Sťažnosti a žaloby Slovanov v Uhorsku na protizákonné prechmaty Maďarov

Táto úvaha mala byť vytlačená v istých maďarských novinách, ale pre prekážky, ktoré sa vyskytli, nemohla tam vyjsť, a tak ju pôvodca poslal na vytlačenie do zahraničia, aby sa odôvodnené a oprávnené sťažnosti Slovanov v Uhorsku stali známymi našej krajine, ale predovšetkým krajinskému snemu, ktorý sa má onedlho zísť. K tejto úvahe je pripojený prosbopis Slovanov na Jeho c. kr. apoštolské Veličenstvo Ferdinanda V., spolu s prílohami a odtiaľ rovnako jasne vysvitajú sťažnosti Slovanov a ich skromné požiadavky. Slovania museli dokázať, ako sa urážajú ich ľudské práva a ohradiť sa proti tomu, iným sa patrí, aby urazeným dopomohli k spravodlivosti.

Gróf Ján Majláth, dobre známy učenému svetu podľa svojich historických diel, začiatkom tohto roku pod nadpisom Patriotizmus a národnosť uverejnil v Národných novinách (Nemzeti Ujság) článok, v ktorom rozoberá rečové pomery v Uhorsku s nestrannosťou a objektívnosťou, aká nemá doteraz páru v maďarských novinách. Nároky maďarizmu upravuje do príslušných medzí a článok zakončuje výzvou na všetkých nemaďarských obyvateľov krajiny, aby podľa možnosti čím najpodrobnejšie uverejnili skutočnosti, ktorými sa cítia byť ukrivdení. Vyhovieť tejto výzve, ktorá sa týka v prvom rade nás Slovanov, pokladali sme tým viac za svoju povinnosť, pretože je z nej zrejmý šľachetný zámer, dať naše sťažnosti na všeobecné vedomie, aby im, keď sa dokážu ako odôvodnené, na budúcom krajinskom sneme mohli odpomôcť, všetko bezprávie odstrániť a budúcim krivdám predísť. Šľachetný gróf patrí medzi tých vlastencov, ktorí sú povznesení nad malichernú národnú domýšľavosť a nie sú zaslepení národnými predsudkami, takže pozdvihujú svoje hlasy za sväté právo a bojujú proti bezpráviu, nech by bolo kdekoľvek. Preto predovšetkým jemu a s ním rovnako zmýšľajúcim sa prihovoríme v tejto úvahe, lebo jej úlohou je vyložiť, ako a prečo sa my Slovania v Uhorsku cítime urazení a poškodení na svojich svätých a nezadateľných právach.

S každým národom čím najužšie súvisí jeho reč. V nej, ako v prvom produkte teoretického ducha odráža sa národ: reč je preto najistejšou charakteristikou povahy a zvláštnosti každého národa. Rečou prejavuje národ, tak ako i jednotlivec, svoju najvnútornejšiu povahu; ona takrečeno stelesňuje v reči svojho ducha. Táto vonkajšia podoba presne zodpovedá vnútru každého národa na všetkých stupňoch jeho rozvoja. S rečou sa rozvíja duch národa vo forme, ktorá mu najlepšie zodpovedá: sú od seba závislé, a teda jedno bez druhého ani nemôže existovať.

Pretože sa vnútro národa prejavuje v tejto vonkajšej podobe a jedno sa s druhým zhoduje, je celkom jasné, že sa každý človek môže vrúcne pomodliť len v materinskej reči a každý len v nej môže prejaviť oduševnenosť svojej hrude spevom. Predsa piesne v cudzej reči, aj keď im rozumie, nijako nemôžu verne vyjadriť jeho hnutia mysli a duševné stavy. Aká dojemná je materinská reč, myslím, každý to cíti a vie. Na dokázanie toho uspokojíme sa s jedným príkladom, ktorý berieme z časovo nám už ďalekého klasického sveta. Bolo to na výprave proti Tróji, keď Gréci poraneného hrdinu Philokteta vyložili na vtedy ešte pustý ostrov Lemnos, pretože už nemohli ďalej zniesť jeho žalostný nárek a báli sa aj o svoje zdravie, pretože jeho ranu pokladali za nákazlivú. Ako hovoria starí, šľachetný opustený hrdina strávil deväť rokov na pustom ostrove. Iba desiaty rok svitol radostný lúč do jeho smutných dní. Gréci totiž, unavení obliehaním Tróje a stále ešte nevidiac šťastlivý koniec, rozpamätali sa teraz na svojho hrdinu a priateľa, zanechaného na pustom ostrove a zároveň aj na Herkulove šípy, ktoré on mal a o ktorých orákulum veštilo, že bez nich nemožno dobyť Tróju. Vybrali sa teda za ním Neoptolemus, Achillov syn, a jeho niekdajší protivník, božský Odyseus. Osirelý hrdina už zďaleka videl loď a keď pristála a videl lodníkov v gréckom odeve vystupovať na breh, ponáhľal sa k nim, hoci nemal ešte zhojenú ranu, a tak mohol len krívať. ?Vidím na vás grécky odev, drahí putujúci,? zvolal, ?či ste ozaj Gréci?? Keď mu Neoptolemus grécky odpovedal, radostne zvolal:?Ó, vy drahé zvuky Grécka! Ako rozkošne, ako sladko mi znejete v ušiach!? Z unavených očí mu od radosti slzy vytryskli, veď takú radosť už dávno nemal. Je to ozaj krásna a nádherná scéna! - Pre tento tesný súvis medzi vnútrom niektorého národa a jeho rečou ako jej vonkajším prejavom možno tiež vysvetliť, prečo sa duch a génius nikdy nevzdialili od svojho národa - pretože by v cudzej reči nemohli tak dokonale vyjadriť svoje najvnútornejšie pocity: Preto mohli Thukydides a Euripides a iní len v gréčtine, Corneille, Racine, Thiers len vo francúzštine; Schiller a Goethe len v nemčine byť tým, čím boli. Ak sa niekto odrodí od svojho národa, ten v ňom nič nestratil, lebo neutratil v ňom žiadnu múdru hlavu a nijakého veľkého ducha. - Tým sa aj to ľahko vysvetlí, že kto nemal určitú materinskú reč a za detstva sa naraz učil niekoľko rečí, ničím nevynikne a nemá nijaký pevný charakter, ale je nestály a ľahtikár, pretože žiadna z tých rečí hlboko nevplývala na jeho rozum a srdce. On sa ani v jednej z tých rečí nevie dokonale vyjadriť. Tento nedostatok znamená, že sa jeho rozum nevyvinul náležite, ale sa ani nemohol vyvinúť pre nepostačujúcu slovnú zásobu, lebo bez pomoci slov nie je možné myslieť. Čo však platí o jednotlivcovi, to isté môže platiť o celom národe. Čo má národ najvnútornejšie, to sa prejavuje v jeho reči, ktorá je bohatá najmä na také pojmy a v tom odbore ducha a života, ktorý je primeraný jeho vnútru. Treba to tak rozumieť, že pri inej povahe ľudu bola by aj jeho reč iná, a naopak, iný útvar reči ukazoval by na inú povahu ľudu, a tá by tesne súvisela s jeho duševnou činnosťou. Zašli by sme ďaleko, keby sme chceli vyčerpať tento predmet; to by vyžadovalo osobitnú rozsiahlu úvahu. Uspokojíme sa tu, že uvedieme príklady z nemeckej a francúzskej reči. Vie sa, že francúzsky národ má vynikajúci sklon najmä k družnosti. Pre tento sklon k družnosti je i jeho reč mimoriadne bohatá na pojmy a im zodpovedajúce výrazy pre rôzne spoločenské vzťahy. Preto táto čiastka jeho reči prešla vo väčšej alebo menšej miere aj do rečí väčšiny európskych národov. Je to dôkazom toho, že u týchto národov spoločenský život nedosiahol ešte taký vysoký stupeň ako u Francúzov. Koncentračným bodom a akoby vrcholom spoločenského života je štát (l'état) (tomuto pojmu v maďarčine nezodpovedá ani birodalom; ani ország). Preto je francúzština bohatá na slová, vyjadrujúce vzťahy v štáte, ale je medzi nimi mnoho takých, ktoré sú len vo francúzštine. - Na dokázanie toho nám postačí niekoľko príkladov. Tak patria do prvej kategórie: salle, salon, compagnon, compagnie, communauté, négoce, trafic, intrigue, comptoir, marque, accorder, raconter, recit, pourparler, raisonner, plaidoyer, haranguer atď. Do druhej kategórie patria: 1'état, souveraineté, suzeraineté, ambassadeur, legat, agens, negociant, delegué, ministre résident, attaché, ministére, parti atď. Produktom konverzácie je rečnícke umenie, ktoré najmä tam prekvitá, kde ho podporuje sama reč. No sú aj významní rečníci vo francúzskej snemovni, ktorí vo výrečnosti prevýšia rečníkov ostatných európskych národov, napr. Berryer, Thiers, Lamartine, Guizot, Odillon Barrot atď. V Nemecku je síce dosť snemovní, ale pri toľkom počte snemovní nepoznáme ani jediného významného rečníka. Ja sám mal som šťastie počúvať nemeckých rečníkov v kostoloch aj na univerzitách, a predsa len musím úprimne povedať, že moju pozornosť nikdy neupútal sám prednes, ale vždy len dôkladné pochopenie a hlboké premyslenie predmetu. Nemecký národ je nad všetky iné národy hlboko mysliaci, a preto je mimoriadne spôsobilý pochopiť vývin ducha a podstatu vecí. Toto národné vnútro odzrkadľuje sa aj v jeho reči. O tom sa najlepšie presvedčíme, keď obrátime zreteľ na výrazy, ktoré používa táto reč na označovanie vnútorných vzťahov, ako: die Sache ergründen, erfassen, erörtern, sich in die Sache vertiefen, versenken, auf die Sache einzugehen atď. Nemčina presne rozlišuje rôzne duchovné momenty, ako: Geist, Seele, a jej patria slová: Bewustsein, Selbstbewustsein, Gewissen, čo sú celkom rozdielne pojmy. Nie je tomu tak vo francúzštine, ktorá pre výrazy Bewustsein, Gewissen upotrebuje jedno a to isté slovo: ?conscience?, a to je veľký nedostatok. Niekto by síce mohol namietať, že sú tie isté výrazy aj v iných rečiach, napr. v maďarčine. Odpovedám, že sú síce aj tam, ale sú preložené z nemčiny. - Výraz ?Gemüt? je len v nemčine, nemá ho ani Angličan - jeho ?mind? a ?soul? to nevyjadruje - ani Francúz. Nemôže to vyjadriť nijaký európsky národ, lebo všetkým týmto národom chýba práve duševný stav, ktorý produkuje ?Gemüt?. Pojem ?Gemüt? súvisí však veľmi tesne s tichým spôsobom uvažovania. Preto my u Nemcov, a to v celej ich histórii, ani nevidíme také náhle vzplanutie, aké badáme u iných národov. V terajšom čase nijaký európsky národ nemá reč, ktorá by bola taká súca na štúdium filozofie ako nemčina, a na to môžu byť Nemci právom hrdí. Abstraktná filozofia je okrasou a najcennejším klenotom nemeckého ducha, a tomu duchu zodpovedajúcej reči, ako produkt týchto tendencií ducha. Rímsky národ nemal žiadnu filozofiu v tomto zmysle, ani jeho reč nebola na to spôsobilá, o čom sa presvedčíme pri bližšom skúmaní scholastickej filozofie.

Scholastici, na ktorých sa nijako nesmieme dívať s pohŕdaním, ako to robia niektorí nevedomci - aby mohli svoje myšlienky akýmkoľvek spôsobom vyjadriť - fabrikovali nové latinské slová, ktoré nazývame barbarskými. Tie slová aj sú barbarské, a predsa sú svedkami duševnej snahy, ale sú zároveň aj dôkazom, že je latinčina nie súca na tento duševný rozvoj. Hneď ako reformácia mocne prebudila a povzbudila nemeckého ducha, odstránili latinčinu, pretože už nebola súca pre nastupujúce duševné zamestnania. Podobne aj filozofia prešla z úzkych hraníc latinskej reči na širokú oblasť nemeckej reči, a to malo za následok jej rozkvet. - Hľa, v akom úzkom súvise je reč s vnútrom každého národa a každého jednotlivca.

Reč je ďalej aj osobitný druh svetonázoru každého národa, a čím je sám národ dokonalejší a duchovne bohatší, tým dokonalejšie sa vyjadruje rečou aj jeho svetonázor. Nemôžeme sa tu púšťať do spracovania tohto bohatého materiálu, lebo už len pre naznačenie jeho jednotlivých častí by sme potrebovali podrobnú štúdiu. Preto iba to spomenieme, že z dokonalejšej a bohatšej reči možno usudzovať na bohatšieho a mocnejšieho ducha patričného národa. Národy, ktorých reč v tomto ohľade prevyšuje iné reči, vyznačovali sa až doteraz v dejinách nielen svojou mocou, ale aj tým, že boli usmerňovateľmi ľudstva a mali hegemóniu sveta. Tieto národy sú takzvané indoeurópske národy, ku ktorým patria v Ázii: Indovia, Afgáni, Médi, Peržania, v Európe však: Gréci, Rimania, Gali, Nemci a Slovania.

Reči všetkých týchto národov pochádzajú zo spoločného žriedla. Nemáme tu miesto, aby sme to dokazovali, a konečne táto otázka je medzi učencami už dávno vyriešená, takže medzi nimi niet už o tom ani najmenšej pochybnosti. A či to neboli práve Indovia, Médi a Peržania, ktorí mocne vládli najmä v Ázii? A neboli to zas Gréci, Rimania, Gali a Nemci, ktorí ovládali Európu a potom cez Európu celý svet? Tieto národy boli doteraz slnkom našej zeme, ktorého svetlo osvecovalo aj ostatné národy, ktoré sa okolo neho grupovali a zohrievali na jeho blahodarných lúčoch. Tieto národy sú ozajstní aristokrati ľudstva v šľachetnom zmysle toho slova. Komu je teda jedna reč ako druhá, kto sa bludne domnieva, že sú všetky reči rovnaké, a kto sa netrápi nad tým, akou rečou hovorí národ, ten je v tomto smere celkom nevzdelaný, nech by sa aj inak pokladal za veľmi vzdelaného. Čím je národ chudobnejší v duševnom zmysle, tým je chudobnejšia aj jeho reč, ako aj opačne - chudoba reči dokazuje duševnú chudobu národa. Jazykoveda v našom storočí tak ohromne pokročila, že kto neprešiel jej dráhou - a veľmi usilovne nepreštudoval významné diela učencov, ako sú Grimm, Bopp, Pott, Bindseil, Humboldt, Silvestre de Sacy a Wilson - múdre by urobil, keby sa ani nepúšťal do debát o reči, lebo v tomto prípade nerobí nič inšie, ibaže mláti prázdnu slamu alebo hovorí do vetra.

Reč je ďalej aj znakom osobnosti, t. j. národ svojou rečou hovorí, že patrí sám sebe, poslúcha výlučne svoj vlastný rozum a je samostatný v duchovnej oblasti. To znamená, že reč ako vonkajší výraz národného ducha postačuje pre rozvoj jeho ľudskosti. Národ len v reči existuje ako národ a bez nej by bol ničím. Podľa toho len vtedy ho uznávajú za národ, keď má vlastnú reč a len ako národ má právo zachovávať určité poslanie vo svete. Národ, ktorý prišiel o svoju reč a zmiešal sa s cudzím národom, týmto činom uznáva, že sa nevládze rozvíjať svojím osobitným spôsobom. Dokazuje, že jeho duch nie je dosť silný pre tento rozvoj, a preto je nútený rozplynúť sa v duchu iného národa a splynúť s jeho rečou ako atribútom toho národa. Ten národ však, ktorý donucuje iný národ na prijatie svojej reči, hovorí: nebol vraj schopný samostatne sa vyvíjať v ľudskosti. Takto zahynuli mnohé národy americké, keď sa Európania dostali aj do tohto svetadielu, a zdá sa, ako by ich bol zničil silný dych Európanov. Podobne zmizli viaceré fínske národy v Rusku, ako Méri a Vézi, a nevedeli by sme im ani mená, keby ich nebol spomenul vo svojej kronike starý ruský dejepisec Nestor. No keď sa ktorýkoľvek národ odvažuje donucovať iný národ, a to taký, ktorý je schopný uskutočniť duchovný vývoj vo svojej materinskej reči, aby sa vzdal svojej materčiny, pácha na ňom najhoršiu krivdu. Tým mu totiž upiera právo schopnosti v jeho duševnej povahe, ľudskosť, ako aj právo na samostatnosť medzi blížnymi. Národ totiž, kým si udržuje samostatnosť, je členom ľudstva; no keď sa zlučuje s iným národom do jedného celku, stáva sa len žilkou. Práve preto si každý šľachetný národ, nakoľko je v jeho moci, vyvolí vždy len to prvé.

Zo všetkého, čo sme doteraz povedali, je jasné, že národ, ktorý donucuje iný národ, aby sa zriekol svojej materinskej reči, natíska mu výzor, ktorý nijako nezodpovedá jeho vnútru, ponúka mu svetonázor, ktorý mu je celkom cudzí a snaží sa ho olúpiť o práva osobnosti, lebo mu upiera duchovný rozvoj v jeho vlastnom duchu. No všetko to je duchovné vlastníctvo, a preto oprávnene vzplanie v každom národe plameň hnevu, keď sa nejaká cudzia moc snaží olúpiť ho o jeho duchovné statky, lebo duchovný majetok je svätý, veď duch je základom človeka. A všetko toto sa pácha na nás Slovanoch, pričom počujeme verejne rozprávať, že sa musíme pomaďarčiť. No my, dobre vediac o svojej sile a o svojej schopnosti: ľudsky sa rozvíjať, vzpierame sa proti tomuto neoprávnenému nároku. Opierajúc sa na svoje dobré právo, budeme sa proti tomu vzpierať a hotoví sme, radšej všetko pretrpieť pri obrane svojich duchovných statkov. Pamätáme totiž na to, že kto si dovolí pošliapať ducha, ktorý je obsahom človečenstva, je ničomník, a tým sa stáva nehodným samostatnosti v rodine národov ľudstva. Nech nám tu však nikto nepredkladá dôvody, pre ktoré sa máme nevyhnutne pomaďarčiť. Veď je duch sám sebe cieľom, a preto by bolo hrozným hriechom používať ho za prostriedok, veď duchovné majetky sú vyvýšenejšie a svätejšie ako hmotné. Tvrdením, že je naše pomaďarčenie nevyhnutné, jasne sa vyjadruje, čo tým zamýšľajú: zničiť naše vnútro jemu nijako nezodpovedajúcim vonkajškom, a nanútiť nášmu duchu zmýšľanie, ktoré mu je celkom cudzie. Už samým úsilím, že nás chcú pomaďarčiť, hovoria nám, že nie sme schopní svojho ducha vzdelávať, ako aj, že sme so zreteľom na našu národnosť nehodní zaujať svoje miesto medzi ostatnými kmeňmi krajiny. A toto, vysokourodzený pán gróf, je naša prvá a najzávažnejšia žaloba, že totiž zásadu nášho pomaďarčenia už tak často verejne vyslovili ako nevyhnutnú a takou ju aj videli. Toto je náš hlavný útlak, pretože sa táto zásada na všetko používa. Z toho vyplývajúce urážky, osočovania a utŕhania treba pokladať za následky spomenutej zásady. Ak im teda chceme urobiť prietrž, musíme vysušiť prameň, z ktorého povstávajú, to znamená, musí sa verejne a slávnostne povedať, že je pomaďarčenie Slovanov nie potrebné. No ani toto vyhlásenie ešte samo osebe nestačí, ale treba aj úradne na tom pracovať, aby po ňom nezostala ani najmenšia stopa, alebo nakrátko: maďarský národ musí od pomadarčovania Slovanov celkom a neodvolateľne raz navždy odstúpiť. Kým sa to však nestane, a to v najprísnejšom spôsobe, ďalej budú trvať oné sťažnosti, neposilní sa dôvera a vytúžený anjel pokoja nepríde medzi nás. Preto je predovšetkým potrebné, aby budúci krajinský snem aj v tomto smere niečo ustanovil, aby zásadu maďarizovania odsúdil ako nezákonnú, zavrhnutia hodnú a nespravodlivú, a najmä na to naliehal, aby sa maďarizovanie už nikdy neobnovilo, lebo len tak môže zavládnuť medzi nami svornosť. Čo sa nás týka, tešíme sa z duchovného prebudenia maďarského národa ako svojich blížnych a občanov, s ktorými sme až doteraz zdieľali radosť a utrpenie. Spoločne s nimi sme neraz kropili polia vlasti svojou krvou vo vojnách proti vpadnuvším barbarským zástupom - a želáme im šťastie na nastúpenej ceste. Rovnako tak uznávame za potrebné, aby vzdelanci nášho národa sa učili a ovládali maďarčinu - nakoľko to vyžaduje styk s našimi spoluobčanmi, alebo to požadujú iné okolnosti - ale vo svojom duchovnom živote ju nijako nechceme používať. V nej predsa nemôžeme uskutočniť svoj duchovný rozvoj, preto len svoju materinskú reč, ako svätú relikviu, od svojich otcov zdedenú, chceme používať pri svojom duchovnom rozvoji. My sa jej nikdy nevzdáme, lebo sme pevne presvedčení, že náš národ nezahynie, ani zahynúť nemôže, ale že aj on po mnohých búrlivých dňoch nádherne rozkvitnúc vstúpi na javisko ľudstva a zaujme čestné miesto v našej vlasti. Veľký Bože, neodopri nám pritom svoju pomoc!

A veď kto by sa aj zriekal svojej materčiny, v ktorej sa prihovárajú dávno zomrelí otcovia svojim neskorým potomkom? Reči, ktorá sa z generácie na generáciu pestovala ako sväté dedičstvo, v ktorej každý národ ospevuje a rozpráva svoj život a činy a zanecháva ich svojmu potomstvu? Kto by sa aj chcel vzdať reči, v ktorej sa pozdvihuje k Bohu každý človek, v ktorej zvelebuje najdokonalejšieho ducha, v ktorej sa raduje zo svojho života? Oj, nie, my sa jej nevzdáme, a v našej hrudi žije upokojujúca nádej, že maďarský národ uzná svätosť našich snáh a potom príde hodina zmierenia. Áno, už počujeme hlas zmierenia z úst grófa Štefana Széchenyiho, patriarchu maďarského duchovného rozmachu, a z vašich úst šľachetný pán gróf.

Na dokázanie skutočnosti, že zásada o pomaďarčení Slovanov bola vyslovená verejne, a čoviac opätovne, takže z nej povstali všetky pletichy, pripomenieme najprv na to sa vzťahujúce výroky, potom však vyrozprávame, ako túto vyslovenú zásadu slovom i činom uskutočňovali. Takto prednesieme svoje žaloby a sťažnosti, čím vyhovujeme vašej žiadosti šľachetný pán gróf, pričom zároveň vás a všetkých, ktorí si ctia právo, vyzývame, aby sa zo všetkých síl o to zasadili, aby sa nám právo prisúdilo.

Najjasnejšie vyslovil zásadu pomaďarčenia Slovanov gróf Karol Zay z Csömöru vo svojej verejnej reči - keď sa stal generálnym dozorcom evanjelických zborov a škôl v Uhorsku. Každý sa o tom môže presvedčiť z tejto reči, vytlačenej v maďarčine, nemčine a slovanskej reči. Táto reč sa najbôľnejšie dotkla srdca každého Slovana, lebo v nej sa jasne povedalo, že my pre svoju slovanskú reč sa nemôžeme zachovať vo svojej evanjelickej viere. Nie sme vraj schopní slobody a v dôsledku toho nie je možný náš duchovný rozvoj v našej reči a my pri jej používaní nemôžeme sa stať dôstojnými členmi ľudstva. Takto nám gróf Zay popiera ľudskosť v našej národnosti a odoberá nám našu ľudskú dôstojnosť. Maďarizovanie Slovanov a jeho mocné napomáhanie oznamuje gróf v tejto svojej reči: ?ako najsvätejšiu povinnosť každého ozajstného vlastenca Uhorska, obhajcu slobody a vzdelanosti, verného poddaného rakúskej dynastie, ak sa totiž nedá zaslepiť, alebo sa usiluje vyhnúť upodozrievaniu z vedľajších úmyslov.? Na čo sme teda znížení podľa grófovej reči? Na neužitočnú zberbu, ktorá prekáža mravnému rozvoju a ako takú ju treba čím skôr z cesty odstrániť. Na úbohú masu, ktorá už čírou svojou existenciou sa stáva prekážkou pre rozvoj ľudstva, a preto ju treba čím skôr zničiť. Podľa toho sme my ešte horší ako helóti, lebo tí aspoň vykonávali nejaké služby svojim pánom; slovom, sme horší ako otroci, nie sme ani ľudia. Nuž a kto by sa na to nerozpomínal s najväčšou bolesťou a nevôľou? Celkom iste každé ľudské srdce! - Tým sa dá aj to vysvetliť, prečo Slovania tak mnoho písali a hovorili proti grófovi, čo sa stalo podľa našej mienky s najväčším oprávnením, lebo on pranieroval slovanský národ a svojimi slovami ho až do prachu ponížil; on vyslovil zásadu, a iní ju vykonali. Gróf Zay chcel dôvodmi dokázať (!!!), čo vyslovujú mnohí surovci: Slovan nie je človek! - Keby existovala súdna stolica humanity, tam by sme ho boli obžalovali a tam by sme ho boli vzali za slovo. Teraz sme proti nemu písali a spoliehame sa na skutočnosť, dúfajúc, že ona pochopí a potvrdí naničhodnosť jeho slov. Vieme, že mu po vyslovení tej jeho zásady z mnohých strán zaslali ďakovné prípisy, že jeho reč mnohí prijali s veľkou pochvalou, takže všetci tí onú zásadu schválili a si ju osvojili. Nemyslíme, že medzitým by gróf Zay bol vynašiel maďarizačný princíp, to nie, pretože toto úsilie, ktoré bolo už vtedy rozšírené v maďarskom národe a v mnohých súkromných krúžkoch ho vyslovovali ako žiadosť, ktoré ďalej bolo zrejmé každému podľa úsilia všetkých maďarských horlivcov, on len prvý verejne vyhlásil pri nastúpení svojho úradu, a začal podľa tohto princípu hneď aj konať. Ten istý princíp opakuje gróf Zay vo svojom liste levočským profesorom, ako aj v ďalšom, ktorý poslal všetkým superintendentom; o ňom si v ďalšom ešte niečo povieme.

Pokladáme za nepotrebné, aby sme uvádzali ešte ďalšie príklady ako dôkaz na tento ohlásený princíp. Uspokojíme sa s týmto jedným, ktorý pochádza od jeho zástupcu, lebo by veru bolo príliš veľa, keby sme chceli o všetkom tom rozprávať, čoho sú aj tak plné maďarské noviny. Teraz si ukážme, ako sa slovami pestuje zásada pomaďarčenia Slovanov. Po prednesení vecí, ktoré sem patria, rozpovieme, ako sa táto zásada uplatnila v praktickom živote.

Slovami podporovali túto zásadu na rôzne spôsoby, a to tak, že opísali Slovanov ako nebezpečných ľudí, ich činnosť, ktorá smerovala na vzdelanie slovanského ľudu a na rozvoj jeho mravnosti a nábožnosti, osočovali a jednotlivcov hanobili rôznymi výčitkami. Všetkým tým chceli docieliť, aby Slovanov, za nebezpečných vyhlásených, prinútili zriecť sa svojej materinskej reči, aby zadusili v nich ich duchovné úsilia, a tým aby ich uvrhli do nevedomosti. Tak by sa potom mimovoľne pripojili k maďarskému národu. Ďalej by sa jednotliví Slovania odstrašili od všetkého, čo je slovanské a ich národ by bol olúpený o všetkých vzdelanejších mužov. No povšimnime si skutočnosti, ktoré to dokazujú. Sem patrí predovšetkým Kramarcsikov čiže Szatócsov článok proti Hlaváčkovi, jeho žiakom a ich slovanskému literárnemu spolku, ktorý vyšiel roku 1840, v 92. čísle Jelenkoru. Szatócs v tejto písačke obviňuje Hlaváčka a jeho žiakov z vlastizrady a pripisuje im nebezpečné pikle. Týmto článkom poštvaný gróf Zay sa pustil do boja proti všetkým tamojším profesorom vo svojom prísnom liste im adresovanom. Tam hovorí, že si dovolili pletichy proti vlasti, že ju preklínali, že sa usilovali potlačiť maďarskú reč, reč slobody atď. V tom istom liste pokladá slovanskú reč za reč otrokov, ktorá nie je rečou slobody, a tvrdí, že jej rozvoj prekáža rozvoju evanjelickej viery. Slovanov vraj preto treba pomaďarčiť, lebo sú, ako sa on o nich vyjadruje, pomáhačmi Rusov. Tento list poslal gróf Zay všetkým superintendentom, a okrem toho dal ho vytlačiť v 102. čísle Jelenkoru. Onedlho potom gróf Zay rozoslal obežník všetkým superintendentom, v ktorom obžalúva evanjelických Slovanov z vlažnosti k ich viere. Tam Slovanov zadeľuje do troch tried: jedna z nich sa neškodne zapodieva so slovanskou rečou, druhá si čo najtúžobnejšie želá spojiť sa so západnými Slovanmi na založenie slovanskej ríše, a tá tretia je v tajnom spojení s Rusmi. Medzitým gróf Zay zostal dlžen dokázať to vyčerpávajúcimi dokladmi. Nech gróf dokáže, v čom sme my evanjelickí Slovania boli vlažní k svojej viere, alebo kedy a kde sme pripravovali zánik vlasti. Tieto žaloby proti Slovanom boli zopakované v brožúre, ktorá vyšla v Lipsku pod názvom Protestantismus, Magyarismus, Slavismus. Tieto žaloby vyprovokovali žiaľ už zosnulého grófa Aurela Dessewffyho k prísnemu pokarhaniu, ktoré vyšlo v 90. čísle Világu z roku 1841.

V 10. čísle novín Társalkodó z roku 1841 napísal nepomenovaný J. t. i., že medzi slovanskými študentmi sú vraj politické veci najdôležitejšie, a preto, ako hovorí, korešpondujú s moravsko-českými literárnymi spolkami, ba zrovna s Akadémiou ruskej reči v Petrohrade.

V 30. čísle Társalkodó z roku 1841 píše Helmeczi, že meno zlosyna zasluhujú všetci, ktorí vôbec kujú nebezpečné plány, ktorí píšu v nemeckej alebo slovanskej reči proti maďarizovaniu a pod.

V 80. čísle Jelenkoru z roku 1840 zazlieva sa superintendentovi Seberinimu, že v slovanskom zbore v Gyóne, kde niektorí vedia aj maďarsky, počas svojej vizitácie kázal v slovanskej reči. V tých istých novinách pripisujú superintendentom akúsi panslavistickú machináciu, pre ich schôdzku s niektorými kňazmi. Na tejto schôdzke revidovali a vyberali nové piesne do nového spevníka, ktorý mal prísť namiesto starého a nepostačujúceho. Tento nový spevník už bol vytlačený a rozoslali ho po zboroch. Nuž a takéto urážky svätého podujatia nemajú sa dotknúť čo najbolestnejšie srdca každého z nás a nemajú naplniť naše vnútro oprávneným hnevom?!

V 80. čísle Hirnöka z roku 1841 predkladá sa takýto plán na pomaďarčenie Slovanov: Maďari majú Jeho Veličenstvo poprosiť o povolenie 60 000 maďarských vojakov preložiť do takých krajov, kde pospolitý ľud nehovorí po maďarsky. Z tých vojakov by bolo podľa toho 60 000 učiteľov maďarskej reči a už o tri roky by bolo 60 000 domov a v nich 300 000 duší pomaďarčených. Po uplynutí troch rokov by mohli týchto vojakov preložiť zase do iných 60 000 domov, a keď sa to takto za 12 rokov zopakuje, bude pomaďarčených 1 200 000 duší a tých, pomaďarčeniu ktorých sa nemožno úfať, sotva zostane viac. Každého takého vojaka, hovorí autor, bolo by treba v mene vlasti napomenúť, aby sa rád podujal na pomaďarčenie každého takého domu, ktoré má potrvať tri roky, a jeho prácu mali by odmeniť 15 zl. konv. mince. Takým spôsobom by sa vyžadovalo ročne 300 000 zl. a za 12 rokov 3 600 000 zl. konv. mince. Po troch rokoch by aj stolica aj duchovenstvo vyslali sudcu, ktorý by šiel z dom na dom a po vykonanom vyšetrení by porozdeľoval odmeny. Tomu hospodárovi; ktorý by po troch rokoch spolu so svojou čeľaďou hovoril po maďarsky; odpustili by domovú daň, a tak každý z nich by mal dvojitý zisk, hovoril by maďarsky a neplatil by ani domovú daň. Na zadováženie na to potrebných peňazí navrhuje K-u-J, autor tohto plánu, aby sa za 16 rokov nezvolával krajinský snem a vyslancom inak patriace peniaze, ako aj peniaze, ktoré by za ten čas strovili magnáti, mohli by sa použiť na tento cieľ. Ako on hovorí, môžeme byť aj za 16 rokov bez nových zákonov. Ale dosť už z tejto pochabosti!

V 10. čísle Társalkodó z roku 1840, ale aj inde, váľali sa nepravdy na slovanskú študujúcu mládež v Prešporku a na iné osoby, ako by na zrúcaninách Devína boli obetovali Svätoplukovi, spálili Széchenyiho obraz a boli porobili iné surovosti. Všetko to bola číročistá lož!

Ďalej musíme spomenúť aj násilnosti, aké sa používajú pri pomaďarčovaní Slovanov, pretože najlepšie svedčia o zmýšľaní a vôli Maďarov. Je veľký počet týchto násilností, no my o všetkých ani nevieme, a nemôžeme o nich ani vedieť, pretože je krajina veľká a je len málo miest, kde by sa neboli stali podobné prípady. Práve preto však dúfame, že sa ešte mnohí ohlásia v tejto dôležitej veci a verejnosti prednesú, o čom vedia.

Činy, ktoré mali podkopať náš národ, sú rozličného druhu: keď nás Slovanov z niečoho obviňujú, na naše ospravedlnenie dajú nám v maďarských novinách miesto len veľmi zriedka, alebo ho vôbec nedajú, a zo slovanských vecí sa verejne ľahkovážne posmievajú. O našom národe, o našich najzáslužnejších mužoch, ktorí sú obhajcami našich práv, šíria sa posmechy a urážky. Nevinným zábavám Slovanov prekážajú a pripisujú im zlé alebo nebezpečné tendencie. Neprislúži sa im nijaké právo, ak sa ho dožadujú v materinskej reči. V našich evanjelických konventoch sú reči našich obhajcov potlačované krikom rôznych neskúsených ľudí, takže ich nakoniec ani nepočuť. Na mnohých miestach našej vlasti sa výučba slovanských detí hatí nastrčeným maďarčením a tým aj vzdelanie nášho ľudu, ktorému jednako prislúchajú ľudské práva a okrem toho tvorí aj časť našej vlasti. Zavádzaním maďarskej reči do našich slovanských chrámov šliapu nohami nábožnosť nášho národa, ktorá je to najvyššie, čo má človek. No a naposledy, keď svoje sťažnosti prednášame Jeho Veličenstvu a snažne prosíme toto najvyššie miesto o zadosťučinenie - už aj to nám počítajú za zločin proti vlasti, za to nás inkvirujú a trescú. Ako dôkaz správnosti našich tvrdení nech poslúžia tieto fakty:

Keď v maďarských novinách, a najmä v Jelenkore začali urážať Slovanov, a predovšetkým evanjelické kňazstvo obžalovali z panslavistických zásad, pán Kosec, farár na Ponikách, obci vo Zvolenskej stolici, napísal proti tomuto hanobeniu ospravedlňujúci článok, ale keď ho poslal Jelenkoru, jeho redaktor ho neprijal.

Dňa 23. júna 1841 bol v Prešporku evanjelický konvent Preddunajského dištriktu. Na tomto konvente pán Michal Hodža, evanjelický farár zo Sv. Mikuláša, známy svojou učenosťou a počestným životom, povedal reč ako vyslanec Liptovského seniorátu, v ktorej žiadal, aby na prešporskom lýceu už 40 rokov existujúca slovanská katedra bola uznaná za verejnú dištriktuálnu stolicu. Tým by tento ústav, ktorý je nevyhnutne potrebný pre študentov teológie, získal pevnejší základ a väčšiu vážnosť a na ten cieľ Liptovský seniorát skrze svojho vyslanca sľúbil prispieť niekoľko tisíc zlatými. Znenazdania vyšla v Hirnöku správa o tomto konvente, v ktorej sa veľmi zle hovorilo na pána Hodžu pre jeho reč. Pán Hodža nato napísal odpoveď a poslal ju redakcii Hirnöka, ale článok až do dnešného dňa nevyšiel na stĺpcoch týchto novín.

Do Pesti Hirlapu poslal nejaký darebák koncom augusta článok o divadelnom predstavení, ktoré chceli usporiadať slovanskí študenti v slob. kráľ. meste Trenčíne, a v tom článku bolo plno nepravdy. Označil v ňom bratov Štúrovcov za vedúcich tohto podujatia a pripojil k tomu ešte mnoho podobného klamstva. Spomenutí sa síce na svojej ceste domov zastavili v Trenčíne, aby si pozreli divadelný kus, no neboli vôbec vedúcimi toho podujatia. Aby podvrátili klamstvá na študujúcu mládež a seba, vypracovali opravu, ktorú hneď poslali redakcii Pesti Hirlapu, ale tá ju neuverejnila. Boli teda prinútení úradne sa obrátiť na vysoké cenzorské kolégium, aby ich opravu prijali do Pesti Hirlapu; takým činom docielili, že oprava konečne vyšla v Pesti Hirlape. Žalujú na nás a naše ospravedlnenie prijímať nechcú - tak ďaleko to už došlo s nami v našej krajine!

Ľudovít Štúr vypracoval pred dvoma rokmi článok proti osočovaniam nakopeným na Slovanov a doniesol ho do redakcie Hirnöka, ale ani tieto noviny, ani neskôr Jelenkor ho neprijali.

Na dôkaz, ako sa vysmievajú z našej slovanskej reči a našich dávno umretých predkov, môže poslúžiť maďarské divadlo v Pešti. Tam Svätopluka, slávneho kráľa Veľkomoravskej ríše, ktorého sa bál Arnulf mocný nemecký kráľ, takže aj iných nabádal proti nemu, veľmi mrzko predstavili na potupu celého národa. Toto vskutku nikomu neslúži ku cti, keď sa takýmto historickým osobám, ktoré sa vyznačili nad iných ľudí svojím duchom, vysmievajú a z ich činov sa posmeškujú. To ukazuje na hmotárstvo hrubého zrna, v ktorom sa váľa posmešník.

Podobné pohanenia sa aj dnes dostávajú mužom, ktorí v snahe o vzdelanie Slovanov hája naše práva. Tak napríklad všetci o tom vieme, ako niekoľkí mladí ľudia pána superintendenta Jozeffyho, tohto ctihodného starca - o jeho bezúhonnom živote by sa nedalo nič hanlivého povedať - minulého leta na Sliači, kam prišiel na zotavenie, poctili mačacinou preto, lebo viedol deputáciu pred Jeho Veličenstvo, ktorá predložila sťažnosti Slovanov a prosila o pomoc. Mysleli, že tým na úbohého starca uvalia potupu, ale tá dopadla na ich vlastné hlavy. Podobné príhody sa aj viac ráz stali zbožnému starcovi. Tak dvaja ľudia, Michal Pásztor a Ondrej Lenárt, obidvaja Maďari, zbierali v našej vlasti milodary na stavbu nového kostola v Perjesi. Keď prišli k Jozeffymu, prispel im aj on a podpísal do knižky svoje meno. Keď títo ľudia prišli do Boršodskej stolice, oslovil ich v dedine Balaton istý Fodor Ferenc takto: ?Čo je to za človeka, ten váš biskup?? (Jozeffy). Na otázku si hneď sám aj odpovedal: ?Je to obyčajný vlastizradca a nezaslúži inšie, len aby ho obesili!? Potom pod meno Jozeffyho pripísal slová: ?Pansláv, nepriateľ vlasti!? - A s týmto zápisom tí ľudia obišli celú krajinu! - Na Muránskom zámku namaľovali na stenu šibenicu, na ktorej predstavili slovanských vyslancov ako obesencov s vypísaním ich mien! Jozeffy bol prvý na tomto pranieri. O dobrú vôľu by nebola núdza.

Levočskému profesorovi Michalovi Hlaváčkovi, popudení Szatócsovým článkom, jeho vlastní žiaci povybíjali obloky, ako možno o tom čítať v 52. čísle Hirlapu z roku 1841. A čo máme povedať o Kollárovi, ktorého si všetci vrelo ctíme za jeho nesčíselné a veľké zásluhy o naše vzdelanie, ktorý tak isto musel zniesť mnoho podobných urážok? - Aj dôkladný a duchaplný Čaplovič by už-už bol dostal zlú odmenu za svoju obranu Slovanov, lebo vo Világu navrhli, aby ho za to, že sa opovážil brániť Slovanov a plány na ich pomaďarčenie nazval nespravodlivými, olúpili o jeho staré šľachtictvo. No Čaplovič práve touto obranou potlačených ukázal sa šľachticom a prejavil svoje šľachtické zmýšľanie. V Uhorsku však panujú iné pojmy o šľachte a ušľachtilosti! - Mali by sme tu spomenúť aj iných ľudí, ktorí museli znášať posmechy a prenasledovania len preto, že sa zaujali o svoj slovanský ľud a jeho vzdelanie, ale prejdeme cez to mlčaním.

Ako prekážajú nevinným slovanským zábavám, vidieť z tohto prípadu. Prešporskí slovanskí študenti chceli minulý rok na začiatku svojich prázdnin zahrať niekoľko divadelných predstavení v kráľovskom slobodnom meste Trenčíne. Vyzvalo ich na to niekoľko mešťanov v tomto meste, kde bývajú samí Slováci, tak ako už aj prv zahrali viac kusov na Myjave, obci v Nitrianskej stolici, na veľkú radosť tamojších obyvateľov. Ešte pred prázdninami poprosili mestský magistrát o dovolenie hrať, a ten im ho aj vďačne dal. Keď prišli do Trenčína a v divadle chceli porobiť potrebné prípravy, predvolali ich pred vrchnosť, ktorá im na ich najväčšie prekvapenie odriekla raz už dané povolenie; oni však medzitým už prekonali ťažkú cestu. Takto obrali obyvateľov Trenčína o zábavu a divadlo len preto zakázali, lebo malo byť slovanské; no maďarské by celkom iste neboli zakázali. Na divadlo sa poponáhľali aj obyvatelia z okolia, ale museli sa vrátiť, keď zbadali, že ich takto oklamali, a boli nad tým veľmi pobúrení. Vrchnosť preto nepovolila divadelné predstavenie, lebo niektorí zlosyni rozhlásili, že títo mladíci prichádzali ako ruská propaganda. No táto správa bola v skutočnosti len zámienkou, pretože niektorí z vrchnosti tvrdili, že divadlo preto nepovolili, lebo sa obávali nepokojov v meste. Dopočuli sa vraj, že niektorí maďarizátori v meste najali viacerých bitkárov a s nimi sa chystali prepadnúť mladíkov počas predstavenia. Je to vskutku veľký pokrok nášho veku! V Čechách, v Poľsku a inde hrávajú po vidiekoch ochotníci, ale u nás, v ústavnej krajine, ako je Uhorsko, je to zakázané a podobné podujatia sa deklarujú za nebezpečné. Či sa už Slovania v Uhorsku nesmú ani len verejne zabávať?!

V najnovších časoch sa uzniesli niektoré stolice, že budú prijímať písomné prosby len v maďarskej reči, a to je hrozný nátlak na nás Slovanov, ktorí v niektorých stoliciach bývame výlučne len sami, a zase v iných spolovice alebo aspoň čiastočne. Keď teda chce slovanský ľud, aby ho vypočuli na súdoch, musia si právnu ochranu hľadajúci jednotlivci nechať napísať svoje podanie znalcom maďarskej reči. Z toho však vzniká veľké zlo, lebo žiadateľ nerozumie svoju prosbu, takže ani nemôže posúdiť, či je v nej vyložené všetko, čo tam má byť. Medzitým výrok súdu veľmi často závisí od dôkladného prednesenia veci. Treba aj to pripomenúť, že uchádzači o právnu ochranu utrácajú hodne zo svojho majetku, lebo v slovanských stoliciach je len málo ľudí, ktorí vedia po maďarsky, takže sa im za ich ustávanie musí dobre zaplatiť. No či je niečo prirodzenejšieho a múdrejšieho, ako vypočuť žalobníka alebo kohokoľvek, kto hľadá právnu ochranu, v jeho vlastnej reči, v ktorej sa vie vyjadriť a svoju vec môže najlepšie predniesť? Ak sa deje ináč, právo, ktoré by malo byť nad všetko iné povýšené, znižuje sa a ponižuje na prostriedok šírenia cudzej reči. No štátu a súdom má a musí záležať predovšetkým na vykonávaní spravodlivosti ako takej, pretože právo je základom štátu. Je teda nespravodlivé klásť na právo určité podmienky a robiť ho závislými od nich. Ak teda v jednom štáte žije niekoľko národov, a právo sa tam prisluhuje iba v reči jedného z nich, vzbudzuje to zdanie, ako by všetky ostatné národy boli bezprávne a právo by patrilo len tomu jednému. No, chvalabohu, v našich časoch sme už tak ďaleko pokročili vo vývoji ľudstva, že právo patrí nielen jednotlivcom, ale ľuďom vôbec, nech by boli akéhokoľvek stavu, národa alebo náboženstva. Už sa nerobí, ani nemôže robiť rozdiel medzi podmanenými a podmaniteľmi, lebo títo sú práve takí ľudia ako aj tamtí, a tak obidvom patrí to isté právo. Kde by ešte robili rozdiel medzi víťazmi a premoženými, čo sa týka práva, tam by vládla ešte surovosť a barbarstvo. V takom prípade by každý kresťanský štát v Európe mal za povinnosť postarať sa, aby takýto hanebný stav bezprávia bol čím prv odstránený. Alsasania, Nemci, majú vo Francúzsku tie isté práva ako Francúzi, hoci tamtí boli podmanení silou zbraní týchto. Je to tak aj inde v Európe, lebo sú to všetko kresťanské štáty. Má len v Uhorsku byť inak, totiž nekresťansky? Keď teda ľudia ako takí majú právo, sú aj oprávnení predstúpiť pred súd vo svojej národnej individualite a nárokovať si právnu ochranu. Povinnosťou sudcu je však vypočuť ich, a teda náležite rozumieť ich reči, lebo jeho povolaním je beztak slúžiť z jednej strany rozumnej všeobecnosti, ktorou je právo, a z druhej strany onej všeobecnosti, ktorú tvoria ľudia a národy. Pruský štát v najnovšom čase prísne nariadil, aby v Poznaňsku všetky súdy bez rozdielu prijímali poľské podania a aby sa Poliakom prisluhovalo právo na základe ich žiadostí, napísaných v poľskom jazyku. Žiaľ, v Uhorsku je to nie tak, lebo, ako sme už povedali, mnohé stolice sa uzniesli, že na súdoch majú mať výlučnú platnosť len po maďarsky skoncipované žiadosti. - Takto sa uzniesla Trenčianska a Nitrianska (v nej autor videl na vlastné oči, ako neprijali slovanskú prosbu), Békešská a iné stolice. Podľa najnovších novinárskych správ v Békešskej stolici rozhodli už aj to, že aj pánske stolice majú prijímať výlučne len maďarské žiadosti.

Utláčanie Slovanov zachvátilo už aj evanjelický aug. vyzn. generálny konvent, alebo skôr jednu jeho časť, ktorá si vytýčila za svoju hlavnú úlohu diktatúru v tomto zhromaždení. Tieto zhromaždenia boli prv schôdzkami evanjelikov aug. vyzn., na ktorých sa pokojne a umiernene rokovávalo o pomeroch evanjelikov. Od dvoch rokov sa však tieto konventy zmenili na hučiacu hromadu ľudí, ktorá zo zhromaždení vyhnala náboženské a školské veci. Ich miesto zaujali z najväčšej časti spory, týkajúce sa národnosti a politiky, ktoré vôbec nesúhlasia s cirkevným zriadením a doterajšími pochopmi cirkevných konventov. Je to iste veľmi dobre, že evanjelici aug. vyzn. majú každý rok takéto konventy, ktoré reprezentujú jednotu nie práve pevne spojených evanjelikov a navrhujú, čo má mať u evanjelikov všeobecnú platnosť, ale bez akéhokoľvek zasahovania do vieroučných otázok. Teraz sa však toho treba obávať, že pre búrlivé debaty, aké sa tu od dvoch rokov konajú, konvent utratí všetku vážnosť a že zasahovaním do cudzích vecí, o ktorých mu vôbec nepatrí rozhodovať, podkope si svoje vlastné základy.

Na jednom takomto generálnom konvente, z roku 1841, na ktorom sa strašne debatovalo o panslavizme a o ruskej propagande, navrhol Kossuth, redaktor Pesti Hirlapu, aby boli celkom zrušené slovanské ústavy, existujúce na vyšších evanjelických školách aug. vyzn., na ktorých sa budúci slovanskí duchovní cvičia vo svojej materinskej reči a tam sa aj inak zdokonaľujú vo vedách a známostiach prostredníctvom predkladaných prác, ako aj v myslení, a na ich mieste aby boli číre homiletické cvičenia. Proti tomu protestovali niektorí zástupcovia Slovanov, ale pre strašný rev ich ani nebolo možno riadne rozumieť. Napokon prijali Kossuthov návrh, a to s odôvodnením, že by podobné spolky v budúcnosti mohli byť nebezpečné. Vskutku, neobyčajný dôvod! Treba ich teda zničiť nie preto, že sú nebezpečné, ale iba preto, že by sa mohli v budúcnosti stať nebezpečnými. Podľa takej logiky by teda mali človeka už v najútlejšej mladosti zavrieť do väzenia, aby neskoršie nemohol škodiť. Je to vskutku spravodlivosť bez páru!! O týchto spolkoch sa v novinách hrozne veľa potáralo, ale sa nikdy nedokázala ich nebezpečnosť, napriek tomu, že jeden z nich, ten v Prešporku, na žiadosť grófa Zaya aj vyšetrovali. Ako sme sa dopočuli, zápisnicu o tomto vyšetrovaní na konvente síce prečítali, no jednako to nič nepomohlo, hoci tá zápisnica slovanskú mládež v Prešporku verejne ospravedlňovala. Podobné spôsoby pripomínajú bájku o jahňati a vlkovi, pretože sa skutočne podľa nej koná: ?Chcem, aby jahňa zahynulo. Či je vinné alebo nie, je to moja vôľa, aby ono zahynulo.?

Takéto slovanské ústavy sú nanajvýš prospešné, ba práve nevyhnutne potrebné. Totiž nielen budúci učitelia slovanského ľudu majú a musia náležite vedieť reč, v ktorej budú ľud vyučovať, ale náš slovanský ľud potrebuje aj takých, ktorí budú jeho vzdelanie spismi napomáhať a slovanský ľud do vedomostí písomne zasväcovať. Naša snaha po vzdelaní je šľachetný, výlučne ľudský zámer, a je to aj naša zvrchovaná potreba. Preto každý, kto našej mládeži zakazuje, aby sa vo svojej materinskej reči a jej prostredníctvom vzdelávala v známostiach a vedomostiach, nohami šliape najsvätejšie ľudské právo a vynasnažuje sa svojich blížnych až do prachu ponížiť, a to preto, aby sa on pozdvihol nad túto poníženú masu a mohol si ju podrobiť. Ako sa však zhodujú tieto tendencie s ostatnými Kossuthovými zásadami, ktoré hlása vo svojom Hirlape? Musíme teda povedať, že ich poznáme podľa ich ovocia a nie podľa ich slov a každý, kto to počuje, bude istotne uvažovať, či to Kossuth naozaj vážne myslí čo slovami hlása, alebo sa hádam za jeho slovami skrýva niečo iné? Iste, iste, tvrdíme my. Kto na tom pracuje, aby sa iní nemohli vzdelávať, kto iným upiera ľudské právo, nechce slobodu, aj keď ju stále hlása. Ten chce niečo nerozumné, a bez rozumnosti niet predsa žiadnej slobody, pretože taká partikulárna sloboda je číra drzosť a svojvoľnosť. Toto stanovisko zastáva Kossuth, ako o tom jasne svedčia jeho mnohé vezércikky, ktoré sú v Pesti Hirlape. Nejdeme to dokazovať na tomto mieste. Nabudúce si o tom ešte povieme, rozumie sa, len stručne, lebo obšírnejšie o tom hovoriť, na to by sme potrebovali celú novú stať. Že sme my Slovania spôsobní pre vzdelanie a duchovný život, dokazuje celé naše úsilie a potvrdzuje to medziiným aj náš prosbopis, ktorý sme minulý rok predložili Jeho Veličenstvu, nášmu najmilostivejšiemu kráľovi, v ktorom sa sťažujeme na potláčanie nášho práva. Takže nie sme nejaká masa bez práva a bez ducha, za akú nás vyhlasovali redaktori časopisu Vierteljahrsschrift aus und für Ungarn, ale sa cítime aj ľuďmi a taktiež i národom. Keď sa ublíži nejakému otrokovi, ktorý nič nevie o svojej ľudskej hodnote, ublíži sa len možnému človekovi, no keď sa ublíži človekovi, ktorý pozná svoju cenu, ublíži sa opravdivému človekovi, a to je dvojnásobný hriech.

Uzavretie generálneho konventu neprijal preddunajský dištriktuálny konvent, a tak ho celkom pominuli aj iné zborové konventy, a to oprávnene, vzhľadom na nespravodlivosť samého uznesenia, ale aj preto, lebo dobre vedeli, že generálny konvent, alebo správnejšie jedna jeho časť, nemá žiadne právo na podobné zákonodarčenie. Okrem toho spomenutý generálny konvent bol aj neplatný, lebo v zasadnutí bolo množstvo ľudí, ktorí ta nijako nepatrili, ktorým neprislúchalo žiadne právo hlasovať a uznášať sa, pretože to právo patrí výlučne len vyslancom štyroch superintendencií. Títo na konvent ani nepatriaci a rôzni len náhodile v Pešti prítomní ľudia zúčastnili sa toho konventu a svojím krikom vynútili uznesenie, zhodné s ich vôľou. Toto uznesenie bolo zopakované na konvente z 15., 16, a 17. júla 1842, o čom ináč zamýšľame ešte tu ďalej porozprávať.

Tomuto úsiliu, zakázať slovanskej mládeži na vyšších školách vzdelávať sa v materinskej reči, rovná sa zavádzanie maďarčiny do dedinských a mestských škôl, v ktorých sa deti učia prvým, najpotrebnejším vedomostiam. Aby sa to uskutočnilo, založili sa v niektorých stoliciach spoločnosti, ktoré majú za cieľ sa o to snažiť, aby učitelia vo svojich školách deti čím najlepšie pomaďarčili. Delegáti, ktorých tieto spoločnosti vysielajú na verejné skúšky, pamätajú na to, odmeniť učiteľov, ktorí sa najviac zaoberali vyučovaním maďarčiny, ako aj deti, ktoré urobili najväčšie pokroky v maďarskej reči. Ľahko možno pochopiť, že učiteľov, ktorí žijú beztak v biede, najviac peňažná odmena zvedie na maďarskú výučbu, tak budú hlavne na to dbať, aby deti robili pokroky v maďarčine a nie v potrebných vedomostiach. Ich hlavným cieľom bude teda maďarčenie a nie vedomosti a náboženská výučba. A naozaj, maďarčina im dá mnoho práce, lebo nie je to žiadna maličkosť, deti, ktoré hovoria len slovansky, vo vyučovacích hodinách naučiť cudzej reči. Ako mnoho sa môžu deti naučiť pri takomto spôsobe, možno si ľahko predstaviť, pretože vedomosti sú len nástrojom maďarskej reči a hlavným predmetom je maďarčina. Keďže sa deti učia predovšetkým maďarčinu a vedomostiam sa učia po maďarsky, zostávajú celkom pozadu. Nuž ako by aj mohlo dieťa porozumieť látke v cudzej reči, keď aj v materinskej reči sa musí namáhať, aby jej rozumelo? Nuž a či sa vskutku mnoho naučia z maďarčiny za ten krátky čas, čo chodia do školy? Najviac ak jednotlivé slová a niektoré nesúvislé vety, ktoré po vyjdení zo školy onedlho aj tak zabudnú. Nuž a čo bude z takej mládeže? Divý, neotesaný ľud, nemajúci žiadne náboženstvo a žiadnu mravnosť. No a získa tým niečo vlasť, keď veľká časť jej ľudu zosurovie? Súďte o tom všetci vy rozumní!! Je to hra, lenže hrozná a nemilosrdná hra, v ktorej ide o pokoj a šťastie celého národa. No nielen tieto spoločnosti, ktoré sa usilujú školu pomaďarčiť, ale aj niektorí prepiati maďarskí horlivci v jednotlivých obciach priviedli to tak ďaleko, že sa nielen učebné predmety vyučujú po maďarsky, ale aj náboženstvo. To sa stalo v Nireďháze. Pán superintendent Jozeffy, ktorý pochopil, že náboženstvu z tejto strany hrozí veľké nebezpečie, ako statočný muž poslal tomuto zboru pastiersky list, napísaný síce v otcovskom tóne, ale pritom vážny a okolnostiam primeraný. V tomto liste nireďházsky zbor oprávnene napomenul, aby zanechal svoje nerozumné konanie a aby zakázal vyučovať svoje deti po maďarsky, ak si z nich želá vychovať poriadnu a nábožnú mládež. Tento po slovansky štylizovaný otcovský list vyšiel tlačou, a kto ho čítal, mohol sa o tom presvedčiť, že jeho slová vznikli z hlboko dojatého vnútra. No aj tento ctihodný a z naliehavej potreby vzniknutý list, za ktorý by pán Jozeffy bol mal dostať verejné uznanie, maďarské noviny si celkom zle vyložili (pozri Századunk, číslo 15 z roku 1840), a tak Jozeffyho úsilie o zachovanie náboženstva bolo verejne pokarhané. Keď človek vidí niečo také, vskutku aj mimovoľne zvolá: ?Ó, časy, ó, mravy!? Do Zay-Uhrovca, obce v Trenčianskej stolici, doviedli do školy maďarského učiteľa, a to do školy, v ktorej sa poväčšine učia len deti pospolitého ľudu. Tohto učiteľa sama obec ani nežiadala, ani si ho nepozvala, ale stalo sa to preto, že sa tak zaľúbilo patrónovi zboru, grófovi Zayovi. Tento učiteľ strávi denne viac hodín v škole, a tým sa vyučovanie náboženstva a ostatných predmetov veľmi ukracuje a zanedbáva. Miestny učiteľ Samuel Štúr, svedomitý človek, protivil sa tomuto celkom zbytočnému vyučovaniu detí v maďarčine a hoci sami cirkevníci veľmi ťažko niesli toto ukracovanie riadneho vyučovania a z neho vyplývajúce zlé následky pre svoje deti, učiteľ napriek tomu nič nemohol docieliť proti patrónovi zboru, hoci sa aj obrátil na zborový konvent a inam, a dokázal závažné dôvody svojho počínania. Tento statočný človek je veľmi zarmútený pre tú stratu času, a pretože nemôže riadne vyučovať, čo si sám nezavinil a čím aj zbor trpí. O všetkom inom; čo sa stalo pri tejto udalosti, radšej pomlčíme, lebo to by veľmi kompromitovalo tú toľko oslavovanú evanjelickú slobodu a takzvanú liberálnosť, ktorou sa u nás mnohí tak vystatujú, a odhalilo by ju ako tyranstvo a potupný útlak.

Niektorí verejne hlásajú, ako to možno čítať aj v zápisnici evanjelického aug. vyzn. generálneho konventu z roku 1841, že Maďarom nepríde ani na myseľ, aby nás pomaďarčovali. Ale prečo potom do čistoslovanských obcí a do ich škôl strkajú a prepašúvajú maďarských učiteľov a prečo nanucujú maďarstvo slovanským deťom, ktoré vo svojom obmedzenom životnom okruhu maďarčinu zhola nepotrebujú? Vaše slová sú v úplnom rozpore s vašimi skutkami, no slová nie sú ani potrebné tam, kde činy zreteľne hovoria.

Aj naše čistoslovenské chrámy, v ktorých sa ľud k Bohu dvíha a súčasne vykonáva najsvätejšiu životnú vec, žiaľ, stali sa javiskom nášho zneuctenia, a na to myslíme s najzatrpklejším srdcom. Naši susedia a spoluobčania sa už natoľko pozabudli, že aj naša nábožnosť je im len hračkou a najsvätejšia ľudská záležitosť je im čírou príležitosťou na dosiahnutie pozemských záujmov??! Mnohé naše chrámy sú už zneuctené, premenené z chrámov na školy reči a v nich sa namiesto náboženstva predvádzajú veselohry a smutnohry. Veselohry sú pre potláčateľov a smutnohry pre tých, ktorých olúpili o ich nábožnosť a s ňou súvisiaci vnútorný mier. O takýchto kostoloch vskutku platí s malou zmenou Kristov výrok: Urobili ste z chrámov stolice gramatiky a pozemského ruchu! - Ak má človek niečo svätého, je to náboženstvo a nábožnosť, pretože sa v nej strácajú všetky pozemské záujmy, lebo človek, nechajúc bokom všetko ostatné, najhlbšie si uvedomuje svoju duchovnosť; ona sa mu stáva podstatou. Olúpiť ho o toto vedomie a brániť mu, aby sa vznášal k Bohu, k najvyššiemu Duchu, je najväčšia bezbožnosť, ktorej sa možno na ňom dopustiť. Práve to sme už dožili my Slovania v Uhorsku - v našej krajine! Keby sa to bolo stalo aj len raz a na jedinom mieste, už by sme mali dostatočný dôvod trpko sa na to žalovať, no stalo sa to často a na mnohých miestach, z čoho uvedieme niekoľko nám známych príkladov.

Roku 1828 natisli do Lajoškomárna, slovanského zboru vo Vesprímskej stolici, maďarského kazateľa. Ľud, olúpený o bohoslužby v materinskej reči, obrátil sa úradnou cestou na stolicu, aby znova dosiahol bohoslužby v materinskej reči. Stolica namiesto toho, aby bola ukrivdeným prislúžila spravodlivosť, dala tých, ktorí prišli s prosbou pred stolicu - vypalicovať, pod zámienkou, že sú buriči, pretože chceli vzývať Boha, a to mohli urobiť len vo svojej materinskej reči. Mená tých, ktorí sa sťažovali pre bohoslužby a neboli bití pre určité náboženstvo, ale vôbec pre náboženstvo, sú: Martin Bartoš, Juraj Junáček, Pavel Rus a Štefan Vrabec. Prvý z nich dostal 64, druhý 50, tretí 40 a štvrtý 24 palíc. Tento čin je natoľko odporný a neslýchaný, že nemôže zmiznúť z dejinnej rozpomienky. - Z niektorých zúrivých článkov, ktoré vypustili proti Slovanom v mnohých maďarských novinách, vysvitá, že aj teraz by mal mnohý človek veľkú chuť na podobné násilnosti.

Peštiansky seniorát rozhodol, aby sa v jeho zboroch kázalo po maďarsky každú tretiu alebo štvrtú nedeľu. Tak sa aj deje v Eďházi, Piliši, Péteri, Cinkote, a všetko to sú slovanské zbory. V Malom Körösi, čistoslovanskom zbore, káže sa každú tretiu nedeľu po maďarsky a miestny kazateľ Blasy chcel kázať po maďarsky každú druhú nedeľu, ale ľud sa sprotivil tomuto jeho neoprávnenému zámeru. Ľud nedovolil svojmu duchovnému, aby vystrájal takú mrzkú hru s náboženstvom, pretože jeho jedinou povinnosťou je viesť ľud k mravnosti. No a vari plnia svoju povinnosť oní duchovní, ktorí svojmu ľudu niečo povedia v cudzej reči? Práve naopak - donucujú ľud na bezbožnosť. Hrešia dvojnásobne, keďže prekážajú nábožnosti ľudu a neplnia svoje povinnosti. Za to by zaslúžili, keby sa vec spravodlivo brala, aby ich čo najskôr povyháňali z ich zborov, ale ešte ani tento trest by nepostačoval pre nich. Spomenutý duchovný chcel znemožniť predaj slovanských Biblií, a takým činom odviesť ľud od čítania Svätého písma, ktoré je hlavnou bázou evanjelického náboženstva, aby tak ľud, nečítajúci slovanské knihy, ľahšie zabudol materinskú reč. Podobne skomolili bohoslužby v Čalomii, v Hontianskej, a v Sudiciach, v Novohradskej stolici, vo dvoch slovanských zboroch. V tomto druhom zbore sa ľud obrátil na vrchnosť o prinavrátenie bohoslužieb v materinskej reči. Doteraz ešte nevieme, či ich oprávnenej žiadosti vyhoveli alebo nevyhoveli. - V Černej vo Vesprímskej stolici, v čistoslovanskom zbore, začal už nebohý kazateľ Križan kázať po maďarsky. Preto chcel nad tým rozhorčený ľud vyhnať svojho duchovného zo zboru, a bol by ho aj vyhnal, keby to vrchnosť nebola zamedzila. Ľud si chcel sám prislúžiť spravodlivosť, nepochybne pamätajúc na barbarskú spravodlivosť, ktorú tá istá stolica, ako sme už spomenuli, takým hrozným spôsobom prislúžila Lajoškomárňancom.

No nielen odoberaním slovanských bohoslužieb, ale aj iným spôsobom prekážajú ich vykonávaniu v materinskej reči. Pretože v poslednom čase vzrástol počet Slovanov v Pešti, želali si mať svoj vlastný chrám, aby mohli svoje bohoslužby v materinskej reči bez každých ťažkostí a náležite vykonávať. Preto prosili o kúsok pozemku, na ktorom by mohli postaviť svoj chrám; vrchnosť im ho už aj vymerala, čoskoro ho však zase odobrala, a tým znemožnila stavbu slovanského chrámu. Istý pán D- verejne vystúpil proti stavbe slovanského chrámu. Je však aj veľmi potrebné, aby Slovania mali vlastný chrám, aby svoje bohoslužby mohli pokojne vykonávať, lebo pri teraz panujúcej nenávisti mnohých ľudí voči všetkému, čo je slovanské, ľahko by sa mohlo stať niečo takého, čo sa ťažko znáša, a je to tým ťažšie, že ide o náboženské záležitosti. Nuž a niečo podobného sa už aj stalo v terajšom maďarsko-nemecko-slovanskom chráme, čo sa ťažko a bolestne dotklo myslí. Istý P-, advokát, keď zazrel v peštianskom chráme visieť tabuľky so súpisom slovanských piesní, chcel ich dať rozbiť, no neskoršie ich dal vyniesť, a to preto, že boli na nich poznačené slovanské piesne.

K našim sťažnostiam sa pridružuje v poslednom čase aj tá, že Gemerská stolica začína zamedzovať cestu slovanským mladíkom evanjelickej viery, ktorým sám zákon dovoľuje návštevu nemeckých univerzít. Veľmi sa tešíme tejto slobode, ktorá podľa zákona patrí obom vyznaniam evanjelickej viery, práve tak, ako sa úprimne radujeme, že niekdajšie prekážky v tejto veci už prestali a nám bola vrátená naša zákonná sloboda. No, žiaľ, zase pozorujeme, že nám túto našu slobodu odoberá samovôľa jednotlivcov. Stáva sa to však len Slovanom, pretože synkovia iných evanjelikov sú bez tohto útlaku. Podľa najnovšieho uznesenia Gemerskej stolice nikto nedostane od nej vysvedčenie o dobrých mravoch a o politickom zmýšľaní, potrebné na získanie cestovného pasu do Nemecka, ak je takzvaným panslávom, teda na náš spôsob má záľubu vo svojej reči a stará sa o vzdelanie Slovanov. Totiž všetkých takých naši nepriatelia nazývajú panslávmi. Teda to, čo Maďari sami pri sebe pokladajú za najväčšiu cnosť, totiž lásku k svojmu ľudu, pri nás odsudzujú a pokladajú za veľký hriech. Patrí teda cnosť len jednému národu; a vari je nie rovnako možná aj u iného národa? Pred nedávnom oznamoval Pesti Hirlap, že istého mladého Slovana, ktorý požiadal Gemerskú stolicu o vysvedčenie, potrebné pre získanie cestovného pasu do Nemecka, podrobili skúške, či je alebo nie je panslávom. Teraz ten študent, menom Rafay, už niekoľko mesiacov čaká na to vysvedčenie, ale až doteraz ho nedostal. Už takmer prešiel termín, v ktorom by Rafay na začiatku letného semestra bol mohol prísť na niektorú nemeckú univerzitu, a tak svojvoľne sužujú tohto po vedomostiach túžiaceho mladíka. - Už ani nevieme, čo bude s ním. Aj toto konanie svedčí o tom, že Slovanovi v Uhorsku upierajú právo, pretože je Slovan.

Nielen nám evanjelikom sa stávajú tieto príkoria, ale aj našim slovanským bratom katolíckej viery. V Kerepeši, slovanskej obci Peštianskej stolice, sú teraz bohoslužby v maďarskej reči hoci predtým boli v slovanskej. V Sapári, čistoslovanskej obci Vesprímskej stolice, kde len niektorí ľudia, čo cestujú, vedia niečo, aj to len najpotrebnejšie, po maďarsky, káže duchovný F- po maďarsky, a len zriedkavo, akoby z útrpnosti, aj po slovansky. Slovanom v Rákoš-Kerestúre poslali minulého roku maďarského duchovného, z čoho vznikla v chráme aj v obci veľká vzbura. Podobné zaobchádzanie s náboženstvom celkom súhlasí s vyjadrením dozorcu istého zboru: náboženstvo je - vraj - len fanatizmus povery a dnes je naším náboženstvom maďarstvo. Niektorí, a to aj istý vyššie postavený človek, hovoria verejne, čo sme počuli aj na vlastné uši, v mene maďarského Boha.

Keď všetko toto uvážite vy, šľachetný pán gróf, ako aj všetci tí, ktorí si ctia ľudské práva a považujú za zločin potláčanie svojich blížnych a spoluobčanov na takýto hanebný spôsob, isté je, že utiekanie sa Slovanov k vláde, ktorá bdie nad všetkými nami, bude uznané za spravodlivé v týchto pre Slovanov tak nešťastných a bolestných časoch. Keby Slovania všetko toto ľahostajne strpeli, nevyhľadávali si patriace im práva a nesprotivili sa všetkými náležitými prostriedkami nespravodlivým utláčaniam, mlčky by uznávali trýzniteľov a ich činy. Tým by potom dokázali, že sú nehodní práv, ktoré im náležia ako osobitnej národnej individualite. No napriek všetkým týmto ťažkým a smutným okolnostiam predstúpili Slovania pred trón, aby bránili svoje dobré právo, súc si vedomí toho, že ich zato očakáva vo vlasti mnoho trpkostí, a že si ich obranu budú zle vykladať, a to tým viac, čím menej protivná strana očakávala taký krok od Slovanov. No právo je svätejšie, než aby sa pri jeho obrane nemohlo znášať i najväčšie zlo. Práve preto predstúpili aj Slovania pred vládu, pamätajúc na to: ?Kto sa nebráni, nech sa potom ani nežaluje, keď budú šliapať po ňom.? Predsa však museli zniesť pre tento krok mnoho trpkostí a mnoho osočovania, ako som už spomenul, a to je teraz posledná sťažnosť, šľachetný pán gróf, ktorú vám zamýšľam predniesť. Nehľadiac na to, čo zlého popísali noviny o tejto deputácii k vláde, radšej rozpoviem, ako si to vyložili v neprospech Slovanov na vyšších evanjelických aug. vyzn. konventoch a v Gemerskej stolici. Na nich totiž nariadili pre tú vec vyšetrovanie proti Slovanom a vyhrážali sa im trestami.

O dva mesiace potom, ako sa deputácia vrátila z Viedne, mal Banský dištrikt 12., 13. a 14. júna minulého roku svoj cirkevný konvent v Pešti, na ktorom sa strhla veľká búrka preto, že sa Slovania utiekali k vláde. V prvý deň sa naťahovali preto od 9. hod. ráno do 3. hod. popoludní a vec prišla do reči ešte aj na druhý deň. Pán superintendent Seberini, výrečný človek, predniesol vec mierne a pokojne a spomenul, prečo sa Slovania nemohli utiekať so svojimi sťažnosťami ku konventu, ale boli prinútení obrátiť sa na vládu. Povedal, že sa superintendent Jozeffy už na lanskom evanjelickom cirkevnom konvente vyjadril v tom zmysle, že sa Slovania obrátia na vládu, ak ich neprestanú urážať a osočovať. Keďže to nijako neprestávalo a nebolo ani žiadnej nádeje, že by samo od seba prestalo, obrátili sa Slovania, ktorí sa už viac nemohli dívať na to, ako im ich práva šliapu, na vládu a snažne prosili o zadosťučinenie. Prednes tejto veci a vylíčenie nevyhnutnosti, ktorá na Slovanov tak doliehala, aby sa so svojimi žalobami obrátili na vládu, však nijako neosožili, lebo z mnohých strán sa sypali zlé reči na Slovanov. Istý kazateľ Fabó sa tak vyslovil, že keby od neho záviselo, pozbavil by úradu obidvoch superintendentov, ktorí podpísali prosbopis. No za tento výrok ho spravodlivý predseda konventu, vysokourodzený pán barón Albert Prónay napomenul, aby sa miernil. Kossuth sa zasadzoval za vyšetrovanie a potrestanie. Generálny konvent sa začal 15. júna. Dvorana, v ktorej sa konal, bola preplnená množstvom mladíkov, ktorí sa tam preto zhromaždili, aby obhajcov Slovanov zahrnuli potupou a hlukom, aby im takým činom nedali prísť k slovu, protislovanských rečníkov však aby povzbudzovali svojím ?éljen?. Hneď ako predseda zahájil konvent svojou krátkou rečou, vstal Kossuth a vyčítal Slovanom ako veľký hriech, že sa utiekali k vláde a nie ku generálnemu konventu. Veľmi zvláštna reč a hotová satira! Ako sa predsa mohli Slovania utiekať ku generálnemu konventu, na ktorom si práve protivná strana prisvojila rozhodovanie? A vôbec, s akou nádejou mohli ísť pred generálny konvent, kde prvý raz verejne vyslovili zásadu maďarizovania Slovanov a kde tú zásadu prijali s neslýchanou radosťou? Keby sme sa boli obrátili na generálny konvent, boli by sme urobili to isté, ako keby sa niekto dožadoval svojho práva u toho istého sudcu, ktorý sa usiluje nespravodlivo ho olúpiť o celý jeho majetok. Bola by to bláznivosť a pristala by možno nejakej otrockej mysli, ale nie človekovi, ktorý je preniknutý svätosťou svojich práv. Preto tvrdíme, že Kossuth to vôbec tak nemyslel, ako hovoril, pretože nemôžeme veriť, aby Kossuth bol natoľko slabomyseľný, že by vážne mohol predpokladať, ako by Slovanom vskutku bolo možné, aby sa utiekali ku generálnemu konventu. Naopak, nútení sme to myslieť, že sa nám vysmieval a že nás vo svojej tiráde chcel predstavovať ako slabomyseľných ľudí. Nuž a Kossuthovi, človekovi, ktorý by predsa mal byť dobre oboznámený so stavom našich verejných vecí, sú veľmi dobre známe oprávnenia a zriadenie generálneho konventu, a tak mu je ani to nie tajnosťou, že generálny konvent v našej vlasti nemá žiadnu zákonodarnú a ešte menej výkonnú moc. No povedzme, čo však pokladáme za vylúčené zo strany terajšieho generálneho konventu, že by tento konvent bol uznal oprávnenosť našich sťažností, akýmže spôsobom by bol mohol urobiť prietrž utláčaniam a ktorýmže rozkazom by si bol vynútil poslušnosť v tomto smere? Generálny konvent totiž nemá žiadne právo čokoľvek nariaďovať súvercom, lebo je oprávnený len návrhy predkladať, ktoré môžu nižšie konventy po ich preskúmaní a schválení prijať, alebo hoci aj zamietnuť, ak sa im nezdajú byť dobré; no a tým menej môže generálny konvent prikazovať vrchnostiam, aby niečo vykonali. Čo by teda bol mohol ten konvent urobiť, keby aj bol uznal naše žaloby a sťažnosti za oprávnené, čo však bolo celkom nemožné so zreteľom na jeho terajšie postavenie, ktoré sme už spomenuli? Bol by býval nútený obrátiť sa na Jeho Veličenstvo, v rukách ktorého je najvyššia správna a výkonná moc, a poprosiť toto najvyššie miesto, aby sa urazeným Slovanom dostala satisfakcia. To isté však urobili sami Slovania. Čo teda chcel docieliť Kossuth svojou rečou? Odsudzoval niečo, čo by bol býval nútený urobiť generálny konvent, a tak teda nepovedal nič. Nuž a to sa celkom zhoduje s tým, čo sme už povedali, že sa nám len vysmieval. Alebo hádam myslel Kossuth, že konvent, ak by aj uznal utláčanie Slovanov a zavrhol ho, bol by sa zaujal o jeho odstránenie pomocou niektorých svojich vyššie postavených členov? Bolo by sa to stalo iba ledabolo a také riešenie by sa stalo vďaka priazni jednotlivcov. My však nehľadáme a nechceme právo, ktoré pochádza z priazne, ale požadujeme spravodlivosť na základe práva, takže Slovania dobre urobili, že sa vybrali k najvyššiemu obhajcovi práva a uňho snažne prosili o obnovu toho práva. Kossuth ďalej povedal, že tu ide o to be or not to be. Teda je naše právo a naše vzdelanie naozaj nezlučiteľné s právom a vzdelaním iných ľudí v našej krajine? Tak je teda naša krajina taká slabá, že už neznesie väčší počet vzdelancov, ale sú jej príjemní a vítaní len nedospelí ľudia? A či by si naša krajina naozaj žiadala stáť na základe bezprávia a takto ďalej trvať? Nijako to neveríme a nemôže to veriť žiaden rozvážny človek. Musíme to teda pokladať za Kossuthovu fikciu, ale nie za zmýšľanie našej krajiny. Ono aj Kossuth veľmi dobre vie, že každý, kto bezprávie pácha a tak sa snaží zachovať, sám nad sebou vyslovuje kliatbu; a predsa len by chcel takýto postup nanútiť našej krajine! - On sám seba pokladá za vlastenca, ale považujú ho zaňho aj iní: ako sa to teda zrovnáva s jeho vlastenectvom? - Po jeho reči sa ozval pán superintendent Jozeffy, mierne a pokojne prednášajúc príčiny, pre ktoré Slovania vyslali deputáciu k vláde. Pritom poznamenal, a to celkom oprávnene, že táto vec sem nepatrí. Pre túto reč sa Kossuth hrozne nahneval a vo veľkom vzplanutí citov nazval deputáciu zradou evanjelickej viery a Maďarstva. Potom hlasoval za to, aby Slovanov za tento čin podrobili vyšetrovaniu a potrestali ich. Superintendentovi Jozeffymu však radil, aby sa zriekol svojho úradu, lebo, ako hovoril, konvent nemá k nemu žiadnu dôveru. Keď Kossuth toto hovoril, bol celkom bez seba, ale kto sa nechá opanovať vášňou, nekoná slobodne, teda nehovorí a nekoná tak, ako sa patrí hovoriť a konať človekovi, ktorý je vskutku slobodný. Chceme dokázať, že Kossuthova reč nebola slobodná. Kto obhajuje nejaké právo, nie je vonkoncom zradcom žiadneho človeka, ale iba žalobníkom zradcu práva, ktorý ho zrádza. To však nie je žiadna zrada, ale oprávnená obžaloba a šľachetná sebaobrana, takže obrancovia práv Slovanov nijako nie sú zradcovia. Kossuth radil superintendentovi Jozeffymu, aby sa vzdal svojho úradu, lebo, tak dôvodil, konvent mu už viac nedôveruje. Časť konventu je predsa ešte nie celý konvent, a keď jeho časť nemá dôveru k čestnému Jozeffymu, má tú dôveru druhá časť, a to bezpodmienečnú, k stále statočnému Jozeffymu. Kossuth medzitým rád vydáva túto časť za celok, a to nie je nijakým spôsobom možné. Jozeffyho nevyvolil za superintendenta generálny konvent, a tak ani nemá právo pozbaviť ho úradu. Jozeffyho vyvolil Potiský dištrikt, a tak nech sa Kossuth opýta duchovných tohto dištriktu, či nemajú dôveru k Jozeffymu. Kossuth síce chcel byť parlamentárny, ale my nevidíme žiadnu podobnosť medzi snemom a naším konventom, iba ak v tom, že sa aj tu aj tam radia. Nuž a čo sa týka toho proti nám odôvodňovaného, ba aj uzavretého vyšetrovania a potrestania, na to predsa konvent nemá žiadne právo, pretože je nie ani civilnou ani politickou vrchnosťou. Už sme uviedli, že jedna strana nemôže zasadnúť na súd nad druhou stranou. Slovania by sa nepodrobili, a ani sa nepodrobia tomuto inkvizičnému súdu, pretože vopred dobre vedia, aký výrok môžu očakávať od podobného súdneho tribunálu. O nejakom potrestaní zo strany konventu nemôže byť vôbec ani reči. Čo teda chcel Kossuth tým všetkým docieliť?

Uvažujúc o jeho vôli a konaní, musíme teda znova zvolať: ?Po ich ovocí ich poznáte, ale nie po ich slovách.? Je to ten istý Kossuth, ktorý v Pesti Hirlape bojuje za právnu rovnosť, na konvente však chce nariaďovať, aby toho vyšetrovali a potrestali, kto háji svoje právo. Ten istý Kossuth, ktorý sa snaží vydobyť slobodu tlače, na konvente navrhuje, aby slovanskej mládeži zakázali vzdelávať sa v materinskej reči. Ten istý Kossuth, ktorý má panegyrické reči na niektorých mužov, zaslúžilých o vlasť, iných, práve tak zaslúžilých mužov chce pozbaviť úradov! To je tá jeho sloboda a liberalizmus. My máme celkom iný pochop o slobode a liberalizme, no v slovníku Kossutha a jeho náhončích majú tieto slová celkom odlišný význam. Či nebojuje Kossuth pod maskou slobody za bezočivosť a svojvôľu? Veru áno, a dalo by sa to dokázať i z jeho úvodníkov v Pesti Hirlape, keby sme mali na to dosť miesta, čo je teda príčinou jeho populárnosti? Teraz uvedieme na to iba jednu príčinu, a všetky ostatné necháme stranou: príčina je tá, že on to, čo sa u Maďarov a maďarizátorov stalo pevnou mienkou, ba takrečeno articulus fidei, upravil, vyšperkoval a v takom spôsobe im znova predložil. V tom je jeho tajomstvo. No hoci verejná mienka obsahuje mnoho ráz aj veľa pravdy, jednako je v nej častejšie nepravda a klamstvo. Ak chce teda niektorý človek niečo dobrého spôsobiť, požehnane účinkovať a zaslúžiť sa o vlasť, treba sa mu predovšetkým oslobodiť od verejnej mienky, celkom sa osamostatniť a tú mienku zo všetkých strán preskúmať, potom však - rozlíšiac pravé od nepravého - účinne vystúpiť. Kossuth to nespravil, lebo sa celkom hodil do náručia verejnej mienky, a nechal sa ňou unášať. Keďže sa jej zdal celkom poddajným a povoľným, vyvolila si ho za svojho miláčika, tá klamlivá Siréna! Celkom inak vystúpil výtečný gróf Széchenyi, takže jeho vystúpenie hneď ukázalo, že je bystrozraký a energický muž. Dostal sa do boja s mienkami, ktoré panovali v čase jeho vystúpenia a samostatne si vyvolil odbor svojej činnosti. Vieme aj to, aké nepríjemnosti mal pre takéto vystúpenie. Kričali proti nemu a na mnohých miestach popálili jeho spisy. No tento zmužilý človek neustúpil a bol činný, takže pozvoľna zmizli nevraživé mienky a verejnosť sa priznala k nemu s tým väčšou láskou a úctou, čím dlhšie a drsnejšie ho prv neuznávala. V najnovších časoch sa ten istý gróf zase osvedčil ako opravdivý muž Uhorska, lebo vo svojej akademickej reči vystúpil proti terajšej panujúcej mienke, ktorej Kossuth lichotí. Mnohí budú zato proti nemu deklamovať a nevražiť naňho, no nepotrvá dlho a zase v ňom poznajú opravdivého muža Uhorska. Verejná mienka je vrtkavá a pohyblivá ako vietor. Kto sa jej zverí, toho bude síce za nejaký čas sem i tam vliecť, no nenazdajky sa zdvihne iný vietor a ten prvý utíchne; a tak padne aj ten, kto sa ním nechal unášať, niekam do tône, aby v nej odpočíval. Tento základ, totiž stavať na verejnej mienke, je teda veľmi neistý. Preto nevyhnutne ani tí nestoja pevne, ktorí sa oň opierajú. Gróf Széchenyi nedôveroval tomuto základu, ale svojím ostrým zrakom prenikol Uhorsko do hĺbky, preto aj honos nomenque tuum laudesque manebunt, vtedy, keď už mená fanatikov a nihilistov, dávno zmiznú. Kossuthovi svital krásny deň, keď mal vystúpiť so svojím Hirlapom, a tak sa zdalo, ako vidieť z 3. čísla prvého ročníka, že svoju úlohu lepšie chápal, no čoskoro sa nechal strhnúť a vliecť, takže sa onedlho začalo nad ním zamračovať. Kossuth nepomohol verejnej mienke, nepoučil ju, neobrátil mysle k ničomu novému a nestal sa strojcom samotného a opravdivého zmýšľania, ktoré by bolo prispelo k pokroku Uhorska. Práve naopak, on sa podrobil panujúcej mienke, ktorú našiel už hotovú, tá je však nepravá a jednostranná. Čoskoro sa musí prekliesniť cesta inému spôsobu myslenia, a jeho začiatok vidíme v grófovi Széchenyim a vo vás, šľachetný pán gróf. Ono sa postaví proti teraz panujúcim mienkam, ktoré zaniknú spolu so svojimi chránencami a klientmi.

Na generálnom konvente hovoril aj Kollár vo veci Slovanov a ich deputácie. Jeho stručnú, ale dôkladnú reč tu citujeme. Kollár povedal: ?Čo sa týka žiadosti Slovanov, táto vec vôbec nepatrí pred generálny konvent, s výnimkou jej historického opísania, a ten už podali páni superintendenti. Pretože sa to stalo, nie sú Slovania generálnemu konventu ničím povinní, s výnimkou priateľskej dohody v niektorých bodoch. Inak sa tu o tejto veci úradne nič nemôže rozhodnúť. Ani podľa obsahu, a podobne ani podľa formy táto vec sem nepatrí. Podľa obsahu preto nie, lebo národnosť, reči a žaloby na nespravodlivosti, ktoré jednotliví Maďari spôsobili Slovanom, prosba o riadneho cenzora, ako ho majú iné reči v našej vlasti a tomu podobné, čo je obsahom tejto prosby, nijako sem nepatrí. V dôsledku toho ani to nemožno sem zaťahovať, ak generálny konvent nechce prekročiť svoje medze, ktoré má ako cirkevný konvent. No ani čo sa týka formy a postupu vo veci nemal konvent žiadne právo na to, aby sa púšťal do nejakého úradného skúmania žiadosti, pretože je rekurz už v rukách Jeho c. kr. Veličenstva, nášho najvyššieho sudcu. Generálny konvent nemá žiadne právo zasahovať do práv vlády a predchádzať rozhodnutiu Jeho Veličenstva. Podľa zásad evanjelikov a krajinského zákona je panovník najvyšším dozorcom a najvyšším biskupom evanjelického zboru, pokiaľ ide o vonkajšie veci evanjelickej cirkvi. A preto, ako by mohlo byť utiekanie sa tam prestúpením a zradou krajiny a náboženstva? Generálny konvent môže nám byť akokoľvek milý pre naše cirkevné schôdze, jednako je nie nič iného ako od dobrej vôle závislá, aj to ešte nie celkom usporiadaná porada. Generálny konvent je slobodné cirkevné spolčenie evanjelikov; nie je to žiadna synoda alebo konzistórium, žiadne fórum alebo súdna právomoc, lebo doteraz ho nepotvrdilo ani Jeho Veličenstvo, ani zákon. Zákon nepozná v našej krajine okrem superintendentov žiadnu inú právomocnosť pre evanjelikov. Že by žiadosť pred jej predložením neboli oznámili svetskému stavu, nie je celkom pravda. Je síce pravda, že ju nepredložili tomuto stavu ako takému, no jednako ju oznámili niektorým pánom z tohto stavu a z tých niektorí tú žiadosť skutočne aj podpísali. No príčina, prečo Slovania túto žiadosť konventu prv neoznámili - je jasná. Kto môže zato, že konvent utratil dôveru Slovanov? Ani dôveru, ani lásku nemožno vynútiť. Múdrosť, ba aj sama česť nabádajú konvent na to, aby sa nezapletal do nejakých nepríjemností a svoju česť nevystavoval nebezpečiu. Nuž a ak by predsa len v tejto veci konvent rozhodol inak a Jeho Veličenstvo zase inak, ktoré z tých dvoch rozhodnutí bude trvalé a záväzné? Stoja tu proti sebe dve rovnaké strany, a tak musí medzi nimi rozhodnúť tretí, vyšší sudca. Tí, ktorí rekurz podpisovali, a všetci evanjelici vôbec, nie sú poddaní, ale celkom rovnocenní všetkým členom tohto konventu a evanjelickej cirkvi. Nuž a Slovania sa nie preto utiekali k Jeho Veličenstvu, nie preto, že by sa hádam báli generálneho konventu alebo že by ho boli chceli obchádzať. Nie, veď na to nemali žiadnu príčinu, ale preto, lebo sú celkom presvedčení o tom, že toto miesto nijako nie je vhodné na ukončenie ich veci. Ak by sa napokon na tomto konvente ešte malo hovoriť o vyšetrovaní, fiškálskych akciách, potrestaniach a podobných nedôstojných veciach, alebo ak tu budú aj naďalej hanobiť a ubližovať našim predstaveným, ktorých si my veľmi ctíme pre ich hodnosť, zásluhy a starobu: verejne sa osvedčujeme, že sa radšej nezúčastníme na tomto generálnom konvente a jeho uznesenia neuznáme a neprijmeme.? - Kollár hovoril jasne a povedal čistú pravdu. Na konci prvého zasadnutia sa spytoval pán Füredy, tajomník konventu, aké rozhodnutia má zapísať do zápisnice. Nato zrazu sa Kossuth ohlásil a povedal: ?Bola vymenovaná deputácia, ktorá veci Slovanov prísne vyšetrí, o tom rozhodne a výsledok oznámi najbližšiemu konventu.? Na podobné otázky odpovedal konventu obyčajne predseda a z rôznych mienok vytváral jednu. Medzitým teraz namiesto predsedu, ktorým je generálny dozorca, hovoril Kossuth a takým spôsobom vlastne, keď aj nie formálne, zaujal predsednícky stolec. Na druhý deň, keď Füredy prečítal zápisnicu, zostavenú celkom mierne, povstal Kossuth a povedal, že v celom svojom živote nepočul ešte horšiu zápisnicu a sám sa vnútil za redaktora zápisnice. Tak sa stal v tom istom zasadnutí žalobcom, sudcom, diktátorom a zapisovateľom. A potom sa my máme obracať na takúto súdnu stolicu a tam žiadať zadosťučinenie?!! Kossuthova zápisnica sa stala platnou a pán Füredy sa zriekol svojej funkcie. - Tento horlivec zadal veľkú ranu generálnemu konventu a tým aj celej evanjelickej cirkvi! On síce chcel vytvoriť z generálneho konventu diktatúru, ale namiesto toho podkopal jeho význam, pretože tento konvent nemal ani najmenšiu bázu pre diktatúru. Nuž a nemal to vedieť Kossuth, človek, ktorého vyhlasovali za rozumného, za mudrca (??). Na konvente sa potom rokovalo bez najmenšieho poriadku. V ďalší deň pán superintendent Jozeffy nechcel sa vôbec zúčastniť na konvente a prišiel ta len na prehováranie mnohých, keď bol vopred zostavil toto vyhlásenie: ?Si quidem conventus generalis debite organisatus non sit, quum in eodem proportionato numero Deputati non adsint, eamque induerit faciem, ut plus temporis contentionibus linguisticis, quas rebus vere ecclesiasticis tribuatur, plura vero negotia sophisticis perorationibus Juratorum saepe etiam confessioni nostrae non addictorum catervatim congregatorum plausibus, acclamationibus, strepitu, ordine ecclesiastico vix attento imo fere depresso decidantur, atque praeses cum debile dirigere non sciat; si quidem hesterna die personae meae immerita laesio et muneri meo dolorosissima dehonestatio palam inflicta, neque per Conventum vel praesidem vindicata fuerit, quam ob causam illico heri conventum hunc deserendi animus erat, verum ordinem solitum turbare nolui: hodie itaque solenniter declaro me, donec conventus hic ad meliorem redactus ordinem et debite organisatus non fuerit, ac denique donec conventus hujus objecta nationalismus et lingua, non vero salus ecclesiarum fuerit, me tamdiu in conventu hoc nullas partes capere, sed et decisa ac conclusa ejus ignorare velle?. Takto hovorili mnohí vo svojich mysliach. Niektorí odišli zo zasadnutia konventu už na druhý deň. - Pozoruhodné sú slová baróna Prónaya o tomto zasadnutí, ktoré ho najlepšie charakterizujú. Barón Albert Prónay je známy v našej vlasti ako človek, ktorý to statočne myslí s krajinou. Povedal: ?Duch tohto zasadnutia najlepšie ospravedlňuje Slovanov a ich cestu do Viedne. Čo sa mňa týka, radšej chcem patriť k urazeným ako k urážajúcim.? Sú to slová šľachetného ducha, ktoré hovoriaceho zaraďujú medzi ľudí, čo v každom čase bojujú za právo. Pri mene tohto muža rozpomíname sa na už zosnulého baróna Alexandra Prónaya, ktorý bol hlavným dozorcom evanjelickej cirkvi aug. vyzn. Ten si múdrosťou a rozvahou získal lásku všetkých evanjelikov a jeho stratu práve teraz najťažšie pociťujeme. Nech je požehnaná jeho pamiatka medzi nami! - Takýmto činom sa nám na generálnom konvente stala ťažká krivda, našu obranu však odsúdili ako prestúpenie súce na potrestanie. No aj v Gemerskej stolici náš rekurz, predložený vláde, vyhlásili za zločin, spáchaný proti evanjelickej cirkvi, proti vlasti, zákonu, maďarskej národnosti a vnútornému mieru. Na zasadnutí z 13. septembra minulého roku sa však uzniesli, že pána superintendenta Jozeffyho ako vodcu slovanskej deputácie pre tento čin pozbavia hodnosti prísediaceho, ktorou ho poctila táto stolica, a že zavedú proti nemu vyšetrovanie. My sme svojou deputáciou neurobili proti evanjelickej cirkvi ani najmenšie zlo, pretože sme sa obrátili na Jeho Veličenstvo ako hlavného dozorcu našej cirkvi vo vonkajších veciach. Ani zákon sme nijako neprekročili, lebo predsa žiaden zákon nemôže zakázať, obracať sa na panovníka, ktorý bdie nad právom a poriadkom. Ďalej sme sa neprehrešili ani proti maďarskej národnosti, keďže sme nežiadali nič takého, čo by bolo pre Maďarov škodlivé a nebezpečné. Napokon nespáchali sme nič ani proti mieru v krajine, lebo sme prosili práve o jeho obnovenie, pretože ho porušili niektorí jednotlivci. - Pokoj porušuje vždy ten, kto na inom pácha bezprávie a násilie: Ten však, s kým sa zle nakladá, obracia sa preto na vrchnosť, aby bol pokoj obnovený. Urazený prosebník znepokojuje len svojho urážateľa, niekoho iného však určite nie. Istotne by to bolo násilníkovi neobyčajne príjemné, ak by mohol trpiaceho nerušene mučiť. To by sa však mohlo jedine vtedy stať, keby trýznený nebol človekom a nebol si vedomý svojej ľudskej dôstojnosti. My sme sa neobracali na žiadnu zahraničnú mocnosť, takže sme sa ničím neprevinili, keď sme sa utiekali k svojej vláde, ktorá je nad všetkými nami. Dokonca i najnepatrnejší človek má právo obracať sa na vládu, a tak prečo by to nebolo dovolené duchovným predstaveným národa, ktorých najsvätejšou povinnosťou je starať sa o nábožnosť a mravnosť ľudu a pracovať na jeho vzdelávaní? My tvoríme strany, a tak bude musieť rozhodnúť ako sudca niekto tretí, ktorý je medzi nami najvyšší. Podobný postup vo veci môže byť nepríjemný len tomu, kto by chcel byť sám sudcom vo vlastnom procese. Aj v Hontianskej stolici sa našli niektorí, ktorí navrhovali pána superintendenta Seberiniho pozbaviť hodnosti prísediaceho tejto stolice zato, že podpísal slovanský rekurz, ale bolo tam dosť rozumných a rozvážnych ľudí, ktorí to prekazili.

Boli to naozaj závažné príčiny, ktoré prinútili Slovanov, aby vyslali do Viedne deputáciu, pretože sa náš národ nerád púšťa do procesov, ale keď to už urobí, sú tu iste ťažké okolnosti, ktoré ho na to donucujú. Že však Slovania mali k tomuto činu závažné príčiny, presvedčíte sa, vysokourodzený pán gróf, z našich uvedených sťažností, ktoré obsahujú naše ospravedlnenie. My Slovania sme osobitným národom v Uhorsku, sme oddaní svojej krajine a zaslúžili sme sa o vlasť od najstarších čias až doteraz. Mohli by sme vypočítať všetky svoje zásluhy, keby sme tu mali na to miesta a keby sme nepamätali, že sme to urobili pre dobro svojej vlasti. No my sme ako Slovania vždy plnili svoje povinnosti k vlasti, a plníme ich až dodnes, ako sa patrí. Lenže práve preto, že plníme svoje povinnosti, musíme mať aj úplné a rovnaké práva s inými, pretože povinnosť bez práva je otroctvo. No my ako Slovania nijako nechceme byť helótmi a nikdy nedovolíme, aby nás pokladali za helótov, čiže za ľudí, ktorí nemajú žiadne právo duchovne sa vzdelávať. Na to nás nemôže nikto donucovať, a právom považujeme za nepriateľa každého, kto by si dovolil takto s nami zahrávať a nás olupovať o náš drahocenný klenot. Len otrok dovolí, aby po ňom šliapali; ale my nie sme otrokmi, ako nie sú nimi ani ostatní obyvatelia našej vlasti.

Predniesli sme vám teda, šľachetný pán gróf, sťažnosti Slovanov tak ako ste nás ráčili na to vyzvať. Vaša vysokourodzenosť očakáva asi aj naše žiadosti a želania. O najdôležitejšej žiadosti som už hovoril, a tie ďalšie vidieť z našich sťažností. S tým sa zatiaľ uspokojujeme.

Ráčte len pokračovať v tom, na čo vás nabádalo vaše šľachetné srdce, keď ste nás vyzvali, aby sme predniesli svoje sťažnosti. Účinkovanie vašej vysokourodzenosti prinesie iste šťastné výsledky, lebo naša vlasť má viacerých mužov, ktorých bolesťou napĺňa potláčanie našich práv, a sú to mužovia veľmi zaslúžilí a vplyvní. Šľachetní ľudia spod všetkých podnebí a z každého národa si podávajú ruky, aby ľudstvo ďalej priviedli a doviedli ho k jeho veľkému cieľu. Oni pracujú, nech už patria ktorémukoľvek národu a akejkoľvek dobe, predsa len pre blaho celého ľudstva, lebo ich šľachetná snaha a ich konanie prekračuje hranice vlastného národa a prechádza na celé ľudstvo. Ono im je však aj povďačné v každom čase a u všetkých národov, a naopak, odháňa od seba tých, ktorí v jeho niektorej časti nohami šliapu sväté právo. Ako Merkur vedie duše za sebou, tak aj ľudstvo vedú za sebou jeho šľachetní a veľkí synovia. Aj naša vlasť vďačne prizná šľachetným mužom obranu práva, lebo nikto nenaštrbuje beztrestne právo. Oddávna už v našej vlasti panujúci mier porušili tí, ktorí sa nášmu slovanskému národu posmievajú a zle s ním nakladajú. No mier nám je bezpodmienečne potrebný, pretože sme občania tej istej vlasti a bez mieru ona nemôže napredovať! My Slovania požadujeme mier, mier v práve a pri obapolnom uznaní.

Prednesené uhorským Slovanom
Lipsko
1843