Kronika o atentáte Feliciána Zacha na Karola Róberta

V roku Pána 1329 zomrel kráľov syn Ladislav.

V týchto časoch, keď sa uhorská krajina tešila vytúženej pohode mieru a nepriatelia; ju nikde neznepokojovali, diabol, nepriateľ pokoja a rozsievač nenávisti, vnikol do srdca jedného staršieho vojaka so šedinami menom Felicián z rodu Zachovcov a nabádal ho, aby v istý deň mečom zavraždil svojho pána kráľa Karola a pani kráľovnú Alžbetu, ako aj jej dvoch synov Ľudovíta a Ondreja. Feliciána kedysi (spoločensky) vyzdvihol palatín Matúš (Čák) z Trenčína. Napriek tomu Matúša opustil a prešiel ku kráľovi. Kráľ mu preukázal svoju priazeň, umožnil mu voľný vstup (do paláca) a dvere ku kráľovi mal neobmedzene otvorené. Keď kráľ 17. apríla v stredu po Veľkej noci roku Pána 1330 obedoval vo svojej vile pod hradom Vyšehrad spolu s kráľovnou i s dvoma synmi, znenazdajky pristúpil Felicián ku kráľovskému stolu, vytasil veľmi ostrý meč, vrhol sa zúrivo ako besný pes na kráľa, kráľovnú a ich synov a neľútostne ich chcel prebodnúť. Ale milosrdenstvo láskavého Boha mu prekazilo uskutočniť jeho úmysel. No i tak ľahko poranil kráľovu pravicu a vzápätí, žiaľ, odťal kráľovnej na pravej ruke štyri prsty, ktorými milosrdne rozdávala almužnu chudobným a biednym i opovrhovaným osobám. Tie prsty, ktorými nespočetným kostolom šila rozličné úbory a na oltáre i kňazom neprestajne posielala slávnostné rúcha z drahocenných purpurových látok i kalichy. No keď chcel zabiť stojacich kráľovských chlapcov, ich vychovávatelia syn Júliusa z Kňažíc a syn palatína Jána Mikuláš sa mu postavili na odpor, lež kým spomínaní chlapci ušli, oni utrpeli smrteľné zranenie na hlave. Vtom driečny mladík, Alexandrov syn zo stolice Potok Ján, v tom čase pomocný čašník kráľovnej, vrhol sa na Feliciána ako na krvižíznivé zviera a čakanom mu silno zaťal medzi krk a lopatku a povalil ho na zem. Dverami sa nato z každej strany hrnuli kráľovskí vojaci šermiari s hrozivými mečmi a naničhodníka rozsekali na kúsky a zmasakrovali ho ako nejakú obludu. Jeho hlavu poslali do Budína, ruky a nohy poroznášali do iných miest. Jeho jediného mladého syna a verného sluhu, ktorí sa dali na útek, no ujsť sa im nepodarilo, priviazali o konské chvosty, kde ukončili svoj život. Ich mŕtvoly a kosti obhrýzali na ulici psy.

A naozaj bolo zaslúžené, aby Felicián, ktorý mnohých kresťanov dokaličil a zbavil končatín, bol podľa spravodlivého Božieho súdu sám pozbavený všetkých údov a neskončil svoj život (zvyčajnou) smrťou ľudí. Aby ten, čo bol nezmieriteľným mučiteľom biednych, zomrel ako pes so psami. Z kráľovského dvora vylúčili aj jeho dcéru, veľmi krásnu pannu Kláru. Ohyzdným spôsobom jej vyrezali nos a pery, takže jej trčali iba zuby, na rukách jej odrezali osem prstov, zostali jej iba palce. Potom ju polomŕtvu niesli na koni cez štvrte a ulice mnohých miest a donútili úbohú prevolávať tieto slová: "Kto nie je verný kráľovi, dostane vždy takúto odplatu." Felicián mal aj druhú, staršiu dcéru Sebe vydatú za istého šľachtica Kopaya. Na príkaz kastelána Levického hradu Imricha Bečeja jej pred hradom odťali hlavu a sám Kopay bol doživotne uväznený. Navyše jeho synov odviezli križiaci na ostrov uprostred mora, aby tak už nikdy nemohli uvidieť rodnú zem. Napokon mnohých šľachticov z Feliciánovho rodu zabili. Nuž biedny Felicián upadol do zločinu urážky Veličenstva, pobúril krajinu, zahubil vlastné potomstvo, stratil a zhanobil svoj rod a stal sa pokrmom psov. Po odchode z tohto sveta pripútaný v podsvetí a pochovaný v pekle je poučením pre neverných. No jednako ťažko možno uveriť, že sa jedného dňa stal taký ohromujúci čin.