkověrný, žes myslil i jiné přesvědčiti o tvrzeních tvých holých bez důvodů a důkazů?

I medle ukážiš nám, jakby víra evanjelícká bez maďarčiny státi nemohla a naopak, jakby maďarčina jediná ji zachovati v stavu byla a doneseš-li nám důvody, pak očekávej posouzení a vyvrácení našeho. Ale nezapíral-lis a nenaplival-lis tvrzením tvým do očí historii, dnešnímu stavu věcí a všem těm, jenž se přiznávají k učení evanjelíckému z Němců a Slováků?

I čím medle zachovaná jest od staletí víra ona u národů těchto? Můžeš-li tvrditi, že maďarčinou, nechtěje se vystaviti posměchu všechněch, anu z národů oněch v Uhersku žádný po století nevěděl a leda každý desettisící z nich jí se učil i v potřebě mluvil? I čím tedy medle zachovaná jest víra jejích? Náchylností a láskou k ní, odpovídám ti, člověče neumělý. Ale tvrdíš-li nestydatě, že láska ta v tyto časy zmenšena a zničena jest, jak myslíš maďarskou řečí lásku tu v hlavě a v srdci tvém snad vyhaslou na novo vzbuditi? Má-li maďarčina moc tu čarovnou v sobě, že jaknáhle se jí kdo ústami dotkne, i hned srdce jeho rozpálí láskou k víře evanjelícké i přikouzlí ji jak prsten kouzedlný, sluhy licoměrné, proč tisíce katolíků maďarských zůstává při starodávném učení svém a neprochází domnělým tím kouzlem pohnuto k učení evanjelíckému? Nemá-li i tam maďarčina míti rovných oučinků? Ale jiné jsou mysli a záměry tvé, člověče licoměrný!

Člověče chatrný, jenž si od jakživa žvatlati uvyknul, povážil-lis a víš-li, cos mluvil?

Tvrdil si zajisté, že evanjelíckého náboženství zachování závisí od maďarčiny a zachování této od evanjelíckého náboženství.

Tvrdils tedy, že evanjelíckého náboženství zachování visí od zachování evanjelíckého náboženství, bleptals tedy do světa a říkals, že potud člověk rozumem vládne, dokud není šalencem a není šalencem, pokud rozumem vládne, vládne tedy rozumem, pokud rozumem vládne.

Neznamenal-lis, že se točíš v kolu jako spitý, jenž se pozbavil na čas užitku rozumu svého? Nejsi ovšem spitý nápoji, ale mstou náruživosti své.

Človeče chatrný, povážil-lis a víš-li ještě, cos mluvil?

Mluvil si zajisté, že vzdělávání každého jiného jazyka, mimo maďarský, následovně i národu různým od maďarčiny mluvícího proti blahu vlasti naší celí, i vyhlásils tedy hloupotu a slepotu za blaho vlasti naší, zatratils tím rozum lidský a vydals kletbu na vlast svou, dopustils se tedy hříchu nejohavnějšího nad rozumem i otčinou svou.

Člověče chatrný, povážil-lis ještě a víšli, cos mluvil?

Pověděl si zajisté, že od maďarčiny závísí jediné zachování evanjelícké víry a tato jen rozumem se řídí a schránkou jeho jest, tvrdil si tedy, že všecky jiné národy, jenž nesypou z ust svých hlaholy maďarské, bez rozumu jsou, a rovně všecka jiná náboženství neevanjelícká.

Tímto ale si zhanobil všecky jiné, než hanba připadne jen na rozum tvůj.

Člověče chatrný, povážil-lis ještě a víš-li, cos mluvil?

Říkal si, že jest již po síle náboženství katolíckého, trvajícího od mnoha století a hlavního ještě i podnes v otčině naší.

Přežije a přetrvá ono všecky kejkle tvé a vši památku jména tvého i tovaryšů tvých. Avšak přál bych ti žíti tak dlouho, dokud státi bude církev katolícká a dívati se na stání její s bolestí a zakoušeti nejapnost a nanichodnost proroctví tvého.

Člověče chatrný, povážil-lis ještě a víš-li, cos mluvil?

Osvědčil si se, že nikdo nad tebe nešetří více práva národu a jazyka, a předce si je ty šlapal nejhanebněji. I kam se poděly oči tvé a stud tvůj, žes nezapálil se hanbou při vyřknutí posměniska tohoto nad jednáním svým i právem národů? Rouhal si se nestydatě všem spravedlivým a dělal si jak vlk onen, jenž chtěje sežrati ovce, vydával se za nejlepšího přítele jejích. Ale rouhání toto připravilo ti potupu u všech spravedlivých, jenž s pohrdáním odmrští slova a mluvitele jejích.

Kdož vchází dveřmi do ovčince, pastýř jest ovcí. Tomuť vrátný otvírá a ovce hlas jeho slyší a on svých vlastních ovec ze jména povolává a vyvádí je.

A kdy ovce své vlastní vypustí, před nimi jde, a ovce jdou za ním, nebo znají hlas jeho.

Cizího pak nikoli následovati nebudou, ale utekou od něho, nebo neznají hlasů cizích.

Dítky, poslední hodina jest, a jakož ste slýchaly, že antikrist přijíti má, i nyníť antikristové mnozí povstali, odkudž známe, že poslední hodina jest.

Z nás vyšli, ale nebyli z nás, neboť byť byli z nás, byliťby zůstali s námi, ale vyšli z nás, aby zjeveni byli, že nejsou všickni z nás.

Člověka odpadlce po jednom neb druhém napomínání utíkej! Věda, že takový jest převrácený a hřeší, svým vlastním soudem jsa odsouzen.

Byloť pak v řeči té pověděno také, že se Slováci zmaďarčiti mají, aby nebyli jednou k pomoci Rusům, pocházejícím z tohože plemene slovanského, z ktorého Slováci, a aby pouhou pokrevností svou nepřivolávali oněch z půlnoci.34

Člověče, jenž si toto tvrdil, jak si mohl tak nestydatě obžalovati Slováků z nevěry? Kdy se prokázali Slováci nevěrnými vlasti své?

Nebojovali-li oni vždy v řadách bojovníků jejích proti všelikému nepříteli a nepadlo-li jích tisíce za vlast Uherskou?

A v tobě na péči jest obrana vlasti, člověče?

Zdaž nestará se o nás král náš a nebrání nás proti každému nepříteli a zdaž neposílají naši Slováci tisíce synů svých k slavným korouhvím krále našeho?35 Ale ty by si chtěl v pýše své okrývati toho, jenž tebe okrývá a vynášeti se nad onoho, jenž dobrotivým tvým pánem jest i celé vlasti naší! Avšak řečí tvou nestydatou obviňuješ také ze slabosti mocného ochrance krajů naších a ty-li bys chtěl sílou tvou upevniti jej, i vzdáliti od nás všecka nebezpečí?

Člověče chatrný, podobáš se v slovích tvých muše, jenž sedíc na kočáři vykřikovala, že ona dělá prach cest.

Bojovali Slováci a bojovati budou věrně za vlast svou, ale ona musí zacházeti s nimi co s měšťany a svými, a ne jak někteří z vás chtějí, jako s podlými otroky, cizinci a nevěrníky.

Neslyšte slov utrhavých a zlostných, spoluměšťané a sousedé naši, a nepřidávejte jím víry, neboť ona pošla ze srdce nadutého a z mysli oulistné, chtějící záhubu Slováků pro kořist svou.

I navymýšlela žalob zlomyslných a nářků lživých, aby zahubila nevinných a připravila je o to, co jí překáží v dosažení cílů jejích a v zadostučinění nadutosti své.

Tekou řeky z Tater, šumí a vtěsnajíce se v jednu, splývají do moře a šum jejích rozléhá se v prostranstvích.

Tekou řeky i na půlnoci, šumí a naplnivše šumem svým povětří splývají do hlubiny morské.

I kdož rozumný proklínati bude řeky Tater, že šumí tak, jako šumí řeky na půlnoci a kdož bude tak bláznivý, aby věřil, že řeky Tater vábí šumem svým řeky z půlnoci a že je přitáhnou, aby zalily končiny tyto vodami svými? Zdaž nesumí řeky všecky a není to přirozený hlas jejích?

Stojí řady vrchů na poledni a stojí řady vrchů na půlnoci, onyno soptí ohněm a vyryhují lávu, než tyto jsou pokojné a tiché. I kdož moudrý bude tvrditi, že se vrchy na půlnoci stanou sopkami, poněvadž jsou vrchy zároveň jako ony na poledni?

Sousedily od věků dvě osady se sebou i žily po vše časy v přátelství dobrém. Nalezalo se pak pole mezi oběma osadami nevzdělané ještě a pusté. I řekli sousedé osadníci: ?Poďme a vzdělejme pole to společně rovnou prácí a rozdělme potom užitek mezi sebe na rovně poly.? Přivolilytě osady obě k spolku a k dílu tomuto užitečnému i vzdělaly a posívaly pole i dělily se spravedlivě mezi sebou s užitkem. Ale po čase zaujala závist srdce dělníků osady jedné a pokalila mysl jejích, mínících sobě přivlastniti mnohem více, než co slušelo jím spravedlivě a chtějících konečně vytevříti z role sousedy své; role pak, z níž nadobyčejný chtěli bráti užitek, nejapným obráběním jejích zneourodněla i přinášela mnohem méně užitku. I řekli závistníci: ?Role zneourodněla a vy jste toho příčinou.?

Než odpověděli jím sousedé pilní a spravedliví: ?Jakž bychom my příčinou byli neourodnosti role, zdaž neobráběli sme ji pilně a v čas příhodný, zdaž nepečovali sme o zdar její ze všech sil naších??

Ale řekli závistníci: ?Vy ste orávali roli koňmi a ne tak voly jako my, i pošlápali koně roli těžkými kopytami svými a proto ona nenese více tak hojně obilí.?

I řekli sousedé pilní: Zdaž není jedno orati roli koňmi neb voly, nešlapajíli oni rovně zemi a škodí-li šlapání to ourodností roli??

Ale řekli závistníci: ?Vy ste orávali roli v pátek, den nešťastný, a my sme orávali na dny dobré.?

I řekli sousedé bohabojní: ?Nerouhejte se Bohu, závístníci, zdaž on nevelívá svítiti slunci v pátek a neb nespouštívá dešť svlažující na ten den s vysosti??

I kterakž můžete říci, že jest to den nešťastný?

?Vy jste vinou všeho a neštěstím naším,? řekli závistníci k sousedům spravedlivým, ?pročež musíte utratiti právo na roli a nebude-li ono nám přísouzeno soudcem, my sami si přivlastníme roli tu.?

Sejete, žnete a mlátíte a nemáte bráti z obilí odměnu prácí svých, lidu dobrý!

Neučinili ste ničeho škodlivého a zlého za zlomení slávy sousedům svým, spravedliví a bohabojní, ale že tíž jste, čím Bůh vás míti chtěl, jste vinní a hodní zatracení.

Doufej v Boha, lidu dobrý a nedej si odjati práva svého, které ti zapříti se hotují a zapírají nestydatě bezbožní, nedej si odjati práva svého, než postav se zaň směle a potěš se nevinou svou: udeří i tobě hodina šťastná a vyprší dny jednou neštěstí tvých.

Když pak již viděl vyvolenec, že dosáhl hodnosti, po níž sám nepatrný a sílami i cnostmi vyvýšiti se nemohoucí, tak náramně byl bažil, zamýšlel, jakým způsobem by se zveličiti a straníkům svým zadostučiniti mohl.

I chopil se všeličeho, však hlavně obrátil mysl svou ke spojení evanjelíků s kalvíny, náležejícími v Uhrách k čírému rodu maďarskému36 Nebo, myslil si, spojení-li budou v náboženství evanjelíci, nejvíce Slováci a Němci, s kalvíny, čírými Maďary, lehce kalvíni převládají evanjelíků, nad něž jsou počtem mnohem silnější, i rozkazovati a vývoditi jím budou a tito poslušnými, jako počtem slabší, býti musí.37

Poněvadž ale kalvíni jsou Maďaři, utlačí tím způsobem evanjelíků Slováků i pomálu zahladí řeč a národnost jejích. ?Výborný jest to prostředek,? zvolala strana vyvolence, načež tento dal se do práce.

I započal s předstíráním a přetvařováním, jako by on byl nejlepším evanjelíkem a rozhlašoval to po dědinách a městách a rozhlašovali všickni stranníci jeho.

Kdo věren jest, ten neroztrubuje věrnost svou, nýbrž dokazuje ji skutkem, ale kdo chce zavésti a ošiditi jiné, ten nadrapuje se z hrdla celého, aby se rozkřičel věrným i potom tím lehčeji polapiti mohl jiné do osídel svých.

Víme, co ti leželo na srdci, licoměrníku, při oumvslích tvých, ale ony v prach a dým se rozplynou jako celé jméno tvé.

A rozhlašoval dále vyvolenec, aby naklonil evanjelíků ku spojení s kalvíny, že vlastně žádného rozdílu nestává mezi stranami jejích, ale ozvali se evanjelíci:38 ?Proč jsme rozděleni od století po dnešek, když se v ničem nedělíme jedni od druhých? Proč máme rozličné chrámy, rozličné služby boží a všecko rozdílné od kalvínů? Jest ovšem rozdíl, a veliký, mezi námi a my rozdílu toho dobře sobě povědomi jsme.?

I vida licoměrník, že tím neprospěje, řekl: ?Jest ovšem rozdíl mezi námi, ale rozdíl ten nepatrný a tuze malý jest, upustí-li každá strana máličko něco, spojeni budeme.?

Říkal pak to licoměrník tak lehkomyslně, jako by šlo o smluvu trhovou při věci chatrné a ne o věc náboženství, nejsvětější a nejhlouběji zakořeněnou v srdci člověka.

Ale řekli evanjelíci: ?My chceme zůstati věrní víře otců naších a nepopustíme jiným k vůli s našeho, aniž žádáme, aby oni nám k vůli popouštěli ze svého.?

Spozorovav tedy licoměrník, že ani tak se nedaří oumysl jeho, dal se do vypočítávání užitku, rozkládaje na prstech, koliké a jakové výhody odtud pro evanjelíky následovati budou a poukazoval při tom na katolíky, že tito potlačí náboženství jejích, pakli sjednoceni nebudou.

Ale řekli evanjelíci: ?My jsme byli dosud, stránky své se držíce a sami sebe řídíce, šťastnými a král náš ochraňoval nás i ochraňovati bude mocí zákonů, nám k dobrému vydaných, ode všeho zlého a strastného, katoličtí pak bratří naši nechají nás na pokoji, nebo vědí, že ctíme s nimi jednoho Boha a že jsme občané a synové rovně s nimi vlasti jedné.?

Vida se na tento způsob zklamána licoměrník v naději své, chtěl dokázati, že mnozí z evanjelíků jsou příchylní k spojení, i chtěl skrze tyto působiti na lid, nedající se zavésti podvodnými slovy jeho.

Když tedy se opět sešel zástup z evanjeííků, aby držel shromáždění a radil se na něm o záležitosti církví svých, přednesl vyvolenec věc tuto zástupu. A když dohovořil, zdvihl se náramný křik k chvále jeho, ale všickni ti, jenž tleskali a pokřikovali chvalně k slovům vyvolence, byli jeho straníci a přívrženci, jenž jej vyvolili, aby ho užíti mohli k zlomyslným oumyslům svým. Než všickni věrní a dobří evanjelíci bočili od slov, rad a návrhů jeho a opustili shromáždění s bolestí, nebo viděli, že jest učiněna z chrámu svatého a shromáždění církevního peleš straníků, podvodníků a krám duchů nečistých i zlostných.

Byl pak v nadutosti své vyvolenec roztrubovati také započal spojení evanjelíků a kalvínů s katolíky, nebo zamyslil se proslaviti jako reformátor náboženský a zakladatel nové a jediné církve Uherské. Ale katolíci, věrní dávné víře otců svých, odmrštili s nevolí a rozhořčením tlachání chvastáka, nebo viděli, že je rovně připraviti chtěl o víru jejích.

Nedejte se mámiti a zaváděti vy, kteří se přidržíte učení evanjelíckého, nedejte se, pravím, mámiti a zaváděti licoměrníku, abyste nebyli připraveni o víru svou!

Víra Vaše jest čistější a pravdivější než víra kalvínů, majících mnohá bludná a neslušná domnění v učení svém.

Učí zajisté kalvíni, že Bůh velikou částku lidského pokolení k věčnému zatracení stvořil a zřídil ne pro jeho hřích, neb provinění, ale že se mu tak líbilo, aby moc a hněv svůj nad zatracenými osvědčil.

Bůh tedy nechce všech lidí spasiti, byť pak třebas i všickni lidé chtěli spaseni býti.

A dále učí, že kdo jednou jsou předzřízení k životu věčnému, že ti od milosti Boží odpadnouti a zahynouti nemohou, byť jak těžce hřešili.

Věří dále kalvíni, že Bůh hříchy bezbožných lidí chce, je působí a sám činí, ano i k nim donucuje.

Že Kristus Pán pro všeckny lidi na svět nepřišel, netrpěl, ani neumřel.

I medle, jakž možno nečisté toto učení srovnati s láskou Boží, o níž Kristus Pán vždy mluví, na kterou v celém svém učení se odvolává a na níž vystavěl církev svou?

Bůh láska jest a kdo v lásce přebývá, v Bohu přebývá a Bůh v něm, velí písmo svaté, i neodporuje-li učení ono kalvínské zřetelným slovům písma svatého? Bůh velí slunci vscházeti na dobré i na zlé a svítiti na spravedlivé i na nespravedlivé: i jakžby tedy Bůh, otec lásky, mohl míti zalíbení v bezbožných a v rozšiřování bezbožnosti, sám pramen jsa lásky, a všeho dobrého? Není-li podlé učení kalvínů Bůh duch nečistý, jenž radost má z toho, kdy se rozšiřují bezbožní? Není-li radost tato radostí ďábelskou? I ke komu se, medle, utíkati mají lidé, dítky Boha, ne-li k němu, Otci dobrému, jenž bdí nade všemi námi? Ale jak by se utíkati mohli k němu, kdyby on chtěl zahynutí mnohých a sám napomáhal je bezbožně??

I k čemu tedy podlé učení kalvínského má člověk se usilovati cnostným býti, když cnosti jeho k ničemu mu nepomohou a zatracení s něho, pakli k tomu určen jest, nesejmou? Všeliká tedy cnost by nic neprospívala a v očích Boha, jemuž víra dle slov Kristových nejmilejší jest a jenž časného i věčného života zaslíbení má, rovnou cenu měla jako bezbožnost a hřích, kterýž nenávidí Bůh? Není-liž učení toto reptání proti Bohu?

Nesmýšlejí také kalvíni důstojně o Kristu, Spasiteli našem a již i Luter pověděl, že o Kristovi jeho málo aneb nic nedrží.

Neříká-li pak Kristus o sobě, že jej poslal Otec jeho z nebes, aby smířil svět s otcem svým, kterýž jest v nebesích?

Tak Bůh miloval svět, že syna svého jednorozeného dal, aby každý, kdož věří v něho, nezahynul, ale měl život věčný.

Neboť neposlal Bůh syna svého na svět, aby odsoudil svět, ale aby spasen byl svět skrze něho.

Kdož věří v něho, nebude odsouzen, ale kdož nevěří, jižť jest odsouzen, nebo neuvěřil ve jméno jednorozeného syna Božího.

Nepravě také smýšlejí oni o večeři Páně a již za starodávna, poněvadž svatosti této slušnou cenu nepřikládali, sakramentáři nazváni jsou.39

Varujte se učení tohoto, křesťané, aby ste nepopudili Boha proti sobě a nepohoršili duší svých! Varujte se, pravím, aby ste neupadli v bezbožnost, v níž válejí se oni, kteří vám odjati chtějí řeč i náboženství vaše!

Oni zajisté chtějí učiniti z vás kalvínů, abyste, odpadnouce od náboženství svého, tím potom lehčeji odpadnouti mohli od jazyka svého a zapřeli jej, jako byste zapřeli vírou svou.40

Nebo kdo zradil bratra svého, zradí i otce i matku, ano mu nic více svatého není a on jedné ohavnosti se dopustiv, dopustí se i druhé ze zvyku a srdce skaženého. Protož, bděte na sebe a pozorujte pilně, abyste nebyli oklamáni a podvedeni, jste zajisté otočeni nepřátely a pokušiteli. Všickni, kteříkoliv z rodu vašeho pocházejíce, rozšiřují mezi vámi maďarčinu a donucují vás k ní, odpadli již od vás a hledí, jakoby vás polapiti a i o náboženství vaše připraviti mohli, nebo oni v srdci vyznávají již náboženství kalvínské, aby se tím lépe zalíbili Maďarům, jejichž náhončí jsou. Protož, kdo nutí vás k maďarčině, chce také pomálu cestu proklestiti skrze odpadlictví vaše kalvínství. Jsoutě časové zlí a svůdců mnoho: buďtež opatrní a stojíce hleďte, aby ste neupadli. Nechtějte sjednocení, kteréž by s ublížením a s utlačením svědomí vašeho bylo a vás konečně připravilo o všecko, co vám svaté a přirozené jest.

Než kdož by z vás, křesťané katolíčtí a evanjelíčtí, kdož by, pravím, z vás chtěl míti chrámy bez oltářů a organů, jíchž nemají kalvíni, kterýchžto kostely nedělí se od bytů obecných a nízkých?

Oltáře chrámů a organy kostelů vaších zapalují srdce skroušená k nábožnosti, pro kteréž vykonávání přicházíváte do chrámů. Zvuk organů po chrámích Vaších sprovází vážně zpěvy Vaše a nese je zapálenější a skroušenější k nebesám. Než všeho tohoto by ste pozbaveni byli, kdybyste dali se odvésti od víry své a přijali kalvínskou.

Pilně se pak varujte falešných proroků, kteříž přicházejí k vám v rouše ovčím, ale vnitř jsou vlci hltaví. Po ovocích jejích poznáte je!

Konec přikázání jest láska z srdce čistého a z svědomí dobrého a z víry neošemetné.

Od čehož někteří, jako od cíle, pobloudivše, uchýlili se k marnomluvnosti.

Chtěvše býti učitelé zákona a nerozuměvše, ani co mluví, ani čeho zastávají.

Viztež, bratři, aby snad v někom z vás nebylo srdce zlé a nevěrné. Ale napomínejte se vespolek po všecky dny, dokudž se dnes jmenuje, aby někdo z vás nebyl zatvrzen oklamáním hřícha.

Nad čím kvílíte vy potoky a řeky Tater, šumící bolně do moře?

Že rodáci naši nestýkají se pamětí, jako my vodami našími s původem svým a že život jejích nehrčí, ale plyne tak nevedomě a jakoby podtají do moře života národů, jinochu!

Spravedlivý jest smutek váš, potoky a řeky Tatranské!

Nad čím smutíte vy, štihlé jedle a mocné duby, strmící do výšky po pohoří Tatranském?

Že rodáci naši dají se šlapati ničemníkům a nepostaví se zmužile proti nim, jako my větrům svévolným jinochu!

Spravedlivý jest smutek váš štíhlé jedle a mocné duby na pohoří Tatranském!

Vypravuje krajanům svým

Bedlivý Luborod *)
na konci léta 1841

*) Původně bylo psáno Rodolub, které autor přeškrtal téměř do nečitelna.

Poznámky

1 Ján Hollý velebil Svatopluka v hrdinském eposu ?Svatopluk? jako ideálního hrdinu, vyvolence božího a vynikajícího státníka. - Mil. Hurban vyslovuje radost nad Svatoplukem, jehož jméno ?v bouři dodá sil a z hrobu naděje vzkřísí?. (?Osudové Nitry?.) - Také Žellova báseň ?Rastis1av? věnuje Svatoplukovi několik zpěvů (Svätopluk v Rezne, Svätoplukova zrada).

2 Zobor, hora vysoká 587 m. Kdysi tam stával klášter. Podle českého letopisce Kosmy skončil v něm svůj život mezi poustevníky Svatopluk. Annonymus Bellae regis notarius cap. 35-37 zase vypravuje, že tu vládl ?nitranský kníže? jménem Zubur. Byl však prý poražen Arpádovými bojovníky jménem ?Zuardu, Cadusa et Huba? a pověšen na šibenici na hoře, která po něm dostala také jméno. Václ. Chaloupecký ukazuje vsak shodně se Škultétym, že ?podle hory Zubrice (tak zve se hora za někdejšim klášterem dosud) a spojením pověsti s jménem hory vznikl Anonymův nitranský kníže Zubur, jehož jména Anonymus neznal?. (V. Chaloupecký: Sv. Svorád, Prúdy, 1922, str. 551; srv. též článek Chaloupeckého: Kosmas a Slovensko, Č. Č. H., 1924, 374-5.) - Zajímavé je, že podle Ľ. Štúra žil tu jako poustevník také třetí syn Svatoplukův - Svatoboj. Ľ. Štúr napsal o tom celou báseň ?Svatoboj?. (Viz ?Spevy a piesne?. V Prešporku, 1853. Spevy bohatierske, str. 9-31.) Štúr práve jeho nejvíce obviňuje, že ?sa kráľovstvo Slovákov rozpadlo?. Svatoboj marně oplakává svou vinu. Ani v mohyle nebude míti pokoje, dokud bude zotročený lid naříkat. - Pokud se týká existence 3 synů Svatoplukových, mluví o třech synech pouze Konstantin Porfyr; prameny západní udávají pouze dva syny. Na to upozornil už Fr. Palacký; Václ. Novotný (České dějiny, I1, str. 420) tvrzení Konstantinova zásadně neodmítá, že by však třetí syn Svatoplukův se jmenoval Svatoboj, to považuje Novotný za pozdní kombinaci, ničím nezaručenou. - Jméno Svatoboj uvádí totiž na př. Václav Hájek z Libočan; není vyloučeno, že Ľ. Štúr převzal s určitou změnou tuto pověst od Hájka. (Kap. LXIIII., list IV.) ?K tradici o smrti Svatoplukově? psal Novotný v Čas. mod. fil., I., str. 10; viz též Tille, Povídky o smrti Svatoplukově (Č. Č. H., sv. V., 177 a násl.).

3 Slova tato, připomínající svým básnickým vzletem biblické žalmy, jsou pro Štúra a celou jeho generaci charakteristická. Nikolaj Rigelman, který navštívil v dubnu 1845 Ľ. Štúra a jeho přátele, vzpomíná s pohnutím, jak ho vedl Štúr za deštivého počasí mezi vinohrady a jak tam družina zpívala (Chalupkovu?) píseň ?Nitra, milá Nitra ...? ?Já ještě nikdy,? poznamenává Rigelman, ?neslyšel nápěvu, jenž by vyjadřoval tak zoufalý smutek, jako byla tato píseň ...? (Viz: Rigelmanova cesta po Slovensku a jeho pobyt v Praze, čas. ?Bratislava?, I., str. 177.) Štúr a jeho přátelé nezpívali této písně po prvé; ozývala se i při jejich výletech na Děvín. O původu této písně viz nejnověji studii V. Chaloupeckého: Padělky staroslovenských zpěvů historických?, Prúdy, roč. IX. (1925), str. 37-39, str. 101-109.

4 Merseburg (pův. Mezibor), město v Německu, v pruské provincii saské. Jindřich Ptáčník porazil tu r. 933 Maďary.

5 Ľ. Štúr myslí tu na Českého knížete Bořivoje.

6 Boj Kupův proti králi Štefanovi vylíčil v básni ?Odboj Kupov? též Samo Chalupka. Pro krále bojuje udatně věrná Slovač. Raději padne, než by opustila zrádně svého krále. Vojevůdce slovenský Viacslav vyzve zrádce Kupu na souboj. Třikráte udeřili na sebe. Když padli na sebe ?raz tretí, ... hlava Kupova s väzov na zem letí.? - Báseň opěvuje statečnost slovenskou a oddanost ke králi. Také v básni Chalupkově ?Starý vezeň?, jejíž děj odehrává se r. 998 na Čiernom hrade (nynější Csóngrad, Anonymův Surungrad), vzpomíná se, jak ?Černohradská junač víťazný boj bila, neznaboha Kupu o zem uderila; Kupu, čo na kráľa a na vieru svätú zodvihol k odboju zbroj svoju prekliatu?. (Srv. též Chaloupeckého studii: Padělky staroslovenských zpevů historických, Prúdy, IX., str. 105.)

7 Reminiscence na Bělehrad projevuje se v mnoha slovenských písních. Viz na př. Kollárovy ?Národnie zpievanky?, I., str. 35, V Budíne, 1834. - Dr. Mir. Húska ?Dve spomienky na Zahreb so S1ovenska?, (Českosl. jihosl. revue, II., č. 3) upozorňuje rovněž na některé básně, týkající se Bělehradu.

8 O jedné takové cestě Považím r. 1841 píše Jaroslavu Pospíšilovi (30. I. 1841). Šel navštíviť Hollého. ?Já rokoval s ním?, poznamenává, ?celou jednu noc téměř, nebo bylo již hluboko temno na Považí, kdy sem k němu dorazil a hned za jitra sem spěchal. Nikdy na tu noc nezapomenu ...? (Dopisy Ľudovíta Štúra Jaroslavu Pospíšilovi. [1837-1842.] Vydal Fr. Frýdecký, str. 48.)

9 Mám dojem, že tu působil na Ľ. Štúra silně K. Hynek Mácha. Jeho básnický talent Ľ. Štúr také velmi cenil. (Viz Štúrovo dílo ?Das Slawentum und die We1t der Zukunft?, Prameny Učené Společnosti Šafaříkovy, sv. 2, str. 203.)

10 Červenák (Zrcadlo Slovenska, str. 113) cituje ze ?Századunk?-u (1840, č. 28): ?Kdo nebude znáti maďarsky, aby neměl nemovitosti, když by od každých 100 zl. důchodů i zl. nedal na rozšíření maďarčiny; návrh uznán za velmi vtipný? (igen velös).

11 Társalkodó píše: ?Nebudeme prý ani židé, ani křesťané, ani katolíci ani starověrci, ani protestanti - ale Maďaři. (Červenák, Zrcadlo Slovenska, str. 117.) - Totéž uvádí a cituje z Társalkodó Ondrislav z Pravdomluvic v brožuře: Apologia, t. j. Obrana, kterak se odrodilci, jenž od své národnosti slovenské odstupují, brániti chtějí, ti pak, kteří v ni stojí, posilniti se mohou. V Budíně, 1841.

12 V celé řadě přísloví a pořekadel vyslovují se Maďaři o Slovácích s pohrdáním. Uvádím jen některá, na př. Tót nem ember (Slovák není člověk). - Adj szállást a tótnak, kiver a házadbul (Dej bydla Slováku, vyžene tě z domu). - Szégyenlik nevöket varga, tót és hóhér (Stydí se za své jméno švec, Slovák a kat). - Tótnak csak délig van esze (Slovák má rozum jen před polednem). - Tótnak kökény a bora, vadalma fügéje (Slovákovi je trnka hroznem [vínem] a pláňka fíkem). - Tót adta, Tót elvette: ebnek adománya (Slovák dal, Slovák vzal: psí nadělení). - Megeszi a tótot a maga fenéje (Slováka sožere jeho vlastni rak). - Semmi sem lett belóle, mint a tót a fiabul (Nic z něho nebylo, jako ze slovenského kluka). - Járja az országot, mint a csipkés tót (Chodí po krajině, jako slovenský krajkář [čipkář]). - Soha se láttam rongyos tótot jó ruhában (Nikdy jsem neviděl otrhaného Slováka v dobrém šatu). - Lakozik mint tót a pohánkával (Hostí se jako Slovák pohankou). - Egyetek tótok, meghalt apátok (Jezte, Slováci, zemřel vám otec). - Viz A. P. Zátureckého: Slovenská přísloví, pořekadla a úsloví. Praha, 1896, str. 268. - L Žibrita, Kultúrno-historická hodnota slovenských prísloví, Sloven. miscellanea, str. 208.

13 Že podobné obrázky o Svatoplukovi Maďaři kreslili, je známé. Ale také letopisy německá vyjadřují se o Svatoplukovi ?velmi nekřesťansky?. Je to, jak praví Václav Novotný (České dějiny, Ii, strana 416) ?jen důkaz špatně tajené zlosti, jakou letopisce naplňovaly skvělé úspěchy Svatoplukovy a skoro stálé porážky německé ...? - I později píše na příklad maďarský publicista M. Bártha (V zemi Chazarů; přeložil J. D. Matyáš, Mukačevo, 1927, strán 97): ?Naši zfanatisovaní Slováci sní o říši Svatoplukově, a chtějí ji utvořiti z Moravy, ze Slezska, z Čech, z Haliče a ze severní části Maďarska. Je to sice sen, jehož uskutečnění je nemožné, nás však i ten sen oslabuje.?

14 P. B. Červenák (Zrcadlo Slovenska, str. 113) cituje z časopisu Tudományos Gyüjtemény (1841, IX., str. 41) větu, v níž je nazýván jazyk slovenský řečí kosců a kopáčů, naproti tomu je prohlašována maďarština za panskou.

15 Podle P. B. Červenáka (Zrcadlo Slovenska, hlava VIII.) dokazoval Ondřej Dugonič, profesor v Pešti, že Morva (Moravan) a marha (hovado) má jeden a týž kořen.

16 O maďarisačních snahách píše i Jan Čaplovič v malé brožurce; ?Rozjímání o zmadařování země Uherské?. V Praze, 1842. (Vyšlo též německy.) - Upozorňuji zejména na příklady, jež uvádí Čaplovič z maďarských pramenů. V košické Minervě (1829, II., 268) radil prý jeden inženýr, aby v každé dědině vyučovali pouze uherským tancům; podle ?Századunk?-u (1840, č. 28) navrhuje se k rozšíření maďarské řeči placení určitého percenta z příjmů. Jiný pramen nazývá Maďary panujícím národem (uralkodó nemzet) a Slováky pouze podruhy. - Celou řadu jiných příkladů viz v Pražákově knize: Slovenská otázka v době J. M. Hurbana. V Bratislavě, 1923. (Zejména kap. II. Hurban a Maďaři, str. 354 až 358.)

17 O příklady z té doby není nouze. Tak vypravuje Červenák (Zrcadlo Slovenska, 113) o Malém Kereši, kde byly maďarské modlitby každý čtvrtek a každou třetí neděli maďarské kázání. V Jašdě žehnal prý farář po kázání věřící těmito slovy: ?Žehnám všecky ty, kteří maďarsky zpívali; kteříž slovensky, ti nech jdou k čertu!?

18 Takový návrh objevil se podle Červenáka v Társalkodó (1841). (Viz: Zrcad1o Slovenska, str. 113.)

19 Jak vidíme, klade Ľ. Štúr hlavně naději v krále samého. Už Kampelík upozorňoval Jozefyho, aby se Slováci na krále obrátili. Myšlenka jeti do Vídně se všeobecně ujala. Šlo jen o to, kdo má deputaci vésti. Ľ. Štúr si přál, aby ji vedl Stromský. Když odepřel, poukazuje na to, že je rodem Němec, rozhodl se stříbrovlasý kmet Jozefy. S ním šel i Chalupka, S. Ferienčík, M. Hodža. Ke králi se sice nedostali, navštívili jen arckn. Ludvíka, Metternicha a hraběte Kolovrata. Metternich je přijal sice velmi laskavě, stejně i ostatní pánové - ale výsledek se rovnal nule. Popudili jen proti sobě Maďary, kteří si vylévali na nich po návratu z Vídně svůj hněv.

20 Slovenské ?Národ. Noviny? Štúrovy (1846, č. 355) uvádějí, že kdo mluvil ve škole slovensky, musil nosit potupné ?signum linguae?.

21 Ľ. Štúr bolestně cítil tento pád. Ne neprávem. Ani životopisec Štúrův J. M. Hurban nepíše veseleji: ?Intelligentné vrstvy?, podotýká, ?boly s málo výnimkami plaziacou sa po úbočí Kriváňa kosodrevinou ... Učbári veliké slovo vedúci bola vyliahnutá na slnci milostivých pohľadov ?ország nagyyai-ovcov? žúžal, ktorá iba pláštiky ponášala panstvám kadejakým! Otrocky krútili chvostíkom pred každým ?spectabilisom? a ?tekintetešom?. Kňazstvo zaháľalo na poduške svojich bied ...? (Sl. P., 1882, 242-3.) Není-li smutným faktem, že musí zrovna v té době autor Apologie (v Budíně, 1841) připomínati slovenským renegátům jich věrolomnost a vyvracet jejich argumenty?

22 Ľ. Štúr myslí tím svého vlastního otce Samuele. Že tu podal obraz svého otce, upozornil už J. M. Hurban v životopise ?Ľ. Štúr?. (Sl. P., 1882, str. 46.)

23 Velebí tu opět svého otce. Všickni současníci uznávají, že to byl muž vážný, ryzí povahy. (O něm též Turcerová na str. 10.)

24 Ľ. Štúr, jak upozornil J. M. Hurban (Sl. P., 1882, str. 46), naráží tu na případ, který se stal v Lajoš Komárně. Byly tu zavedeny maďarské bohoslužby. Když se proti tomu slovenští sedláci vzepřeli a žádali bohoslužby slovenské, byli mnozí z nich uvězněni. Někteří z nich byli docela veřejně před stoličním domem biti palicemi. Martin Bartoš dostal 64 ran, Jiří Junáček 50, Pavel Russ 40, Štefan Vrabec 24. O tom se zmiňuje podrobně Hojč v brožuře: Sollen wir Magyaren werden? (Str. 10-11.)

25 V Čiernom ve Vesprimské stolici vyhodili sedláci faráře Krizsána z fary za to, že zaváděl do kostela maďarčinu; byl uveden výkonnými orgány nazpět a kázal maďarsky dále. Kázal však prázdným lavicím, neboť Slováci opustili kostel. (J. Hurban, Sl. Pohľ., 1882, str. 144.)

26 Ľ. Štúr zmiňuje se o tomto bití v brožuře: Das 19. Jahrhundert und der Magyarismus, 1845, str. 25-27.

27 J. M. Hurban k tomu připomíná: ?Je to verný obraz skutočnosti, o ktorej svedectvo vydáva Štúr r. 1841 a po 41 rokoch máme túto skutočnosť už zmnohonásobenú, je ten ?muž černým rouchem oděný?, po ktorom pánik skákal: Slováčik, k triedam intelligentným sa rátajúci, je typ moderných našich mamelukov, ktorí za kus chleba a pečene s vínom dajú po sebe tancovať a zvelebujú v dlhých rečiach ?hejskov?, tancujúcich po chrbátoch jejich.? (Slov. Pohľ., 1882, str. 46.)

28 Podle Červenáka sám A. Sirmay, který Slováků nenáviděl, musil uznat: ?Robur militiae pedestris Hungariae semper Slavi constituebant?. (Zrcadlo Slovenska, str. 94.)

29 Aspry (Aspern), osada v Dol. Rakousku, vých. od Vídně, známá z doby napoleonských válek; byla zde svedena bitva 21. a 22. května 1809 mezi Rakušany a Francouzi.

30 Uvádí-li Ľ. Štúr Alexandrův pluk jako příklad, jak dovedli Slováci bojovat za svého císaře a krále, soudí o tomto pluku slovenském zcela jinak J. M. Hurban v roku 1848. Poznamenává ve svých ?Rozpomienkách? (Slov. Pohľ., VI. sv., str. 67) toto: ?Košut s pýchou spomína patriotismus slovenského pluku Alexandrovho, ktorý majúc jako obyčajne dôstojníkov Nemcov uhorských a maďarónov všelijakej rasy, celý opustil panovníka svojho a prešiel k revolučným čatám Košutovým. Patriotismus desertérov my nezávidíme ani Košutovi ani Klapkovi, nech by ochraňoval či Košut, či Bismarck. Prísaha je prísahou a zrušenie prísahy na svete len amnestiou býva zabudnuté, pred Bohom a históriou zostane odsúdeným na veky.?

31 Alexander Prónay ze Slov. Pravna a na Blatnici, od r. 1819 do r. 1839 generální inspektor evang. církve. ?Byl to?, jak praví J. M. Hurban, ?muž vysokovzdelaný, mierny, dobrotivý, národu oddaný.? (Sl. Pohľ., 1882, str. 47, pozn.)

32 Ľ. Štúr myslí tím hraběte Zayho, kterého zvolili za generálního inspektora ev. církve. (Srv. J. M. Hurban: E. Štúr, Sl. Pohľ., 1882, str. 48.)

33 Ľ. Štúr podává zde o Zayovi plnou pravdu. Zayův dopis ?Schreiben des Grafen Carl Zay ... an die Professoren zu Leutschau? (24. XI. 1840) je přímo impertinentní a provokativní. ?...die Slawische Sprache ist nicht Sprache der Freiheit u. des Protestanrismus mehr ... die bisherige Ausbildung der Slawischen Sprache sei hinreichend gewesen ... Konstituzionelle Freiheit u. Treue gegen den König einzuflössen...? Ať Slováci neutrácejí sil svých v titěrných bádáních jazykových, mohli by býti ze svého spánku vyplašeni ?durch den Knall der nordischen Knute.? Poněvadž padlo Polsko, musí být nyní Maďarsko stráží evropské kultury; nepodaří-li se maďarisace, potom nutno dáti s Bohem vzdělání, inteligenci, svobodě i protestantismu. ?Folglich müssen unsere Slavverwandten sich magyarisieren, indem sie ihren Glauben u. ihre Freiheit behalten, oder sich, indem sie alles aufopfern, mit dem Norden verschmelzen. Freiheit oder Knute! Die Wahl steht frei. ..? Ke konci vyzývá znovu Slováky . . . ?Sie mögen alle ihre Bestrebungen in der Magyarisierung unseres gesegneten Vaterlandes vereinigen, welches nur dann gross u. glücklich, wenn es magyarisch wird.? (St. 9.) A neposlechnou-li, hrozí Zay policejní mocí.

34 Zejména Zay podezíral Slováky z velezrady a tvrdil, že Slováci připravují půdu Rusům a Čechům; vytýkal jim korespondenci s petrohradskou akademií. (Srv. A. Pražák, Dějiny spis. sloven. po dobu Štúrovu, str. 280.)

35 Také Kampelík radil v dopise Jozefymu, že by bylo dobře upozorniti samého krále na to, že není pravdou, co stále rozkřikují Maďaři o slovenském rusismu. (Viz Turcerová: Louis Štúr et l' idée de 1' indépendance slovaque, str. 99.)

36 Ľ. Štúr tím myslí ovšem K. Zaya. Byl z důvodů maďarisačních horlivým propagátorem unie luteránů s kalvíny. Nebyl sám. J. M. Hurban udává ve svém spise ?Unia čili spojení Lutheránů s kalvíny v Uhrách? (V Budíně, 1845) i jiné. Šimko Vilmoš vydal v Bratislavě (1842) knihu: Egyházi Unio ... Hurban proti ní ostře polemisuje. Za unii horlil církevní casopis ?Egyházi és iskolai lap?; prof. theol. na bratislavském evang. lyceu, Boleman, znázorňoval prý křídou na tabuli ?jednakost evang. a kalvínských dogmat?. Církevní protokoly byly podle Hurbana plny tendencí za unií. ?I nade mnou?, poznamenává Hurban, ?tyto hlasy zahřměly, a to právě u vchodu mého do ouřadu ... a musím vyznati, že mne hrůzou, pochybou, téměř zoufalstvím zaujaly.?

37 Pokusy o unii luteránů s kalvíny byly konány dost často a záhy: tak na př. r. 1562 na synodě v Tarczul, r. 1628, 1781, 1784. Primas Rudnay a biskup Szepessy jednali docela s ev. ref. superintendentem Gabr. Bathorym o spojení církví protestantských s katolickou. (Srv. Albert Pražák, Dějiny spisovné slovenčiny po dobu Štúrovu, str. 73; viz též Paulinyho Dejepis superintendencie nitr., Senice, 1891.) Všechny tyto pokusy měly cíle maďarisační. Literárně bojoval za unii maďarský kněz kalvínský Jan Samareus v pojednání: Magyar Harmonia az Augustana és Helvetica Confessio articulusinak egyezö értelme (1628); dále autor knihy: ?Tentamen Unionis amore boni publici conscriptum?, Ratisbonae, 1784 a jiný autor v knize: Commentatio brevis de Unione Protestantium in genere, praesertim in Hungaria (1791). Knih jsem nečetl; uvádím je z Hurbanovy práce ?Unia? (1845).

38 J. M. Hurban ukazuje na dr. Seberínyho, superintendenta bánského a jeho list ?Ego sum Slavus? a dr. Pavla Jozefyho. (Sl. Pohľ, 1882, str. 49, pozn.)

39 J. M. Hurban vypravuje (Unia čili spojení Lutheránů s kalvíny v Uhrách, str. 135), jak mnozí kalvínští kněží špatně vykládají přítomnost Kristovu ve Svátosti oltářní; jiný kalvínský kněz zase znamení kříže s podobou Spasitele prý z oltáře chytil a tak ním do sakristie mrštil, že se kříž polámal; učitel pak jej bránil slovy: ?Nač je nám takový symbol, když na kříž vešeli jen lotry.? Hurban obviňuje kalvínské kněze, že se rouhají Bohu a svátostem, zpívají špatné písně a p. Kdož ví, není-li tu poněkud přehnáno. Dogmatické spory byly vždy vedeny s velkou vášní a příkrostí s obou stran.

40 Proti spojení luteránů s kalvíny nebojoval jen Ľ. Štúr, také J. M. Hurban se bránil. Byl za to povolán před distriktuální konvent (15. VII. 1846) a obžalován pro obviňování bratislavské církve z neznabožství, tupení maďarské národnosti a zákonů. J. M. Hurban vystoupil s řečí, jejíž obsah podal sám ve Slov. Pohľ. (1883, 96-101). Výsledek byl ten, že byla zvolena seniorální komise, která měla posoudit Hurbanovu knihu ?Unii?. Hurbana zastal se vedle seniorátního inspektora Jozefa Justa sám Ľ. Štúr. Vystoupení Štúrovo na konventu, svolaném r. 1847, způsobilo podle Hurbana velkou sensaci. (Sl. Pohľ., 1883, str. 105.)