Drevená krava

Veď vám to bol dakedy inakší svet ako teraz, kde každé iba pod nos hľadí a chmúri a utrápa sa od svitu do mraku. Kedysi ľudia neskrývražili toľme, neumárali sa, aby čím viac zospiežili: ale čo mali, to zjedli, zapili, zasmiali sa. Lepšie im to potom strovilo. Vtedy - ak si neznal dačo na žart povedať, nebolo ti ani ukázať sa medzi ľuďmi; lebo všetci boli veselí, zhovorčiví, žartovliví. No, už to pozde zasa tak bude!

Len ešte hen vtedy žila jedna kráľova dievka. Tá zas nedajbože usmiať sa, ani len svojim vohľačom. A tých by bola mala na každý prst po desať, taká bola krásna a bohatá. Rodičia si nevedeli s ňou rady. Napokon dali vytrúbiť po celej krajine, že toho človeka zlatom odvážia, kto by ju rozsmiechotil. Tu iste hrnuli sa smiechotári zo všetkých strán; lenže každý s dlhým nosom odišiel. Konečne nikto viac nedával sa na to. Ale vraj, naveky nájde sa majster do remesla.

Pán kráľ utrápený sedeli pri panne dievke, aby ju trocha rozvraveli, keď tu nachýlia sa dvere a ktosi strčí ta dnuká rozčuchranú hlavu:

?Prosím ponížene, či sú pán kráľ doma?? ?A kto ty? Čo ty tu chceš, huncút?? okríkol ho kráľ. ?Prosím ponížene, prišiel som pravdu si potvrdiť!? ?Čo za pravdu? Či nemáš doma richtára a stolicu?? I tak by premilého hosťa bol kráľ vyhnal, keby nie vážna panna dievka, čo teraz po prvý raz od troch dní ústa otvorila, že tak a tak, kráľ je na to kráľom, aby nikoho neodbil.

?Len vy,? rečie, ?rozpovedzte, čo za galibu máte.?

?No veď, hľa, na to som prišiel!? ozval sa Kubo, bo to on bol, Kubo, náš kraviar z dediny.

I veru zosňal teraz baranicu z rozčuchranej hlavy, ovesil si ju na vatráľ, a postavil sa tak, ako bol, v surovici, v opasku, v chološniach a v krpciach, pred pána kráľa a pred tú jeho dievku. Začal si on to len tak po svojom, po sprosté; ale pán kráľ už teraz počúval, keď len počúvala aj tá jeho dievka, čo každého odbila, ako ústa otvoril. Počúvajmeže i my!

Vybubnovali v dedine, že každý, či má kravu, či nemá, kraviara splácať musí, aby každému bolo narovno.

?Čerta ti mi je narovno,' pomyslel si pán Krajec, ,keď ja kravy nemám, ani len nebožiatka teliatka. Počkaj, kmotre, veď ja ti podkúrim! Nebudem ti nič po nič hotovú plácu do pažeráka pchať!?

Vykresal kravu z dreva a dal pastierovi na pašu; ešte mu pohrozil, aby ju dobre napásal, a každý večer pekne ako druhé do domu dopravil.

?Bude z toho pes!? hútal kraviar a škrabal sa za ušima. Ale kravu prijať musel, bo mu pláca od nej šla. Inak mu neprichodilo, len drevenú kravu pekne rúče nosiť na pleciach za stádom a každý večer pánu Krajcovi domov doniesť.

Na zlú záhybeľ padol v jeseň mráz a kraviarovi zašiel za nechty. Na šírom poli drevo nebolo. Pochytil to drevené telivo, porúbal a pokládol na oheň. Zohrial sa; ale bolo mu teplo ešte len potom!

?Kde ti krava?? volá večer starý Krajec, keď kravy nebolo.

?Veru som ja tú tam v poli porúbal,? povie kraviar.

?No počkaj, Kubo, veď ty za ňu zaplatíš!?

Kraviar len uhol plecom, že veď bude, ako bude; ale starý Krajec, chytrá líška, bežal za horúca k pánu richtárovi:

?Pán richtár,? vraví, ?mal som kravu; splácal som od nej, ako ste prikázali, aj mi ju ten Kubo celé leto pekne pásol s druhými. Len dnes čo neurobil? Porábal kravu v poli, ani mi len znaku z nej nedoniesol; čože vy na to poviete??

?A veru, môj milý Krajec, ja na to len tak poviem, ako pánboh prikázal: kravu za kravu.?

Dúškom poslali pougára ku kraviarovi, aby svoju kravu priviedol pred slávny súd.

?Nesúca je, pán pougár, vonkoncom je nesúca pred slávny súd. Povedzte, nech málo pozhovejú, kým ju trochu občešem, obriadim!?

S tým dopravil kraviar pougára a pomyslel si, lebo občul, čo to má byť:

?Od zubov pánom richtárom! Nebudete si vy s mojou teličkou gamby mastiť. Pretiahnem vám popod nos inakším mastným piercom?

Vyviedol on kravu na tok a tam zabil. Mäso povešal na pánty, že ho ako na drvihý deň bude predávať a kožu vypchal na drevené štuligy, že veď to i Krajcova krava len na takých drevených štuligách stála. Ale tu pán richtár vydali zákaz, že kto opováži sa od kraviara čo len za babku kúpiť, utratí i mäso i peniaze a ešte ho zavrzgnú do klady. Neboráčik kraviarčik neutŕžil nič, bo ľudia báli sa prestúpiť richtárov zákaz. No našli sa aj takí, čo nebáli sa toho. A bol to sám farárov Dunčo aj s kamarátmi. Tí postavili sa na tok pod pánty a oblizovali si pysky, hľadiac hore na mäso i krútiac chvostmi.

?Aha,? povie kraviar, ?vy by ste radi kúpiť, ale ačak nemáte peniaze? No nič to, veď ja vám zverím, len či na dlžobu pristanete, a keď si prídem pýtať, zaplatíte??

S tým zosňal cely hnát z pánta a kamaráti vycerili zuby do toho:

?Aha,? povedá, ?už nemôžete ani dočkať, kým vám ho dám. No, tak sme na jednostajnosti!?

I tak hodil im hnát a farárov Dunčo prvý zaťal zubmi do pečienky; druhých nebolo načim ponúkať.

Ale čo s ostatným mäsom? Aj tomu ľahký obriadok!

?Dám ja toho,? pomyslel si, ,navariť, nadusiť, nasmažiť; zavolám všetkých susedov na hostinu, veď azda potom len oko zohnú a budú ma rad-radom častovať aj so ženou aj s deťmi, tak voliako prechovám sa cez zimu.

Ako si pomyslel, tak urobil a milých hostiniarov ak núkal, tak núkal:

?Jedzteže mi, moji milí páni susedi, jedzte ako doma, berte si ako zo svojho: pánboh ma opatril mäsom, opatrím si teraz i ja vás!?

Milí páni susedi najedli sa, napili sa, zaďakovali a rozišli sa. Ale ďalej ani neozreli sa o kraviara.

Od susedov mal svätý pokoj, ale doma žena každý bohovitý deň len tú jednu pieseň húdla:

?Daj mi už teraz do hrnka, keď si si kravu zmámil! Či nevidíš, že ti deti na peci od hladu dobre nepomrú??

Milý kraviar dobre tam neošedivel! Po nečase príde mu na pamäť, že veď on má na fare dlžníka. Ide pravo tatam a hľadá, vyzerá ho ako ihlu po celom dvore, po kôlni, po stodole, po stajniach, po všetkých kútoch; ale milý čučko dobre bol popratal sa.

?Keď sa mi ani na oči neukážeš,? pomyslel si pastier, ,veď ti ja ľahko prejdem cez rozum; počkaj, obžalujem ťa pred pánom!'

Iba čo hlavu nastrčil na dvere do farárovej svetlice, zazrie ti na jedno oko slepého Dunča rozťahovať sa pod stolom.

?Či si tu, ty pes slepý?? zavolá. ?Zaplať, čo si dlžen!?

Ale pri stole stál aj sám pán farár a nadbe vám vedieť, že aj pán farár bol na jedno oko slepý a na druhé nedovidel a že si teraz inak nemyslel, len že to pastier naňho zavolal. Tu akoby bol hrom doňho strelil, tak skočil na kraviara.

?Nuž ale ty mňa ešte slepým psom nazývať! Či nevieš, kto som ia? A čože som ja tebe dlžen, ty žobrák, ty ničiga?!?

Jaj, už vám pastier nebol viac vo dverách, už zaberal von z domu a Dunča zahuckal za ním, dobre mu tam päty neobtrhal.

Ale to ešte nebolo nič, čo ho len psom za jeho spravodlivú dlžobu vyhuckali z domu. Pán farár by bol za tú neúctu kraviara na škripec ťahal, keby ten nebol pobral nohy na plecia.

?Ale,? rečie farár, ?počkaj, šelma! I tak mi neujdeš.?

A pobral sa hneď pred slávnu stolicu a tam neprestal žalovať, kým len pán slúžny nenasúdili kraviarovi sto kyjov kyjovatých.

Chudák kraviar iba vtedy zvedel, keď mu dráb aj so šiestimi chlapmi pred pastierňou postavil sa, aby ho pod holými vidlami odviedli do stolice. Druhej raty nebolo, iba zadnými dvermi do poľa a z poľa do šíreho sveta.

Chodí, chodí po tom šírom svete od dediny do dediny od mesta do mesta. Raz si tu v meste zastane, oprie sa o vatráľ a čuduje sa, čuduje; lebo to ešte predsa nevidel taký vysoký a k tomu ešte všetok zelený dom.

,Ej,' húta si, čiže tu divné vápno rastie, keď takto na zeleno bieli. A tie obloky, to sú ako u nás dvere. Hej, a či idú vysoko nad jedno druhé! Ba či tu ozaj sliepky vládzu vylietať hore na pánty, keď je to taká výšava? A len kde tu chlievce pre svine a stajne pre kravy; keď tu ani statočných vrát, ani dvora, ani nič?!'

A tu rozchichocú sa mu ľudia za chrbtom, čo pozastavili sa pri ňom, že čudoval sa ako tela na nové vráta, a čo ho tu vypočúvali, ako táral.

?Nuž ty hňupák,? vravia mu, ?či ty ani nevieš, kde si? Veď tu stojíš pred kráľovskou palotou!?

?Ale ja - pred kráľovskou palotou? Ej, tak mi bisťu svete, voľač aj o kráľovi povedzte!?

Tu by ste ich ešte len boli počuli, ako sa tí smiali, že veď to už aj malí chlapci vedia, že pán kráľ sľúbili toho zlatom odvážiť, kto by ich pani dievku rozosmial - a nechali ho tam ako blázna stáť.

?Takto zlatom odvážiť sa, to by nebolo zle! I tak nemáš ničoho nič a doma deti plačú!? pomyslel si kraviar a už len ako by mohol dostať sa ta dnu!

A tam brána ta dnu široká, - ale čože? Pred bránou prechodí sa víťaz s holou šabľou, len tak iskrila sa mu, čo bola veľmi nabrúsená; a on to bol už dávno počul, že taký víťaz šabli len povie: ?Šablička rúbaj!? a hneď je každému hlava dolu. Ej, do tej brány nebol by vkročil ani za svet!

Ale čo, len takým víťazom to si on ešte trúfal prejsť cez rozum.

?Nechže si,? povedá, ?tú dieru tu vartuje, vtáčik preletí inokade!?

I začal obchádzať okolo domu, že veď len dakde dvor a záhradu mať bude, tam ľahko prešvihne sa cez plot a potom na dvore čo by sto psov chovali, tých dobrý pastier neľakne sa; len raz zahvizdne na palci, hneď budú okolo neho chvostmi krútiť. Lenže tu, čo ďalej obchádza, to horšie naňho.

Veď vám tam nebolo ako u nás na dedine poriadneho plota okolo domu, len zasa brány a brány a pod každou zasa aj po dvaja víťazi s iskriacimi šabľami. Raz predsa - ale ďaleko, vari až hen u desiateho suseda, bol pustý múr.

?Poručenobohu! Od susedov do susedov voliako popreskakuješ až hen do pána kráľa,? pomyslel si a bol už za múrom. Bola to tam nebodaj záhrada. Ale povážte, prosím vás, tú hlúposť: trocha petržlenu alebo mrkvy nikde, ako to treba poriadnym gazdinám, iba kvety a kadejaká tráva a kriaky. Hoj! a piesku čo tam bolo navyvážaného! Naša celá dedina by tatam nechcela chodiť vyvážať. A ako ti ho ešte pekne poudŕvali, pouhládzali ten daromný piesok!

?Hop,? myslí si, ?to predsa nebude na žart, tatam nesmieš v tvojich uprášených bačkoroch kročiť!?

Pustil sa teda len po tej tráve a pomedzi kvety. Nikdy ste nevideli, ako nasrdili sa na tom jedni traja, čo tam v tých kvetoch voľač paprili; či ich pleli a či z prachu ofukovali a či čo? Tí zo troch strán do kraviara ako psi štekajúci:

?Ty loptoš, ty niktoš, ty nám tu budeš kvety šliapať!?

Hej, a boli by ho statočne papekmi vyobracali, keby Kubo kraviar nebol mal desať ráz lepšie nohy ako všetci takí na masle vychovaní. Keď tí z jedného boku, skočil on na druhý bok; keď tí zo troch strán, umkol on štvrtou stranou. Aspoň ich trochu vytancoval po tych hriadkách. No ale bolo mu už i toho dosť. Nechal ich dakoľko sto krokov za sebou, a čo nevideli, šmyk on jednými dvierkami zo záhrady von.

Ani nevedel o šťastí, že už bol na dvore u pána kráľa. Hej, bisťuže dade! Ale on to za dvor! Čoby len jednej smeti na ňom! Jeho stará nikdy tak izbu nezametie. Nuž ale predsa kdeže tu z toľkého domu smeti podievajú, veď ich vari len do kasne neodkladajú? A hnoj že, odpytujem pekne, kde vynášajú? Veď ho len ako ihlu ukryť nemohli! Zabral sa on smetisko a hnojisko po všetkých kútoch hľadať. Ale to mu ešte len málo na zlé poslúžiť. Iba keď ho odrazu aj piati zaobkolesia a za pačesy pochytia a obkríknu sa naňho:

?Čo ty tu, šelma stonohá, po kráľovskej palote špehuješ? Zastreľte špehára! Na šibeň s ním!?

Ej, to by už len nebolo bývalo s kostolným riadom, takto nič po nič človeka na šibeň doniesť!

?Ale, ľudia,? hovorí im, ?veď ste vari len pochabé huby nepojedli? Veď ja kraviar z našej dediny, iba to hľadám, kde si tu pri takom gazdovi, ako sú pán kráľ, trus vynášate. A potom rád by som ku pánu kráľovi jeho pani dievku rozosmiať.?

Priam tichšie struny natiahli; všetci sa odstúpili, iba jeden ostal, a to čo najkrajšie oblečený z nich.

?No veď je nič, dobrý človek; veď vám ja nedám ublížiť,? tak ten začal pekne okolo kraviara. ?A veď vás ja,? vraví ďalej, ?upravím pravo k pánu kráľovi, len mi štvrtú čiastku sľúbte z toho, čo dostanete, keď kráľovu dcéru rozosmejete.?

?Prečo nie? vravel kraviar, ?len ma tu počkajte!?

Nuž ten si sadol čakať a kraviara na pravú cestu nariadil, aj ho ešte naučil, ako má cez tri varty prejsť.

Išiel si on tak pekne, smelo. Lenže ešte aj tu mal z nôh spadnúť, keď tu každá varta ako hrom zarevala:

?Stoj, chlape! Čo tu chceš??

Posmelil sa predsa a riekol každej:

?Idem ku pána kráľovej pani dievke na smiechy!?

Nuž tu každá varta pekne okolo neho, vydrankali si po štvrtine z toho, čo dostane, keď kráľovskú dcéru rozsmiechotí.

?A tak tu som vám, pane kráľu,? rečie už teraz. ?Lebo Kubo kraviar z našej dediny, to je nikto inší len ja sám, ako ma tu vidíte. A porozprával som vám všetko, ako čo vodilo sa mi a rád som, že vaša pani dievka pri tej rozprávke aspoň tu i tu pod jeden kútik usmiala sa.?

?Dobre si urobil, synok,? potľapkal ho pán kráľ po pleci, ?už teraz len čo žiadaš za tú rozprávku??

?A veď som vám hneď spočiatku povedal, že som si prišiel pravdu potvrdiť. Pravdu, pán kráľ, len čo je pravda, to mi potvrďte: mojich, od slávnej stolice nasúdených, sto kyjov kyjovatých!?

?Kubo, Kubo,? vravel pán kráľ, ?veďže už nežartuj! Veď ja to myslím naozaj, že ťa dám zlatom odvážiť; keď si mi len dcéru rozveselil.?

?Ej, pane kráľu, to i ja myslím naozaj, aby ste mi potvrdili a to pod pečaťou mojich sto kyjov kyjovatých, ako môj vlastný diel za to, že som vašu pani dievku rozveselil, aby som tým štyrom tam vonku nič dlžen neostal, čo si odo mňa po štvrtine z toho vydrankali.?

?Tak je tak, otecko, len ty to potvrď,? rozosmiala sa kráľovská dievka a zatľapkala rukami, ?veď naše neočaté stráže dávno tú príučku zaslúžili!?

Tak sa i stalo. Kráľ podpísal súd aj pečaťou potvrdil na tých sto kyjov kyjovatých, pre smiechotkára Kuba, ale na nohavice tým štyrom, čo si vydrankali po rovnej štvrtine z toho, keď nášho Kubíka inak pred kráľa pustiť ne chceli. A Kubo, kraviar z našej dediny, tiež len pod jeden bajúz zasmial sa, keď tým statočne nohavice vyprášili. Ale tak nič po nič ani nášho Kubíka od seba prepustiť nechceli. Krá! mu dal ukázať, kde má svoje stajne, aj čo k tomu patrí - odpýtam pekne vaše poctivé hlavy - to hnojovisko. Vyviezli ho na štyroch paripách von do poľa. Tam na kraj hory stála kráľovská stajňa a v nej celá črieda ? sto pekných kráv. Povedali mu, že od týchto čias bude nad tou čriedou kráľovským kraviarom a že si smie aj ženu aj deti k sebe pojať. Kubovi teda od tých čias bolo dobre aj so ženou aj s deťmi. A čo viac, kráľ mu daroval z tých sto kráv jednu na výber. A tá krava mala zvonec, už je tej rozprávke koniec.