Rímska Legenda o živote Konštantína

  1. Teda v čase, keď cisár Michal spravoval cisárstvo Nového Ríma, žil istý muž zo vznešeného rodu pochádzajúci z mesta Solún, ktorý sa volal Konštantín. Ten pre svoje zázračné nadanie, ktorým od útleho detstva nesmierne vynikal, bol nazvaný pravým menom Filozof. Keď dospel, rodičia ho priviedli do hlavného mesta, a kedže vynikal veľkou zbožnosťou a múdrosťou, s prispením Božím dosiahol tam aj hodnosť kňazstva. V tom čase prišli k spomínanému cisárovi vyslanci Kozárov s úpenlivou prosbou, aby im ráčil poslať nejakého učeného muža, ktorý by ich pravdivo poučil v kresťanskej viere, dodávajúc k tomu okrem iného: ?Raz sa nás pokúšajú Židia, druhý raz zasa Saracéni obrátiť na svoju vieru. My sa však nevieme rozhodnúť, ku ktorej sa máme pridať. Preto sme sa rozhodli hľadať radu v záležitostiach našej viery a spasenia u zvrchovaného kresťanského cisára, pretože máme najväčšiu dôveru vo vašu vieru a dávne priateľstvo." Vtedy cisár po porade s patriarchom povolal k sebe spomínaného Filozofa a poslal ho tam s poctami v sprievode svojich vyslancov, pretože mal úplnú dôveru v jeho múdrosť a výrečnosť.
  2. Keď si ten ihneď pripravil všetko potrebné a vydal sa na cestu, prišiel do Chersonu, ktorý totiž leží v samom susedstve Kozárov. Tu krátko pobudol, aby sa naučil jazyk onoho národa. Medzitým z vnuknutia Boha, ktorý sa rozhodol, že už-už zjaví svojim veriacim preveľký a drahocenný poklad, totiž telo svätého mučeníka Kristovho Klementa, začal sa spomínaný muž ako nejaký horlivý vyzvedač vypytovať miestnych obyvateľov. Starostlivo pátral po tom, čo sa dalo Zistiť jednak z písomných záznamov, jednak z ľudového podania o tele svätého Klementa a o chráme, ktorý preňho vybudovali anjelské ruky, alebo o jeho rakve. Ale všetci spomínaní ľudia, keďže neboli starousadlíci, ale prisťahovalci z rozličných krajín, vyhlasovali, že nevedia nič o tom, na čo sa ich pýta. Totiž pre vinu alebo nedbalosť tunajších obyvateľov onen zázrak morského odlivu, ktorý sa v histórii umučenia spomínaného veľkňaza veľmi oslavuje, sa už dávno prestal objavovať a more vylialo svoje vlny späť k pôvodným brehom. Okrem iného bolo toto miesto opustené aj pre časté barbarské vpády, chrám bol zanedbaný a zrúcaný veľká časť tohto kraja sa premenila takmer na púšť a stala sa neobývateľnou. A z toho dôvodu aj sama rakva svätého mučeníka s jeho telom bola zaliata vlnami.
  3. Filozof sa tejto odpovedi začudoval a veľmi sa zarmútil. Oddal sa modlitbám, aby mu Božie zjavenie ráčilo pre zásluhy spomínaného svätého veľkňaza ukázať to, čo nemohol zistiť s pomocou ľudí. Vyzval metropolitu tohto mestečka menom Juraj spolu s duchovenstvom a ľudom, aby za túto vec prosili nebo. Okrem toho im rozprával o utrpení a zázrakoch tohto najblaženejšieho mučeníka a podnietil svojím povzbudzovaním mnohých z nich k tomu, že sa odobrali na spomínané pobrežie, aby tam kopali a hľadali také drahocenné a tak dlho nepovšimnuté perly a aby ich s pomocou Božou vyniesli zase na svetlo. Potom jedného dňa, na tretí deň pred januárovými kalendami (30. 12.), keď bolo more pokojné, nasadli na loď a pod Kristovým vedením sa vydali na cestu. Totiž spomínaný Filozof s biskupom a ctihodným duchovenstvoma s niektorými mužmi z ľudu. A tak sa plavili s nesmiernou zbožnosťou a dôverou za spevu žalmov a v modlitbách k ostrovu, o ktorom usudzovali, že je na ňom telo mučeníka. Obstúpili ho teda zo všetkých strán, prechádzali sa po ňom v jasnej žiare pochodní, čoraz vrúcnejšie sa oddávali modlitbám a na jednom kopčeku, kde sa dalo predpokladať, že skrýva taký veľký poklad, začali horlivo a usilovne kopať. 
  4. Keď dlho a mnoho zápasili vo svätej túžbe a vkladali najväčšiu nádej a dôveru v Božie zmilovanie, konečne riadením Božím nečakane sťa nejaká prejasná hviezda zažiarilo jedno z rebier drahého mučeníka. Uzrúc to, všetci boli naplnení nesmiernym jasotom, a keď ešte viac a horlivejšie už bez akéhokoľvek váhania opreteky prekopávali pôdu, objavila sa potom i jeho svätá hlava. Ak si ťažko vieme predstaviť, koľko hlasov stúpalo k nebesám a koľko chvály a vďaky všetci vzdávali Bohu v prúdoch sĺz, o to ťažšie to možno (slovami) vyjadriť. Totiž všetkých sa zmocnila veľká radosť jednak preto, že sa našli sväté ostatky, jednak pre nesmierne príjemnú vôňu, že blahoželajúc si v nevýslovnej radosti mali dojem, akoby sa ocitli mimo seba niekde v raji. Tu, hľa, po chvíľke opäť akoby z nejakej krypty pomaly a v krátkych intervaloch sa našli z milosti Božej aj všetky ďalšie sväté ostatky. Nakoniec sa našla kotva, s ktorou bol zvrhnutý do mora.
  5. Keď teda všetkých naplnila nesmierna radosť z toľkých Božích darov a svätý veľkňaz tu vykonal najsvätejšie bohoslužby, sám spomínaný svätý muž (Konštantín) zodvihol schránku so svätými ostatkami nad hlavu a preniesol ju na loď za ohromného jasotu všetkých, ktorí ho sprevádzali. Potom ju dopravil za hlasného spevu hymnických piesní a chválospevov do metropoly Cherson. Medzitým, keď sa už približovali k mestu, vyšiel im v ústrety vznešený muž Nikeforos, vladár tohto mesta, spolu s mnohými ďalšími, vzdal poctu posvätným ostatkom a chválorečiac kráčal pred svätou schránkou a s radosťou sa ponáhľal do mesta. Tu tiež za ohromného jasotu všetkých vzdal poctu svätému a ctihodnému znovunájdenému telu. Keď všetkému ľudu vyrozprával tajomstvo jeho nájdenia, a pretože sa už stmievalo a ani pre veľký nával ľudu sa nemohlo pokračovať ďalej, uložili ho pod starostlivým dohľadom do Chrámu svätého Sozonta, ktorý stál v susedstve mesta. Napokon ho však preniesli do Chrámu svätého Leoncia. Keď potom nastalo ráno a zhromaždilo sa všetko obyvateľstvo mesta, vzali schránku so svätými ostatkami, za veľkých chválospevov prešli celým mestom, a príduc do hlavnej baziliky, s poctami ju tam uložili. Nato sa všetci vrátili do svojich príbytkov. 
  6. Potom sa vydal spomínaný Filozof na cestu, a keď prišiel k onomu národu, ku ktorému bol ako kazateľ vyslaný, sprevádzaný milosťou Boha vykupiteľa všetkých, odvrátil ich všetkých svojimi kázňami a výrečnými argumentmi od bludov, ktoré obsahovala nepravá viera Saracénov, ako aj Židov. Preto veľmi rozradostení a v kresťanskej viere upevnení a poučení vzdávali vďaku všemohúcemu Bohu a jeho služobníkovi Konštantínovi Filozofovi. Okrem toho poslali cisárovi list s mnohými prejavmi svojej vďaky, pretože sa ich svojou horlivosťou usiloval priviesť na pravú kresťanskú vieru. Ubezpečili ho, že už chcú natrvalo zostať najvernejšími poddanými jeho ríše. Odprevádzali preto Filozofa s veľkými poctami a ponúkali mu ohromné dary. Tie všetky však, ako pravý filozof, odmietol. Žiadal ich, aby mu namiesto ponúkaných darov prepustili kresťanských zajatcov, aby sa s ním mohli hneď vrátiť. Toto jeho želanie bolo hneď splnené.
  7. Potom sa Filozof vrátil do Konštantínopolu. Keď sa Rastislav, moravské knieža, dozvedel, čo vykonal v kraji Kozárov, podnietený starosťou o svoj národ vyslal poslov k spomínanému cisárovi s takým odkazom, že sa jeho ľud síce odvrátil od uctievania modiel a chce zachovávať kresťanský zákon, ale že nemajú takého učiteľa, čo by ich v tom zákone jasne a dokonale poučil. Že prosí, aby im do oných krajov poslal takého človeka, ktorý by vedel jeho ľudu dôkladne vysvetliť vieru a poriadok zákona a ukázať cestu pravdy. Cisár vyhovel jeho prosbe a požiadal spomenutého Filozofa, aby prišiel k nemu, a poslal ho do krajiny Slovienov spolu s jeho bratom Metodom. Poskytol im značné prostriedky z cisárskej pokladnice na cestu. A keď s Božím požehnaním prišli do oných krajov, miestni obyvatelia, dozvediac sa o ich príchode, veľmi sa zaradovali, najmä keď sa dopočuli, že nesú so sebou aj ostatky svätého Klementa a evanjelium preložené spomínaným Filozofom do ich jazyka. Vyšli im teda z mesta v ústrety a prijali ich so všetkými poctami a s nesmiernou radosťou. Potom sa (Konštantín a Metod) začali horlivo venovať tej činnosti, kvôli ktorej prišli. Ich deti učili písmu, ustanovili cirkevné bohoslužby a meč svojej výrečnosti využívali pri odstraňovaní rozličných bludov, ktoré v onom ľude našli. A tak vyplievajúc a vytrhávajúc z tohto zamoreného poľa mnohorakú burinu nerestí, začali zasievať semeno slova Božieho. Na Morave sa teda zdržali štyri a pol roka, jej ľud priviedli ku kresťanskej viere a zanechali tam všetky knihy, ktoré sa ukazovali potrebné pre cirkevné obrady.
  8. Keď sa o tom všetkom dozvedel preslávny pápež Mikuláš, veľmi sa zaradoval z toho, čo mu o tom povedali, a prikázal im (Konštantínovi a Metodovi) apoštolským listom, aby prišli k nemu. Keď bratia dostali pápežovo posolstvo, veľmi la potešili a ďakovali Bohu za to, že boli uznaní za takých významných, aby boli pozvaní apoštolskou stolicou. Vydali sa ihneď na cestu a vzali so sebou aj niekoľko žiakov, o ktorých sa domnievali, že sú vhodní na to, aby prijali biskupskú hodnosť. Po niekoľkých dňoch prišli do Ríma. 
  9. Pretože však pred málo dňami spomínaný pápež Mikuláš odišiel k Pánovi, Hadrián II., ktorý po ňom získal pápežskú hodnosť, počujúc, že spomínaný Filozof prináša so sebou telo svätého Klementa, ktoré vlastným pričinením našiel, veľmi sa potešil a spolu s duchovenstvom a ľudom, vyjdúc im z mesta v ústrety, prijal ich s veľkými poctami. Medzitým sa začali pôsobením svätých ostatkov a s pomocou všemohúceho Boha diať zázračné uzdravenia. Takže každý, kto bol postihnutý akoukoľvek chorobou, sa po vzývaní svätých ostatkov drahého mučeníka ihneď uzdravil. Preto ctihodný pápež, ako aj všetok rímsky ľud vzdávali Bohu najväčšiu vďaku a chválu, radovali a tešili sa v ňom, že im po takom dlhom čase doprial, aby za svojich dní prijali svätého a apoštolského muža, nástupcu samého Petra, kniežaťa apoštolov v jeho sídle a aby bolo oslávené nielen celé mesto (Rím), ale aj celá Rímska ríša jeho zázrakmi. Keď teda vzdali spomínanému Filozofovi vďaku za toľké dobrodenie, vysvätili jeho brata Metoda za kňaza, ako aj ostatných ich žiakov za kňazov a diakonov. 
  10. Keď však spomínaný Filozof alebo inak Konštantín cítil, že sa blíži deň jeho, skonania, prijal s dovolením najvyššieho veľkňaza meno Cyril ? hovoriac ,že mu to bolo zjavené - a po 50 dňoch zosnul v Pánovi v šestnásty deň pred marcovými kalendami (14. 2. 869). Svätý pápež potom nariadil, aby všetci grécki i rímski duchovní prišli na jeho pohreb so žalmami a spevmi, so sviecami a s kadidlom a aby mu preukázali rovnakú pohrebnú úctu ako samému pápežovi.
  11. Vtedy jeho spomínaný brat Metod prišiel k samému svätému veľkňazovi, padol mu k nohám a povedal: ?Uznal som za slušné a potrebné, aby som pripomenul Vašej Svätosti, apoštolský otče, že keď sme vyšli z nášho domu do služby, ktorú sme s pomocou Pánovou vykonali, matka nás, prelievajúc veľa sĺz, zaprisahávala, že ak by niektorý z nás zomrel skôr, ako sa vrátime, aby žijúci brat preniesol mŕtveho brata do svojho kláštora a tam ho so zaslúženou a náležitou poctou pochoval. Nech teda ráči Vaša Svätosť dovoliť mojej nepatrnosti vykonať túto povinnosť, aby sa neusudzovalo o mne, že azda konám proti matkiným prosbám a zaprisahávaniu." Pápež neuznal za vhodné odporovať tejto žiadosti a želaniu, hoci sa mu to videlo dosť ťažké. Telo mŕtveho starostlivo uložil do mramorovej rakvy a zapečatil ju vlastnou pečaťou. Po siedmich dňoch mu (Metodovi) dovolil odísť. Vtedy rímski duchovní po porade s biskupmi a kardinálmi a šľachticmi mesta prišli k pápežovi a začali takto hovoriť: ?Zdá sa nám veľmi nevhodné, ctihodný otče a pane, aby ste dovolili z akéhokoľvek dôvodu preniesť do inej krajiny takého veľkého a takého znamenitého muža, ktorého zásluhou naše mesto i cirkev získali späť taký vzácny poklad. Boh ho svojou dobrotivou láskou ráčil z takých ďalekých krajín priviesť k nám a z tohto miesta ešte aj do svojho kráľovstva povolať. Nech je radšej s poctami pochovaný tu, ak s tým súhlasíte, pretože by bolo veľmi dôstojné, aby muž s takou slávnou povesťou mal hrob v takom preslávenom meste a na slávnom mieste." Zapáčila sa táto rada pápežovi a nariadil, aby ho uložili v Chráme svätého Petra v jeho vlastnej hrobke. 
  12. Metod vidiac, že sa jeho úmysel takto nesplní, znovu prosil pápeža, hovoriac: ?Keď ste teda odmietli splniť moju malú prosbu, zaprisahávam vás, páni moji, aby bol pochovaný v Bazilike svätého Klementa, ktorého telo s veľkou námahou a horlivosťou našiel a priniesol sem." S takouto prosbou najsvätejší veľkňaz súhlasil. Keď sa zhromaždilo veľké množstvo duchovenstva a ľudu, s nesmiernou radosťou a veľkou úctou ho pochovali v mramorovej rakve, do ktorej ho predtým spomínaný pápež uložil, do hrobky preňho pripravenej v Bazilike svätého Klementa po pravej strane oltára, vzdávajúc za sprievodu hymien a chválospevov vďaku Bohu, ktorý koná na tom mieste mnoho obdivuhodných zázrakov na chválu a slávu svojho mena, pre zásluhy a prosby svojich svätých, ktorý je požehnaný a zvelebený na veky vekov. Amen.