Pseudo-Mauríkios o Slovanoch v diele Strategikon

Kniha XI, § 5. Ako treba bojovať so Slovanmi, s Antmi a inými podobnými kmeňmi

Slovanské a antské kmene majú podobný spôsob života, ako aj obyčaje, a súc navyknuté na slobodu, nedajú sa nijako zotročiť ani podrobiť, najmä (nie) vo svojej krajine. Sú veľmi početné a vytrvalé, ľahko znášajú horúčavu i zimu, i dážď, i nedostatok odevu a potravín. K prichodiacim sú láskaví a ochotne ich sprevádzajú z miesta na miesto, v prípade potreby ich chránia, a ak hosť náhodou pre nedbalosť hostiteľa utrpí škodu, vtedy ten, kto mu ho zveril, začne proti nemu vojnu, pokladajúc si za svätú povinnosť pomstiť hosťa.

Tých, čo sú u nich v zajatí, nedržia tak ako ostatné národy na neohraničený čas, ale určia im isté obdobie, po ktorom ostáva na ich vôli, či sa chcú proti stanovenej náhrade vrátiť k svojim alebo ostať na mieste ako slobodní a priatelia.

Majú veľkú hojnosť všelijakého dobytka i poľnohospodárskych plodín, uložených na hromade v jamách, najmä prosa a pšena. A ich ženy sú počestné nad všetku ľudskú prirodzenosť. Väčšinou pokladajú smrť svojich mužov za svoj koniec a dobrovoľne sa zahrdúsia, nepokladajúc vdovstvo za žitie. Bývajú v lesoch, okolo vôd, močiarov a (neprístupných) jazier. Pre prípad nebezpečenstva robia si mnohé východy zo svojich príbytkov. Potrebné veci zahrabávajú do úkrytov, nenechávajúc nič na otvorenom mieste. A pretože vedú koristnícky život, radi pripravujú útoky na svojich nepriateľov v húštinách, v tiesňavách a na skalnatých bralách.

Radi používaj úklady, nečakané prepady i rabovačky, vymýšľajúc tak v noci, ako aj vo dne rozličné úskoky. V skúsenosti prechádzať rieky prevyšujú všetkých a dokonale znášajú pobyt vo vode, takže často niektorí z nich, keď ich zdržujúc sa doma prekvapí nejaké nebezpečenstvo, ponoria sa hlboko do vody a držia v ústach dlhé trstiny, ktoré sú na ten cieľ prispôsobené, (totiž) po celej dĺžke duté a siahajú až na povrch vody. A ležiac naznak v hlbine, cez ne dýchajú a vydržia tak viac hodín, nevzbudiac podozrenie nikoho, lebo ak azda trstinu vidia z brehu tí, čo o tom nevedia, domnievajú sa, že narástla vo vode. Preto takí, čo toto poznajú, odhadnúc trstinu podľa rezu i polohy, alebo im ňou (trstinou) prebíjajú ústa, alebo ich vytrhnúc ju donútia vyjsť z vody, lebo vo vode už ďalej nemôžu vydržať.

Ako zbraň nosí každý dva krátke oštepy, niektorí aj pekné štíty, ktoré pri nosení prekážajú. Používajú i drevené luky a krátke šípy napustené jedom, ktorý hneď účinkuje, ak poranený nevypije protiliek alebo ak si nepomôže inými prostriedkami, známymi skúseným lekárom, alebo ak si prípadne nevyreže ranu, aby sa otrava nerozšírila do celého tela.

Pretože nestrpia (nad sebou) nadvládu a navzájom sa nenávidia, nepoznajú bojový šík a neobľubujú bojovať v uzavretých oddieloch alebo sa objavovať na holých a rovinatých miestach. A ak sa stane, že sa odvážia pustiť do boja, s pokrikom sa posúvajú trochu dopredu, a keď pred ich pokrikom protivníci ustúpia, prudko sa ženú na nich, ak však nie, ustupujú dozadu, neponáhľajúc sa vyskúšať bojom zblízka silu nepriateľov. Vzápätí utečú do lesov, kde nachodia veľkú pomoc, lebo v tiesňavách vedia zručne bojovať. Dokonca í korisť, ktorú vlečú so sebou, ak sa práve z nejakej príčiny naľakali, odhodia a ujdú do lesa, a kým tí, čo prichodia, pobiehajú okolo koristi, pohodlne sa zasa vracajú a spôsobia im straty. A to radi robievajú všelijakým spôsobom na záhubu svojich nepriateľov.

Sú nanajvýš vierolomní a nestáli v zmluvách, ustupujú skôr zo strachu, ako by sa dali zvábiť darmi. Ak medzi nimi zavládne rozličnosť mienok, nedohodnú sa hneď alebo vôbec, alebo ak sa aj dohodnú, vtedy dohody hneď iní porušia, lebo každý má za lubom niečo iné a nikto nechce ustúpiť druhému. Pre nich je v bitke nebezpečné: ostreľovanie z lukov, náhle prepady, zaskočenie z niekoľkých strán, útoky pechoty, najmä ľahkoodencov, ktorí ich môžu ostreľovať. Preto teda treba proti nim postaviť jazdcov i pešiakov, najmä ľahkoodencov alebo kopijníkov a mnoho vrhacích zbraní, nielen striel, ale aj iných druhov kopijí. Treba pripraviť mosty, podľa možnosti tzv. plávajúce, aby sa cez rieky dalo prepravovať bez ťažkostí, lebo v ich krajine je veľa takých (riek), ktoré sa nedajú prebrodiť. A tak podľa skýtskej obyčaje jedni musia stavať most a druhí chrániť a strážiť. Treba mať tiež so sebou mechy z volskej alebo kozej kože, aby sa z nich dali robiť plavidlá a aby v čase náhlych prepadov i prepráv na nepriateľskú stranu v letnom čase mohli vojaci na nich plávať. Výpravy proti nim treba robiť v zimnom čase, keď sú stromy obnažené, neumožnia im úkryt a okrem toho sneh prezrádza stopy utekajúcich. Aj ich zásoby na úteku sú chatrné, nehľadiac na to, že v mraze možno ľahko prejsť i cez rieky. Prevažnú časť ťažných zvierat a zbytočnú batožinu treba nechať na vlastnom území na nejakom bezpečnom mieste s málopočetnou strážou a so zodpovedným veliteľom. Ľahké dopravné člny treba rozostaviť na príhodných miestach. Nato potom treba poslať do cudzej krajiny oddiel jazdy pod dobrým velením sčasti na ochranu vojakov počas prechodu, aby v prípade nečakaného nepriateľského útoku nebolo potrebné rozdrobovať vojská, ktoré prešli cez rieku, a súčasne i s cieľom rozširovať zvesť, že aj na inom mieste sa na nich chystá výpad, aby ani jeden (z ich) veliteľov, lebo každý sa bude pre takéto zvesti a tušenie strachovať o vlastný kraj, nemal príležitosť spojiť sa s druhým a spôsobiť (nášmu) vojsku straty. Taký vybraný oddiel nemá stáť blízko Dunaja, aby nepriateľ, vidiac jeho slabosť, nezľahčoval jeho váhu. Ale nemajú byť ani priďaleko od rieky, aby nezameškali, ak v prípade nevyhnutnosti bude treba pomôcť vojsku, ktoré prešlo na druhú stranu, slovom, majú sa zdržiavať približne na deň pochodu od Dunaja. Prechádzajúce vojsko má sa objaviť v nepriateľskej krajine nečakane a prechádzať otvorenými a rovinatými miestami, jeden schopný dôstojník s vybranými ľuďmi má ísť urýchlene vpred a chytiť zajatca, prostredníctvom ktorého sa budú môcť informovať o situácii u nepriateľa. A pokiaľ možno, treba sa vystríhať toho, aby sa výprava konala v neschodných alebo husto porastených krajoch v letnom čase, a to neopatrne, ako sa stáva, najmä ak sú nepriatelia zhromaždení, skôr ich treba vyhnať pechotou alebo jazdou.

Ak sa treba vrátiť cez tie isté, hoci tesné miesta, treba ich, ako sa povedalo v (predchádzajúcej) kapitole, alebo zasypať a zrovnať, alebo nechať v nich dostatok vojska až do návratu, aby nepriatelia neočakávane alebo z nástrahy nenapadli prechádzajúce vojsko, ktoré obyčajne vlečie korisť.

Aj pri táborení sa treba podľa možnosti vyhýbať lesnatým miestam a nenechávať stany v ich blízkosti, lebo takéto miesta uľahčujú prepady a krádeže koní. Pešiakov treba držať v poriadku vnútri valov, jazdu vonku a stráže (treba) postaviť obďaleč okolo pasúcich sa koní. Ak nemožno zabezpečiť koňom pašu, nech je jazda vo dne i v noci vnútri (valov). Ak dôjde k zrážke s nimi, netreba zbytočne formovať hlboké šíky a útočiť proti nim iba čelom, ale aj z iných strán. Ak zasa, ako sa často stáva, zaujmú pevné postavenie a striehnu i na svoje tylo, čím nedajú možnosť obchvatným akciám ani na úder z bokov, ani z tyla, (vtedy) sa vyplatí použiť úskok, napríklad pred ich očami zdanlivo utekať, aby zvábení nádejou na prenasledovanie vyšli zo svojho postavenia, a vtedy sa náhle treba obrátiť proti nim, keď zatiaľ aj v zálohe ukrytí udrú na nich neočakávane. Pretože u nich je mnoho pohlavárov, ktorí sú medzi sebou nesvorní, odporúča sa získať si niektorých z nich alebo prehováraním, alebo darmi, a to najmä tých, čo sú blízko hraníc, a na ostatných útočiť, aby vojna so všetkými neumožnila ich zjednotenie alebo i vládu jednotlivca. Takzvaných ubehlíkov alebo prebehlíkov, ktorí sa ponúkajú, že ukážu cestu alebo niečo vyzradia, treba pozorne strážiť. Sú takí Rimania, ktorí zabudnúc na svojich, naklonení sú viac nepriateľom. Takýchto ľudí, čo dobre slúžia, treba väčšinou odmeňovať. No ak sa opovážia škodiť, treba ich príkladne trestať. Zásoby, ktoré sa nájdu v pohraničnom kraji, netreba bezhlavo ničiť, ale treba sa usilovať o ich prepravu do vlastnej krajiny na ťažných zvieratách alebo loďkách. Tamojšie rieky totiž samy sa vlievajú do Dunaja, čo uľahčuje dopravu na lodiach. Keďže všetky sídliská Slovanov a Antov ležia jedno za druhým popri riekach a tak sa spolu spájajú, že niet medzi nimi nijakej významnejšej medzery, a pretože sú blízko nich lesy, močiare i vysoká tráva, stáva sa zvyčajne na výpravách podniknutých proti nim, že sa celé vojsko zastaví pri prvom sídlisku na brehu a tým sa zaoberá, ale najbližší susedia, pretože majú blízko lesy, vidiac, čo sa deje, ľahko uniknú tomu, čo ich čaká. A ich mladíci, ktorí nie sú ohrození, vo vhodnej chvíli nenazdajky udrú na vojakov a výsledok býva taký, že tí, čo podnikajú výpravu proti nepriateľovi, nemôžu mu urobiť nijakú veľkú škodu. Preto treba proti nim uskutočňovať náhle prepady najviac cez skryté miesta, keď sa vopred ustáli sled oddielov alebo čiat, aby sa vedelo, ktorý má ísť prvý, ktorý druhý, tretí atď., aby sa nepomiešali a nezapríčinili ťažkosti pri deľbe vojska. Keď prechod nenazdajky uskutočnili, treba podľa možnosti zaútočiť na dve strany a podeliť vojsko na dva oddiely. Jeden z nich prevezme šikovný zástupca veliteľa a bez batožiny a vozov prebije sa neznámymi miestami nejakých 15, ba i 20 míľ bokom, aby zaútočil z redšie obývaného kraja a odtiaľ, keď sa dostane do blízkosti osád, začal plieniť a priblížil sa k oddielu veliteľa. Veliteľ s druhým oddielom je povinný vpadnúť z druhej strany osád. A obidva oddiely majú ísť proti sebe, lúpiac a plieniac, čo nájdu medzi sebou, a večer na tom mieste, kde sa stretnú, hneď založia tábor. Zásluhou toho sa celá výprava končí bezpečne a nepriatelia, ktorí ujdú pred jednými, nenazdajky narazia na druhých a nemôžu sa už znovu spojiť. Na takýchto výpravách netreba nechávať nažive takých nepriateľov, ktorí sú schopní odporovať, ale všetkých, ktorí sa vyskytnú, treba zabíjať a postupovať ďalej, aby sa pre nich nezdržiavali najmä tí, čo prerážajú priechod, a aby sa netratil čas.