Mala raz jedna chudobná matka troch synov a jedno veľmi utešené dievčatko. Chlapci boli už hodní, ale dievčatko bolo ešte malé, ešte ani nebehalo, ani nevravelo.
Chlapci, ako obyčajne chlapci, boli samopašní a všeteční. Ale by to bolo ešte ta ušlo, keby len neboli bývali neposlušní, bezbožní a paškrtní. Nebožiatko matka mala s nimi kríž!
Keď sa stala kde aká škoda, tú iste jej chlapci urobili; kde sa aký hriech strhol, to iste boli jej chlapci na príčine. A doma! Keď si niečo z poludnia odložila k večeri, mohla byť istá, že jej ho vyňuchajú a vypaškrtia. Ba neobstálo sa jej ani mäso v hrnci. Keď len mohli prikradnúť sa k nemu, už ho oni vyvláčili a i nedovarené pohltali. Už si nevedela s nimi rady. Napomínala ich, prosila, trestala, bila. Všetko nadarmo. Naostatok celkom vyšla z trpezlivosti.
Raz mala ísť do kostola. Pristaví obed k ohňu a zahrozí sa chlapcom:
?Chlapci! Nesprobujteže mi to mäso vyvláčiť, kým budem v kostole, lebo ak sa mi ho len dotknete, nikdy to mať deťom ešte neurobila, čo vám ja urobím. Veď ja uvidím, či nezložíte tú ohavnú obyčaj, vy nehaneblivci!?
Chlapci sa jej do očú rozchichotali a ona rozhnevaná odišla do kostola.
Sotvaže vytiahla nohu z izby, milí chlapci poď rovno ku ohnisku, mäso vyťahali a pojedli.
Matka sa z kostola navrátila v tej nádeji, že sa chlapci prísnym zahrozením odstrašili od paškrtenia; ale
prídeku ohnisku, nazrie do hrnca ? hrniec prázdny. Tu sa neslýchaným hnevom rozpálila a v hneve vykríkla:
?Bohdaj ste sa zhavraneli, aby ste sa zhavraneli, žeby ste jeden z druhého mäso trhali!?
Sotva to vypovedala, v
tom
okamžení premenili sa chlapci na troch havranov, čiernych ako uhol,
strepotali
krídlami a trhajúc jeden druhého a strašne kŕkajúc leteli, sám milý
pánboh zná,
kam. Matka v hneve svojom neznala spamätovať sa a ešte, keď havrany
leteli, za
nimi volala:
?No leťte, pľuháci, a
lietajte po
svete dovtedy, kým vás vaša najbližšia rodina nevyslobodí!?
O chvíľu hnev prešiel,
matka
prišla ku sebe, srdce jej stislo, rozplakala sa plačom usedavým a
zalamovala
rukami nad nešťastnými synmi a nad svojím ťažkým zakliatím. A tak
plakala,
dobre si oči nevyplakala, každý boží deň.
Prešli roky, a o synoch nebolo ani chýru, ani slychu. Medzitým malé dievčatko vyrástlo v hodné dievča, a to dievča
krásne, utešené, biele ako hus, červené ako ruža, že mu naďaleko-široko
nebolo
páru. Krásne dievča bolo milé, veselé, pracovité; kde prišlo, všade ho
radi
mali ? a matke pomáhalo či okolo domu, či v poli, ako pravá ruka. A že
bolo
také veselé a spokojné, matka opatrne ukrývala pred ňou svoj zármutok
nad
nešťastnými synmi, ba ani jej to nevyjavila, že dakedy bratov mala.
Ale to veľmi padlo do
očí nášmu
dievčatku, že ono ani brata ani sestry nemá, a druhí ich majú i po
viacej. I
spytovala sa matky tu i tu, že či nemala bračeka alebo sestričku; ale
matka
zavše len vzdychla zhlboka a zavše len odpovedala, že nemala. Spytovala
sa
druhých ľudí a tí jej povedali, že ona veru mala bratov, a to troch,
ale že tí
zrazu skapali a už od viac rokov o nich ani nechyrovať.
Tu prišlo zas k materi.
?Ach, maminka moja
sladká,?
povedá, ?ľudia povedajú, že som mala troch bratov; povedzteže mi, kam
sa
podeli??
?Dievka moja,?
odpovedala
matka, ?tí šli svetom,? ? a slzy ju zaliali.
?Nuž, a načože šli
svetom? Kamže
odišli? Kedy? Či sa viacej nevrátia? Veďže mi už len povedzte, čo a ako
sa
stalo s nimi.?
?Ach, nuž, dievka
moja, čo a akože
sa stalo s nimi?!?
Tu vyrozprávala matka
všetko
úprimne, akí boli, aj ako ich v hneve svojom zakliala, aby sa
zhavraneli a aby
dovtedy lietali po svete, kým ich najbližšia rodina nevyslobodí.
?Uspokojte sa, drahá
mati!?
prerieklo dievča na matkine reči. ?Najbližšia rodina ich vyslobodí,
inší
nikto. Najbližšia rodina som ja. Ja pôjdem, mať moja, pôjdem, vyhľadám
ich a
vyslobodím, čo by mi to ako ťažko padlo.?
?Ach, dievka moja,
nestrojže sa
tak, nestroj, lebo sa darmo strojíš. Veď ich ty nenájdeš, čo koľko
krajín pochodíš.
Pánbohvie, kde tí lietajú. Nuž a mňa či by si na staré dni takto
nechala bez
všetkej ochrany??
?Nebanujte, matka, že
vás
zanechám. Mne je súdené mojich bratov vyslobodiť a ja ich vyhľadám a
vyslobodím,
čo by hneď v sedemdesiatej siedmej krajine lietali.?
I nedala a nedala sa
odhovoriť a
naostatok i matka horko-ťažko privolila a po dakoľko dňoch ju vypravila
do
cesty.
Šla ona, horami a
dolami, pustými
poľami zadlho, a čo z domu vyšla, ešte nevidela človiečika. Naveľa
prišla ku
mesiačikovej materi.
?Pánboh daj šťastia,
pani
matka!? pokloní sa pocestná.
?Pánboh daj, dievka
moja, i
tebe,? odpovedala domáca. ?Nuž, kdeže si sa ty tu vybehala? Veď tu
nechyrovať ani vtáčika, ani vrábika, nie žeby to človiečika.?
?Ach, nuž kdeže som sa
vybehala!
Prišla som sa vás opýtať, či by ste mi nevedeli dačo povedať o troch
havranoch,
mojich zakliatych bratoch.?
?O troch havranoch,
tvojich
zakliatych bratoch, ti ja, dievka moja, povedať neviem; ale počkaj, kým
môj syn
príde domov, spýtam sa ho, a snáď on bude vedieť. Ale aby si dáko zle
neobišla,
škri sa tuto pod koryto, lebo by ťa mohol zjesť, ak by ťa uvidel; aleže
sa ani
nepohni!? I utiahla sa pod koryto a čakala, čo bude ďalej. Nezadlho
prišiel mesiac z cesty. Sotva skočil do izby, hneď zavolal:
,,Mamo, človečina
smrdí, sem s
ňou, nech ju zjem!? ?Ach, kdeže by sa ti tu človečina vzala,?
odpovedala
matka, ?veď znáš, že k nám nikto nechodí. To sa ti len tak vidí, čo si
tuho
svietil. Na, tu máš večeru, najedz sa a potom si oddýchni, lebo si sa
dokonal.?
Udobrený mesiačik sa
chutne
najedol. Ako sa najedol, začalo sa mu driemať, a aby skôr zaspal,
matka mu v
hlave ískala. Keď zaspával, pošklbala ho matka za vlasy. ?Mamo,? zobiduje
sa zdurený, ?čože ma tak
kváčete?!?
A mať mu odpovie:
?Bola som i ja trochu
zadriemala a
tu sa ti mi snívalo, že sa dakto spytoval, či si troch zhavranených
bratov
nevidel.?
?Ej horkýže videl!
Slnce lepšie
vidí, to ich skôr mohlo vypáčiť.?
?Nože, no,? povedala
matka,
veďže len spi!? Keď sa mesiačik naspal, šiel do cesty a jeho matka
preriekla ku krásnej pocestnej:
?Dievka moja, tu sa
nedopýtaš; ale
choď zbohom ďalej touto dolinou popri tom potoku, tam nájdeš
slniečkovú
matku, azda ti jej syn dačo poradí.?
Šla ona tou dolinou a
blúdila
horami, dolami, pustými pólami veľmi dlho, až sa naostatok predsa
dostala ku
slniečkovej materi.
?Pánboh daj šťastia,
pani
matka!? poklonila sa pocestná.
?Pánboh daj, dievka
moja, i tebe.
Nuž kdeže si sa ty tu zakonala, veď tu nechyrovať ani vtáčika, ani
vrábika,
kdeže by to človiečika.?
?Ach, nuž, drahá pani
matka,
prišla som sa vášho syna opýtať, či by mi nevedel dačo povedať o troch
havranoch,
mojich zakliatych bratoch.?
?O troch havranoch,
tvojich
zakliatych bratoch, či bude vedieť povedať, ja neznám, medzitým sa ho
opýtať
môžeme. Ale si ty, dievka moja, zle nadišla: keď môj syn príde, ľahko
ťa zje,
lebo on ľudí rád jedáva.?
?Ach, drahá pani
matka, veďže sa
už len zmilujte nado mnou,? prosila pocestná; ?skryte ma dakde, kde by
bola bezpečná.?
I skryla ju pod koryto.
Sotvaže ju skryla,
prišlo slnce a
hneď volalo:
?Mamo, človečina
smrdí, dajte ju
sem, nech ju zjem!?
..Ach, syn môj, kdeže
by sa ti tu
vzala, to sa ti len tak vidí, čo si tuho svietil a čo si sa tou parou
po svete
nabral. Tu máš večeru, čo som ti prihotovila, najedz sa a ľahni si,
lebo si sa
dokonal.?
Slniečko sa najedlo a
po chvíli
začalo driemať, a aby skôr zaspalo, matka mu v hlave ískala. Keď už
zaspávalo,
pošklbla ho matka za vlasy.
?Ej, mamo!? zobidovalo
sa
zdurené na matku, ?čože ma tak kváčete?!?
?Veď som ťa ja
nechcela,?
odpovedala matka; ?ale som bola i ja zadriemala, a tu sa mi snívalo, že
sa
dakto opytoval, či si troch zhavranených bratov nevidel.?
?Kdeže by som ich
videl, veď ja do
každého kúta nesvietim; ale vetrík všetko predúcha, ten bude skôr
vedieť o
nich.?
Vtom zaspalo a spalo
až do rána.
Hneď zavčas rána šlo
slniečko do
cesty a jeho matka zbudila pocestnú a takto jej preriekla:
?Dievka moja, môj syn
nevedel nič
povedať; ale sa ti kázal u vetríka ohlásiť. Choď teda k nemu! Či vidíš,
za
hentým vrchom býva.?
Slniečková mati
pocestnej cestu
ukázala, pekne ju vyprevadila, a ona šla horami a dolami, pustými
poľami, až
prišla ku vetríkovej materi.
?Pánboh daj šťastia,
pani
matka!? poklonila sa pocestná.
?Pánboh daj, dievka
moja, i
tebe!? zaďakovala vetríkova matka. ?Kdeže si sa tu vzala, veď tu
nechyrovať ani vtáčika, ani vrábika, kdeže by to človiečika!?
?Prišla som sa vášho
syna opýtať,
či dakde nechyroval o troch havranoch, mojich zakliatych bratoch.?
?O troch havranoch,
tvojich
zakliatych bratoch? Dobre, opýtam sa ho, keď príde domov, asnáďže bude
vedieť.
Ale čože tu s tebou urobiť? On rád je človečinu. Ak domov príde, veru
ťa
zje.?
?Veďže ma už len, moja
drahá pani
matka, dáko zachráňte,? prosila pocestná; ?skryte ma dakde, kde by ma
nedopáčil.?
I skryla ju pod koryto
a prísne
jej prihrozila, aby ani nečuchla.
Vetrík prišiel celý
nafúkaný
domov.
?Mamo, človečina
smrdí, sem ju,
nech ju zjem!? za-homral ešte vo dverách.
Matka prikročila k
nemu a pekne ho
prehovárala:
?Ozajže človečina? To
ťa len tá
ludská duchota zaráža, čo si velmi tuho dúchal; horký človečina, kdeže
by sa
tu vzala??
Kým bol v ceste,
prihotovila mu
mať celého upečeného vola a celý okov piva, predložila mu teda chytro
večeru,
aby ho ukrotila.
?Tu máš,? povedá, ?syn
môj,
večeru, čo som ti prihotovila, najedz sa a potom si ľahni, aby si si
oddýchol.?
Vetrík sa chutne
najedol, a keď sa
najedol, preriekla k nemu matka:
?Dokonal si sa, synak,
poď, lahni
si, poískam ti, chutnejšie zaspíš.?
ískala mu, ískala, a
keď už mal
zaspať, pošklbla ho za vlas. Vetrík sa z driemot strhol a špatné sa
zobrykoval
na matku, že čo ho tak šklbe.
?Veďže sa len upokoj!?
krotila ho matka. ?Veď som to bola i ja zadriemala, a tu sa mi snívalo,
že sa
dakto opytoval, či si o troch zhavranelých bratoch nechyroval.?
?Ba videl som ich;
bývajú na
sklenenom zámku, tam ich vídam každý deň obletávať,? zahomral vetrík,
obrátil
sa na druhý bok a zaspal.
Ako sa naspal, šiel do
cesty a
vetríkova mati privolala krásnu pocestnú k sebe a takto k nej
preriekla:
?Dievka moja, ty si sa
na veľkú
vec podobrala. Tvoji bratia sú na sklenenom zámku a sklenený zámok je
za hentam
tými horami; ale neviem, ako sa ta dostaneš. Medzitým dočkaj, upečiem
ti
jedného vtáčika, toho cestou poobhrýzaš, ale si koštialiky z neho dobre
poodkladáš. Keď prídeš pod zámok, urobíš si z tých koštialikov rebrík,
a tak
vyjdeš hore ku tvojim bratom.?
Krásna pocestná za
dobrú radu
poďakovala a keď sa vtáčik dopiekol, odišla ďalej.
Šla ona pólami,
hustými horami,
kadiaľ jej vetríkova mati ukázala, dlho, veľmi dlho. Cestou koštialiky
obhrýzala
a pilne ich odkladala. Naveľa prišla i pod sklenený zámok. Zámok bol
veľký,
krásny a hladký ako oko. Cesty ani schodov nebolo naň žiadnych. I
urobila si z
koštialikov poodkladaných rebrík a šťastlivo sa dostala oblokom do
zámku.
Vkročila do krásnej
svetlice, v
ktorej naprostriedku stál stôl pre tri osoby prikrytý.
?To je večera mojich
bratov,?
preriekla sama ku sebe, ?už nezadlho prídu.?
S tým prikročila k
jednému
tanieru, odjedla z neho trochu polievky a potom sa utiahla pod posteľ.
O chvíľu strepotali
traja havrani
krídlami pri obloku, a ako na oblok posadali, hneď sa popremieňali na
hodných
mládencov, poskákali do izby a čľapkali si studenou vodou rany, ktoré
si boli,
trhajúc jeden druhého, narobili. Potom si sadli ku stolu. Keď sadli,
zvrtli sa
všetkým taniere.
?Hop!? povie
najstarší, ?tu
musí byť dakto z našej rodiny! A mne dakto i z polievky odjedol.?
?Ale čo by to tam,
pletky, kdeže
by sa ti tu vzal,? preriekli druhí a jedli pokojne ako inokedy.
Najstarší sa síce ešte
i ďalej
škriepil, že dakto na zámku byť musí, a zostrojil sa vyhľadať ho po
večeri. Ale
po večeri zabudol a zabudol i na druhý deň. Keď sa ráno najedli, vyšli
na oblok
? hneď sa premenili na havranov, strepotali krídlami a leteli strašne
kŕkajúci
a trhajúci mäso jeden z druhého, sám pánboh vie kam.
Keď sa k večeru
chýlilo, stál stôl
pre tri osoby prikrytý a tri postele boli odpravené. Pocestná sa
spopod
postele vytiahla, z jedného taniera odjedla a z jedného pohára odpila z
vína, a
zasa sa utiahla pod posteľ.
Večer navrátili sa
bratia domov,
povymývali si rany a sadli ku stolu. Keď sadli, zvrtli sa všetkým
taniere.
?Ej,? povie stredný,
?predsa
si ty, brat, včera darmo nehovoril, že je tu dakto z našej rodiny. A
hľa, hľa
veď mi i z polievky i z vína chybí. Nech sa len najem, veď ho ja
vynájdem, kto
je a kde je.?
Najmladší brat ho
prehováral, že
sa mu to len tak vidí, že kde by sa tu vzal; ale stredný sa
zastrojoval, že ho
on vynájde, kto je a kde je. Medzitým si po večeri ľahol a len v
posteli mu
prišlo na um, na čo sa bol zastrojil. ?No nič to,? pomyslel si, ?veď ťa
ja
ráno nájdem? ? a ráno zabudol, odletel a nehľadal.
Na tretí večer sestra
zasa odjedla
z jedného taniera, odpila z jedného pohára a pováľala sa po jednej
posteli.
Keď sa bratia domov
vrátili, rany
si studenou vodou povymývali a sadli ku večeri. Keď sadali, zvrtli sa
všetkým
taniere.
?Ej,? povie najmladší,
?už je
to predsa dačo vo veci. Taniere sa každý večer zvrtnú, a už teraz mne
chybí i
polievky i vína.? Obzrie sa na posteľ. ?A posteľ mi je pováľaná. Veď
ho
ja vyhľadám, keď ste vy zavše zabudli.?
S tým skočil od stola,
schytil meč
a začal hľadať po celej svetlici. Pozrie pod posteľ a tam vidí pekné
dievča
utiahnuté.
?Aha, tu si!?
vykríkol; ?poď
len von, poď, nech vidíme, či si dobré, či si zlé.?
?Ach, dobré som,
dobré,?
preriekla sestra, vychádzajúc spod postele. ?Veď som ja vaša sestra;
prišla
som vás vyslobodiť.?'
Bratia ju hneď poznali
a veľmi sa
jej zaradovali. Dlho sa tešili a rozprávali si bratia o svojom zakliatí
a
sestra o matke a o svojej ceste. Naostatok preriekla:
?Keď som sa už sem
zakonala a
toľko vystála, nože mi povedzte, ako vás mám vyslobodiť z tohoto vášho
zakliatia.?
?Jaj, sestra naša!?
preriekli
bratia, ?čo ti i povieme, to ty nevyvedieš, lebo ten, čo nás má
vyslobodiť,
nesmie za sedem rokov, sedem mesiacov, sedem týždňov a sedem hodín ani
slova
prehovoriť; ak len slovo prerečie, všetko nič nestojí, a my zostaneme
na večné
veky zakliatymi.?
?Ťažké je to, ťažké,?
odpovedala sestra; ?ale poručeno pánubohu, ja sa i na to vezmem, keď
som sa raz
zakonala, a nevrátim sa domov dovtedy, kým vás nevyslobodím.?
Keď bratia pri sestre
takýto pevný
úmysel videli, vôľu jej zlomiť nechceli. Ale aby jej ľahšie bolo sľub
vyplniť,
vyrúbali do jedného hrubého stromu dieru, v ktorej bezpečne stáť
mohla,
zapravili ju tadnu a len jeden oblôčik nechali, ktorým jej jesť
podávali.
O istý čas, vari o dva, alebo o tri roky, viezol sa mladý kráľ na štyroch krásnych koňoch vedľa skleneného zámku. Cesta viedla práve okolo toho hrubého stromu. Ako prišli ku stromu, kone beh zrazu sekli a nedajbože z miesta, čo by len na vlas. Iba sa spínali a metali, keď ich pohonič pošiboval. I nemohol a nemohol mladý kráľ ďalej a musel sa vrátiť.
Nezadlho vybral sam ladý kráľ zasa
v tú istú stranu, vzal si druhé kone, že asnáď bude šťastnejší; ale sa
mu práve
tak povodilo ako prvý raz. Po strom kone leteli ako tátoše, pri strome
zrazu
sekli a nešli napredok, čo by ich tam bol pobil.
Netrvalo to dlho, čo
sa vybral i
po tretí raz, lebo ho už mrzelo, že od toho stromu nikam nemohol. Dal
zapriahnuť zasa nové kone a letel na nich ako na šarkanoch. Kone leteli
až po
samučičký strom, ale od stromu ani hnúť. Spínali sa, durili, fŕkali,
hrabali,
ale napred ani krok. Tu mladý kráľ skočí z koča a ide ku stromu.
?Už ja to,? povedá,
?musím
prezrieť a vypáčiť, čo je to za strom, že sa moje kone tak duria pri
ňom.?
Obzerá ho, obzerá, až
nájde ten
oblôčik; nakukne dnu a v strome zhliadne utešenú ženskú tvár. Hneď
pochytil
šabľu i s pohoničom a začali obidvaja schuti rúbať do stromu, až po
hodnej
práci milé dievča vyrúbali. Bolo síce len tak posproste, i to už
otrhané
oblečené, ale pri tom všetkom bolo predsa také krásne, že mladý kráľ,
ako ho
uvidel, tak sa doň zaľúbil, že si umienil vziať si ho za ženu.
Ale sa ho spytoval,
kto je,
skadiaľ je, čo robí v strome, neodpovedalo ani slova. Na druhé otázky
mu len
hlavou pokývalo alebo pokrútilo. A keď sa aj naostatok spýtal, či by
chcela s
ním ísť na jeho zámok, iba oči sklopila a uhla plecami. Tu ju mladý
kráľ,
uradovaný, do koča vysadil a viezol si ju na svoj pekný zámok, mysliac
si, že
sa časom osmelí a prehovorí.
Keď prišli do zámku,
dal jej mladý
kráľ hneď a hneď pekné šaty popreobliekať, a keď ju poobliekali, sto
ráz sa mu
lepšie páčila. Bol jej veľmi rád, tešil sa v nej a prosil ju, aby
prehovorila;
ona sa tu i tu lahodne usmiala, na otázky len hlavou kývla alebo
pokrútila, ale
nikdy neprehovorila.
Naposledy si umienil s
ňou
zosobášiť sa. Ako si umienil, tak i urobil; ale ona ani pri sobáši ani
slova
nepreriekla, len hlavou kývla, že chce kráľovi vernou ostať až do smrti.
Od tých čias boli už
celkom svoji
a žili šťastlivo. Ale to šťastie dlho netrvalo. Kráľ mal nepriateľov,
musel
odísť do vojny a svoju krásnu ženu zanechať. Rozlúčil sa s ňou
veľmi
rozžialený a zanechal ju pod ochranou jednej starej ženy, čo na zámku
bývala ?
a to bola ježibaba.
Táto ježibaba mala
tiež dievku,
ale špatnú, ktorú chcela, aby si ju kráľ vzal za ženu, ale ju kráľ
naskrze nechcel.
Preto sa ježibaba veľmi hnevala na kráľa, ešte väčšmi na nemú
kráľovnú, a
nezadlho zavdala sa jej i príležitosť vyliať hnev na ňu. Kým kráľ bol
na
vojne, prišla kráľovná do polohu a mala krásneho chlapca so zlatými
vlasmi a so
zlatou hviezdou na čele. Tohoto krásneho chlapčeka ježibaba kráľovnej
ukradla a
podhodila jej šteňa. Potom pribehla ku obloku, že chlapca vyhodí do
vody. Ale
popod oblok práve preletel havran. Keď ho ježibaba zazrela, vyhodila
chlapca
za ním a zavolala:
?Na, ty havran, na!?
A havran chlapca
uchytil a
odniesol ho, pánboh zná kam.
Ježibaba hneď po celom
meste
rozchýrila, že kráľovná porodila šteňa, a túto vymyslenú novinu
odpísala i
samému kráľovi. Nad takou novinou zarmútil sa kráľ; ale si ženu veľmi
rád videl
a akoby ježibabe veriť nechcel, odpísal, že je to nič, že sa to
všelijako
prihodí, len aby to šteňa dobre opatrovali, kým sa navráti.
Keď prišiel domov,
našiel namiesto
syna šteňa a veľmi smutnú kráľovnú, že sa očistiť nemohla z takého
hrozného
podozrenia. Medzitým ju rád vidieť neprestal a žil s ňou ako predtým.
Nezadlho zasa bolo
treba kráľovi
odísť do vojny a kráľovnú blízko k pôrodu nechal zasa pod ochranou
ježibabe.
Nuž čože sa stalo? Kráľovná zasa porodila krásneho chlapčeka so zlatými
vlasmi
a so zlatou hviezdou na čele. Ježibaba chlapčeka ukradla, havranovi,
ktorý
práve popod oblok preletel, ho vyhodila a kráľovnej podvrhla mača.
Potom po
meste zase rozchýrila a kráľovi na vojnu odpísala, že kráľovná porodila
mača.
Nad týmto chýrom sa
kráľ veľmi
zarmútil, ale ženu rád vidieť predsa neprestal, a keď sa domov vrátil,
taký bol
naproti nej ako predtým, len ho srdce zavše bolelo, kedykoľvek sa
podíval na to
šteňa a na to mača.
Po istom čase sa zasa
strhla
vojna, kráľ odišiel a kráľovná v jeho neprítomnosti porodila utešené
dievčatko
so zlatými vlasmi a so zlatou hviezdou na čele. I toto dievčatko
ježibaba
ukradla, von oblokom havranovi vyhodila, kráľovnej trúchlo drevo
podhodila a
kráľovi na vojnu zasa len odpísala, že kráľovná miesto dieťaťa, trúchlo
drevo
porodila.
?Čo je mnoho, to je
mnoho!?
preriekol kráľ rozhnevaný, keď prečítal list ježibabin. ?Ani nehovorí
a miesto
detí rodí mi kadejaké potvory; iba ma do posmechu uvedie pred svetom.
Ja to
ďalej trpieť nebudem.?
Umienil si, že ju dá
zmámiť.
Keď sa vrátil z vojny,
odsúdil si
ženu bez všetkého práva na smrť, a ona, nebožiatko, aby bratov
vyslobodila, ani
slova nepreriekla ku svojej obrane. Kráľ ju kázal vyviesť do poľa a
tam ju
mali stínať.
Už kat dvíhal meč.
Vtom, kde sa
vezme, tu sa vezme, priletí jeden havran, nesúci utešeného chlapčeka so
zlatými
vlasmi a so zlatou hviezdou na čele, a zvolá:
?Hop, kate, stoj! Tu
máš tohoto
pekného chlapčeka, pozabávaj sa s ním,? a zložil chlapca dolu.
Kat zastal, díval sa
na utešeného
chlapca a zabával sa s ním a zabával sa s ním i kráľ, až i na stínanie
zabudli.
Tu sa kráľ spamätal a
zavolal:
?Kate, do roboty!?
Kat meč zodvihol, ale
ako sa chcel
zahnať, priletel druhý havran, nesúci druhého utešeného chlapca so
zlatými
vlasmi a so zlatou hviezdou na čele, a zavolal:
?Hop, kate, stoj! Tu
máš tohoto
pekného chlapca, pozabávaj sa s ním!?
Kat meč zložil,
zaihrával sa s
pekným chlapcom a zaihrával sa s ním i sám kráľ.
Po hodnej chvíli sa
kráľ
spamätoval a zavolal:
?Kate, do roboty!?
Kat meč zodvihol,
zahnal sa, a len
na vlase sa zadržalo, že nezaťal. Vtom priletel tretí havran, nesúci
utešené
dievčatko so zlatými vlasmi a so zlatou hviezdou na čele, a zavolal:
?Hop, kate, stoj! A
ty, sestra,
vrav!?
Práve bolo pominulo
sedem rokov,
sedem mesiacov, sedem týždňov a sedem hodín; traja havraní premenili sa
na
troch hodných mládencov a kráľovná prehovorila:
?Už som si,
chvalabohu, bratov
vyslobodila, už ti teraz, môj najmilší, rozpoviem, prečo som
nehovorila, a ako
ťa ježibaba oklamala, keď mi podhodila šteňa, mača a trúchlo drevo
namiesto
krásnych detí, ktoré som ja porodila a ktoré ona von oblokom
povyhadzovala.?
Tu rozpovedala všetko
od počiatku
až do konca, ako sa stalo, a vyslobodení bratia dodali, že vyhodené
deti oni
pochytali, na sklenenom zámku až dosiaľ opatrovali a teraz ich rodičom
naspäť
doniesli.
Keď počul kráľ svoju
krásnu ženu
prehovoriť a keď videl svoje utešené deti, zaliali ho slzy radosti.
Hlboko
pohnutý odpytoval ženu, aby mu odpustila, že oklamaný tak nemilosrdne
nakladal
s ňou ? čo ona i rada urobila. Potom ju s veľkou slávnosťou naspäť
odviedol do
svojho zámku.
Naraz dal pristrojiť
velikú
hostinu a mnoho panstva povolať. Pred hostinou držal súd, na ktorom
ježibabu na
smrť odsúdil. Na hostine predložil hosťom hádku, že sa tam, kde on bol
na
vojne, tak a tak prihodilo, nuž čo myslia, čo by zaslúžil ten, čo takto
štyroch
nevinných ľudí chcel pripraviť o život? Ježibaba nevedela, že sa už
všetko
vyzvedelo a že kráľ ju myslí, nuž vykríkla:
?Hja, čože by
zaslúžil? Nič
inšieho, len aby ho do suda klincami vybitého zapravili a z vysokého
vrchu dolu
spustili.?
?No, ty stará striga,?
preriekol kráľ, ?ty si tak chcela moju nevinnú ženu a moje nevinné deti
o život
pripraviť. Aký si si súd vyvolila, také právo budeš mať.?
Sud čochvíľa
vyhotovili, ježibabu
doň zapravili a spustili ju z vysokého vrchu, aby sa rozdrvila na márne
kusy.
Od tých čias žil kráľ
s kráľovnou
spokojne. Vyslobodení bratia tiež ostali pri kráľovskom dvore, kam i
matku na
kráľov rozkaz doviedli, a všetkým sa dobre vodilo, kým nepomreli.