Počúvajte, deti! Idem vám rozprávať rozprávku, akej ste ešte nepočuli; aleže dajte pozor, aby ste si ju dobre zapamätali.
Nuž mal raz jeden chudobný otec troch synov, s ktorými sa veľmi psotne živil. Hockedy im prišlo tak, že si už ledva životy obrániť mohli. Tu raz zavolá otec všetkých troch dovedna a takto k ním prerečie:
?Synovia moji drahí, my takto konečným koncom nenabudneme, ale musíme pohynúť, ak len inakším spôsobom nezaratujeme sa medzi ľuďmi. Ja som si to tak premyslel, aby dajeden z vás šiel do sveta, azdaže dač vyslúži, čím si aspoň na čas biedu odtisneme. Čože vy poviete na to??
?Čože by sme povedali,? ohlásili sa synovia, ?my pristávame na vás a pôjdeme trebárs aj všetci.?
Ale ich otec nechcel pustiť všetkých naraz, že vraj čo by si on starý doma osamote počal. Vypravili teda najskôr toho najstaršieho.
Ide ten najstarší syn, ide neboráčik dlho, a o živej duši nikde ani chýru, ani slychu. Navela sa stretol s jedným staručkým.
?Kdeže ideš, syn môj,? povedá, ?kde??
?A veru, starý tatko, sme traja bratia v dome so starým otcom a veľmi sme chudobní, nuž som sa ja pustil do sveta hľadať si dáku službičku.?
?Dobre, syn môj, dobre,? povie na to staručký; ?aj u mňa by sa ti našla služba, ak by si mal vôľu.?
?Nuž a čože by ste mi dali za robotu??
?Nič inšie, syn môj, len dvanásť oviec pásť. Veď ovce pásť znáš??
?Znám, starý tatko, znám.?
?No, keď znáš, poď so mnou!?
A pobral sa za staručkým človiečikom.
Hneď na druhý deň pojal staručký sluhu a zaviedol ho k tým svojim dvanástim ovciam.
?No,? povedá, ?syn môj, toto sú tie moje ovce; takže mi ich, hlaďže, dobre pas a
nepusť
ich z očú; veď ti ja za tvoje ustávanie statočne zaplatím. A
nezaháňajže ich
dáko, len ich slobodne pusť, nech idú, kde sa im len páči; veď sa ti
ony budú
samy pásť. Tu máš túto kapsičku; tam si nájdeš, čo ti treba. A na ty aj
túto
píšťalku, na tej si môžeš preberať.?
Sluha
vyviedol ovce na
pašu a pískajúc na píšťalke šiel len tak z nohy na nohu za nimi, kadiaľ
sa mu
roz-pásali, až pomaličky prišli ku jednej rieke. Tu milé ovce rozbehli
sa rovno
do vody a preplávali na druhý breh. Sluha by bol rád za nimi, ale sa mu
nedalo;
rieka bola široká a veľmi hlboká. Nuž tu v strachu o ovce pustil sa do
plaču,
čo bude robiť, keď sa mu nevrátia. Dlho chodil hore-dolu brehom a
pozeral
smutný na druhú stranu. Potom sa prevalil na zem a pekne krásne zaspal
a spal,
spal, iba pred večierkom sa prebudil. Ako sa prebudil, prvé mu bolo
pozrieť na
druhý breh, a hľa, milé ovce blížili sa práve ku brehu i pekne-krásne
preplávali naspäť.
?Ach,
chválaže ti,
milý panebože, keď ste sa mi len šťastne vrátili!?
Tak si
vzdychol a veselo
pískajúci šiel zasa pomaly za ovcami až k samému domu.
Tu ho ten
staručký už chvíľu
vyzeral.
?No,?
povedá,
?či si mi tie ovce napásol??
?Veru som
ich, starý
tatko, napásol!?
?Nuž a akože
sa ti
vodilo? Nože mi, no, dačo vykladaj!?
Sluha
vyrozprával všetko,
ako sa mu vodilo; že pekne išiel pískajúc na píšťalke za ovcami až k
jednej
rieke; tam že mu ovce cez vodu prešli a ta kdesi odišli a on že nijakým
činom
prejsť nemohol; že potom veľmi plakal a v trapiach usnul, a večer, keď
sa
prebudil, ovce už dobre napasené cez vodu prechádzať videl; ale že on
veru
nezná, kde sa tak dobre napásli, ani kde chodili.
?No, dobre,
syn môj,
dobre,? riekol staručký. ?A teraz mi povedz, čo chceš za tú službu,
lebo ti už rok vyšiel. Dám ti, čo si vyvolíš: či spasenie večné a či
pe-nazir
A sluha mu
na to
odpovedal:
?Hej, starý
tatko,
veru by bolo treba aj toho spasenia večného; ale my sme veľmi chudobní,
nuž nám
dajte radšej len tých peňazí!?
Nuž mu dal
tých peňazí,
koľko si len uniesol.
Ako prišiel
domov, všetci
sa mu veľmi zaradovali, lebo vyslúžil pekný peniaz.
Nezadlho
vypravili zas
toho stredného, a tomu sa všetkým činom tak vodilo, ako tomu
najstaršiemu.
Naostatok
vybral sa aj ten
najmladší a vravel:
?Keď sa vám
tak dobre
vodilo, i ja ešte skúsim šťastia!?
Zachytil sa
tou istou
cestou, ktorou chodili jeho bratia, a idúci rozmýšľal i tak i tak, ako
mu to
bude v tom svete. Zrazu stretne sa aj on s tým staručkým človiečikom.
?Kdeže ideš,
syn
môj,? rečie starec, ?taký zamyslený, kde??
?Ach, kdeže
idem,
starý tatko! Idem do sveta, hľadať si u dobrých ľudí dáku službičku.
Doma sme
traja bratia s otcom už starým a nemáme sa ako preživiť. Nuž už dvaja
starší
bratia boli v službe, každý doniesol peňazí; teraz ale zachytil som sa
ja
probovať šťastia.?
?Dobre, syn
môj,
dobre,? hovorí staručký. ?Aj u mňa by sa ti našla služba, ak by si
chcel prísť.?
?Ozajže by
nechcel,
ba veru chcel; len by som sa do takej práce rozumel, akú by ste mi
dali.?
?Či ovce
pásť
znáš??
?Znám, starý
tatko,
znám.?
?No, keď
znáš, poď so
mnou!?
A zaviedol
ho ta, kde
býval.
Na druhý deň
ráno pojal
staručký sluhu a zaviedol ho k tým svojim ovciam.
?No,?
povedá,
?syn môj, toto sú tie moje ovce. Dvanásť ich je, ako vidíš. Táže mi ich
dobre pas a nespusť ich z očú; veď ti ja statočne zaplatím. Ale ich
dáko
ne-zaháňaj, len ich pusť slobodne, kadiaľ sa im samým páčiť bude. A tu
máš túto
kapsičku aj s touto píšťalkou, pískaj si za ovcami.?
Sluha zabral
sa s ovcami a
tie pekne šli svojou cestou; ani sa mu nerozbehúvali, ani nič, a on len
pomaly
za nimi pískajúci na píšťalke. Tu prišli k rieke a milé ovce schytili
sa a
rovno do vody. Ale najmladší brat nerozmýšľal veľa. Chytro zachytil sa
jednej
ovci za rúno a pekne-krásne preplával s ňou na druhý breh. A zas len
obďaleč
pískajúci na píšťalke vykračoval za tými ovcami.
Čosi-kamsi
prišli ovce na
jednu lúku a na lúke tráva taká až do pása a v nej plno oviec, ale také
chudé
ako len tie chrty.
?Ach,?
pomyslel
si ten najmladší brat, ?milý mocný bože, čože je to za príčina, že sú
tie
ovce také chudé v takejto utešenej tráve??
A zas len
šiel za tými
ovcami, lebo sa tie tam ani neobzreli, ale akoby ich bol na povrázku
viedol,
šli ďalej na druhú lúku, na ktorej trávička len veľmi malá rástla, ale
musela
byť veľmi užitočná, bo ovce, čo sa na nej pásli, boli také krásne, také
utešené, akoby ich z tisíc kŕdľov po jednej navyberal. Tu sa aj tých
dvanásť
oviec zastavilo a pásli sa, že to bola len milá vec na ne pozerať. A
kde sa tie
ovce len pohli, jedno veľmi milé vtáča všade poletúvalo nad nimi. Keď
sa tie
ovce už napásli, obrátili sa samy od seba a pobrali sa pomaly tou istou
cestou,
ktorou boli prišli. Tak prišli zas k tej rieke, a keď prechodili cez
vodu,
najmladší brat zachytil sa jednej za rúno a tak prešiel na druhý breh.
Pred
samým večierkom navrátil sa s dobre napasenými ovcami domov. Staručký
ho už
chvíľu vyzeral.
?No,?
povedá,
?či si mi ovce dobre napásol??
?Veru som
ich, starý
otec, chvalabohu, dobre!?
?Nuž a či si
môj
príkaz zachoval? Akože sa ti vodilo? Nože mi, no, voľačo vykladaj!?
?Ej, veru
som
zachoval všetko tak, ako ste mi prikázali, lebo som ja za ovcami všade
len
obďaleč pomaličky išiel.?
A potom
vyrozprával
všetko, ako sa mu prihodilo: ako sa prepravil cez tú vodu, ako tam
prišli na
lúku, kde tráva bujná, ale ovce chudé, a že jeho ovce tam sa ani
nezastavili;
ako šli rovno na druhú lúku, kde tráva bola len maličká, ale sa ovce
veľmi
dobre napásli. A že ich naveky jedno veľmi utešené vtáča obletúvalo.
?No, dobre,
syn môj,
dobre,? pochválil ho staručký; ?spokojný som s tebou. Teraz mi už len
povedz, čo si žiadaš za tú službu, lebo ti už rok vyšiel. Dám ti, čo si
vyvolíš; či spasenia a či peňazí??
?Ach, starý
tatko,? povie na to sluha, ?pravda, že sme traja synovia s otcom už
starým a sme veľmi chudobní; ale veď už starší bratia dačo vyslúžili,
už sa
azda dáko ta vyživíme: dajte vy mne len toho spasenia.?
?Dobre, syn môj drahý,? potľapkal ho staručký; ?keď si žiadaš spasenia, máš ho mať, lebo si ty statočný človek, ktorému je spasenie viacej ako peniaze. A krém toho dostaneš ešte aj peňazí. Vidíš, syn môj drahý, ja som Kristus; tých dvanásť oviec, čo si pásol, to sú moji dvanásti učedníci; tá lúka s bujnou trávou je rozkoš svetská a tie chudé ovce na nej sú synovia sveta tohoto; tá lúka s tou drobnou trávou je cnosť a tie utešené ovce sú ľudia statoční. Ako na tamtej lúke úžitku žiadneho niet, tak je na tejto druhej veliký. A vtáča, čo ponad ovcami poletúvalo, som bol ja; lebo ja som s mojimi učedlníkmi naveky.?
Takto vykladal ten staručký človiečik. Potom požehnal toho najmladšieho brata a dal mu aj peňazí, koľko si len uniesol.
Tak, Ma, najmladší brat pre svoju statočnosť dostal aj spasenia aj peňazí, a jeho bratia len peňazí, lebo sa tým len peniaze žiadali.